Po strááášne dlhom čase tu máme ďalšiu kapitolku :) Mrzí ma, že ste na ňu tak dlho čakali :(

***

Nasledujúce ráno sa Timmy s Donnou nestretol. Hľadal ju v klubovni i vo Veľkej Sieni, no nenatrafil na ňu. Možno ešte spí, napadlo mu. Hoci on sám vstal až na obed (našťastie bola nedeľa), spomínala mu, že vždy, bez ohľadu na to, aká je unavená, vstáva o pol siedmej.

Chvíľu uvažoval, či sa mu tá noc nesnívala. Už dávno sa pri nikom necítil tak prijemne. A to napriek tomu, že sa neštítila vyjadriť svoj názor na jeho porušovanie pravidiel.

“Tim!” Melaniin hlas ho vystrašil. Nevedel, že ju už pustia z Nemocničného krídla.

Otočil sa za hlasom, no hneď vedel, že je naštvaná. Nečudoval sa jej a po prvýkrát od incidentu v knižnici pocítil hanbu.

“Vďaka, že si ma prišiel pozrieť,” povedala vyčítavo a postavila sa pred neho. Z jej hnedých očí sršal hnev zmiešaný so sklamaním.

“Bol som. Hneď po požiari,” povedal. “A potom… Mal som výčitky. Správal som sa ako pako,” súkal zo seba.

“To áno,” odvrkla. Prekrížila si ruky na prsiach. “Ty si v poriadku? Nespálil si sa?”

“Nie. A ty? Ako je na tom tvoja ruka?”

“Neostanú mi žiadne stopy,” pousmiala sa.

“To som veľmi rád,” usmial sa tiež. “Nechcela by si sa prejsť?”

Takýmto spôsobom sa s ňou chcel uzmieriť, naozaj sa ospravedlniť za to, čo urobil, respektíve neurobil, no ona pokrútila hlavou.

“Musím toho veľa dobehnúť v škole,” odvetila. “Pekný deň.” Vybrala sa späť do školy.

Timmy za ňou hľadel. Mrzelo ho, že ich priateľstvo naštrbil takouto ľahostajnosťou. Poznal ju však pridobre na to, aby vedel, že ju nemá odprosovať. Hnevala sa naňho a kým ju to neprejde, bude si musieť poradiť bez nej.

S poklesnutou náladou a výčitkami svedomia, ktoré sa doteraz ukrývali pod pokrievkou hrdosti, sa vybral k skleníkom. Mal to tam rád, a keďže sa vonku schyľovalo k jednej z jesenných búrok, skleník bol ideálnym miestom kde sa schovať a vypnúť myseľ od vecí, čo ho ťažili.

Vstúpil do skleníka číslo jeden. Bol síce šiestak, no jeho reputácia mu nedovoľovala tráviť čas v skleníku s nebezpečnými rastlinami. A ani na to nemal chuť. Skleník číslo jeden mu vždy pripomenul domov. Mamkinu záhradku, kde pestovala muklovské bylinky, a otcovu zadnú záhradu, v ktorej pestoval zázračné rastliny. Počas rokov vznikla vedľa domu zmiešaná záhrada - Severus s Paulinou radi experimentovali a snažili sa krížiť muklovské a čarodejné bylinky. Ukázalo sa, že je to možné (hoci donedávna nie celkom legálne) a zatiaľ bylinky pomohli desiatkam pacientov v Mungovi i muklovským rodičom čarodejníkov, ktorí sa podujali na testovanie.

Len čo jeho noha prekročila kovový prah skleníka, o ktorý sa zvyčajne každý prvák potkol, obklopila ho dusná vôňa vlhkosti, zeme a rastlín. Zhlboka sa nadýchol, rozťahujúc pľúca na najväčšiu kapacitu, na akú dokázal, len aby dostal pocit domova až do svojich buniek.

Zavrel za sebou a pomaly sa prešiel po kamennom chodníčku. Zbožňoval ten neporiadok naokolo, tie neumyté lopatky a hrabličky, červíky zvíjajúce sa v kvetináčoch a vznášajúci sa prach, ktorý v posledných lúčoch slnka pred dažďom poletoval kade-tade všade okolo.

“Tim?”

Druhýkrát v ten deň utrpel mierny šok. Nadskočil a otočil sa za hlasom, lenže omylom udrel do hrabličiek na stole a tie zleteli na zem.

“Au!” zvolal a dúfajúc, že sa mýli, pozrel na svoju nohu. Nemýlil sa. Bočný hrot hrablí mu trčal z nohy a ostrá náhla bolesť sa zrazu premenila na tupú, no rýchlo postupujúcu celým chodidlom.

“Pre Merlina, prepáč!” zhíkla a pribehla k nemu. Bezmocne sa naňho pozrela. “Musíš ísť do nemocničného krídla!”

