Kapitola:
Pridaná: 26.11.2018, 21:16:45
Čítaná: 3063×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Timmy Grant, Donna Tobyová, Severus Snape
Stručný dej: Príbeh o Timmym, ktorá predchádza poviedke "Svetielko slobody" :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prúser 2 » Klubovňa plná rastlín 3 » Skleník zahalený dažďom 4 » Fialové blesky 5 » Klamstvo

Ja som sa vám v noci vrátila z Varšavy, kde som si prešla miesta, o ktorých som písala v tejto poviedke :) Takže pridávam novú kapitolku, dúfam, že sa bude páčiť.

***

“Vždy sa mi páčilo, ako dopadajú kvapky na hladinu Čierneho jazera,” povedala potichu. Musel sa jej dívať na pery, aby jej rozumel, ale vôbec mu to neprekážalo. Mala ich veľmi pekne vytvarované. Horná pera bola tenšia ako tá spodná, no boli veľmi pekne sfarbené - mali sýtoružovú farbu, ako ruže v Paulininej záhrade.

“Mňa to vždy upokojovalo. Najradšej však mám, keď zamrzne a dá sa na ňom korčuľovať.”

“Ja som si raz pri korčuľovaní zlomila nohu.”

“A odvtedy si to neskúšala, však?” skúsil hádať.

“Som trochu bojko.”

“To by som nepovedal.”

Neveriacky nadvihla obočie.

“Postavila si sa predsa za spolužiačku.”

“To áno. Ale za seba až tak neviem.”

“Možno sa nájdu ľudia, ktorí sa postavia za teba.”

“Možno,” pokrčila plecami.

“Neznieš veľmi presvedčene.”

“Nie som,” usmiala sa rozpačito. “Je to zvláštne, počuť o sebe niečo, čo si niekto iný myslí… Niečo pekné.”

“Neviem si predstaviť, prečo by si o tebe niekto myslel niečo zlé.”

Potriasla hlavou. “Vôbec ma nepoznáš.”

Pokrčil plecami. “To máš pravdu. Ale rád by som.”

Nahlas sa zasmiala. Otočila sa k nemu a on urobil to isté. “Poď. Niečo ti ukážem.”

Vybrali sa späť k hradu. Kúzlom si vysušili oblečenie a pustili ho po schodoch až k Astronomickej veži.

“Tu vraj zomrel profesor Dumbledore,” prehovoril Timmy, keď im pod nohami konečne zaškrípali drevené dosky.

“Je tu aj ceduľka,” prikývla.

“Nikdy som si ju nevšimol,” priznal.

“V noci býva ukrytá.”

Timmy bol však skôr toho názoru, že si ju všimnúť nechcel. Bol to Severus, kto profesora Dumbledorea zabil, hoci nikdy presne nevysvetlil, prečo. Bola to jedna z vecí, o ktorých Severus nerozprával, a na ktoré sa Timmy nepýtal, pretože patrili do otcovej temnej minulosti. Napriek tomu ho táto otázka už nejaký ten rok trápila.

“Keď sa odtiaľto pozrieš na mraky,” podišla ku kovovému zábradliu a ukázala hore, “uvidíš, kde sa tvoria blesky.”

“Vážne?” zaváhal.

“Jasné. Odpozorovala som si to, keď som sem chodievala počas voľných hodín.”

“Prečo práve sem?”

“Je tu ticho. Pokojne. A… magicky. Napriek smrti, čo sa tu udiala, mám pocit, že tu posolstvo profesora Dumbledorea stále prežíva.”

Timmy si povzdychol. “Obdivuješ ho, však?”

“Nesmierne. Obdivujem ľudí, ktorí sa postavili za to, v čo veria, a bojovali za to až do konca.”

“Znie to romanticky,” pokrčil plecami.

“Nesúhlasíš so mnou?”

“Istým spôsobom áno. Ale… môj nevlastný otec ho zabil. Takže…”

“Ja ti to nevyčítam. Ak ho oslobodili… Neviem, ako presne to bolo, no čítala som, že to bola smrť v mene vyššieho dobra.”

Timmymu sa uľavilo, že sa k tomu tak postavila. Niektorí si doteraz nenechali ujsť príležitosť pripomenúť mu, že ho vychováva muž, ktorý zabil najmocnejšieho čarodejníka všetkých čias. “Ďakujem,” usmial sa.

“Za čo?”

“Že… ho neodsudzuješ. Ani mňa.”

“Čo by som bola za človeka, keby som vás odsudzovala? Aha!” namierila prst medzi oblaky a on to vzápätí zbadal: medzi sivými mračnami sa objavilo fialovité klbko iskriacich sa vlákien. Tie sa vírili a žiarili čoraz silnejšie, až sa zrazu vyrovnali a preťali oblohu napoly, nasledované ohlušujúcim hrmením.

