Kapitola:
Pridaná: 28.9.2018, 16:41:56
Čítaná: 894×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Timmy Grant, Donna Tobyová, Severus Snape
Stručný dej: Príbeh o Timmym, ktorá predchádza poviedke "Svetielko slobody" :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prúser 2 » Klubovňa plná rastlín 3 » Skleník zahalený dažďom 4 » Fialové blesky 5 » Klamstvo

“Prepáč. Mohla by som si požičať brko?”

Tichý hlas ho vytrhol z monotónnej práce, ktorú mu určila profesorka McGonagallová - aktualizovať zoznam absolventov školy bez použitia kúzel.

“Jasné, jedno mám v taške.” Timmy sa zohol a vylovil úhľadne upravené brko. Na svoje veci si vždy dával pozor. Hoci pravidlá rád porušoval, ešte radšej udržiaval poriadok.

“Ďakujem.”

Dlhovlasá blondínka, ktorú poznal z klubovne, sa odobrala späť k svojmu stolu, kde robila bohviečo.

Timmy trávil na trestoch v priemere každý tretí deň, z toho vždy jeden víkendový. Vymýšľali mu ich za pochodu - kde bolo potrebné urobiť neželanú robotu, tam ho poslali.

Nesťažoval sa. Z určitého uhla pohľadu chápal, prečo bol potrestaný. No stále nemal pocit, že si to zaslúžil.

“Myslím si, že to na dnes stačí,” ozvala sa Madam Pinceová, ktorá naňho a na jeho spolužiačku dohliadala. “Pán Grant, slečna Tobyová, môžete ísť. Uvidíme sa v sobotu o jedenástej.”

Obaja menovaní sa zdvihli a vybrali sa k východu z prázdnej učebne, v ktorej si odpykávali trest.

“Ďakujem za brko,” usmiala sa naňho pri dverách. Ani za svet si nevedel spomenúť na jej meno.

“Nechaj si ho. Budeš ho predsa potrebovať,” odvetil.

“Prinesiem si vlastné,” odvetila. “Ale ďakujem.”

Vzal si od nej brko, mávnutím prútika ho vyčistil a strčil si ho do tašky. Otvoril dvere a pustil ju prvú.

“Si z našej fakulty, však?” spýtal sa, keď ich obklopila tmavá chodba.

“Áno. O ročník nižšie od teba,” usmiala sa. “Si Timothy, však?”

“Hej. Ale všetci ma volajú Tim. A… prepáč, nepamätám si tvoje meno.”

“Donna.” Vystrela k nemu ruku.

“Teší ma. Čo také si vyparátila, že si sa ocitla na treste?” spýtal sa, aby reč nestála. V poslednej dobe mal chuť nezáväzne konverzovať tak zriedkavo, že si túto chvíľu, keď na to chuť mal, užíval.

“Prekliala som spolužiaka.”

“Dobré,” pochválil ju. “A prečo?”

“Šikanoval malého prváka. Nazýval ho humusákom.” To slovo vyprskla s úplným znechutením.

“A za to ťa potrestali?”

“Och, jeho potrestali tiež. Ale tiež som porušila pravidlá, takže,” pokrčila plecami. “Prepáč, ale teba je asi zbytočné sa pýtať, preč si tu,” zvrtla reč naňho.

“Bol by som prekvapený, ak by si o tom nepočula,” pokrčil plecami ledabolo.

“Ako si mohol omylom podpáliť knižnicu?”

“Povedzme, že pred porušovaním iných pravidiel by si si nemala dať ohnivú whiskey.”

Modré oči sa jej rozšírili prekvapením. “Vy ste boli opití?”

“Opití nie. Len… v nálade.”

“Ale veď ani nemáte sedemnásť!” pohoršovala sa.

“To je na tom to vzrušujúce,” povedal úprimne.

Zdalo sa, že to odsudzuje, no neprekážalo mu to. Nie každý musel zdieľať jeho názory.

Kým prišli pred sudy, za ktorými sa ukrývala bifľomorská klubovňa, mlčali. Až vtedy sa opäť ozvala: “Bol si niekedy v ostatných klubovniach?”

“Jasné,” žmurkol na ňu.

“Naozaj?” nadchla sa. “Aké sú?”

“Každá je špecifická niečím iným,” mykol plecom, poklopal na druhý sud zospodu a stredný v druhom rade v rytme mena Heleny Bifľomorovej a vpustil ju dovnútra ako prvú.

“A ktorá sa najviac páčila tebe?” otočila sa k nemu s očami plnými zvedavosti. V mesačnom svite prenikajúcom cez okná pôsobili fascinujúco veľké. Akoby so životom noci priniesli kúsok nového nadšenia aj do nej.

“Bude to znieť trápne, ale mne sa najviac páči naša. Ani jedna z ďalších klubovní nemá rastliny.”

“Čože?” hlesla zarazene.

“Veru,” prikývol. Sú krásne, napríklad slizolinská je neskutočne elegantná, ale… tie rastliny mi tam chýbali.

Zamračila sa. “Hm… asi by chýbali aj mne,” priznala. “A čo ostatné? Chrabromil? A Bystrohlav?” Neuvedomujúc si, že ho nečakane zatiahla do rozhovoru, ktorý bude trvať najbližšie štyri hodiny, až kým sa na obzore neobjavia prvé slnečné lúče, si obaja sadli do kresiel oproti sebe a on sa pustil do rozprávania o tom, za akých okolností jednotlivé klubovne navštívil a ako je možné, že ho pri tom nikdy neprichytili.

“Takže si sa rozhodol pokračovať v Teddyho stopách?” opýtala sa nakoniec so smiechom. Skrčila nohy pod seba a ospalo si pretrela oči.

