Kapitola:
Pridaná: 16.9.2018, 12:41:12
Čítaná: 132×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

Koncom leta pred šiestym ročníkom v Rokforte Emanuelle dostala načisto šialený nápad. V poslednom zápise z prázdnin 1898 sa denníku zdôverila, že chce Chrisovi prezradiť, že je čarodejnica – a následne ho predstaviť rodičom. Dúfala, že tak sa vyhne rodičovskej snahe zblížiť ju a napokon zasnúbiť s Malcolmom Murdochom.

Najhoršie bolo, že po tomto zápise nasledoval až desiaty september, keď už bola v Rokforte. Keď to skúsila zrealizovať, zrejme sa stalo niečo, o čom sa jej nechcelo písať, a to ma znepokojovalo. Znepokojovalo ma to až natoľko, že som sa celé dni neodvážila nazrieť do jej minulosti. Jednak som mala pocit, akoby som ešte väčšmi zasahovala do jej súkromia, keďže som si chcela pozrieť niečo, čo si sama písomne nezaznamenala; jednak som sa bála, čo sa udialo.

Isteže, v konečnom dôsledku sa za Chrisa vydala – mamka mi prezradila, že sa volala Neilová. No to neznačilo, že všetko prebehlo hladko. Veď ja sama som mala trochu problém vyrovnať sa s tým, že Theo Rey je čarodejník – a to som bola odjakživa v kontakte s čarodejníckym svetom.

V jeden upršaný a chladný novembrový víkend som sa však rozhodla. Napísala som si všetky úlohy, naučila som sa na všetky predmety a nemala som čo robiť. Premieľala som v rukách Emanuellin denník, ale necítila som sa oprávnená čítať ďalej, kým nezistím, čo sa stalo s Chrisom a jej rodičmi.

Nakoniec som sa nenápadne vykradla z domu a preniesla sa do dňa po poslednom prázdninovom zápise – do 25. augusta 1898. Prekvapili ma slnečné lúče, čo pretínali oblohu, a na okamih som sa vrátila do vlastného posledného leta, ktoré som strávila poväčšine so súrodencami. Opäť som však hľadela na podobu sídla z minulého storočia a čakala som, či Emanuelle vyjde von.

Trvalo to asi dvadsať minút a zrazu sa dvere na dome otvorili, čo som zbadala spoza plota. Ihneď som sa zvrtla a smerovala opačne, než bol prístav, a skryla som sa za štíhlu pouličnú lampu – ani náhodou ma nemohla celú prekryť, avšak nablízku som nevidela žiadne stromy. Brestová aleja sa nachádzala asi päťdesiat yardov za mnou. Emanuelle prešla plotom a zavrela za sebou drevenú bránku, pričom sa obzrela k domu. Rozhliadla sa po ulici a vydala sa, presne ako som odhadovala, k prístavu.

Šla v zlatoružových šatách, držala biely čipkovaný parazól a neustále sa obzerala, či niekto nejde za ňou. Bolo príšerne ťažké nasledovať ju a viackrát som jej unikla z dohľadu len tak-tak. Keď však došla do prístavu, zabudla na obozretnosť a už len pátrala po Christopherovi. Našla ho pri jednej z lodí, vlastne on si ako prvý všimol ju, keď prechádzala okolo.

„Elle!“ zavolal a vybral sa jej naproti. Emanuelle zastala a pozrela naňho, pričom sa pousmiala. Bola však zvláštne bledá a pôsobila nervózne. „Deje sa niečo?“ spýtal sa takmer hneď, ako k nej podišiel. Dívala som sa naňho od chrbta a z Emanuelle som vlastne videla iba kúsok sukne a slnečník nad jej hlavou, ktorý teraz zatieňoval oboch.

„Áno. Musíme sa porozprávať, Chris.“

„Dobre, počúvam.“

„Nie, nie tu. A nie teraz.“

„A kde? Kedy?“

„Večer. Keď sa zotmie. Pri studni.“

„Mám prísť na váš pozemok?“ začudoval sa.

