Kapitola:
Pridaná: 4.5.2018, 16:00:55
Čítaná: 1804×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Joe, Lucy, Peter
Stručný dej: Súťažiaci mali za úlohu napísať hororovú poviedku, pričom v nej mali použiť tri postavy so stručnými charakteristikami zadané od poroty.

Literárna forma: próza
Žáner: horor

Kapitola: 1 » Lovecká sezóna 2 » Dom 3 » Archie

„Určite je to dobrý nápad?“ spýtal sa Pete a jemne sa na Matta zamračil. „Decká sú dostatočne vydesené aj bez toho, aby...“

„Pete, musíme s tým niečo urobiť!“ skočil mu do reči Matt, ktorý vyzeral nahnevane. Pozoroval som túto dvojicu spoza hromady riadu, ktorá čakala na umytie v kuchynskom dreze. Matt, šedivý tridsiatnik, zastával funkciu riaditeľa tábora už niekoľko rokov, no napriek tomu stále vyzeral, že nie vždy vie, čo robí. „Pozri sa... Už nám odišla tretina deciek a dvaja animátori. Potrebujem, aby na tie výmysly všetci konečne zabudli a tábor sa vrátil do starých koľají. Je mi jedno, ako to urobíte, ale všetko nech je pripravené čo najskôr.“ Pete vyzeral, že mu chce na to niečo povedať, no Matta už nebolo. Sklesnuto si sadol za najbližší stôl a pošúchal si oči.

„Čau, Pete. Všetko v poriadku?“ spýtal som sa ho a prisadol si k nemu. Ako hlavný animátor trávil v kuchyni dosť času na to, aby sme sa stali kamarátmi.

„Joe... Ahoj,“ povzdychol si a položil ruky dlaňami na stôl. „Popravde, nie. Celá tá vec mi už leze na nervy. Decká odchádzajú každý deň a tie, čo ostali prestávajú prejavovať akýkoľvek rešpekt. Niet divu, že to nebaví ani ostatných animátorov,“ spustil nešťastným tónom.

„Hej, počul som,“ súcitil som s ním.

„Sprostý Woofus... Rozprávame tú historku každý rok a nikdy sa nestalo nič takéto.“

„Deti majú veľkú fantáziu. Navyše, toto je prvý rok, čo tábor zažil takéto dažde. Keby som musel tráviť celé dni zavretý v spoločenskej miestnosti, tiež by mi z toho preskočilo,“ snažil som sa mu vysvetliť svoj názor na celú vec. „Čo vlastne od vás Matt chcel?“

„Chce, aby sme pre deti pripravili túru. Vraj im to má priniesť iné myšlienky. Dobrodružstvo a podobné nezmysli, chápeš.“

„Hmm,“ zamyslel som sa. „Možno to nie je úplne najhorší nápad,“ podporil som Mattovu stranu. Pete sa na mňa pozrel ako na najväčšieho zradcu na svete.

„Joe, my máme vziať deti do lesa. A čo podľa detí žije v lese?“ Nechápavo som sa zamračil, ale hneď mi to docvaklo.

„...Woofus?“ spýtal som sa a Pete prikývol. „Okej, tak to chápem... Brať deti tam, kde podľa nich žije ich nočná mora nemusí byť dobrý nápad."

„Presne tak. Navyše, nejde len o to. Existuje dôvod, prečo sa lesné túry v tábore nikdy nerobili. Lesy okolo sú plné súkromných pozemkov, väčšinou neoplotených. Nachádzame sa v srdci Západnej Virginie, v meste s počtom obyvateľov porovnateľným s kapacitou tohto tábora. Pokojne by som to prirovnal k hocakému mestu v Texase – každý z nich vlastní minimálne jednu brokovnicu. Vieš, ako pristupuje tento typ Američanov k neoprávnenému vstupu na ich pozemok? Túto túru musíme do bodky naplánovať. Je tu až príliš veľa vecí, ktoré sa môžu pokaziť. A aby toho nebolo málo, takmer nikto z animátorov nechce ísť.“

Pozoroval som ho, ako sa utápa vo vlastnom zúfalstve. Samozrejme, nečudoval som sa mu – tento tábor bol takmer ako jeho domov. Ako dieťa strávil viac času v detských domovoch, ako by sa mu páčilo. V pestúnskych rodinách nikdy dlho nevydržal a tak sa tábor Greenbrier v Západnej Virginii stal jeho letným útočiskom. Musím povedať, že mi ho bolo ľúto.

