Kapitola:
Pridaná: 4.5.2018, 16:04:00
Čítaná: 2629×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Joe, Lucy, Peter
Stručný dej: Súťažiaci mali za úlohu napísať hororovú poviedku, pričom v nej mali použiť tri postavy so stručnými charakteristikami zadané od poroty.

Literárna forma: próza
Žáner: horor

Kapitola: 1 » Lovecká sezóna 2 » Dom 3 » Archie

Joe, Lucy a ja sme tam vyrastali. Celé detstvo sme strávili v tomto meste. Boli to dobré časy, ale nakoniec bude treba dospieť, oženiť sa a presťahovať do väčšieho mesta. Iba ja som sa presťahoval do menšieho mesta, kde som si mohol dovoliť malý byt. Päť rokov uplynulo do minulého týždňa, keď zazvonil telefón: "Áno, prosím.", povedal som do telefónu. "Pete, ahoj, tu je Lucy!", ozvalo sa na druhej strane. "Lucy?! Roky som o tebe nepočul! Ako sa máš?", opýtal som sa prekvapený, ale potešený. "Mám sa dobre, odpovedala. Ale teraz kvôli tomu, prečo volám: Mám neuveriteľnú túžbu stretnúť sa s tebou a Joeom. V starom meste. Čo ty na to?". Dosť ma jej otázka prekvapila. Celý ten čas sa ani neozve a teraz organizuje výlet. Ale koniec koncov, prečo nie. "Jasné, idem do toho. A čo s Joeom?", spýtal som sa jej. "Už som s ním hovorila a tiež súhlasil. Takže, čo tak tento víkend? V piatok večer na stanici." "Ok, o siedmej som tam. Zatiaľ," povedal som a celkom som sa na to tešil.

V piatok som bol vo vlaku na ceste do môjho starého mesta. Čím viac sme sa tam blížili, tým viac mi naskakovala husia koža. Bola to nervozita spolu s pocitmi šťastia. Po hodine dorazil vlak na stanicu. Vystúpil som z vlaku a uvidel dve vysmiate postavy. Čakali už na mňa. Prišiel som k nim a všetci sme sa zvítali. Nervozita bola preč. “Pocuj, nepribral si náhodou?”, dobiedzal do mna Joe. “Zato ty si ešte viac schudol.”, opätoval som mu. “Stále sa rýpeš v tých počítačoch?” “No už to nechajte tak.” Ukľudňovala nás Lucy. Naplánovali sme prehliadku mesta. S batohom na chrbte sme sa začali prechádzať. Keď sme sa tak rozhliadali po našej starej vlasti, rýchlo sme si uvedomili, aká zvláštna sa nám táto oblasť stala. Každý z nás sa vyvinul iným smerom, ale všetci sme si mysleli, že toto mesto nebude žiadnemu vyhovovať. Bolo pre mňa príliš staromódne, príliš malé aj pre Lucy a Joea. Ale bolo príjemné sa sem zase vrátiť.

Ako prvý som začal brať vážne ten zvuk. Bola to buď nejaká mačka alebo holub. Niečo alebo niekto vyzeral, že má pomalé kroky. "Hej, počuli ste to tiež?, spýtal som sa rýchlo. "Nie, čo by sme mali počuť?", spýtala sa Lucy. "Neviem, nie som si istý." Ale teraz znova a hlasnejšie, takže to aj Lucy s Joeom počuli. "Ale teraz som to počula!" Lucy odpovedala trochu panicky. "Klud, nic to nie je!" Joe sa ju pokúsil ukludniť. Potom bolo počuť nejaké škrípanie. "Viete, že je tu veľa všeljakých povaľačov. Čo keď je niekto za nami?" Povedala Lucy v šoku.

