Kapitola:
Pridaná: 4.5.2018, 16:10:19
Čítaná: 6594×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Joe, Lucy, Peter
Stručný dej: Súťažiaci mali za úlohu napísať hororovú poviedku, pričom v nej mali použiť tri postavy so stručnými charakteristikami zadané od poroty.

Literárna forma: próza
Žáner: horor

Kapitola: 1 » Lovecká sezóna 2 » Dom 3 » Archie

Tvoje pľúca sa roztiahli hlbokým nádychom, ktorý si v nich podržal až do momentu, dokým priestory plavárne nepreťal ostrý zvuk trénerovej píšťalky.

Vkĺzol si do vody spolu so svojimi spolužiakmi, už v prvých sekundách získavajúc náskok. Svaly ťa pálili námahou a pokožku ti obmýval chlad tekutiny, ktorá pre teba predstavovala slobodu od chvíle, čo sa ti podarilo udržať hlavu nad hladinou. Odrazil si sa od druhej strany bazéna skôr ako ostatní, silou a prúdom si sa nechal unášať naspäť k trénerovi, ktorý na vás čakal so stopkami. Jeho povzbudzujúci hlas bol pre teba iba vzdialeným volaním, ktoré nemalo priestor rezonovať v tvojej vyrovnanej mysli.

Nerobil si to kvôli váhe medailí na krku ako väčšina plavcov v školskom tíme, i keď pravda bola taká, že si ich vyhral už toľko, že by ťa z ich nosenia boleli ramená minimálne týždeň.

V tvojom pláne vynoriť sa ťa zastavil letmý dotyk na nohách. Voda v bazéne bola studená, no z tých dlaní sálalo teplo, na ktoré si po toľkých rokoch úplne zabudol.

Aj napriek tomu, že ťa nič nepotiahlo dole, si sa ocitol pod hladinou, ku ktorej stúpali posledné bublinky vzduchu unikajúceho z tvojich úst, zatiaľ čo vnútro ti pri inštinktívnom nádychu zaplavila tekutina. Rozkašľal si sa, len čo si vyplával hore, zdvihol si zahmlené plavecké okuliare na čelo a okamžite sa rozhliadol okolo seba v snahe polapiť dych.

Nikde nič nebolo. Dokonca ani tvoji spolužiaci, keďže aj tí najpomalší ťa stihli predbehnúť.

„Peter?“ Trénerov hlas sa rozliehal v priestoroch plavárne, ale pre teba teraz druhá strana bazéna patrila do úplne iného sveta. „Čo sa stalo?“

Srdce ti bilo strachom tak silno, až si mal pocit, že máš v hrudi uväznené kladivo, ktoré sa ti snaží rozlámať všetky rebrá.

Nevidel si ho. No cítil si jeho prítomnosť.

-

Na hodinách chémie si zväčša dával pozor, ale tento raz ťa ani profesorov nadšený hlas nezachránil pred tým, že sa ti viečka pomaly privierali váhou únavy. Netušil si, že jeho oči viackrát zablúdili tvojím smerom, keďže na aktivitu jedného z najlepších študentov v ročníku si príliš zvykol. No možno práve tie dobré výsledky ho nútili odvracať sa a hľadať odpovede medzi inými.

Od incidentu v bazéne ťa začal prenasledovať tieň obáv a paranoie, že Archie sleduje každý tvoj krok tak, ako to robil v detstve až do chvíle, dokým si ťa neadoptovala tvoja nová rodina a nezbavila ťa vymyslených prízrakov.

Iba matne si si pamätal noci, kedy ti Archie chýbal. Iba matne si si pamätal noci, kedy si sa budil zo snov, v ktorých Archie viac neexistoval, aby ti potom tvoja nová mama povedala, že Archie tu naozaj nie je. A nikdy ani nebol. Všetko bolo v poriadku, pretože si bol zdravý. Pretože si bol konečne normálny ako ostatní desaťroční chlapci.

A ty si veľmi chcel byť normálny, keďže si mal ozajstných rodičov, ktorí nemali v úmysle zatvoriť pred tebou dvere tak, ako to urobili mnohí otcovia a mamy predtým.

Triedu pohltila tma, keď sa tvoje oči vyčerpaním zavreli. Bolo len otázkou času, kedy si nedostatok spánku vypýta svoju daň. Nedokázal si zaspať v bezpečí vlastnej postele, pretože si sa bál, že ucítiš Archieho dotyk znova. Že sa ti jeho emócie a blízkosť opäť dostanú pod kožu a zničia všetko, na čom si posledných desať rokov tak ťažko pracoval.

Medaily z plávania. Univerzita. Reputácia a spoločenský život. Do riti, veď si bol obľúbený. (Možno až príliš)

V momente, ako sa ti brada vyšmykla z podopretej dlane a hlavou si prudko namieril k tvrdému povrchu lavice, si sa strhol, otvoril oči a narovnal, zmätene sa rozhliadajúc po nezmenenom okolí.

Z pravej strany k tebe doľahlo tiché zachechtanie a ruku si automaticky zdvihol v neslušnom geste ešte skôr, ako si zistil, kto sa tak škodoradostne baví. Samozrejme, že Sue ti to ihneď vrátila, no tvoju pozornosť upútala Lucy sediaca vedľa.

Jej hnedý pohľad ťa síce kriticky prebodol skrz-naskrz, ale teba zaujímala práve tá ustarostená vráska medzi obočím prameniaca z citov, ktoré (žiaľ alebo našťastie) po vašom rozchode ešte stále nevyprchali. Akonáhle si všimla, že ju sleduješ, sa odvrátila a zmizla za závojom dlhých blond vlasov popretkávaných bledohnedými prameňmi.