„Pozri, Pete. Neviem, či to pomôže, ale ak chceš, pridám sa k vám. A možno by som presvedčil aj Lucy.“ Kamarátova tvár sa rozžiarila.

„To by bolo super. To by sme boli už traja. Ak by sa mi podarilo presvedčiť ďalších šiestich, mohli by sme spraviť tri skupinky po troch. To by nám malo stačiť na prieskum terénu. Každá skupina by prešla časť oblasti a vybrali by sme najvhodnejšiu trasu. Potom...“

„Počkaj,“ prerušil som ho. „Neviem, či je najlepší nápad brať všetky deti naraz. Čo keby sme vytvorili tri trate? Tým pádom by sme nešli všetci naraz. Navyše, kontrolovať menšiu skupinu detí je vždy jednoduchšie.“ Pete vyzeral, že sa nad mojím návrhom zamýšľa.

„V poriadku, to by šlo. Vieš čo by bolo ešte super? Keby nám mestský úrad poskytol mapu pozemkov v našom okolí. Potom by sme sa nemuseli báť, že nás niekto zastrelí,“ zasmial sa. Nebol som si však úplne istý, že iba žartuje. „Zajtra by som tam mohol skočiť, aj keď tomu nedávam príliš veľkú nádej.“

„To pokojne nechaj na mňa. Pochybujem, že v takomto malom meste bude veľký problém dostať sa do ich systému,“ žmurkol som na neho a Pete sa usmial. Bol jedným z mála ľudí v tábore, ktorí vedeli o mojich voľnočasových aktivitách.

„Tak potom dohodnuté. Daj mi čo najskôr vedieť, ako si pochodil u Lucy a hneď, ako prestane pršať sa vydáme na cestu,“ vyhlásil a prudko sa postavil. „Ja skúsim zatiaľ nájsť ďalších šesť ochotných kolegov.“

Nasledujúce dva dni sa stalo hneď niekoľko vecí. Tuhý dážď neustával a silný vietor v noci roztrhal tri stany, takže z bezpečnostných dôvodov boli všetky deti a animátori presunutí do spoločenskej miestnosti, kde po novom aj spávali. To, samozrejme, situácií nijako nepomohlo. Podľa detí mal poškodené stany na svedomí Woofus a strach medzi táborníkmi sa začal stupňovať. Neboli to však len táborníci, ktorí to zhoršovali. Stiesnenosť spoločenskej miestnosti zanechala svoju stopu aj na niektorých animátoroch, ktorí stresovú už nevydržali a strachu podľahli tiež – vraví sa tomu davová psychóza. Mojim šťastím bolo, že kuchynský personál mal na celé leto vyhradenú veľkú chatu hneď vedľa spoločenskej miestnosti, takže sme si všetci siedmi stále mohli užívať pokojné noci osamote.

Keď už to vyzeralo, že tábor sa kvôli búrke konečne rozpustí a táborníci s animátormi pôjdu domov, z ničoho nič prestalo pršať a celá situácia sa trochu upokojila. Pete neváhal ani chvíľu a rozhodol, že na prieskum terénu sa pôjde hneď nasledujúce ráno.

V ten istý večer som si pobalil potrebné veci do ruksaku a vytlačil tri mapy, na ktorých som zaznačil oblasti vhodné na túru. Takisto sme s Petom kúpili tri plechovky červeného spreju, ktorými sme plánovali značiť si cestu. So všetkými prípravami sme skončili okolo desiatej večer a pobrali sme sa spať – Pete s animátormi do svojich stanov a ja s Lucy do našej chaty. Keď Lucy za sebou zavrela dvere do svojej izby, sadol som si na terasu a hľadel do tmavého lesa, ktorý sa začínal hneď vedľa našej chaty. Vytiahol som z vrecka krabičku cigariet a jednu zapálil. Napriek istote, že Woofus je len tvor vymyslený na účely táborovej vatry, bol som z nasledujúceho dňa trocha nervózny. Poslednýkrát som si potiahol z cigarety a zahasil ju do provizórneho popolníka na zemi vedľa stoličky. Postavil som sa na odchod, keď som niečo začul. Pomaly som sa otočil k lesu a započúval sa. Koruny stromov slabo vŕzgali v jemnom vánku, no nebolo to všetku. Praskot vetvičiek, ktorými bola zem v lese pokrytá, znel akoby po nich kráčalo niečo... Veľké.