Opatrne sme sa obrátili. Za nami nič nebolo. Iba kývajúca sa hrdzavá dopravná znacka. "Kto ju prvý trafí kamenom, vyhráva!" Joe sa snažil žartovať, ale my sme boli ešte trochu nervózni. "Áno, pravdepodobne máte pravdu. Asi sme to trochu prehnali s tými obavami", povedal som. Napriek tomu mi ostal nepríjemný pocit. Ulice boli prázdne. Ale potom som počul, ako si niekto odpľul. "Sakra, niekto tam je!",vykríkla Lucy. Teraz nás všetkých troch zmrazilo. Asi o 100 metrov ďalej bol človek, ozbrojený kovovou tyčou s hrotmi a smeroval k nám. Bol vysoký a uprene na nás zízal. "Ľudia! Obávam sa, že ten chlap ide po nás!", vykríkol Joe. "Utekajme! Bežťe!“, vykríkol som. Začali sme bežať. Rýchlejšie a rýchlejšie. Ten chlap na to čakal. "Ľudia ten chlap nás chce zabiť!", zvolal som nahlas. "Musíme sa niekde schovať!", dodal som. "Áno, máte pravdu! Niekde v chatrči alebo v dome!", povedal Joe a zhlboka dýchal. Prešli sme za roh a tam uvideli starý dom, ktorý vyzeral bezpečne. "Pozrite sa tam na ten dom! Zdá sa byť prázdny. Dvere sú dokonca otvorené!", povedal Joe. "No, ja neviem!" Lucy neisto odpovedala. Pozrela sa späť. "Ľudia toho chlapa máme v pätách. Poďme do domu a nájdime telefón, dobre?", spýtal som sa. "Ok. Máte pravdu! Upozorníme policajtov," povedal Joe. Prišli sme dovnútra a zatvorili sme dvere. Obzerali sme si interiér a zisťovali tak, kde vlastne sme. V prízemí bola kuchyňa, kúpeľňa a obývacia izba. Lucy bežala po schodoch na prvé poschodie a kričala nám, že je tam este spálňa a toaleta a objavila aj poklop do podkrovia. Po preskúmaní domu sme hľadali niečo ťažké, aby sme mohli zablokovať dvere. Rozhádzali sme šatník pred dverami. Potom sme znova prehľadávali dom. Tentokrát sme chceli nájst telefón. "V tejto barabizni nie je žiadny prašivý telefón!" Povedal Joe po dôkladnej prehliadke. "Skvelé, a čo teraz?! Je tu niekto, kto nás chce zabiť! Mali by sme ísť von a pekne s ním vyjednávat? NIE, má bakuľu s ostňami. Pochybujem, že sa nás chce spýtat na cestu futbalový stadión!", vykríkla Lucy. "Ukľudni sa, možno, že nešiel po nás!" Joe sa ju pokúsil upokojiť. “Čo tým myslíš, čo chce od nás a prečo nás prenasledoval? Alebo mu utiekla jeho mačka a on sa nás chcel len spýtať, či mu ju môžeme pomôcť hľadať!!! Si tak naivný!" Lucy kričala na Joea. "Hej! Ten chlap bude nebezpečný, to je isté a preto sa musíme sa musíme odtiaľto dostať. Ale pokiaľ sme tu, budeme sa musieť skrýť!" Navrhol som, aby si uvedomili situáciu. "Lucy, máš pravdu!", konečne priznal Joe. "Dobre, ale bývať by som tu nechcela!", povedala Lucy a dokonca sa trochu usmiala. V tom okamihu niečo udrelo do dverí. "Čo to bolo?", spýtal sa Joe. "Ten chlap!", zvolal som. Chytil som Lucy za ruku a ťahal ju nahor na poschodie. Joe bežala za nami. Bez toho, aby som niečo povedal, som ukázal smerom na podkrovie. Otvorili sme poklop a jeden po druhom sme tam vyliezli. A tak sme sedeli všetci spolu v tomto podkroví. Tvár som si schoval do dlaní, pretože som stále nemohol uveriť, čo všetko sa skutočne stalo. Opäť som sedel so svojimi spolužiakmi zo školy, v cudzom dome a prenasledoval nás psychopat so špicatou baseballovou pálkou. Znova sa ozval hlasný zvuk. "Sakra dvere za chvílu povolia!", vykríkol Joe. "Hej, nekrič tak!", varovala ho Lucy. "Budte tichšie ľudia, alebo ho chcete privítať s otvorenou náručou?", povedal som naštvaný. "Poďme do tých dverí zaprieť ešťe skriňu!", navrhol Joe. "Dobre, to je konečne rozumný návrh!", povedala Lucy. "Tak teda Joe, ideš do toho?”, dodala. Joe sa na ňu divne pozrel, ale potom zišiel po rebríku na prvé poschodie a potom rýchlo utekal na prízemie.