Tvoje srdce na pár sekúnd zovrelo sklamanie; i keď si vedel, že je lepšie, že ju nevidíš. Lucina tvár odzrkadľovala všetko zlé, čo si jej kedy urobil – každé jedno poníženie, každú jednu urážku, každé jedno klamstvo, každý jeden podvod. To, že ťa po roku a pol konečne odkopla, bolo to najlepšie, čo mohla urobiť, pretože si si ju absolútne nezaslúžil.

Ľútosť pohltila tvoja arogancia.

Ospravedlnenia nahradilo tvoje nafúknuté ego.

Lásku zatienil sex a neznáme dievčatá, ktoré tu odrazu boli. A ty si mohol.

Tvoja hrdosť stála vzpriamene a neohrozene, zatiaľ čo skutočné city sa krčili v jej tieni v kaluži vlastnej krvi.

Možno to bola daň za úspech a popularitu. A možno si bol iba neskutočný idiot.

Priestory učebne sa rýchlo vyprázdňovali a ty si nasledoval Lucinu plavú hlavu ako stratené lode uprostred noci nasledujú svetlo majáka. V mysli si počul šepot tej známej vety ‚človek nevie, čo má, pokým to nestratí‘, ktorá ti kedysi prišla ako sentimentálna blbosť, no teraz zanechala v tvojich ústach nepríjemnú pachuť.

„Lucy.“

Nahrbila ramená.

„Lucy.“

Zrýchlila krok.

„Lucy.“

Chcel si iba povedať ‚prepáč‘. Ospravedlniť sa za bolesť, ktorú si spôsobil.

Prudko sa k tebe otočila ešte skôr, ako si stihol natiahnuť ruku a dotknúť sa jej teplej pokožky. Tvoje prsty sa obmotali len okolo prázdneho vzduchu.

„Povedala som ti, aby si mi dal pokoj, Peter. Nechcem od teba už nič počuť.“

Hľadela na teba s takou zlosťou, až sa ti z toho obrátil žalúdok. Pootvoril si ústa (aby si niečo povedal? Alebo aby si sa vyvracal?), no než z teba čokoľvek vyšlo, rozrezala ti srdce ostrou čepeľou jediného slova: „Nikdy.“

Odišla a odniesla si so sebou všetky pekné spomienky. Na chvíle, kedy ťa potrebovala, pretože sa príliš bála. Na chvíle, kedy sa na teba prvý raz usmiala. Kedy ťa prvý raz pobozkala. Kedy ti prvý raz povedala, že ťa miluje. Na nič z toho si viac nemal právo. Ponížený a zlomený si sa skryl v kabínke na záchodoch. Hľadal si samotu a namiesto toho ti vnútro zaplavovali Archieho utešujúce emócie, ktoré sa snažili upokojiť rozdrásané nervy.

„Choď preč, Archie.“ Hlas sa ti lámal a líca ti zružoveli hanbou, len čo si na riasach pocítil vlhkosť sĺz. „Nechaj ma. Prosím.“

Prázdnota neprišla. Na chrbte si ucítil váhu pevného objatia.

-

„Dúfam, že na Vianoce sa zdržíš dlhšie, Petey. Chýbaš nám.“

Nemal si rád mamin vyčítavý tón, ale aj napriek tomu si odpovedal ako dobrý syn:

„Aj vy mi chýbate. Sľubujem, že tento rok neodídem tak skoro, mami, naozaj.“

To pomenovanie ti nikdy neprišlo cudzie. Ako malý si tak veľmi chcel patriť do niečej rodiny, že ti tie slová na jazyk prichádzali rýchlo a prirodzene.

„Ako sa inak máš, Petey? S Lucy ste sa nedali zase dokopy?“

Zhnusene si vypľul pastu do umývadla, keď mama opäť vstúpila do zakázaného teritória.

„Nie. A mám sa celkom fajn. Čo vy? Otcovi je už lepšie?“

Hľadel si na displej telefónu položeného na poličke, z ktorého sa na teba usmievala mamina bezstarostná tvár.

Rozhovorila sa o otcovej operácii nohy.

A ty si jej chcel povedať o Archiem.

Spomenula svoju najlepšiu kamarátku a dovolenku, na ktorú sa chystá s mladým milencom.

A ty si jej chcel povedať o tom, že zase cítiš tie veci.

Nadchla sa pre nový seriál, ktorý začali s otcom pozerať.

A ty si jej chcel povedať, že nie si normálny.

Vymenovala ti všetky dôvody, prečo posledná kniha, ktorú čítala, vôbec nebola dobrá.

A ty si jej chcel povedať, ako veľmi ti to je ľúto.

„Musím končiť, Petey. Dávaj si na seba pozor. Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba,“ odpovedal si automaticky.

Vyšiel si zo spoločnej kúpeľne iba s uterákom okolo pása a oblečením pod pazuchou. Sprevádzali ťa pohľady, ktoré ti inokedy hladili ego. Obdarúvali ťa úsmevmi, ktoré si zvyčajne opätoval. No namiesto príjemne samoľúbeho tepla si teraz cítil iba prázdno a chlad.

Vstúpil si do tmavej izby, v ktorej jedinými zdrojmi svetla bol monitor počítača a pouličná lampa nazerajúca cez pootvorené okno. Joe sedel obkročmo na parapete a vykláňal sa von, aby cigaretový dym vypustil do studeného vzduchu prírody a nespustil tak protipožiarny alarm.

Prezliekol si sa do pyžama, pričom Joe si neodpustil jedno zhrozené ‚ugh, to som nepotreboval vidieť‘ a pridal si sa k nemu do okna. Na lakťoch ťa tlačil tvrdý povrch parapety a prstami si sa pohrával s nezapálenou cigaretou, ktorú si si bez dovolenia vzal z krabičky svojho spolubývajúceho. Počul si, že ťa podpichol a uškŕňal sa ako idiot, ale ty si sa na jeho trápnom vtipe ani nepokúšal pousmiať.