Chvíľu som nehybne stál a počúval - praskanie, najskôr len vzdialené, bolo počuť teraz badateľne bližšie. S očami dokorán som hľadel na les, no absencia mesačného svetla mi nedovolila nič vidieť. Zvuk zrazu ustal, nepočul som nič iné, len vietor. Skôr, ako som stihol vydesiť samého seba som sa otočil a rýchlo vrátil do svojej izby. Nie že by som sa bál, ale pre istotu som za sebou dvere zamkol. Predsa len, v lese žije okrem neexistujúceho Woofusa aj množstvo iných zvierat.

Nemôžem povedať, že mám za sebou osviežujúci spánok. V noci som sa neprestajne budil a snažil sa zahnať predstavu červených očí, ktoré na mňa hľadeli z lesa. Pete ma okolo šiestej zobudil klopaním na dvere ja som sa v rýchlosti prezliekol z prepotených vecí do niečoho, čo bolo na túru oveľa vhodnejšie. Vyšiel som von a pridal sa k neveľkej skupine, ktorá na mňa čakala. Hneď po mne sa ku nám pridala Lucy.

„Dobré ráno, padavky!“ vyhlásila a postavila sa vedľa Peta. „Pripravení na lov?“ zasmiala sa. Prevrátil som oči. Typické. Ale vedel som, ako jej trocha znížiť sebavedomie.

„Jasné, že áno!“ odpovedal som jej. „Dúfam, že si si zbalia aj baterku...“

„Baterku?“ spýtala sa nechápavo. „Na čo by mi bola... Aha. Moment, my sa nevrátime pred zotmením?“ Jej hlas už neznel tak isto.

„A ako chceš chytiť Woofusa? Snáď si nemyslíš, že sa lesom premáva cez deň?“ provokoval som ju. Lucyn strach z tmy bolo vždy niečo, čím som ju dokázal schladiť. „Nie, Woofus predsa loví v noci... V korunách stromov číha na svoju korisť, potichu a nehybne. Svojimi očami hľadí do nepriepustnej tmy a čaká, až...“

„Joe, to by stačilo!“ zastavil ma Pete. „Samozrejme, že budeme späť pred zotmením, Lucy. Nepočúvaj ho,“ dohováral jej, no bolo vidno, že sa zo všetkých síl snaží neusmiať. Lucy sa na mňa zamračila a otočila sa mi chrbtom.

Rozdal som mapy a rozdelili sme sa do skupiniek. Nakoľko nás ostatní animátori nepoznali tak dobre ako Pete, rozhodlo sa, že my traja pôjdeme spolu. Keď sa medzi stromami stratili obe skupiny, prišiel rad na nás. Vybrali sme sa k okraju lesa a bez obzretia sme sa ponorili do hustého porastu.

Kráčali sme už hodnú chvíľu, ale nikto nič nevravel. Pete s mapou na čele, pár krokov za ním Lucy a ja. Pri asi každom treťom strome som zastal, aby som naň mohol spraviť červené X. Nedá sa povedať, že by som bol pokojný. Odkedy sme vošli do lesa, niečo mi strašne prekážalo, no nedokázal som prísť na to, čo. Akoby... Akoby tu niečo chýbalo, ale čo? Hodil som pohľad na Lucy, ktorá nevyzerala, že by ju niečo trápilo. Mávala okolo seba rukou, v ktorej držala lovecký nôž a presekávala stonky a listy rastlín, ktoré jej vôbec neprekážali v ceste. Paradoxne, les po niekoľkých metroch od vstupu výrazne zredol, na čo som sa vôbec nesťažoval. Skutočne som nemal chuť brodiť sa v mori rastlín, z ktorých som viac ako polovicu nepoznal.

„Au!“ ozvalo sa predo mnou a ja som prudko zabrzdil. „Neber do ruky veci, s ktorými nevieš narábať!“ sťažoval sa Pete vpredu a držal si rukou pravé rameno.

„Môžem ja za to, že si zmenil smer bez toho, aby si nám to oznámil?“ snažila sa brániť Lucy a zastrčila si svoj nôž za opasok.

„Ideš za predsa za mnou! Vidíš každý krok, ktorý spravím!“ pokračoval vo výčitkách Pete. Rýchlo som obišiel Lucy a zložil si ruksak k Petovým nohám.

