Ospravedlňujem sa za odmlku, bola som aj odcestovaná, momentálne som na antibiotikách... A akosi začínam mať pocit, že tento príbeh prestáva mať zmysel :( :D Možno sa ešte nejako nakopnem, no akosi neviem, o čom písať, resp. ako to rozumne posunúť. Ah, tieto spisovateľské stavy... :( :D

---

Bola som nadšená zo svojich šiat. Mamka bola zas nadšená z toho, že ma pozval na ples chlapec – a bolo jej takmer jedno kto. Musela som sa na tom smiať, inak by som bola stále namrzená z jej narážok a zvedavých otázok.

O Theových čarodejníckych schopnostiach som však z nejakého zvláštneho dôvodu mlčala, akoby som si chcela jeho tajomstvo nechať iba pre seba. Vlastne to aj bolo voči nemu férové, on mi tiež sľúbil, že ma neprezradí, a hoci ja som jeho slová nezopakovala, pripadalo mi to spravodlivé. A vcelku sa mi páčilo, že máme čosi tajné, o čom sa môžeme baviť.

Bavili sme sa dosť často, až mi Mabel s Liberty občas vyčítali, že si ich nevšímam a že občas by som mohla pri obede sedieť aj s nimi. Už som si aj zvykla na to, že nás považujú za pár, hoci nič podobné sme si medzi sebou nepovedali – a Theo si tie poznámky nevšímal a nevyjadroval sa k nim.

Stretávali sme sa aj mimo školy, vždy som musela byť doma do zotmenia. Radi sme sa prechádzali po útese či po pláži, aj keď tam často nepríjemne fučalo. Týždeň a pol pred plesom som tak prechladla, že som strávila celý víkend v posteli, obklopená bylinkovou parou, čo sa vznášala z čajníka, a mamka ma na posledné dni pred prázdninami vypýtala zo školy.

Mabel s Liberty mi nosili úlohy a v utorok mi priniesli odkaz od Thea – otázku, či sa teda chystám na ples, alebo nie. Na ďalší deň mi priniesli prísľub, že ma vyzdvihne vo štvrtok o pol šiestej. Pätnásť minút predtým som stála pred zrkadlom a obzerala si svoju postavu v tmavomodrých šatách s krátkymi rukávmi, s bielymi bodkami na sukni a červenou mašľou okolo pása. Na šaty som si vzápätí obliekla i ľahký biely svetrík. Občas som zakašlala, no cítila som sa vcelku dobre, aj keď som si nebola istá, či zvládnem tancovať.

Ozval sa zvonček a ja som zarazene pozrela na nástenné hodiny – prišiel o päť minút skôr! „Už je tu, Ellie!“ zvolala mamka a ja som schmatla lakovanú červenú kabelku, čo mi požičala, a bežala som dole schodmi. Dvere boli otvorené, stál v nich ocko a živo sa s Theom zhováral. Na tvári som zacítila červeň, keď na mňa pozrela mamka a usmiala sa. „Je to fešák!“ šepla mi a vtisla bozk na líce. „Zabav sa.“

„O pol desiatej bude doma, rozumieme si?“

„Iste, pán Upton,“ prisvedčil Theo ockovej podmienke a pozrel na mňa. „Ellie,“ usmial sa.

Premerala som si ho a neisto sa pousmiala. „Ahoj.“ Namiesto bundy so školským logom si obliekol čierny kabát a pod ním sa zrejme skrývalo sako – alebo prinajmenšom košeľa s kravatou, ako sa vyžadovalo. I keď obvykle nosil plavé kučery rozstrapatené, teraz pôsobili učesane a upravene. V podstate vyzeral očarujúco.

„Si krásna ako princezná, Ellie,“ prerušil moje myšlienky ocko a podával mi svetlohnedý kabát, ktorý mi tiež požičala na tento večer mamka – rovnako ako sýtočervené lodičky. Nevdojak som pozrela ešte do zrkadla a pristúpila bližšie k Theovi, ktorý mi gavaliersky ponúkol rameno. Spoločne sme sa vybrali k nášmu autu Aston Martin a mlčky sme sa odviezli pred školskú bránu, kde nám ocko zaprial: „Príjemnú zábavu.“ Vzápätí uprel v spätnom zrkadle pohľad na Thea: „O deviatej tu budem čakať.“

„Áno, pane. Ďakujem,“ kývol mu a vystúpili sme.