Možno si iba nemal náladu. A možno to bolo kvôli tej neustálej cudzej prítomnosti. Archieho emócie sa ti rozlievali žilami, zrýchľovali ti tlkot srdca citmi, ktoré si nevedel pomenovať. Ktoré si nechcel pomenovať, pretože v prvom rade nepatrili tebe.

„Joe... Mal si niekedy pocit, akoby... Bol v tebe niekto iný?“

„Uhhhh... Neviem, Pete, znie to trochu teplo.“

Párkrát si zmätene zažmurkal a obrátil sa na neho s jedným zarazeným ‚čo?‘, na ktoré ti pobavene odpovedal ‚čo?‘, než ti to celé docvaklo.

„Ježiš, nie, nie! Prepáč, nie... Myslel som to tak, že... či si mal niekedy pocit, že môžeš cítiť emócie niekoho iného?“

„Hm, čo ja viem... Nehovorí sa tomu empatia?“

Dostal si zo seba jeden frustrovaný povzdych. Nevedel si svoje myšlienky sformulovať, pretože si okolo seba vystaval vysoké múry, ktoré zabraňovali okolitému svetu vidieť, kým v skutočnosti si. Bláznom. Šialencom. Chorým človekom.

„Asi keď som mal päť rokov, našiel som si imaginárneho kamaráta,“ začal si znova a pomaly. Pozrel si na Joa, ktorý si zapaľoval ďalšiu cigaretu a štíhlymi prstami si napravil čiapku skrývajúcu husté čierne vlasy, ktoré sa pri vlhkých dňoch na koncoch vlnili.

„Uh-huh, počúvam ťa,“ vypustil zo seba spolu s cigaretovým dymom.

„Volal sa Archie a dával na mňa pozor. Ale myslím tým, že naozaj na mňa dával pozor. Keď som mal hlúpe a nebezpečné detské nápady, jednoducho mi ich vyhovoril. No nie tak, že by som ho počul, nie, proste som vycítil, čo mi chce povedať. Rozprával som sa s ním a on mi odpovedal pocitmi súhlasu a nesúhlasu. Pocitmi radosti a smútku. Bol so mnou, keď ma prvý raz vrátili do detského domova, pretože som bol príliš divný a desivý. Bol so mnou aj druhý raz. Tretí raz. Aj keď ma nikto iný nechcel, Archie nikdy neodišiel. A potom prišla moja terajšia rodina a vzali si ma domov. Urobili všetko pre to, aby som na svojho vymysleného kamaráta zabudol, pretože predsa takí veľkí chlapci, akým som bol vtedy ja, majú mať už skutočných priateľov,“ odmlčal si sa a neisto si zdvihol modrý pohľad ku Joeovi, ktorý držal filter cigarety pri perách, no akoby na ňu úplne zabudol. Bez žmurknutia ťa pozoroval tmavými očami.

„Chodil som najprv ku psychológom a keď nič nezaberalo, tak prišli na rad psychiatri a doktori. Dlhé sedenia, terapie a lieky, ktoré postupne donútili Archieho, aby zmizol. Lenže teraz... sa vrátil. Cítim ho úplne všade. Cítim jeho emócie, cítim, ako sa so mnou snaží komunikovať, lenže ja... Už si tým nechcem znova prejsť, vážne nie.“

Dostal si zo seba aj posledné slovo zavŕšené roztraseným výdychom, pričom ťažká váha tajomstva sa ti konečne zdvihla z ramien. No stále si ju cítil nad sebou, stále si vedel, že lano sa môže kedykoľvek pretrhnúť a ten dopad ťa pritlačí k zemi. Joe mlčal a ty si dúfal, že sa začne smiať. Oh bože, ako si si len prial, aby vybuchol do smiechu.

„Wow,“ vydýchol Joe napokon.

„Wow dobre? Wow zle? Čo-“

„Wow neviem. Proste... wow. Vedel som, že takí ľudia existujú, ale nikdy som si nemyslel, že práve ty... Že ste aj takí mladí...“ Nedofajčená cigareta skončila v popolníku a keď Joe zliezol z parapety, spoločne ste sa obrátili do tmavej izby. Nechápal si, čo tým myslí. Naráža na tvoj duševný stav? Mentálny? Pochybuje o tvojom zdravom rozume? Áno, Joe, aj takí mladí ľudia sa dokážu zblázniť! Pohodil si ramenami v snahe striasť zo seba neviditeľný dotyk Archieho upokojujúceho tepla.

„To je... proste... Whoa! Asi mi exploduje hlava!“ Joe rozhodil rukami a otočil sa smerom k tebe, pričom telom mu viditeľne prúdila nadšená energia. A potom ťa zahltil otázkami: „Ako to funguje? Ty ich jednoducho cítiš? A cítiš iba Archieho alebo aj ostatných? Vieš privolať aj niekoho iného? Myslíš, že Archie je z tohto sveta alebo prišiel z toho druhého? Je teraz tu? S nami?“

„Ok, Joe, netuším, o čom točíš, ale... počkať, ty mi veríš?“ Nie, rozhodne to nebola nádej, ktorú si pri tej otázke pocítil. V žiadnom prípade.

