Kapitola:
Pridaná: 12.9.2018, 09:20:53
Čítaná: 169×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

Nedokázala som zareagovať, nevedela som, čo povedať, nemala som odvahu ani pozrieť mu do očí. Nakoniec som sa však donútila spraviť to – nechcela som, aby ma obvinil z klamstiev. „Ako to, že vidíš draka? A odkiaľ vieš, čo je časovrat? Ty si... ty si tiež šmukel?“

„Šmukel?“ zarazil sa a mňa v tom okamihu zalial ľadový pot. Prezradila som sa! Naletela som mu a prezradila som sa... Čo teraz? Chytala ma panika. „Tak ty nie si čarodejnica?“

Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som vydýchla. On je čarodejník. Theo je čarodejník! došlo mi. „Nie,“ zvesila som plecia. „Som šmukelka. Jediná v rodine.“

„Páni... takže ty máš čarodejnícku krv, ale nemôžeš čarovať...“

„Hej,“ uhla som pohľadom. „Ja dobre viem, čo je to šmukel, nemusíš mi to vysvetľovať.“

„Prepáč, ja... ja som ešte žiadneho nestretol. Vlastne nestretávam ani veľa čarodejníkov, aby som bol úprimný,“ zasmial sa. „Ale keď som videl ten tvoj prívesok... Je to časovrat, však?“

„Áno,“ priznala som s nevôľou. Nie som klamárka.

„Odkiaľ ho máš? A používaš ho?“

„Počkať, to si ma sem prišiel vypočúvať?“ zamračila som sa a podvedome spravila krok od neho. „Nemal by si vysvetľovať ty?“

„A čo mám vysvetľovať? Som na to zvedavý, odkedy som ho na tebe prvýkrát zbadal! Vieš, koľko to chcelo trpezlivosti, spriateliť sa s tebou a nevyzvedať hneď?“

Jeho slová sa ma zvláštnym spôsobom dotkli. „Aha. Takže tebe išlo celú tú dobu iba o časovrat.“

„Ale... nie...“ pokrútil hlavou a zatváril sa trochu bezradne. „Ten prebudil moju zvedavosť. No zistil som, že si milé dievča a dá sa s tebou porozprávať. Je s tebou fajn.“

Hľadela som mu do očí a namiesto rozpakov ma prenikol vzdor. „Časovrat nedostaneš. Mám ho doma, už ho dávno nenosím. Takže si môžeš dať pohov.“

Vzdychol a pozrel na nebo. „Ellie, mne nejde o tvoj časovrat. Vravím, že ten ma zaujal. Vieš si predstaviť, aké to je, objaviť niekoho, kto je čo len trochu ako ja? Celý život vyčnievam. Nikam dokonale nezapadám.“

„Na môj vkus zapadáš až pridobre. Ešte k tomu aj rád pútaš pozornosť.“

„A mám na výber? Ako inak by som zapadol medzi muklovských tínedžerov? Musím byť zábavný. Musím vedieť rozosmiať. Keby som bol divný a utiahnutý, nikdy by ma neprijali.“

Chvíľu som mlčala. I keď som ho chcela chápať, zrazu mi všetko jeho správanie pripadalo ako taktika, ako stratégia: všetky tie úsmevy, žarty, nonšalantnosť, ležérnosť... „Ak si čarodejník, prečo nechodíš na Rokfort? Ako sa môžeš uspokojiť s obyčajnou muklovskou školou?“

„Nevravím, že to občas nie je nuda, ale baví ma aj prírodoveda či fyzika.“

„Viac ako herbológia a čarovanie?“

„Nevravím, že viac.“

„Takže si sa rozhodol, že budeš žiť medzi muklami? Len tak?“

Vzdychol. „Pozri... hovoril som ti o rodičoch. Zahynuli na lodi. Obaja boli čarodejníci, ale teta nie je. Strýko áno.“

„A ona... o tom vie?“

„Vie. Ale nemyslím si, že vie aj o vašej rodine. Ja som doma nič nespomínal,“ zmierlivo zdvihol ruky.

„A tvoj strýko?“

„Nič také nenaznačil. A ja som sa, prirodzene, nepýtal.“

„Prirodzene...“ zopakovala som s povzdychom.

„Ellie, mňa sa nemusíš báť. Ja tvoje tajomstvo nevyzradím.“

„Ani nemôžeš, musel by si vyzradiť aj svoje.“

„Presne tak. A nechcem riskovať, že ma vylúčia z Rokfortu.“

„Čo?“ zamračila som sa. „Veď tam nechodíš.“

Uprel na mňa pohľad. „Nie doslova. Mám špeciálny režim. Študujem doma a raz za tri mesiace ma prídu preskúšať. Je to náročné, hlavne precvičovanie kúzel – mimo Rokfortu je inak pre študentov zakázané čarovať, ale uspôsobili na to jednu izbu v našom dome a tú sleduje ministerstvo, takže tam môžem skúšať a učiť sa.“

Prezrela som si ho od hlavy po päty. Zrazu som mala pocit, že hľadím na kohosi úplne iného, nie na svojho očarujúceho spolužiaka Theodora Reya. „Ako to, že na teba robia také ohľady? Prečo?“

„To strýko... má na ministerstve priateľov. Zámerne nehovorím kontakty, pretože... ide naozaj o priateľské väzby, nie je za tým nič viac. Žiadne galleóny do vrecka alebo čosi podobné. Iba ústretovosť. Strýko bol istý čas aurorom – dokonca bol ich šéfom tu na ostrove, ešte pred mojím narodením. Mal však úraz a... odvtedy má zdravotné ťažkosti. Nie je to nič smrteľné, ale už nezvládne to čo kedysi.

A keďže strýko s tetou ma bez podmienok prijali po smrti mojich rodičov... nemohol som ich opustiť. Snažím sa tete nahradiť strýka v domácnosti – preto lovím ryby, snažím sa zarobiť si sám na seba, pomáham s domácnosťou, ako viem, starám sa o záhradu a celý pozemok. Preto na technických hodinách s Irvingom tak vynikám, hoci ty o tom ani nevieš, keďže vtedy štrikuješ.“

„Šijem,“ opravila som ho s ružovými lícami. „A príšerne ma to nudí.“

Zasmial sa, aj keď iba krátko. „Skrátka a dobre... preto neštudujem na Rokforte. Mal som šťastie, že mi riaditeľ i ministerstvo vyšli v ústrety. Strýka považujú za hrdinu. A on aj je.“

Pomaly som sa nadýchla. Theo sa mi menil priamo pred očami – z klamára a šialenca na... niekoho s obrovským charakterom. „Možno aj ty si,“ ušlo mi a zháčila som sa, avšak pozrela som mu pevne do očí. Možno to bolo trochu prehnané, ale v tej chvíli som si za tými slovami, i keď trochu rozpačito, stála.

[ » na začiatok « ]