“Áno. Rodičia tým nie sú nadšení, ale potrebujem sa nejako prejaviť.”

“A podpaľovanie knižnice tiež patrí medzi ‘nejaké prejavenie sa’?” spýtala sa.

“To som naozaj nemal v úmysle. Jednoducho som si chcel prezrieť Zakázané oddelenie. Hľadal som tam knihu. To, že som mal vypité, spôsobilo, že som prevrhol lampáš. A už to išlo.”

“Ale riaditeľka nevie, že si mal vypité, však?”

“Asi nie. No otec určite.”

“Ako?”

“Prišiel, len čo dostal sovu,” odvetil Timmy vyhýbavo. Nechcel sa o tom baviť. Stále nenapísal ani Severusovi, ani mame. Nechcel ich obťažovať. Bol takmer dospelý, svoje problémy sa musí naučiť riešiť sám. “Vyčistil mi žalúdok a odišiel.”

“Ako odišiel?”

“Hop-šup práškovou sieťou. Riaditeľkin krb je na ňu napojený… Ty si to nevedela?”

“Nie. Vo voľnom čase tam nechodievam,” podpichla ho.

“Pravda. Krb každého učiteľa je napojený na hop-šup práškovú sieť. Jednoduchšie sa im odchádza z hradu, ak potrebujú cestovať. Boli časy, kedy to bolo zakázané, ale už sa to zmenilo.”

“Ja by som to zakázala aj teraz.”

“Kvôli bezpečnosti?”

“Áno.”

“Tiež som nad tým rozmýšľal. Ale otec mi hovoril, že je to zabezpečené. Iba určité miesta mimo Rokfortu sú napojené na hrad. Napríklad Deravý kotlík.”

“Alebo váš krb?”

“Otec mi to nikdy nepovedal, ale predpokladám, že áno.”

Stiahla obočie k sebe. “Teraz mi napadlo - nevravel si, že si z muklovskej rodiny? Alebo aj tvoji rodičia boli muklovia a preto...?”

“Nie. Mamka od otca odišla a našla si nového partnera. A ten je čarodejník.”

“A ty si náhodou čarodejník tiež?”

“Náhodou áno,” mykol plecom, spomínajúc si na chvíľu, keď sa ho Severus pokojne, potichu vo varšavskej čokoládovni pýtal, či je čarodejník.

“To je skvelé. Mne sa diali samé čudné veci a doma to nevedeli vysvetliť… Napríklad som dokázala rozvíriť vzduch, keď som bola nahnevaná, a raz som dokonca levitovala. Iba pár centimetrov nad zemou,” dodala, keď sa začal smiať. “Až keď som dostala list, vedela som, že konečne sa tie nevysvetliteľné veci objasnia. Aj keď som mala strašný strach sem prísť.”

“Prečo?”

“Bola som na svojich rodičov veľmi naviazaná. Nevedela som si predstaviť, že by som ich po vyučovaní nemala vidieť.”

“A vyrovnala si sa s tým?”

“Dva mesiace mi musela Madam Pomfreyová variť upokojujúci odvar. Ale potom som si postupne zvykla.”

“Ja som zase dlho nechápal, prečo som taký smutný. Došlo mi to asi po týždni. Tešil som sa sem, ale… s mamkou sme si boli veľmi blízki. Až vtedy som pochopil, prečo plakala, keď ma so Severusom nasádzali na Rokfortský expres.”

“So Severusom?” Jeho meno ju zaujalo. “On… Nebojoval on v Bitke o Rokfort?”

“Bojoval,” prikývol Timmy.

“On je tvoj nevlastný otec?” žasla.

“Áno.” Schválne málokedy spomínal Severusovo meno, pretože sa chcel vyhnúť takejto reakcii. Nenosil jeho priezvisko, hoci ho mal rád ako otca. Severusovo pôsobenie na škole a práca pre Voldemorta však patrili do obdobia, kedy on sotva existoval a - ak si to mal pred sebou sebecky priznať - chcel Severusa vnímať ako hrdinu, ktorý zachránil jeho mamku pred Taylorom a nie ako muža, ktorý pomohol poraziť najtemnejšieho čarodejníka všetkých čias.

“Asi to nerád počúvaš, však?”

“Nie. Som hrdý na to, že ma vychovával, no… predtým som ho nepoznal. Stretnutie s mojou mamkou ho dosť zmenilo. Aspoň myslím - usudzujem tak z jeho rozprávania. Obdobie, kedy vládol Voldemort, je pre mňa priveľmi vzdialené a…” zmĺkol, ťažko sa hľadali slová, ktorými by to správne vysvetlil. “... ľudia si myslia, že keďže ma vychováva, tiež bude zo mňa hrdina. No ja by som sa mu radšej rovnal v tom, aký je človek a otec a partner, ako v tom, ako bojoval.”

Pozorne ho počúvala, všetka únava bola na chvíľu preč. Dlho nad jeho slovami premýšľala a hľadela naňho, až napokon pomaly povedala: “To je veľmi obdivuhodné.”

“Myslíš?” opýtal sa.

Prikývla. “Vyznie to hanlivo, ale málokto v našom veku takto rozmýšľa. Je super stretnúť niekoho, kto hľadí na ľudskú stránku vecí.”

“Áno… to je,” odvetil úprimne, príjemne prekvapený jej postrehom.

Chvíľu sa na seba dívali a potom si obaja zívli.

“Asi by sme mali ísť spať, však?” navrhol.

“Asi áno.”

“Tak dobrú noc, Donna.”

“Dobrú, Tim.”

[ » na začiatok « ]