Železné obruče okolo tvojej hrude trochu povolili, keď ti z polotmy do uší doľahol Joeyho smiech. „Isteže ti verím. Toto je veľká- nie, gigantická vec! V našej kultúre sú o ľuďoch ako ty legendy, Pete. V niektorých storočiach sme vás dokonca uctievali, i keď teraz vás zostalo už strašne málo. Nazývame vás un enlace entre mundos. Prepojenie medzi svetmi. Alebo el otorgador de paz. Darca mieru.“

„Un enlace- čo? Joe, robíš si zo mňa srandu?“

„Dobre, tvoja výslovnosť je otrasná, ale nie, nerobím si srandu. Prisahám. Wow. Wow!“ Ruky tvojho spolubývajúceho ťa pevne chytili za ramená, ako keby nemohol uveriť, že to, čo sa pred ním nachádza, je skutočné. Hľadel ti do tváre úplne inými očami – rozšírenými obdivom a nadšením, vierou, ktorú nerozochvela ani moderná doba, ktorá tak rada spochybňovala.

„Vy skutočne existujete...“ zašepkal Joe skôr sebe a keď sa ti tento raz vnútrom rozliali Archieho cudzie emócie radosti, nechal si ich plynúť do každej bunky v tele, až kým sa to šťastie nezmenilo na tvoje vlastné.

„Dobre, a vysvetlíš mi konečne, o čo ide? To som akože nejaký poloboh alebo...?“

„Nie, to nie, ale... Daj mi dva dni a ja ti nájdem každú jednu informáciu, ktorá o vás vôbec je.“

Než si stihol z Joa vypáčiť ďalšie odpovede, v ušiach mal už zastrčené slúchadlá a prsty mu horúčkovito lietali po klávesnici laptopu.

-

Dva dni ubehli rýchlejšie, ako si čakal. Keď ste sa usadili na tvoju posteľ a tmavý tablet s informáciami ležal medzi vami, zistil si, že nie si pripravený. Vôbec.

Iba Archieho zvedavosť ťa donútila vziať prístroj do rúk. Iba jeho túžba dozvedieť sa viac ti dovolila cítiť chlad kovu v dlaniach.

„Myslel som, že si zo mňa robíš srandu,“ začal si potichu, keď ti tvár zospodu ožiarila domovská stránka s miliónmi chaoticky rozmiestnených ikoniek.

„Ako je možné, že mi veríš? Zo všetkých ľudí, ktorých poznám, by si mal byť ten posledný, ktorý by veril takýmto... no tomuto.“ Rukou si neisto mávol do priestoru okolo seba.

Joe sa vyhýbal tvojmu pohľadu. Čiapku dnes nechal hodenú na zemi izby, kde sa pripojila ku niekoľkotýždňovému špinavému oblečeniu a jeho husté čierne vlasy si naplno užívali dopriatu slobodu.

„Nechcem o tom hovoriť, Pete.“

Tablet ti ochabol v rukách. Neveriacky si podvihol obočie.

„Tak ja ti poviem všetko o tom, ako si myslím, že prichádzam o rozum a každú chvíľu čakám, že k nám vtrhnú doktori s kazajkou a odvedú ma a ty nechceš o tom hovoriť?“ Takmer si sa rozosmial. „Akože vážne?“

„Pete, je toto potreb-“

Prerušil si ho skôr, ako stihol dokončiť vetu: „Áno, je to potrebné.“

Mohol si si odpustiť ten útočný tón, no prebdené noci sa podpísali na tvojej trpezlivosti. „Chcem iba vedieť, prečo mi veríš. Nič viac,“ skúsil si to jemnejšie.

Jeho hlboký nádych trochu rozvíril napätie, ktoré sa vznášalo medzi vami. Dlaňami si nervózne pošúchal drsnú riflovinu na stehnách.

„Povedzme... že mám s týmto skúsenosti z prvej ruky.“

„Akože s ľuďmi ako som ja?“

„Aj... a s tým, čo cítiš.“

„Myslíš-“

Viac slov si zo seba nedostal, pretože ťa Joe zarazil nečakaným gestom. Vyhrnul si látku trička a odhalil štíhle brucho a hruď, pričom ťa prekvapil fakt, že by si dokázal zrátať každé jedno nepekne vyčnievajúce rebro.

Keď šok z netypického odhalenia opadol, tvoje oči sa zastavili na ľavej strane Joeovho hrudníka. Zo snedej pokožky vystupovali strieborné odtlačky zubov vo forme jaziev, ktoré bolo ťažké vyliečiť. Na to, aby boli ľudské, bol ich počet privysoký. A na to, aby boli zvieracie... V tej sekunde ti nenapadol žiadny tvor, ktorý by dokázal svojím chrupom vytvoriť takú perfektnú pravidelnosť.

Naklonil si sa dopredu, narúšajúc Joeov osobný priestor – ten pohyb ho donútil nahnúť sa dozadu v snahe dostať sa od teba ďalej. Tam, kde mala byť jeho druhá bradavka, sa nachádzali strieborné polmesiace, dokonalé a precízne ako označenie...

„Bol som malý, keď sa mi to stalo. Žiaľ nie dosť na to, aby som si to nepamätal.“

Látka trička znova zakryla jeho tajomstvo. Hrdlo ti zvieral smútok, ktorý patril Archiemu, pretože vedel viac ako ty.

„Ľudia ako ty mi vtedy zachránili život.“

Zdvihol si pohľad do Joeovej zahanbenej tváre a očiam, ktoré si prezerali každý nepodstatný detail okolo vás, a ani raz sa nezastavili na tebe. Nadýchol si sa, na jazyku ťa pálili tisícky neurčitých slov, no on kývol hlavou smerom k tabletu, na ktorý si takmer úplne zabudol. Sklonil si sa k rozžiarenej obrazovke ako k tvojmu vykúpeniu z trápnej situácie a prsty ti po displeji viedla najmä Archieho horlivá túžba ukázať ti všetko, čo Joe našiel.