„Pokoj, áno? Ešte sme len na začiatku, nepotrebujem, aby ste sa mi tu pozabíjali,“ vravel som, zatiaľ čo som sa hrabal v ruksaku. Po chvíli som vytiahol fľašku jódu a náplasť.. „Pete, ukáž to sem.“ Rana nebola hlboká, zdalo sa že to je len škrabanec. Keď som sa o to postaral, schoval som veci späť do ruksaku. „Tak, môžeme pokračovať?“ spýtal som sa svojich spoločníkov, ktorí na seba stále nevraživo hľadeli, no obaja prikývli. „Výborne,“ vyhlásil som a prehodil si ruksak späť na chrbát. „Lucy, prosím ťa, nevyťahuj...“ Moje slová prerušilo hlasné zapraskanie prichádzajúce niekde spoza nás. Všetci traja sme nadskočili, otáčajúc sa za zvukom. Očami som prehľadával priestor, no nič som nevidel. Pozrel som sa na svojich spoločníkov, ktorí, na moje prekvapenie, hľadeli každý inde.

„Počuli ste to?“ spýtal sa Pete, ktorý sledoval koruny stromov nad nami. „Akoby sa niekde hore zlomil konár.“

„Hore?“ oponovala mu Lucy. „Nie, ten zvuk určite prišiel sprava!“

„Tak by si asi mala zájsť k lekárovi, pretože...“

„Pssst!“ prerušil som ich oboch a znova sa započúval. Nech zvuk prišiel odkiaľkoľvek, už sa nezopakoval. Nepočul som vôbec nič, ani vietor v korunách, ani štebot vtákov, vôbec nič. Okolo nás vládlo hrobové ticho. Vtedy mi trklo, čo mi celú dobu chýbalo. „Nemáte aj vy pocit, že je tu až nejako podozrivo ticho?“ spýtal som sa ich a po chrbte mi prešiel mráz. „Akoby celý les mlčal.“

„Joe, nestraš nás, nie sme deti,“ odvrkla Lucy a založila si ruky v bok. Pete na mňa neisto hľadel. Po chvíli potriasol hlavou a zdvihol mapu, ktorú pred tým položil na zem.

„Mali by sme pokračovať,“ podotkol a mávol rukou smerom pred seba. „Nech sme v tábore ešte pred zotmením.“ Mal pravdu. Vybrali sme sa teda, troška zneistení, no stále odhodlaní, späť na cestu.

Moja radosť z riedkeho porastu prešla veľmi rýchlo – stromy rástli čoraz bližšie vedľa seba a vysoké paprade sa nám obtierali o tváre. A aby toho nebolo málo, pri nohách sa nám začínala zbierať hmla. Najskôr len sem-tam menšie chuchvalce, no čím sme kráčali ďalej, tým bola hmla hustejšia. Netrvalo dlho a takmer som nevidel pred seba.

„Určite chceme ísť ďalej?“ spýtala sa neisto Lucy, ktorá začínala zaostávať. „Ak sa stratíme, tak nás tu nikto nikdy nenájde.“

„Neboj sa, nestratíme sa,“ uisťoval ju Pete, zatiaľ čo ja som robil na strom ďalšiu červenú značku. „Podľa mapy sa budeme o chvíľu otáčať. Ani sa nenazdáš a budeme späť,“ pokračoval pokojným tónom.

„Do pekla!“ zanadával som a rýchlo som sa k nim pridal. „Niekde mi musel po ceste vypadnúť mobil,“ vysvetlil som, zatiaľ čo som si prekutrával všetky možné vrecká. „Musíme sa kúsok vrátiť!“

„Joe, ale no tak! Nebudeme sa teraz vracať, ktovie, ako dlho ho už nemáš! Aj tak ti je na nič, nikto z nás nemá signál,“ namietala Lucy.

„Pred pár minútami som sa pozeral na čas,“ odvetil som podráždene. „Nebude ďaleko, vy pokojne ostaňte tu.“ Nečakal som na odpoveď a vydal som sa smerom späť. Opatrne som našľapoval, aby som naň náhodou nestúpil. Samozrejme, netrvalo dlho a nohou som nahmatal niečo, čo do lesa určite nepatrilo. Zohol som sa zdvihol svoj telefón z vlhkej zeme, modliac sa, aby fungoval. Keď som skontroloval všetky jeho životné funkcie, vzpriamil som sa a rýchlym krokom som sa vrátil na miesto, kde ma čakali Pete a Lucy. Teda, aspoň kde ma mali čakať. Poobzeral som sa okolo seba v hrobovom tichu. Bol som na správnom mieste? Určite áno, tento strom som značil ako posledný.