Joe sa rozhliadol po obývacej izbe po nejakej skrini. Musel konať rýchlo, keďže ten chlap opäť udrel na dvere, ktoré sa zlomili na viacerých miestach. Objavil komodu. Nie takú veľkú ako skriňa, ale rovnako ťažkú. Vytlačil ju smerom k predným dverám všetkou silou. Ten chlap to vonku musel postrehnúť, lebo udrel na dvere ešte silnejšie. Komoda bola našťastie dočasnou ochranou a trochu sťažila preniknutie dovnútra. Joe potom utiekol späť do podkrovia a čupol si pri nás. Znova sme tam sedeli a čakali, čo sa bude diať ďalej. Nemohli sme nikomu zavolať, boli sme tu uväznení. Joe začal hovoriť: "Hej, viete, na koho som si spomenul? Na Jamesa Coultharda", povedal troche tajuplne.

"To nemyslíš vážne, však? V takejto situácii prideš s viac ako dvadsať rokov starou histokou?”, krútiac hlavou som mu povedal. "Áno, práveže v takejto situácii si človek ľahko spomenie na tragédie z minulosti!", vykríkol Joe trochu urazený. "Aha, som ohromený tvojou úprimnostou, ale to, čo sa Jamesovi stalo na dovolenke, bola len náhoda!", povedal som. "To nebola náhoda! V ten deň si pamätám, že sme išli na pláž. Vylezli sme na útesy, Ja, James a ty. James bol trochu vystrašený a chcel zliezť znova dole, pretože som ho tlačil dopredu!", povedal Joe chladne. "Aha, pekné od teba, ale James sa sám pošmykol na skale a spadol z útesu. Nemohol si za to. Počkajte, počuli ste to?", obzrel som sa. „Čo uhýbaš od témy?“, povedal Joe. V tom momente sa stalo to, čoho sme sa báli. Ten chlap opäť raz silne udrel na dvere a kričal. Výkrik bol vzdialený, ale bolo zreteľne počut to, čo kričal: "Dostanem vás!"