Akoby presne vedel, čo tam je.

Prvá historická zmienka Darcov mieru sa objavuje v 7. storočí, avšak sme presvedčení, že ich výskyt sa datuje do raného veku – predpoklad je samotný vznik sveta. Každé náboženstvo má svoju vlastnú interpretáciu ich zrodenia, no našou najobľúbenejšou je práve tá najjednoduchšia, ktorá tvrdí, že dostali požehnanie od Boha vo forme daru, ktorý využili na pomoc smrteľníkom v období temna a strachu, aby jadro ľudskej duše ochránili pred zlými silami.

Ich schopnosti sú opisované ako tzv. šiesty zmysel, ktorý sa vzťahuje na jeden z konkrétnych základných zmyslov – zrak, čuch, sluch, hmat a chuť. Vďaka nemu môžu byť v kontakte s duchmi ľudí, ktorí po smrti zostali medzi nami alebo s entitami z druhého sveta. Sú známe prípady, kedy boli k ich schopnostiam pridané ďalšie hodnoty, ale tie sa radia skôr k výnimočným úkazom ako k pravidlu.

Ich dar je dedičný a všetky živé generácie dokážu uniesť iba jedného nositeľa. Smrťou aktuálneho nositeľa prechádza dar na ďalšieho v rodine z nasledujúcej generácie. V prípade, že sa v generácii nachádza viac možných nositeľov, sa dar prenáša náhodne.

Nájsť svojich skutočných rodičov nikdy nebola tvoja priorita. Bol si tak trochu zvláštny prípad. No vedomie, že minimálne jeden z nich je pravdepodobne mŕtvy... Na hruď ti sadla váha smútku, kvôli ktorej sa stalo dýchanie ťažkou úlohou. Očami si poletoval po ďalších čiernych písmenách.

Dar nie je možné odmietnuť, no sú známe prípady, kedy Darcovia svoje schopnosti potlačovali, aby sa mohli bezpečne skrývať a nezanechávať za sebou stopy, ktoré by pritiahli zlých duchov. Vo viacerých dokumentoch sa však potvrdzuje, že dar sa po čase zase vrátil.

Preto k tebe našiel Archie cestu späť.

Darcovia dokážu vnímať všetky entity, ktoré sa pohybujú v ľudskom svete. Domnievame sa, že pre nového Darcu je predchádzajúci nositeľ jednou z prvých duší, ktoré svojím darom dokáže rozoznať.

Zdvihol si ruku k svojmu ramenu, na ktoré ti dopadla váha Archieho dlane. Horúce prsty ťa pohladili po pokožke a rozlievali ti príjemnú istotu do každého kúska tela, zatiaľ čo v hlave ti vírilo tornádo informácií, z ktorých dávala zmysel iba jedna. Text sa začal pomaly topiť v slzách, keď si sa dostal ku článku z novín spred pätnástich rokov; Tragédia v El Pase: Mladý pár brutálne zavraždený neznámym páchateľom vo vlastnom dome.

Nebola to náhoda, že ho Joe našiel. V texte opisujúcom hrozivé detaily masakru sa nenachádzala zmienka o tom, že by mal pár dieťa, no žena na fotografii ešte z obdobia šťastnejších dní pózovala spolu s polročným bábätkom na rukách. Nebola to náhoda.

Jej široký úsmev zvýrazňoval vrásky smiechu okolo modrých očí. Nebola to náhoda.

Archieho nežný dotyk na mieste, kde ti divoko bilo srdce, takisto nemohol byť náhoda.

„Ten dom tam stále stojí. Je na predaj,“ prehovoril Joe šeptom a donútil ťa vrátiť sa do reality.

„Chcem ísť do El Pasa.“

-

Navigácia ukazovala plánovaný príchod do El Pasa o sedem hodín a dvadsaťosem minút.

V aute nepadlo takmer ani slovo. Hľadel si von oknom na ubiehajúci svet sucha, ktorý občas narušila zeleň, ktorej sa podarilo prežiť pod náporom spaľujúcich slnečných lúčov. Archieho nervozita do teba narážala v pravidelných intervaloch a spôsobovala, že si mal žalúdok ako na vode.

Keď nedostatočný signál narušil otravným šumom hudbu z rádia, boli ste nútení začať s Joeom rozhovor, ktorého prvé pokusy boli neisté a rozpačito trápne. No potom ste siahli hlboko. Takmer na samé dno. Vytiahli ste tajné sny, strachy, obavy zo zlyhania. Otvorili ste sa jeden druhému viac ako za dva roky strávené na univerzite v spoločnej izbe. Možno za to mohol uzavretý priestor auta, ktorý vás uväznil vo vzájomnej spoločnosti, no zrazu ti bol Joe bližšie ako kedykoľvek predtým.

Načúval si jeho priznaniu, že ho rodina poslala na školu iba preto, aby si po absolvovaní mohol nájsť dobre platené zamestnanie a živiť svojich piatich súrodencov a dvoch lenivých rodičov. No plány mal iné – zarábal si (miestami nelegálnym) získavaním informácií pre ľudí, ktorí boli ochotní poriadne zaplatiť a potom sa chystal prevziať váhu finančného dlhu na štúdium na vlastné plecia.

Prekvapilo ťa, koľko zlosti a odporu Joe prechováva k svojej rodine. O starej mame vždy hovoril tak pekne – a práve to bol ten problém. Keď jeho stará mama zomrela, z jeho života zmizli aj posledné pekné veci a zostali iba rodičia, ktorí sa cítili mizerne a považovali za svoje právo to, že môžu deťom robiť životy mizernými.