„Joe!“ vykríkol niekto, no nedokázal som určiť, odkiaľ ten hlas prichádza.

„Pete?“ odpovedal som. „Lucy!“

„Joe, tadeto!“ odpovedal mi znovu Petov hlas. Tentokrát som jasne cítil, že volanie prichádzalo sprava. Rozbehol som sa teda za hlasom, po pár metroch som však zastal.

„Pete?“ zakričal som znovu.

„Joe!“ odpovedal mi hlas z opačnej strany, no znelo to ako Lucy. „Pete!“ zvolal hlas znova. Že by sa rozdelili ja oni? Rozbehol som sasmerom naspäť, odkiaľ som prišiel.

„Lucy! Pete!“ kričal som z plných pľúc. „Kde...“ Do niečoho som v plnej rýchlosti vrazil. Opatrne som sa pozviechal zo zeme a v hmle pred sebou zbadal tieň. „Pete?“ vydal som zo seba priškrteným hlasom, náraz mi čiastočne vyrazil dych. Spravil som ďalších pár krokov a z hmly sa vynorila známa tvár. „Mike?“ spýtal som sa prekvapene a pomohol mu na nohy. Mike bol jedným z animátorov z druhej trojice. „Kde sú Dominic a Tom?“ pokračoval som. Nechal som ho chvíľu sa vydýchať.

„Ja... Ja neviem. Mám pocit, že tu bežím už celú večnosť. Akoby ich hlasy prichádzali vždy z inej časti lesa. Počul si ich?“

„Nie, počul som len Peta a Lucy,“ vysvetlil som a zamračil som sa. Ako je možné, že som nepočul kričať ďalších ľudí?

„Joe! Pete!“ ozvalo sa znova. Pozrel som sa na Mikea.

„Počul si to, nie?“ Prikývol.

„Rýchlo! Joe!“ naliehal Lucyn hlas.

Pripravil som sa na beh, no niekto ma chytil za ruku. Vystrašene som sa otočil a ocitol sa tvárou v tvár... Lucy. Prekvapene som hľadel do jej vystrašených očí.

„Lu... Lucy?“ nechápal som. Pozrel som sa na Mikea, ktorý vyzeral rovnako zmätene, ako ja. „Počul som ťa kričať,“ pokračoval som roztrasene.

„Ja som ťa počula tiež, aj Peta.“

„Nie, ty nechápeš, ja som ťa počul kričať teraz, z tamtoho smeru!“ snažil som sa jej to vysvetliť, ukazujúc za seba.

„Čo? Ja som určite...“

„Konečne,“ prerušil ju niekto. Z hmly sa vynorili ďalšie dve postavy.

„Dominic! Tom!“ vydýchol si Mike a vrhol sa nich, aby ich objal. „Kde ste sa stratili?“

„To je jedno,“ prerušil som ich. „Kde je Pete?“ hľadel som na Lucy, ktorá tam len bezradne stála, bez odpovede.

„Ja neviem. Keď si sa dlho nevracal, vybral sa ti naproti. Nechal ma tam úplne samú!“

„Ako to myslíš, keď som sa dlho nevracal? Mobil som našiel takmer po dvoch minútach.“ Lucy si založila ruky na hrudi.

„Joe, čakali sme na teba takmer dvadsať minút, kým sa Pete vybral za tebou!“ Nič z toho nedávalo zmysel. Kde bol Pete? Koho som počul kričať, ak to nebola Lucy?

„Musíme ho nájsť skôr, ako sa zotmie,“ vyhlásil som a všetci okolo mňa prikývli. Ktorým smerom sme ho však mali hľadať? Bezradne sme sa okolo seba obzerali v tichu, ktoré stále vládlo všade naokolo.

„Lucy!“ ozvalo sa zrazu lesom. Bez rozmýšľania sme sa všetci rozbehli za hlasom. Bežali sme niekoľko metrov, až sme sa zrazu vynorili z lesa a ocitli sme sa na malej lúke, po hmle ani stopy. Kúsok od nás sedel Pete opretý o strom, s tvárou zaborenou v dlaniach. Všetci sme sa zhŕkli okolo neho.