“To sa môžem s Rokfortom rovno rozlúčiť,” pokrútil hlavou. “Ošetrím si to. Len budem potrebovať odvar…” prerušilo ho ohlušujúce dunenie kvapiek, ktoré sa náhle zniesli na strechu skleníka. “Nebudem,” opravil sa. “Ošetrím si to. Len si potrebujem sadnúť…” obzrel sa.

Donna vytiahla prútik a privolala stoličku. “Páči sa.”

“Vďaka.” Zohol sa k nohe a chytil hrable za rúčku. Pokúsil sa potiahnuť, no jeho nohou prenikla taká bolesť, že vykríkol.

“Mal by si ísť do toho krídla.”

“Levitovať zatiaľ neviem,” odvetil cez zaťaté zuby. “Ošetrím si to. Len… možno by bolo lepšie, keby si mi tie hrable vytiahla ty. Asi nie som masochista.”

“A ja ti azda pripadám ako sadista?” opýtala sa roztraseným hlasom.

Uškrnul sa. “Nie. Ale ako človek, ktorý chce pomôcť potenciálnemu invalidovi s podmienečným prepustením zo školy, áno.”

Pokrútila hlavou, no na tvári sa jej na okamih zjavil úsmev. “Dobre.”

Chytil si členok a Donna opatrne uchopila rúčku hrabličiek. Pozrela naňho bojazlivými očami.

“To zvládn… ÁU!”

Jedným pohybom mu vytiahla hrabličky z nohy a kým on ešte lapal dych od bolesti, ona mu rozväzovala šnúrky na topánke. Vyzula mu ju a stiahla mu aj ponožku.

“No vidíš, ako ti to ide,” pochválil ju cez zaťaté zuby.

“Ale kúzlo nepoznám.”

“Episkey.”

“Nepoužíva sa len na zlomeniny?”

“Nie. Počkaj, ja to urobím. Len mi daj do niečoho zahryznúť.”

“Čo?”

“Aby som nekričal. Keď sa mi to bude zrastať, bude to bolieť.”

“Aj tak ťa nikto nebude počuť. Moje bubienky to vydržia,” uistila ho.

Pokrútil hlavou, no bol príliš múdry na to, aby sa hral na vzťahovačného. “Tak teda dobre.”

Namieril prútik na miesto, odkiaľ mu bolesť vystreľovala do chodidla a zašepkal kúzlo.

To, že kričal, si uvedomil, až keď otvoril oči, za ktorými sa vytvorili slzy bolesti.

Pohľad mu padol na Donninu bledú tvár.

“Som okej,” vytisol zo seba, kúzlom odstránil krv z nohy a preskúmal miesto, kde bola pred chvíľou diera. “Aj noha vyzerá byť.” Pohýbal prstami na nohe. Donna ich fascinovane sledovala. Keď si to všimol, zo srandy nimi pohýbal znova, rýchlejšie. Potom náhle pohol nohou smerom k nej, akoby sa chcel prstami priplaziť k jej kolenu a ona sa konečne zasmiala.

“Nebolí to. Budeme v pohode.”

“Ty aj tvoja noha?”

“Ja aj moja noha. A čo ty? Si bledá.”

“Len strašne prežívam akékoľvek zranenie. Bolelo ma to aj za teba,” priznala a sadla si na špinavú zem.

“To ma mrzí. Ale teraz ťa to už nebolí?” uisťoval sa, pričom čistil ponožku a opravoval topánku.

“Nie, nie.”

“Okej,” kývol hlavou. Odel svoju nohu do prechádzajúceho stavu a postavil sa. Podal jej ruku a ona vstala tiež. “Čo tu vlastne robíš?”

“Prišla som sem premýšľať. A ty?”

“Ja tiež.”

“Ach…” Obaja sa pozreli na sklenenú strechu, pokrytú lavínami dažďových kvapiek.

“Nechcelo by sa ti to rozmýšľanie na čas odložiť a radšej sa rozprávať?” navrhol.

“Veľmi rada.”

Utiahli sa do stredu skleníka, kde bolo najteplejšie, a kde ich zvonka určite nik nemohol vidieť, a sadli si oproti sebe.

“Včera si nepovedal, že si podmienečne vylúčený zo školy,” poznamenala s prižmúrenými očami.

“Nechcel som naraz odhaliť všetky svoje úspechy,” uškrnul sa.

“Máš nejaký väčší?”

“Nie. V škole nie,” opravil sa.

“A mimo nej?”

Povzdychol si. Nebol si istý, či jej chce rozprávať o otcovi a o detstve, ktoré s ním prežil. Na druhej strane, stalo sa to už dávno… Zrejme vycítila jeho neistotu, pretože rýchlo dodala: “Som si istá, že je ich množstvo.”