„V ten deň, keď sa mi stalo toto,“ povedal odrazu a neurčito si ukázal rukou na hruď. „Bola moja stará mama tá, ktorá ma za Darcom mieru priniesla. Myslím si, že keby to nechala na matku a otca, už na tomto svete dávno nie som.“

Do El Pasa ste dorazili uprostred noci a aj keď si vám zarezervoval izbu v moteli, presvedčil si Joa, aby vás najprv priviezol pred dom, ktorý ste chceli zajtra navštíviť.

Vystúpil si z auta, rozhliadol si sa po prázdnej ulici a rukami si sa snažil udržať vo vnútri ten neistý pocit, ktorým ti pulzovalo srdce v hrudi. Na mape malo El Paso veľkú rozlohu, no nízke domy okolo teba budili dojem, že je iba malou dedinou na nebezpečnej hranici s Mexikom. Všetko, na čom si spočinul pohľadom, ti v mysli vytváralo presvedčenia, že na vás za každým rohom čaká minimálne útočník s nožom. A Joe sa zatiaľ uvoľnene opieral o bok auta a tváril sa, akoby sa do tohto prostredia narodil.

Od domu ťa oddeľoval vysoký železný plot. Pristúpil si bližšie a žmúril si na prázdne okná, do ktorých sa snažilo nazrieť oranžové svetlo blikajúcich pouličných lámp. Budova bola stále na predaj, no za tie roky sa nenašiel žiadny kupec, ktorý by mal odhodlanie dotiahnuť celý proces do konca. Vôbec si sa nečudoval.

Pohľadom si padol na terasu pred vchodom, na ktorej bola uložená stará lavička. Presne na tom mieste si si vedel predstaviť ženu z novín. S tým istým úsmevom. S tými istými žiarivými očami, ktoré sa ti snažili nazrieť na dno duše. Ukázal by si jej ju. Bol si si istý, že by ťa spoznala.

S tichým povzdychom si sa obrátil naspäť k Joeovi a vykročil naspäť k autu.

Poď domov.

Počul si v hlave tisíc hlasov. Každý v inej tónine, v inej hlasitosti, v inej intenzite a spoločne vytvárali jasné volanie.

Zastavil si, dom stále za chrbtom.

Naklonil si hlavu do strany v snahe zachytiť detaily a hlasy sa ozvali znova. Prosebné. Zúfalé.

„Počul si-“ nestihol si ani dopovedať, keď ťa Joe ihneď zarazil:

„Nie, Pete, nič som nepočul okrem toho hlásku pudu sebazáchovy, ktorý na mňa už dobré tri minúty vrieska, že by sme odtiaľto mali vypadnúť.“

Vedel si, že má Joe pravdu. Aj tvoj zdravý rozum si bol toho plne vedomý, no to volanie neutíchalo. Napĺňalo ti žily dravou túžbou, ktorá ti postavila každý chĺpok na tele.

„Ale ona... ma volá domov.“

V momente, ako si to vyslovil, sa tvoje srdce prudko rozbúchalo strachom, ktorý však nepatril tebe. Archieho prítomnosť sa tesne upínala k tvojej pokožke, na ktorej vystúpili kropaje studeného potu. Naprázdno si preglgol cez hrču, čo ti navrela v hrdle.

„Nemôže ťa volať inokedy? Napríklad zajtra? Cez deň? Vážne, Pete, v hlave sa mi práve rozsvietili všetky možné červené svetielka, že toto je hrozne hrozný nápad.“

Isteže to bol príšerný nápad. Aj Archie sa ti to snažil naznačiť.

Poď domov.

Jej volanie bolo ako volanie sirén na mori, ku ktorým sa blížili bezradní námorníci. Nedokázal si sa od neho odtrhnúť a otočiť sa. Aj keď možno znamenalo, že sa tvoja loď rozmláti na márne kúsky o ostré skaly.

Poď domov.

A ty sa utopíš v rozbúrených vlnách.

Poď domov, Peter.

„Pete! Do riti! Nechoď tam! Zbláznil si sa?!“

Preliezol si plot skôr, ako ťa stihol Joe zastaviť a ani Archieho snaha spomaliť tvoje kroky ťa nedonútila zastaviť tlak, ktorý si vynaložil na vchodové dvere, aby sa otvorili. Potreboval si ju cítiť. Čo ak bola toto posled-

Než si stihol dokončiť vlastné myšlienky, svaly sa ti rozochveli novým náporom emócie, ktorá vychádzala z Archieho. Nedokázal si polapiť dych. Panika, strach a tak fyzicky bolestivý smútok ťa naplnil po samotný okraj, až toho bolo príliš a ty si vzlykol v rovnakej chvíli, ako sa ti z očí mimovoľne spustili slzy. Niekto ti lámal srdce na márne kúsky. A každú jednu dôležitú časť rozdrvil na prach, ktorý potom rozfúkol do priestoru, z ktorého nebolo návratu.

Vedel si, že to nie je tvoja bolesť, no prežíval si to s rovnakou intenzitou, akoby to robili tebe – akoby si aj ty strácal milovanú osobu. Akoby si sa aj ty obával hrôz, ktoré na teba čakajú, len čo skončí s ním... Akoby si aj ty chcel, aby si to mal rýchlo za sebou.

„Archie... Archie... Dosť. Dosť, prosím!“ šepkal si zadychčane v tichu vstupnej haly, ktorá by za denného svetla vyzerala určite prívetivejšie. Utieral si si mokré líca od sĺz, po ktorých sa ti ihneď spustili ďalšie. Netušil si, ako dlho stojíš na mieste, ako dlho počúvaš vlastné prerývané nádychy a snažíš sa upokojiť rozochvenú prítomnosť tesne pri tvojom boku.