„Pete?“ spýtal som sa opatrne a položil ruku na plece. Prekvapene sa strhol a pozrel sa mi do očí. Veselá iskra, ktorá v nich nikdy nechýbala, bola preč. „Pete, si v poriadku?“ spýtal som sa znovu a kamarát jemne prikývol. Akoby mi zo srdca spadol obrovský kameň.

„Nerada nosím zlé správy,“ ozvala sa Lucy, „ale začína sa stmievať. Obávam sa, že tu strávime noc.“ Mala pravdu. Nikto z nás nemal chuť plahočiť sa tmavým lesom. Okolo nás začínalo vládnuť šero a výrazne sa ochladilo. Postavil som sa.

„Mike, Dominic, musíme pohľadať nejaké suché drevo. Lucy a Tom, ostaňte s Petom.“

O necelú hodinu sme sedeli v kruhu okolo menšieho ohňa ktorý sa nám podarilo rozložiť. Všetci okrem Peta, ktorý stále sedel opretý o rovnaký strom, s pohľadom upretým na plamene pred ním.

„Myslíš, že bude v poriadku?“ spýtala sa ma šeptom Lucy, zvierajúc v ruke jeden z posledných sendvičov, ktoré nám ostali.

„Dúfajme, že áno. Keby nám aspoň povedal, čo sa stalo, možno by sme mu vedeli pomôcť. Asi je v šoku, alebo čo.“ Zdvihol som pohľad a všimol si, že Pete už nehľadí do plameňov, ale na mňa. Chvíľu mi trvalo, až som si uvedomil, že za celú dobu ani raz nežmurkol. Potriasol som hlavou, aby som sa zbavil nepríjemného pocitu a postavil som sa. Prešiel som ku svojmu kamarátovi a podal mu sendvič. Bez toho, aby zo mňa spustil pohľad si ho vzal.

„Myslel som, že budeš hladný,“ podotkol som. Prikývol a položil ho na zem vedľa seba. „Pete, si naozaj v poriadku?“ Znovu prikývol. „No dobre,“ odvetil som nepresvedčene a otočil sa mu chrbtom.

„Nepôjdeš so mnou po drevo?“ prehovoril zrazu a ja som stuhol.

„Myslím, že dreva máme dosť,“ odpovedal som mu bez toho, aby som sa otočil.

„Lucy?“ pokračoval. „Nepôjdeš so mnou po drevo?“ Pozrel som sa na Lucy, ktorá mi opätovala pohľad.

„Pete, naozaj máme dreva na celú noc,“ uistil som ho znovu. Na to nič nepovedal. Rýchlo som si sadol vedľa Lucy, snažiac sa nepozrieť jeho smerom. Neviem, čím to bolo, ale vyvolával vo mne nepríjemný pocit.

Ležiac na zemi som si v hlave prehrával udalosti dnešného dňa. V lese sa niečo určite stalo, ale čo? A akú to malo spojitosť s Petom? A čo tretia skupina? Dúfal som, že sa v bezpečí dostali späť do tábora. Mohol to mať dnes celé na svedomí Woofus? Netrep blbosti, vynadal som sám sebe. Nič také, ako Woofus neexistuje.

„Potrebujem ísť na záchod,“ prerušil môj vnútorný monológ Petov hlas. „Mike, pôjdeš so mnou?“ Zdvihol som sa. Vo svetle dohasínajúceho ohňa som videl Peta, ako so svojim skleným pohľadom hľadí pre zmenu na Mikea.

„Tak na to zabudni,“ vyhlásil Mike a pokrútil hlavou. „Do toho lesa v noci nejdem.“ Pete otočil hlavu opäť mojim smerom.

„Joe?“

„Prepáč, kamoš, ale som unavený,“ odpovedal som mu a znova som si ľahol. Zavrel som oči a načúval, či sa Pete postaví, no dlhú dobu som nič nepočul. Únava ma nakoniec premohla a ja som sa ponoril do nepokojného spánku plného výkrikov v hmle a tmavých tieňov bez tvaru.