“Keď som bola malá, myslela som si, že búrkou nás Boh trestá,” povzdychla si.

“Veríš v Boha?”

“Už nie,” pokrútila hlavou. “Kedysi som verila, ale… Odkedy som zistila, kto som, uvedomila som si, že to, čo ma od malička učili, bolo klamstvo.”

“Nemyslím si, že to bolo klamstvo,” drgol do nej ramenom.

“A čo teda?” Otočila sa k nemu. “Učili ma, že iba Ježiš dokáže liečiť. A zrazu nám stačí prútik a tvoja noha je zdravá. Niekedy si stále myslím, že je to nesprávne… Zlé.”

Uvažoval nad jej slovami. Spolovice bol žid. Od malička počúval, že ľud jeho starých rodičov bol vyvraždený v genocíde. Jeho otec ho týral. Jedinou istotu preňho bola mama.

“To ma mrzí.” Myslel to úprimne. Nevedel to pochopiť, no rozumel, aké je to cítiť sa vinný za niečo, za čo vedel, že nemôže. “Možno Boh nie je taký, akého ho od tvojho detstva prezentovali… Možno je len trošku odlišný.”

“Práve o to ide,” odvetila skormútene. Plecia jej ovisli a zrazu pôsobila unavene, až vyčerpane. “Učili ma niečo, o čom som zistila, že to nie je pravdivé. Ale to, čo mám tu, teraz pred očami, mi mnohokrát pripadá neprirodzené. A zároveň cítim, že sem patrím…” Pokrútila hlavou a pozrela do zeme. Dýchala plytšie. Zdalo sa mu, že túto dilemu v sebe držala veľmi dlho. S koľkými ľuďmi sa o tomto mohla rozprávať? Istotne chodili na Rokfort ďalší kresťania, no tí sa možno so svojimi schopnosťami vyrovnali lepšie.

“Neviem o Bohu veľa,” prehovoril napokon, “ale myslím, že niektorí hovoria, že Boh je v nás samotných.”

“To je pekné,” pousmiala sa. “Problém je, že sa toho necítim byť hodná.”

“Prečo by si toho nemala byť hodná?”

Pozrela mu do očí. Boli naplnené slzami. “Netuším. Je to len pocit.”

“Takýmto pocitom rozumiem.”

“Naozaj?” prekvapila sa.

Tim pokrčil plecami. “Všetci to občas máme ťažké. Ale ak máš ľudí, na ktorých sa môžeš obrátiť, je to ľahšie.” Nechal svoje slová doznieť. “Tým chcem povedať, že ak budeš potrebovať niekoho, na koho sa obrátiť, som tu.” Mierne sa uklonil, na čo sa zvonivo zasmiala.

Úkosom sa naňho pozrela a potom sa opýtala: “V čo si veril ty?”

“Verím, že všetko príde vtedy, keď má,” pokrčil plecami. “A že dobrí ľudia sa nájdu všade.”

Potriasla hlavou. “Máš neuveriteľný prístup k životu.”

“Vraj som ho zdedil po starom otcovi. On bol vraj strašný smejo. Mamka naňho veľa spomína.”

“Nepamätáš si ho?”

“Zomrel krátko po tom, čo som sa narodil. Aj stará mama.”

“To je mi ľúto.”

“Nepoznal som ho.”

“A čo tvoja mamka? Máš niečo aj po nej?”

“Otec ma zvykne karhať za to, že občas som priveľmi láskavý, rovnako ako ona. Neuvedomuje si však, že ak by nebola priveľmi láskavá, neboli by spolu,” uškrnul sa.

“To je milé,” skonštatovala. “Láskavosť nikdy nie je na škodu,” dodala.

“To nie. Nikdy jej nie je dosť. Len…” odmlčal sa. Zablúdil do vôd, v ktorých nechcel plávať, pretože hrozilo, že sa v nich utopí.

“Len sa netreba nechať zneužiť,” dokončila namiesto neho.

Zarazene zažmurkal.

“Často to počúvam,” vysvetlila. “Najmä doma, od rodičov.”

“Majú pravdu.”

“Áno. Majú… Asi… mala by som im napísať,” vystrela sa.

“To je dobrý nápad. Možno aj napí… nenapíšem. Otec sa určite ešte hnevá za tú knižnicu.”

“Možno práve to je dôvod, prečo by si mu mal napísať,” nadhodila.

“Och, to teda nie je,” pokrútil hlavou a žalúdok mu bolestivo zovrelo. Naozaj si nepamätal, kedy naposledy videl Severusa takého nahnevaného. A bál sa toho, že mu to nevadilo. Že nepociťoval výčitky svedomia. S tým sa však Donne nezdôveril. Radšej ju odprevadil do klubovne a potom sa vybral do kuchyne po nejaké tekvicové koláčiky, aby si zdvihol náladu.

[ » na začiatok « ]