„Je to v poriadku. Sľubujem, že je to v poriadku.“ Malé klamstvo donútilo Archieho prsty, aby sa pevne obmotali okolo tvojho zápästia. Z jeho dotyku ti sálalo príjemné a bezpečné teplo do celého tela.

Ozvenu srdcervúceho volania, čo ťa lákalo domov, pohltilo ticho, po ktorom zostalo iba pískanie v ušiach. Miestnostiam chýbal nábytok, ktorý by trochu zlomil oranžové svetlo prenikajúce cez veľké okná. Zaplavilo drevenú podlahu a vytvorilo dojem, akoby pod tvojimi dosky horeli.

Tlmený buchot z vrchného poschodia ťa donútil zdvihnúť hlavu ku stropu, ktorý bol však temný a nekonečný ako jadro samotného vesmíru. Tma nad tebou sa pohybovala. Vírila ako voda, mizla ako dym. Zamračene si zdvihol roztrasenú ruku, natiahol si prsty k neznámej hmote, no bola privysoko. Vydýchol si úľavou, ale v momente, ako si chcel dlaň stiahnuť, z tmy vyšlo päť neurčitých pásov. Pretvorili sa do presnej kópie tvojej vrchnej končatiny a aj keď si ruku prudko stiahol, stihli sa ťa dotknúť vlhkým a ľadovým pohladením.

Srdce ti tĺklo až na jazyku. Vážne to bol hrozne hrozný nápad.

Peter. Poď hore.

Počul si ju. Ten hlas, ktorý ťa lákal do pekla a ty si mu nevedel odolať. Nasal si do pľúc jeden hlboký, rozochvený nádych a vykročil si smerom ku robustnému schodisku, ktorého vrch sa víril rovnakou temnou hmotou. Teplo Archieho existencie sa na teba tlačilo z každej strany, dodávalo ti istotu, ktorú si pomaly strácal centimetrami približujúceho sa druhého poschodia.

Zaprášený koberec pohltil zvuky tvojich krokov. Nehlučne si vystupoval po schodoch a na tmavej chodbe si zastal rovno oproti miestu, kde by malo byť okno, avšak... Zúfalo si žmurkal očami, aby si čo najrýchlejšie privykli temnote.

„Zostaň pri mne, Archie,“ zašepkal si do priestoru a horúce dotyky sa pevne obmotali okolo tvojej hrude. Na mieste, kde ti divoko bilo srdce, sa ocitla dlaň. Nohy sa ti prestali triasť, keď si vstúpil hlbšie do chodby.

„Mama?“ zavolal si nahlas a takmer okamžite si sa dočkal aj odpovede.

Najprv si ten zvuk len cítil.

Pod nohami. Zo všetkých starých stien nasiaknutých históriou tvojej rodiny. A potom ti rozvibroval kosti, akoby vychádzal z tvojej najhlbšej podstaty.

Smiech. Hrozivý. Desivý. Z tváre ti vysal všetku farbu.

„Nie, Peter.“

Krátka odpoveď v podobe vrčania, ktoré nepochádzalo z tohto sveta a tisícky hlasov cudzích ľudí.

Pohltila ťa tma. Ťažké tiene, ktoré sa ťahali po priestore ako smola snažiaca sa zadusiť život. Dýchanie bol pre teba odrazu problém, pretože ti pokožku oblizovali prízraky, ktoré chceli preniknúť do tvojho vnútra. Archie sa ich však snažil vyhnať preč.

„Vitaj doma, Peter.“

Nemal si ich počuť.

Dve smaragdové dúhovky žiarili z tmy pred tebou. Ani ľudské, ani zvieracie. Boli ako jed, ktorý paralyzoval bunky tvojho systému.

Nemal si ich ani vidieť.

Krv v žilách ti rozprúdil pocit cudzieho víťazstva. Narazilo do teba silou rozbúrenej vlny, ktorá ťa zrazila z nôh.

Tvor pred tebou bol na konci.

Bol si posledný.

Lapal si po vzduchu, ktorého nebolo dosť, pretože ho takmer celý otrávili tiene, ktoré ťa pritiahli k zemi.

Naozaj ste boli prepojenie medzi svetmi. Jeho brána.

Nebol to však dar, ako si všetci mysleli. Bola to pôžička.

„Musíš splatiť svoj dlh, Peter.“

Radosť, ktorú si cítil, ti zdvíhala žalúdok. V hlave a hrudi ti pulzovala ostrá bolesť zo všetkých tých cudzích emócií, ktoré úplne vyhladili tvoje vlastné.

„Musíš ho splatiť ako ostatní.“

Keď ti tiene prenikli do tela, rozprestierali sa pod pokožkou ako mor a na zápästiach ti otvorili hlboké rany, z ktorých sa vyliala teplá krv. Archie sa proti nim snažil zúfalo bojovať.

Zelené oči sa ocitli rovno nad tebou. Na perách si pocítil ľadový dotyk.

„Toto.“

Tlak ti otvoril ústa dokorán a naplo ťa, keď ti cudzia končatina skĺzla dole hrdlom.

„Patrí.“

Ľudské telo malo svoje hranice. A preto sa ti sánka zlomila s oslepujúcou bolesťou, len čo prsty prenikali hlbšie.

„Mne.“

Mohol sa dotknúť tvojho splašene bijúceho srdca. Mohol ho zovrieť v dlani a rozpučiť. No on sa snažil nájsť tvoju dušu.

A tam, kde bol ľad, bol odrazu oheň. Smiech rozochvel podlahu, na ktorej ťa bez námahy držali klzké tiene, až dokým neustal v momente, keď sa ti pokožka rozpálila teplom. Odtiahol sa od teba tak prudko, akoby sa popálil, a tmu nahradilo svetlo, zo začiatku príjemné a dobré, no neskôr prešlo do takej silnej intenzity, až si začal kričať od bolesti.