Všetci sme ostali náhle ticho. Ak by som v tom čase nebol tak vydesený, asi by som sa začal smiať. V podkroví sme sa ticho krčili a čakali, čo sa bude diať ďalej. Robil dole veľký rámus, to bola naša výhoda. Tá jeho bakuľa, ktorú celý čas ťahal za sebou, škriabala po zemi, takže sa dalo ľahko odhadnúť, kde práve je a čo robí. Počul som, ako v prízemí prehľadával dvere a skrine. Potom, ked skončil v prízemí, začali vŕzgať schody. Prišiel nahor. "Ak teraz prehľadá všetky miestnosti na poschodí, pride za nami do podkrovia. Do tej doby musíme niečo vymyslieť!", povedala Lucy. "Dobrý nápad, čo keby sme rýchlo a ticho prebehli do prízemia k predným dverám a potom konečne zavolali pomoc, zatial čo on bude prezerať izby?", navrhol som. Bolo to zvláštne, ale okamžite sme sa zhodli. Diskutovali sme spolu, ako presne to urobíme. Po dôkladnom zvážení nášho plánu sme do poslednej chvíle na neho čakali, kým príde do zadnej miestnosti na prvom poschodí. Počuli sme ho, ako otvoril dvere a potom sme už nad ničím nerozmýšľali. Začalo sa to. Prvá Lucy zostúpila po schodoch z podkrovia, potom Joe a nakoniec ja. Počul som, že ten chlap prehľadáva všetky skrinky. Ticho, ale rýchlo sme šli po schodoch do prízemia. Predné dvere sme mali už na dohľad. Joe sa začal usmievať. Všetci sme boli tesne pred vstupnými dverami. Keby som v tej chvíli venoval pozornosť kade stúpam, objavil by som malú priehlbeninu v podlahe. Ale boli sme príliš paralizovaní radosťou. Zrazu sa podlaha pod nami prepadla. Padali sme do suterénu. A dosť dlho. Aspoň sa mi tak zdalo. Joea bolo po páde len ťažké prepočuť. "AUUU! , myslím, že som si zlomil nohu!", vykríkol z celých pľúc. Všetci traja sme sedeli v poriadne tmavej pivnici. Tak tmavej, že by som len tazko hľadal, kde sú tí dvaja. "Sakra. Môžeš mi prosím ťa povedať, čo to do pekla bolo?" prudko sa do mňa obula Lucy. "Ospravedlňujem sa, ale pri úniku som nepočítal s tým poklopom v podlahe.” Tak to prepáč, asi som ťa mala pred nimi vopred upozorniť!", odpovedala ironicky. V pivnici sa náhle rozšíril hrozný zápach. Páchalo to ako zhnité jedlo. "Skvelé a čo teraz?", povedal Joe. "No, nejako sa musíme o náš útek pokúsiť znova skôr, než nás ten chlap dostane.", odpovedala Lucy. "Navrhujem, aby sme hľadali východ, pretože cez ten poklop, cez ktorý sme sem spadli sa naspäť nedostaneme. Je to príliš hlboko. Musíme sa nejako preplaziť dopredu", navrhol som. Tak sme sa všetci traja plazili po štyroch dopredu. Isiel som prvý a objavil som malú štrbinu prekrytú plachtou, ktorá bola akurát dosť veľká na to, aby sa cez ňu dalo preplaziť. Vzhľadom na to, že sme nemali inú voľbu, rozhodli sme sa ísť touto cestou. Strašne to tam páchlo. Bola to akási šachta. Zdalo sa, že to niekam vedie a tak sme išli ďalej. Trvalo asi dve hodiny než som videl, že začína byť na konci svetlejšie. Lucy a Joe boli hneď za mnou a radosť bola na nich aj počuť: “Vďaka bohu! Áno!", kričali. Akurát, že sa radovali priskoro. Vyliezli sme zo šachty a vyšli v kuchyni. Tam to viedlo a keď sme boli vonku, vstali sme a vošli do haly a videli, ako ten bláznivý chlap práve uzamiká tie padacie dvere do pivnice. Boli sme ako skamenení a nereagovali sme. Ešte si nás nevšimol. Dal som im dvom gestom najavo, aby sme sa pomaly vrátili späť do kuchyne. A v tom to prislo: VRRZG! Lucy stupila na obzvlášť zvetranú parketu. Ten chlap sa mi pozeral priamo do očí. Začal som utekať nahor. Periférne som ešte videl Lucy ako stihla vykĺznuť, ale Joea chytil za golier. So zranenou nohou bol priveľmi ľahká korisť. Lucy sa stihla skryť ako prvá, ale Joea sme už nevedeli zachrániť. Počuli sme zhora jeho výkriky a potom niekoľko tupých rán a vzdychov. Ostalo bolo absolútne ticho.

“Čo sa stalo s Joeom? Pre Boha!", vykríkla Lucy z úkrytu." “Psst", naznačil som jej ukazovákom na ústach. Nesmie vedieť, kde sme. Rozhliadol sa okolo a nahlas zavrčal. Bol naozaj veľmi nechutný. Škvŕkalo mi v žalúdku. Celé hodiny som nič nejedol. Ale teraz som na jedlo nemohol ani myslieť. Ten chlap ostal dole a ja s Lucy sme sa čakajúc krčili v našom úkryte. Nevedeli sme ale, na čo. Stále som dúfal v záchranu, ale veril som v to čoraz menej. Situácia bola beznádejná!

V úkryte nás dvoch medzičasom začalo z nehybnej polohy všetko bolie ť. Keď sme začuli hluk. Ten chlap bol v posledných niekoľkých minútach veľmi tichý, ale teraz vyšiel z haly a šiel po schodoch nahor smerom k nám. Zdržal som dych. Prišiel nebezpečne blízko k nám. Potom sa zastavil a počúval. Potil som sa na celom tele a zo všetkých síl sa znažil, aby som nevydal ani zvuk. Potom sa otočil a vybral smerom k Lucy. Veľa som nezpozoroval, len som zachytil ako ju schmatol a počul, ako Lucy kričí: "Nie! Bože, čo som ti spravila! Aaa!" Toľko bolo počuť medzi tvrdými ranami, jedna za druhou do hlavy a potom už len ako padla na podlahu. Mal som slzy v očiach. Teraz som bol sám, sám s ním vo veľkom dome, ktorý som nepoznal. A on to vedel.