“Ani nie. Som rád, že doma ma akceptujú takého, aký som, a že nemusím nikomu nič dokazovať.”

“To je doma prirodzené,” kývla hlavou.

Pomrvil sa na zemi. Nemohla ho pochopiť, samozrejme. Počas uplynulej noci sa rozprávali o mnohých veciach, ale o tom, čo zažil a zažíval s Taylorom, sa nezmienil.

“O čom sa chceš rozprávať?” prerušila niť jeho spomienok.

“O zmrzline,” uškrnul sa.

“Super.” Pomrvila sa na mieste a objala si kolená. “Aká je tvoja najobľúbenejšia?”

“Čokoládová. No chutia mi iba tie, ktoré robí moja mamka a Florián Fortescue v Šikmej uličke.”

“Ja mám najradšej citrónovú,” odvetila. “No u Floriána som ešte nebola. Naši sa nechcú v Šikmej uličke veľmi zdržiavať…” nechala vysvetlenie visieť vo vzduchu, akoby ho mal už predom poznať.

“Pretože?” povzbudil ju.

“Necítia sa medzi čarodejníkmi dobre,” odpovedala zdráhavo.

“Ako to myslíš?”

“Akceptujú, kto som a podporujú ma v štúdiu. Lenže odkedy som nastúpila na Rokfort, veľmi som sa im vzdialila. Už nemáme veľa spoločných tém… Prepáč, nechcem o tom rozprávať.”

“Vyzerá to tak, že sa obaja vraciame k témam, o ktorých sa nechceme rozprávať,” skonštatoval.

“Nepoznáme sa ešte veľmi dobre,” odvetila na vysvetlenie.

“V tom máš pravdu. Hoci mám pocit, že… že po včerajšej noci som nemal k nikomu bližšie.” Jeho vlastná úprimnosť ho zarazila. Jeho mamka ani Severus neboli typy, ktoré by si veci hovorili priamo. Radšej ich nechávali dozrieť (občas až pridlho), a až keď na to prišla vhodná chvíľa, alebo boli okolnosťami prinútení, povedali si ich.

Placho sa usmiala a pozrela do zeme. Do líc jej vystúpila červeň a on pochopil, že ju dostal do rozpakov.

“Nemyslel som to nijako dvojzmyselne,” hlesol rýchlo. “Prepáč.”

“Nie, nie,” usmiala sa povzbudivo. “Len ma to zaskočilo. Pretože ti tento kompliment neviem oplatiť.”

“Nepotrebujem, aby si mi ho oplácala. Je to jednoducho pravda.”

“Tak… ďakujem,” usmiala sa znova rozpačito.

“Čomu by si sa chcela venovať, keď skončíš školu?” snažil sa zmeniť tému. “Viem, že budeš skladať VČÚ z Obrany proti čiernej mágii, ale k ďalším predmetom sme sa asi nedostali.”

“Vlastne ani neviem,” pokrčila plecami. “Baví ma veľmi veľa vecí, v podstate každý predmet. Dokonca aj Dejiny mágie. A zatiaľ nemám o svojej budúcnosti v čarodejníckom svete predstavu. Možno by som chcela pracovať na Ministerstve mágie, kde by som zúžitkovala svoje vedomosti z čarodejníckeho aj muklovského sveta.”

“Stále máš takmer tri roky na to, aby si si to rozmyslela,” povzbudil ju.

“A čo ty?”

“Chcel by som byť čaromedikom.”

“Vau. Si rozhodnutý.”

“Samozrejme. V podstate to chcem robiť od malička. Mamka sa vždy zaujímala o bylinky. A otec sa zaoberá čiernou mágiou.”

“Zaujíma ťa?”

“Desí ma. No uvedomujem si, že kruh sa uzatvorí a potom znova otvorí. Najskôr to bol Grindelwald, potom Voldemort. Ktovie, kto bude ďalší.”

“Bojíš sa, že sa niekto opäť pokúsi uzurpovať si moc?”

“Skôr či neskôr áno.”

Striaslo ju.

“Prepáč. Neuvedomil som si, že…”

“To nič. Len si to ani neviem predstaviť. Toľké prenasledovanie…”

“Moji prastarí rodičia utiekli z Poľska počas druhej svetovej vojny.”

“Boli židia?”

“Áno.”

Nastalo medzi nimi ťažké ticho.

“Sme my ale veselá dvojica,” pousmial sa.

“A prehnane vážna.” Obzrela sa. “Nemáš chuť sa prejsť? Viem, že prší, ale… dáždniky by sme mali a…”

“Jasné, rád.” Vyskočil na nohy a zdvihnúc prútiky špičkami k nebu, si vytvorili priesvitné dáždniky.

[ » na začiatok « ]