„Zatiaľ, oci!“ zvolala som a vzápätí sa opäť chytila Thea. „Celkom chladný podvečer,“ podotkla som, kým sme sa náhlili dovnútra.

„Veru áno. Ešteže je ples dnu,“ zasmial sa.

„Hej,“ pridala som sa k nemu, no trochu kŕčovito.

Ocitli sme sa na vyzdobenej školskej chodbe, v ktorej sa vynímali snehové či ihličnaté girlandy, biele vločky nalepené na oknách a najväčšmi pútal pozornosť obrovský vianočný stromček vedľa pódia, kde hrala kapela. Viseli na ňom tmavomodré ligotavé gule (tmavomodrá ako farba školy) a dopĺňali ich strieborné, žlté a oranžové.

„Myslíš, že budú hrať aj Beatles?“ šepol mi Theo do ucha, pričom hľadel na hudobníkov.

„Dúfam,“ pousmiala som sa. „A čo by si chcel od nich počuť?“

„Predsa Twist and Shout!“ zavolal nahlas a niekoľko študentov, podľa môjho odhadu určite starších od nás, zatlieskalo a aj zopakovalo jeho zvolanie. Zapýrila som sa, keď sa k nám niektorí obzreli. Čochvíľa sa chodbou opakovane ozýval názov piesne a kapela ju začala čoskoro hrať. „Skvelé! Poď!“ potiahol ma, takmer sa mi šmyklo na klzkej podlahe. S lodičkami som nemala ktoviekoľko skúseností.

„Ale ja...“

Vôbec nepočúval a asi ani nevnímal moje chabé námietky, dotiahol ma až na parket a čoskoro sme stáli uprostred akéhosi kruhu. Takmer všetci nás pozorovali, spolu so spevákom opakovali príjemne chrapľavé „twist and shout“ Johna Lennona, tlieskali či tancovali po svojom. A ja a Theo? Nestíhala som sledovať, čo sa deje – môj partner očividne poznal rokenrol a vedel, ako ho tancovať, hoci ja som čosi podobné iba videla párkrát v televízii. Snažila som sa napodobňovať jeho pohyby a keď na mňa v jednej chvíli šibalsky žmurkol, trochu som sa uvoľnila.

Než som to však stihla predviesť, pieseň sa skončila a kapela pokračovala (pre mňa) neznámymi skladbami. Zadýchane som Thea odtiahla z parketu a v kútiku duše sa tešila z toho, že ostatní si ďalej tancovali, ako sa im chcelo, a nám už nevenovali pozornosť.

„Kde si sa tak naučil tancovať?“ zahľadela som sa naňho nechápavo.

Uškrnul sa. „Som prirodzený talent.“

„Mal si ma varovať. Ja ani nevládzem poriadne dýchať...“ priložila som si dlaň k hrudi.

„Ah,“ zvážnel, „prehnal som to? Ak ešte nie si celkom fit...“

„No, asi nie som,“ priznala som ospravedlňujúco. „Prepáč.“

„Netráp sa. Ja som sa mal najprv spýtať, či vôbec chceš ísť tancovať...“

Obzrela som sa k ostatným tancujúcim a nevdojak som sa pousmiala. „Bolo to skvelé. Ale asi mám aspoň nateraz dosť.“

„Jasné. Zabavíme sa inak.“

„Hm... a ako?“ pozrela som späť naňho.

Pokrčil plecami. „Preskúmame učebňu chémie?“

Zasmiala som sa. „To určite.“

„A prečo nie?“

„Ty to myslíš vážne?“ zhrozila som sa. „Ešte tam čosi vybuchne!“

„Tak môžeme ostať tu, jesť a zapojiť sa do tomboly,“ zahlásil. „Znie to lákavo?“

„Hm... iba trochu,“ uznala som.

„Tak poď,“ vzal ma za ruku a potiahol k schodom. Stihla som iba potichu zhíknuť a potknúť sa, kým sme zmizli v tme.

[ » na začiatok « ]