Potom, čo zabil Lucy, nasmerol znova dolu. Než ale vstúpil na schodisko sa opäť zastavil. Počul ma? Ostal stáť asi minútu a až potom šiel dole. Vedel, kde som bol? Chcel ma len skúšať?

Prvá noc prešla a ja som zostal stále v mojom úkryte. Bola mi zima a musel som si cvrknút do nohavíc, nemohol som riskovať a ísť do kúpeľne. Nakoniec bolo konečne ráno. Mohol som to vidieť cez protiľahlé okno, že už bolo svetlo. Prvé lúče mi dopadali na tvár a aspoň na chvíľu som bol uvoľnený. Kým som nepočul z dola kroky. Vstal a začal ma znova hľadať. Posledného, čo prežil. Počul som, ako prichádza hore. Akoby cielene smerom k môjmu úkrytu. Vedel to. Stál predo mnou. Po prvýkrát som mu vedome hľadel do tváre. Bola plná jaziev a veľmi znetvorená. Niečo hrozné sa mu muselo v minulosti stať. Pozrel sa na mňa s upreným pohľadom. "Ty!", vykríkol. "Pete!", vykríkol znova. Odkiaľ poznal moje meno? "James Coulthard. Ty si a vine! ", zažundral. Potom ma udrel so svojou bakuľou. Bol som bez šance. Z hlavy mi kvápala krv. “James Coulthard. Ty si a vine!", kričal hlasnejšie a agresívnejšie. Stále ma udieral a stále silnejšie. Bol som ako paralyzovaný a slabý. Rýchla smrť. "James Coulthard. Ty si a vine!", zašepkal nakoniec potichu. Prišla posledná rana. Bolo po všetkom.

Tento strašný čin sa odohral v starom dome. Traja mladí ľudia doň vstúpili ale nikdy nikdy neodišli živí. Neskôr boli ich telá objavené a prípad bol riešený. Zistilo sa, že útočníkom bol James Coulthard. V minulosti prežil nehodu pádom z útesu. Ostali mu vsak trvalé násleky v podobe poškodenia mozgu a ostal odkázaný na psychiatrickú liečbu. Po mnohých rokoch vykonal svoju pomstu. Nikdy ho však potom nenašťli a nechytili.

Hodnotenie poroty

cuca

Téma – 3

Zadanie – 7

Jazyk – 5

Celkový dojem – 3

SPOLU: 18

Musím povedať, že toto bolo veľké sklamanie. Mal si kolá, kde si sa naozaj polepšil a ja som verila, že už sa nevrátiš k tomu, ako si začínal. A nie, nevrátil. Toto bolo asi tvoje najhoršie dielo. A je škoda, že práve vo finále. Bolo tam príšerne veľa chýb, chýbajúce úvodzovky či interpunkcia. Znova to bol jeden veľký celok, veľká masa. No a čo sa týka obsahu, to bolo... veľmi slabé. Tak oni sa len tak random dohodli, že sa stretnú... prišli na nejaké miesto a hneď vedeli, že tam ten niekto, koho zbadali, ide po nich. A skryli sa do domu. A nemali žiadne mobily a ani nič. A proste tam ich zabil, lebo sa pomstil. Proste... mal to byť horor, ale toto bola, a odpusti mi, prosím, paródia. Nebudem to viac rozoberať, zbytočne. Neoslovilo ma to absolútne ničím. Je škoda, že ani zadanie sa ti tak úplne nepodarilo dodržať, lebo v podstate okrem mien a jednej slabej narážky si s charaktermi postáv nepracoval vôbec. No musím povedať, že celkovo si sa v písaní zlepšil. Ak nerátam túto poviedku, bolo cítiť ohromný pokrok z kola na kolo. A myslím si, že o tom to je. Vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a popasovať sa možno aj s témami, ktoré ti nie tak úplne sadli. Som veľmi rada, že si sa MP zúčastnil a prepáč, ak som bola niekedy priveľmi tvrdá. Všetko, naozaj, v dobrom. :)

Marrko Riccoli

Téma – 8

Zadanie – 10

Jazyk – 7

Celkový dojem – 10

Mentor – 7

SPOLU: 42

Ako paródia je to dokonalé. Ako horor... Nuž, z postáv si tu v podstate urobil tri primadony, neschopné samostatného života na tejto planéte. :D Ich rozhovory, to ako robia všetky kroky v rozpore so zdravým rozumom, to je niečo neskutočné.