Pálilo ti kožu a vlasy, no aspoň si mohol znova dýchať prepálený vzduch. Jedovatý pohľad zmizol spolu s tým odporným pocitom víťazstva.

Bol preč.

A všade okolo teba sa nachádzala Archieho prítomnosť, roztrhnutá na malé a žiarivé zrniečka prachu, ktoré ti sadali na kožu s poslednými láskyplnými dotykmi tvojej skutočnej mamy, než ťa opustili aj tie.

Hodnotenie poroty

cuca

Téma – 7

Zadanie – 10

Jazyk – 10

Celkový dojem – 7

SPOLU: 34

Veľmi zaujímavý nápad, to sa musí nechať. Ja absolútne obdivujem a neustále ma fascinuje to, čo dokážeš robiť s textom, ako skladáš veci, ako pracuješ, priam sa pohrávaš s vetami. Viem, že píšeš veľa a často a je to nesmierne cítiť. Musím povedať, že u teba progres z kola na kolo viditeľný nebol, pretože pre mňa si hotový autor, ale progres z poviedkara na poviedkara je absolútne neuveriteľný. Veľmi sa mi Archie páčil. On ako postava alebo ako to nazvať. Spracoval si to perfektne. Koniec bol trochu zbytočný. Neviem, podľa mňa zbytočne prekombinované a odfláknuté. Ale to musíš vedieť sám. :) No asi by som nešla až takto ďaleko. Bolo to však smutne desivé. :) Ďakujem za poviedku, nie len túto, ale aj všetky. :)

Marrko Riccoli

Téma – 9

Zadanie – 10

Jazyk – 10

Celkový dojem – 9

SPOLU: 38

Po všetkých stránkach je to vynikajúca poviedka. Okrem jednej, vážne podstatnej veci – toto mi tiež neprišlo tak celkom ako horor. Nejaké temné fantasy na štýl slečny Peregrinovej áno, dokonca aj veľmi kvalitné. Ono, problémom by mohol byť práve zvolený rozprávač. To bolo ako prvé, čo mi na tejto poviedke udrelo do očí. Ten netypický štýl, ktorým nám rozprávaš príbeh, chce to odvahu. Zvládol si to vynikajúco. Nie som si však istý, či to pri tomto žánri bolo šťastné rozhodnutie. Pretože, pri rozprávaní strašidelného príbehu, ak skutočne chceš vydesiť ľudí... no priveľa slov tu jednoducho môže byť na škodu. A toto ma vážne nejako nedesilo. Okrem toho volania domov. :D To bolo super. A taktiež detailný popis udalostí v dome, to bola tiež poriadna sila. Hlavne pri čítaní poslednej tretiny mi to dosť pripomínalo najnovší Insidious.

Lucy mi tam prišla tak trochu zbytočná, jej prítomnosť v príbehu som si vysvetlil viac menej iba ako dôvod opätovného návratu Archieho. Ani to však celkom nedávalo zmysel, pretože Archie/mama vie, že v dome je niečo, čo nechce, aby jej syn stretol. Aj tak mu v tom však nezabráni a počas cesty sa obmedzuje maximálne na stavy znepokojenia (tu som si spomenul na Luciu Žitňanskú :D ). Joeiho úloha však mohla byť predsa len trochu viac vysvetlená, mala neskutočný poteciál. Takto ho vidím iba ako nejakého random týpka, naprogramovaného na splnenie jedinej úlohy (povedať Petovi, čo je zač). Nehovoriac o tom, aká je to sakra náhoda, že školská ubytovacia komisia sa rozhodne umiestniť na jednu izbu dvoch ľudí, ktorí obaja majú k tejto téme čo povedať. Dalo sa to zahrať, a keby Joe a tá potvora v dome mali niečo spoločné, resp Joe by sa neukázal ako ten „ideálny kamarát“, možno by príbeh dostal úplne iný rozmer.

Koniec bol vynikajúci, tak ako pri prvej poviedke, trochu mätúci, nevysvetlený (čo však nie je na škodu) a v istom ohľade to dopadlo v porovnaní s ostatnými dvoma poviedkami asi najlepšie. Táto poviedka bola po technickej stránke zvládnutá na vysokej úrovni, avšak pocitovo sa viac prikláňam k prvej.

R.i.x

Téma – 9

Zadanie – 7

Jazyk – 10

Celkový dojem – 8

Mentor – 7

SPOLU: 41

Táto poviedka mi nepripomínala asi žiaden horor, ktorý som videl. Ale asi preto, lebo mám z paranormálnych hororov rešpekt a trošku sa im vyhýbam :D Najviac sa mi na celej poviedke páči to, že si pracovala so zadanými postavami, že si im vytvorila v vlastné osobnosti a prepojila si ich osudy. To sa ale naopak prejavilo negatívne v tom, že si otvorila príliš veľa dejových línií, ktoré v poviedky neboli dotiahnuté do konca. Ďalšia vec je písanie v druhej osobe. Asi som čakal, že sa to nejako v tom deji prejaví a ta druhá osoba bude mať svoje opodstatnenie. Ale asi sa to nestalo. Dokonca mám pocit, že ťa to v záverečnej scéne trochu obmedzovalo a nevyznela tak, ako by si zaslúžila. Myslím, že ak by si na konci pridala ešte jednu scénu, napríklad že hrdinovia sedia ráno v hotelovej izbe a kecajú a tom, čo sa stalo, mohla by si tým pekne dovysvetliť všetky podrobnosti. Možno stačilo tú poviedku napísať o trochu skôr a poslať mentorovi na konzultáciu :D Ale inak samozrejme, je to skvelé poviedka :)

[ » na začiatok « ]