Nasledujúce ráno som sa zobudil ako prvý. Na moje prekvapenie, Pete sedel stále v rovnakej polohe s neodbaleným sendvičom pri nohách a s pohľadom upretým na vyhasnuté ohnisko. Hneď po mne sa zobudila Lucy a potom aj ostatní. Bez zbytočných rečí sme si pozbierali všetky veci a vybrali sa na cestu späť, s duchom neprítomným Petom kúsok za nami. Museli sme mať mať veľké šťastie, pretože po menej ako hodine chôdze sme našli jednu z mojich značiek. Všetkým to trochu zdvihlo náladu, okrem Peta, ktorý vyzeral ešte sklesnutejšie, ako minukú noc. Netrvalo dlho a našli sme ďalšiu – vyzeralo to, že sme na dobrej ceste. Les vyzeral oveľa priateľskejšie, ako včera, dokonca som tu a tam zazrel nejaké to lesné zviera, ktoré si nás prišlo zvedavo obzrieť. Pri piatej značke nás Pete dobehol.

„Niečo som si zabudol na lúke. Joe, vrátiš sa so mnou?“ opýtal sa a všetci zastali na mieste. Zamračil som sa.

„Čo si si zabudol?“ spýtal som sa ho a založil si ruky na hrudi. Bol som si istý, že na lúke nič neostalo. Pete na mňa chvíľu hľadel, potom sa bez vysvetlenia vybral na cestu. Zmätene som sa pozrel na Lucy a tá mi pohľad opätovala. Pokračovali sme v chôdzi, no táto situácia sa zopakovala takmer pri každej značke, na ktorú sme natrafili. Samozrejme, zakaždým sme odmietli - mali sme svojho kamaráta radi, no ani jednému z nás sa nechcelo vracať až na lúku. Navyše, ani raz nám nepovedal, čo si tam zabudol. Pravdepodobne bol stále v šoku, rozmýšľal som.

Keď sme narazili na vysoký dub s červeným krúžkom miesto kríža, vedel som, že sme takmer naspäť v tábore – delilo nás od neho už asi len pätnásť minút chôdze.

„Už sme skoro tam,“ oznámil som zvyšku našej skupiny s úsmevom. Všetci vyzerali, že sa tešia, okrem Peta. Čo s ním je?“

„Moment, počkajte...“ zastavila nás Lucy, prehľadávajúc si vačky. „Niekde mi musel vypadnúť môj nôž,“ vysvetlila. Zhodila z pliec ruksak a chvíľu v ňom hľadala, ale bezvýsledne. „Bol to darček od sestry, ale čo už,“ povedala a mne odľahlo, že sa nechce vrátiť hľadať ho. Napriek tomu však vyzerala, že ju to mrzí.

„Ja ho s tebou pôjdem pohľadať,“ ponúkol sa Pete a spravil krok smerom ku nej. Lucy o krok ustúpila.

„To skutočne nie je potrebné,“ uistila ho, ale Pete neprestával naliehať, až nakoniec súhlasila.

„Nechoďte ďaleko,“ upozornil som ich s obavami v hlase.

„Neboj sa,“ ubezpečila ma Lucy. „Najviac tri značky naspäť.“ Nemal som z toho dobrý pocit, obzvlášť nie z toho, akým spôsobom sa Pete usmieval. Keď sa obaja stratili v hustom poraste, vybrali sme sa opačným smerom von z lesa.

V tábore bolo rušno, určite sa všetci o nás báli. Ako prvý nás zbadal Matt.

„Preboha, ste živí,“ vykríkol a vyzeral, že od radosti odpadne. Niekto sa na mňa vrhol a tuho ma objímal. Keď ma konečne pustil, nezmohol som sa na slovo. Môj mozog to odmietal akceptovať.

„Kde ste boli? Hľadá vás celé mesto! Keď sme sa pred dvoma dňami rozdelili v lese, neostalo mi nič iné, ako vrátiť sa! Ste v poriadku?“ naliehal, no nedokázal sa ubrániť úsmevu.

"Dvoma dňami?" nechápal som. Čo? Hľadel som na ustráchaného Peta, ktorý stál predo mnou.

„A kde je Lucy?"