Už iba samotné stretnutie v štýle „Poďme sa stretnúť!“ „Ok.“ bolo neskutočné :D Aká je šanca, že prvý človek, na ktorého narazíš, bude psychopat, ktorý ťa chce zamordovať? A aká je šanca, že si všetci zabudnete doma mobily? V tomto príbehu v oboch prípadoch vysoká. Začne ťa naháňať. Čo urobíš? Logicky, obývaný dom, kde je väčšia šanca nájsť bezpečie, je passé. Radšej skočme do toho už na pohľad prázdneho s dokorán otvorenými dverami. Rýchlo zatarasiť dvere. Za fakt, že psychovi nenapadne na vstup do domu použiť niektoré z okien, mu dávam dva bludišťáky z desiatich. Na druhej strane, ani našim hrdinom nenapadlo vyskočiť z druhej strany a zobrať nohy na ramená. Čo namiesto toho tie pipky urobia? Nejdú do kuchyne, neozbroja sa nožmi, taniermi, panvicami... oni radšej utečú na poschodie, kde môžu v pokoji spomínať na svoju mladosť, zatiaľ čo sa psychopat ešte stále škrabká za uchom, snažiac sa prísť na spôsob, ako sa dočerta dostať dnu. Spoiler alert... je to jeho dom.

Takisto, buď má chlapík ohromne veľkú pivnicu, ked tým trom trvalo dve hodiny dostať sa z nej, alebo sú Lucy, Joe a Pete skrátka najväčší tragédi pod slnkom a niekto by mal dať echo hororovej rodinke Wayansovcov, že tu máme materiál, na ktorom by mohli stavať a zrežírovať ďalší klenot do zbierky. Keď sa našim hrdinom konečne podarí dostať sa z pivnice, osud im dáva ešte jednu šancu. Pivnica ústi v kuchyni. Nože, vidličky, taniere, varechy, panvice, oheň, sklo, porcelán, stoličky? Nie. Ozvú sa tupé údery. Následne je jeden dole. Druhá začne zo svojho úkrytu kričať „čo sa stalo s Joeom?“ Následne je druhá dole. Tretí... počká do rána, pretože aj psychopati potrebujú po náročnom dni odpočinok. Načo sa pokúšať ujsť. Nasleduje detail o cvrknutí si. Kvitujem. S rozbreskom ranných lúčov ide tretí tiež dole.

Vo výsledku si toto trio skrátka nezaslúžilo prežiť a psychicky narušený chlapík sa z nich vlastne javí ako ten najchytrejší. Akože, vážne ti tlieskam :D Podarilo sa ti sem napchať všetky, VŠETKY klišé, ktoré z hororov poznáme :D Úprimne som sa pobavil. Len ako horor...

V každom prípade ti veľmi ďakujem za spoluprácu. Často si ma pobavil, občas to nebolo celkom ono, ale na tom nezáleží, v poviedkach si sa každým kolom zlepšoval :)

R.i.x

Téma – 5

Zadanie – 8

Jazyk – 6

Celkový dojem – 4

SPOLU: 23

Tvoja poviedka mi pripomínala horor Tajemství loňského léta :D bol to taký pokus o krvák, ale veľmi ma to nebavilo, skôr miestami rozosmievalo. V tejto poviedke sa ti podľa mňa (viac ako v ktorejkoľvek predtým) vypomstilo formálne neupravenie textu. Jednoliaty text mi bránil zastaviť sa, popremýšľať nad úryvkom a pokračovať.

Čo sa týka obsahu, bolo to príliš zdramatizované. Hlavne chovanie postáv, ich zmeny nálad; repliky, ktoré sa mi k daným situáciám nehodili. Mal som pocit, že v skutočnosti sa jedná o príbeh troch detí, ktoré v telke pozerali horor a teraz sa naň hrajú. V texte si mal celkom dosť preklepov.

Podľa mňa si nemal úplne premyslený dej predtým, ako si to začal písať a potom si sa v tom sám strácal. Nabudúce skús faktor strachu pridávať postupne. Oceňujem ale, že aj napriek tomu, že ti zadanie možno nesadlo, pobil si sa s ním celkom dobre :)

[ » na začiatok « ]