„Áno. Prosím.“

„Iste, dobre...“

„Ďakujem.“ Chvíľu nik nič nevravel, až sa Emanuelle predklonila a pobozkala ho na líce. „Tak zatiaľ.“ Obišla ho a rýchlo sa vydala späť, Chris sa za ňou so zmäteným výrazom obzrel. Zadumane zvraštil obočie a ruku si pomaly zdvihol k tvári a letmo si prešiel po mieste, kde sa ho zrejme dotkli jej pery. Nenápadne sa pousmial a potom sa svižne vrátil na loď.

Až vtedy som si uvedomila, že Emanuelle sa vracia mojím smerom, a rýchlo som pretočila časovratom – iba najmenším kruhom v opačnom smere, aby som sa dostala o pár hodín vpred. Zrazu sa okolo mňa zotmelo a v prístave sa ozýval spev námorníkov, viacerí z nich boli zaiste podgurážení.

Radšej som sa rýchlo vybrala smerom k domu a cestou som sa vyhla Christopherovi, ktorý šiel rovnakou trasou kúsok predo mnou. Nenápadne som ho nasledovala a skryla som sa medzi stromami, aj keď potme to vôbec nebolo príjemné. Chvíľu čakal na Emanuelle a tá napokon vybehla zo zadných dverí, ponáhľala sa záhradou a zastala pri studni, kde ho pevne objala.

„Ďakujem, že si tu.“

„Iste. O čo ide, Elle? Trochu ma znepokojuješ.“

„Ja... premýšľala som. Premýšľam o tom celé prázdniny. Veľmi by som ťa chcela predstaviť rodičom.“

Zarazil sa. „Myslíš to vážne?“

„Áno. Áno, Chris,“ opatrne ho chytila za ruku.

„To kvôli tomu... Malcolmovi, však? Myslíš, že ak zistia...“

„Ak zistia, že sa s tebou priatelím od detstva, pochopia, že nik iný...“ zaváhala a trochu hanblivo dokončila: „Nik iný nemá šancu.“

Nastalo ticho, napäté a nervózne a zamyslené. Po chvíli Chris pomaly pristúpil bližšie k Emanuelle a zdvihol voľnú dlaň k jej tvári. S červenaním som sa odvrátila, bola som si istá, že ju pobozkal, a ozaj mi neprišlo vhodné sledovať ich pri tom. Netrvalo to však dlho a opäť som začula jeho hlas: „Si si tým všetkým istá?“

„Uvažujem o tom takmer dva mesiace. Som.“

Nadýchol sa. „Dobre. Dobre, tak ma predstav.“

„Ale... najprv sa musíš čosi o mne dozvedieť.“

Krátko sa zasmial. „Vari je niečo, čo o tebe neviem, Elle?“ spýtal sa hravo.

„Žiaľ...“ vzdychla. Znela trochu previnilo. „Asi sa budeš hnevať.“

„Hnevať sa? Na teba? Ako by som mohol?“

„Pretože ja... nikdy som ti o sebe nepovedala celú pravdu. Nenávidela som každé klamstvo – či hoci len náznak lži –, čo som ti kedy musela povedať. A vlastne neviem... neviem, prečo som ti to neprezradila už dávno.“

„Začínaš ma desiť, Elle.“

„Obávam sa, že to bude ešte horšie,“ pustila ho a pomaly spravila krok vzad. „Ja...“ Sledovala som, ako vyťahuje spoza opaska prútik – vždy sa mi zdalo čudné, že Chris mu nepripisuje žiadny význam.

„Tvoja vyrezávaná palička?“ nadvihol obočie.

