Nepodarilo sa mi trafiť do presného času, keď mal Chris prísť na večeru k McKinleyovcom. Namiesto toho som sa ocitla pred domom v okamihu, keď nahnevane vychádzal z dverí a Emanuelle ho s bezradným výrazom nasledovala, len čo schmatla hodvábnu bielu štólu so vzorom pestrofarebných kvietkov. „Chris! Chris, no tak, prosím...“

„Nenechám sa urážať,“ pokrútil hlavou a tvrdohlavo kráčal ďalej. Bola už tma, takže som sa nemusela až tak obávať, že ma zbadajú, a mohla som ísť nenápadne za nimi.

„Ale oni to tak nemysleli, Chris! Prosím, ver mi...“

„Nie?“ zastavil a prudko sa k nej otočil, až doňho takmer narazila. Výrazu jeho tváre som sa trochu zľakla – nebol to hraný hnev či predstieraná urážlivosť. Bolo to úprimné. Urazená mužská hrdosť. „A čo tie ich otázky? „Čím sa živíte, Christopher? Ah, a myslíte si, že je to slušná práca? Čo robí taký mladý muž ako vy v prístave? Hádam len nechcete byť námorníkom?! Aké ste dosiahli vzdelanie, Christopher?“ Ďakujem pekne, neprišiel som na vypočúvanie!“

„Chris, oni...“ s povzdychom sklonila hlavu. „Mrzí ma to. Netušila som...“

„Ty za nič nemôžeš,“ zahľadel sa na ňu a výraz mu trochu zmäkol. „To ja som mal hneď vedieť, že to nedopadne dobre. Nie, namiesto toho som si robil nádeje. Nie som zabezpečený, nie som vzdelaný, som len obyčajný robotník, Elle, a oni pre teba právom chcú kohosi lepšieho.“

Zhrozila sa a spravila krok vzad. „Čo to vravíš?“

Chris chvíľu mlčal, potom k nej pristúpil a zovrel jej obe dlane. „Chcú pre teba to najlepšie.“

„Ty si pre mňa to najlepšie.“

„Nikdy ma neprijmú, Elle. Aj keby som mal peniaze, vychodil školu... nie som jeden z vás.“

„Z nás?“ zopakovala zmätene. „Chris, nemôžeš predsa za to, že nepatríš k šľachte, a mne na tom aj tak nezáleží, mám ťa rada...“

„Nejde mi o šľachtu. Nie som čarodejník.“

Opäť prišla odmlka, tentoraz z Emanuellinej strany. Napokon sa ozvala: „Chris, mrzí ma, že ťa ich otázky urazili. Netušila som, že sa budú chovať tak povýšenecky. Vyjasním si to s nimi a oznámim im, že ty... že my...“ stíšila hlas. „Čo im mám povedať?“ opýtala sa napokon s miernym náznakom zúfalstva.

„Ja neviem, treba s nimi ešte vôbec hovoriť?“

„Ako to, či treba? Sú to moji rodičia. Musia ťa akceptovať.“

„To sa nestane, Elle. A aj keď si to nechceš pripustiť, vieš to rovnako dobre ako ja.“

„Ale...“

„Hm?“ zadíval sa na ňu.

„Sľúbil si...“ zvesila plecia.

„Nejako to vyriešim. Len neočakávaj, že k vám budem chodiť na večeru.“

Zasmiala sa, i keď trochu smutne. „Prepáč.“

„Poď ku mne,“ pritiahol si ju a objal.

Ešte chvíľku som ich pozorovala, no ich rozhovor mi stačil, aby som si dokázala predstaviť, ako katastrofálne dopadla Emanuellina snaha predstaviť Chrisa rodičom. Bolo mi to kvôli obom veľmi ľúto, ale beztak som to vopred očakávala. V zvláštnej rodinnej atmosfére potom odchádzala na Rokfort a až tam pokračovala v zápisoch v denníku.

Dostala som sa k nemu až v škole počas voľnej hodiny, keď som ostala v triede a čakala na stretnutie s triednou učiteľkou. Väčšina spolužiakov šla do jedálne či prejsť sa na školský dvor, mne sa však do toho chladu ktovieako nechcelo.

Sklamalo ma, že Emanuelle sa v denníku vôbec nevrátila ku Chrisovi, nespomínala ani Malcolma. Vlastne si zväčša písala o učive, o priebehu jednotlivých hodín či o rôznych zážitkoch z Veľkej siene. Niežeby ma to nezaujímalo, ale učebnicu či čarodejnícku literatúru faktu som si mohla zohnať aj v domácej knižnici.

„Čo čítaš?“ ozvalo sa z dverí. „Stále ten istý dobrodružný román?“

„Theo?“ pozrela som naňho. Stál medzi verajami so školskou taškou prehodenou cez jedno plece. „Hm... hej.“

„Je nejaký dlhý. Alebo čítaš tak pomaly?“

„Nie, ehm... vlastne asi hej,“ priznala som.

„Ktoré z toho?“

„Zrejme oboje.“

„Baví ťa tu sedieť? Nechceš sa ísť prejsť?“

„A kam?“

„Čo ja viem, na dvor? Vieš o tom, že v januári tam býva klzisko?“

„To som netušila,“ vstala som, vzala si veci a nasledovala ho. V šatni sme si obliekli kabáty (Theo mi dokonca pomohol do môjho tvídového v slivkovofialovej farbe), nechali sme si tašky v skrinkách a vyšli sme von. „Vieš, čo môže od nás chcieť madam Dwightová?“

„Pravdepodobne pôjde o vianočný ples.“

„Ples?“ nadvihla som obočie.

„Hej. A vlastne... kvôli tomu som ťa i zavolal von.“

„Kvôli tomu?“

„Áno. Teda... chystáš sa?“

„Ja... ani som nevedela, že tu čosi také býva.“

„Každý rok,“ prisvedčil. „Nikdy ma to nelákalo, no... možno by som šiel. Ak by si šla tiež.“

Zahryzla som si do pery. Theo Rey ma pozýval na školský ples. Dúfala som, že môj hlas nebude znieť tak vyplašene, ako mi začalo biť srdce. „Ako vravím... nevedela som o ňom.“

„Ale zvážila by si to aspoň?“

„Ehm... ale iste. Jasné. Spýtam sa i rodičov.“

„Tak fajn,“ kývol. „Ah, pozri, čajka. Málokedy sa zatúlajú až sem k škole,“ ukázal vzápätí na oblohu. Zvyšný čas sme sa zhovárali o prírode a celkovo o ostrove, ples sme už nespomenuli. Theovi očividne stačil môj náznak súhlasu.

Keď nám však triedna učiteľka naozaj oznámila, že v posledný deň pred vianočnými prázdninami – štvrtok, dvadsiateho druhého decembra – sa uskutoční vianočný ples v priestoroch školy, kam sú pozvaní nielen študenti, ale aj rodičia, myslela som len na jedno. Moja situácia sa nedala porovnávať s Emanuellinou, no mala som pocit, že to dopadne rovnako katastrofálne ako jej predstavenie Christophera rodičom.

[ » na začiatok « ]