Hodnotenie poroty

cuca

Téma – 9

Zadanie – 10

Jazyk – 8

Celkový dojem – 8

Mentor – 8

SPOLU: 43

Viktor, Viktor. Výborne. Pri tejto poviedke sa naozaj nemáš za čo hanbiť. Nakoľko keď sme spolu hovorili o tom, čo budeš písať, niečo si mi popísal a ja som v podstate súhlasila. A potom som sa do diela začítala a bola som fakt v napätí a hltala slovo za slovom, zvedavá, ako to dopadne. Rozhodol si sa poňať to inak a myslím, že presne to bolo to, čo sa toto kolo vyžadovalo. Bolo tam napätie, neistota a pritom to bolo všetko veľmi prirodzené a ľahko čitateľné. Páčilo sa mi, ako si zakomponoval info o postavách, ako si to celé poňal, ako si spracoval reálne príbehy do poviedky... Naozaj výborne. V tvojom písaní celkovo je ešte čo zlepšovať, ale čo sa týka nápadov, tak tie sa ti naozaj daria. Teda... až na tie bludy o jablkách či vŕbe, či hadovi, ktoré si každé kolo chcel uplatniť. Som rada, že si sa MP zúčastnil a tak isto som rada, že si skončil v mojom tíme. Mne sa spolupracovalo výborne – a ešte lepšie by bolo, ak by si si všetko nenechával na poslednú chvíľu. :D

Marrko Riccoli

Téma – 10

Zadanie – 10

Jazyk – 8

Celkový dojem – 10

SPOLU: 38

Táto bola pre mňa osobne najlepšia. Normálne som si vedel predstaviť tú pochmúrnu atmosféru. Dážď, samota uprostred lesa, ponorka, vymyslený príbeh, neposedné decká...

Prvú polovicu príbehu sa (ako obyčajne) nič poriadne nedeje, iba pomaly spoznávame jednotlivé postavy, okolie, dôvody, čo a ako. Na verande som dostal aj prvý strašidelnejší predkrm. Akože bolo tam niekoľko nezmyslov... napríklad, ak by niekto stratil mobil, je logické, že sa poň bude chcieť vrátiť. Predsa len to nie je najlacnejšia záležitosť. No musí byť na nezaplatenie mať kamarátov, ktorí ťa presviedčajú, aby si sa na ten telefón vykašľal. A stále nedokážem pochopiť, prečo sa vždy v hororoch musia všetci rozdeliť. Prečo jednoducho nemôžu ostať pri sebe? :D Taktiež si nemyslím, že by mapa pozemkov mala v lese nejaký zmysel. A... nezmysli?! :O

Druhá polovica už nabrala grády. Ľudská psychika je asi najvďačnejším zdrojom pre tento žáner ... a keď sa niečo správa tak ako by sa nemalo, okamžite to v nás vyvoláva zlý pocit a nepríjemné očakávania. Necháva nás v napätí a aj keby sa v tomto príbehu v skutočnosti nič nestalo, aj tak by som túto poviedku asi hodnotil vysoko. Pretože presne táto hra s mätením mysle sa autorovi neskutočne podarila.

Ten koniec bol slabý nárez.

Aj keď jedna vec mi tam nesedela. Že by vyľakaná Lucy sama šla s prepnutým Petom naspäť do lesa? A kvôli nejakému nožíku? Najmä po tom všetkom, čo si s ním zažili, mi to absolútne nedávalo zmysel. Ešte ten mobil by som pochopil, ale nôž? Týmto to dotyčný trochu pobabral. Návrat do lesa bol pre zachovanie toho konca potrebný, bolo by však fajn vymyslieť na to lepšiu zámienku. Čo sa týka atmosféry, táto poviedka prebíja ostatné. Škoda tých chýb.

R.i.x

Téma – 9

Zadanie – 8

Jazyk – 9

Celkový dojem – 10

SPOLU: 36

Detský tábor v kombinácii s Blair Witch je fakt solídny základ pre dobrú hororovú poviedku. Oslovilo ma to, že dej bol relatívne jednoduchý a aj napriek tomu už od začiatku pracoval so strašidelnými prvkami, ktoré dotvárali príjemne mrazivú atmosféru. Trochu ma prekvapil ten počet animátorov, ktorý sa v poviedke spomínal, lebo som si celý čas predstavoval, že je v tábore snáď 200 detí, keď zamestnávajú minimálne 10 animátorov :D

Musím ti na druhú stranu vytknúť, že so zadanými postavami si príliš nepracoval. Ich charakter si do deja zasadil len mierne.

No hneď ako vošli postavy do lesa som bol v tranze a zhltol som zvyšok poviedky aj s navijakom. Zápletka i vyvrcholenie deja úplne sadlo k jej štýlu a rozsahu zadania.

[ » na začiatok « ]