„Áno... nie je to rodinná cennosť, čo sa u nás dedí. Je to... je to čarodejnícky prútik.“

„Prosím?“

„Som čarodejnica, Chris. Nechodím do obyčajnej internátnej školy pre deti z bohatých rodín. Naopak, na Rokfort môže prísť ktokoľvek – bez ohľadu na majetok či pôvod. Patrím do fakulty Bystrohlav, pred prázdninami som zložila skúšky Vynikajúcej čarodejníckej úrovne.“

„O čom to rozprávaš, Elle? Čo za výmysly...?“

„To nie sú výmysly. Ibaže teraz ti to nemôžem ani dokázať, mimo školy nesmiem čarovať...“

Krútil hlavou. „Prečo sa so mnou takto hráš? Má to byť vtipné, alebo...?“

„Nie... a chápem, keď sa budeš hnevať. Možno ma aj znenávidíš a už ma nebudeš chcieť vidieť. Ale ak ťa mám predstaviť rodičom, musela som ti to povedať... no zrejme našich teraz nebudeš chcieť spoznať...“ sklopila zrak. „Prepáč mi to...“

„Ty si mi celé tie roky klamala?“

„Ja... mrzí ma to... bála som sa... Uveril by si mi? Veď ani teraz mi neveríš...“

„Ako ti mám veriť, že si... čarodejnica?“ zdôraznil nechápavo a odmietavo. „Prepáč, ale toto naozaj nechápem.“

„Ja viem... viem, nedáva ti to zmysel. Ale ja...“ obzrela sa a zahryzla si do pery. Zrejme uvažovala, ako by mu to mohla dokázať. „Vydrž tu! Prosím, počkaj ma tu...“ Rozbehla sa k domu. Očakávala som, že Chris to vzdá a odíde, ale on sa oprel o studňu a s rukami prekríženými na hrudi si čosi nesúhlasne šomral popod nos – a stále dával Emanuelle šancu. Naozaj sa náhlila, pretože o chvíľu pribehla a v rukách držala... „Toto je časovrat. Dedí sa v našej rodine, zväčša z matky na dcéru. Nepoužívam ho často, radšej si vychutnávam prítomnosť... no môžem ťa vziať do minulosti. Napríklad do našej minulosti, keď sme sa prvýkrát presne na tomto mieste stretli.“

„Čo?“ zamračene k nej podišiel a díval sa na časovrat, presne ten istý, ktorý som zvierala v dlaniach i ja.

Emanuelle mu vysvetlila, ako to funguje – takmer citovala list svojej matky, ktorý jej napísala na desiate narodeniny –, a potom mu kázala, aby sa jej držal. Otočila niektorým z kruhov a obaja zmizli. Zažmurkala som a rozmýšľala, čo budem teraz robiť; už o pár sekúnd sa však opäť zjavili.

„To sme boli my!“ vravel zmätene. „My dvaja, malí!“

„Áno...“ kývla nesmelo.

„Ale... ako...“

Chvíľu mlčala. „Už mi veríš?“

Christopher si ju premeral. Nemala som poňatia, čo sa odohráva v jeho vnútri – na mukla museli akékoľvek reči o kúzlach, čarovných predmetoch a čarodejníkoch pôsobiť ako reči šialenca alebo klamára. No oni dvaja si boli takí blízki – a i keď často žartovali a zabávali sa, nikdy nie takýmto spôsobom, na úkor toho druhého. Kdesi v hĺbke zrejme vedel, že Emanuelle by mu neklamala, zvlášť v takejto vážnej situácii.

Zavrtel hlavou, no podišiel k nej. „Ah, Elle, nerozumiem, ale verím.“

Zasmiala sa a rozplakala sa od úľavy, načo sa mu hodila okolo krku. „Ďakujem! Ďakujem, Chris... Vedela som, že na teba sa môžem spoľahnúť. Vedela som to.“

Radšej som sa rýchlo vrátila do svojej doby, keď som si uvedomila, že sa zrejme opäť budú bozkávať. Christopher ju musel naozaj veľmi ľúbiť, keď dokázal prijať jej ozajstnú identitu tak rýchlo a bez podmienok.

[ » na začiatok « ]