Kapitola:
Pridaná: 25.3.2018, 00:05:36
Čítaná: 1912×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Kultové filmy
Postavy: Fenrir Greyback, Newt Scamander, Teddy Lupin
Stručný dej: Toto kolo mali súťažiaci za úlohu vybrať si jednu z HP postáv a dosadiť ju na miesto postavy z konkrétneho filmu a výrazným spôsobom zmeniť/upraviť jeho dej.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Zelená míľa 2 » Milé čarobravíčko 3 » Fantastické zvery druhohôr a ich výskyt 4 » Potopené veci

Milé Čarobravíčko

Volám sa Teddy a mám sedemnásť rokov. Pred pár rokmi som sa prisťahoval z Anglicka do malého mestečka v Amerike po tom, čo sa situácia v Anglicku stala neznesiteľnou. Áno, Lord Voldemort bol síce porazený, no akoby sa tým nič nezmenilo. Deti s čo i len čiastočným nomágskym pôvodom, ako ja, boli stále prenasledované ministerstvom bažiacim po čistote. Zdá sa, že čarodejnícka vojna mi nie len vzala oboch rodičov, ale aj vyplavila na povrch to, čo v sebe čarodejníci po celú tu dobu skrývali.

Takže áno, dalo by sa povedať, že som mal ťažké detstvo. Stará mama robila všetko pre to, aby sa o mne ľudia z ministerstva nedozvedeli – domáca výučba a nekončiace domáce väzenie. Samozrejme, robila to všetko pre to, aby ma chránila.

Keď som mal trinásť rokov, rozhodla sa ma poslať sem, kde som mal konečne šancu na život obyčajného tínedžera. Nemohla ma poslať do Ilvermorny, nakoľko akceptovať britského žiaka s ministerstvom za chrbtom bolo prakticky nemožné a tak ma poslala k vzdialenej rodine môjho otca – Swanovcom. Charlie a Reneé ma prijali ako vlastného a chvíľu vyzeralo, že všetko bude super. Ale nebolo.

Po tom, čo sa moji náhradní rodičia rozviedli som sa chvíľu pokúsil žiť vo Phoenixe s Reneé, no detstvo v Anglicku na mne zanechalo väčšiu stopu, ako som si myslel a arizonské slnko sa stalo pre mňa neznesiteľným.

Charlie, naopak, ponúkal to, čo mi tak veľmi chýbalo a tak sa pred pár mesiacmi stalo upršané mestečko Forks mojim novým domovom. Charlie bol miestnym šerifom a poznal sa s každým obyvateľom tohto malého mesta, ktoré mi poskytovalo malú, až žiadnu anonymitu pred svojim okolím. Vedel niekto, že som z Anglicka? Všetci. Vedel niekto, že som adoptovaný? Všetci. Vedel niekto, že som čarodejník? Nie. Teda, okrem Charlieho a tak to malo aj ostať.

Zmeniť školu bolo ľahšie, ako som očakával. Fakt, že som samotár mi tento proces čiastočne uľahčil. Ešte v prvý deň sa mi do cesty môjho nepovšimnutého začlenenia sa postavil Eric, ktorý o sebe tvrdil, že vie všetko a o všetkých. Po ňom nasledovala Jessica, premotivované dievča s povahou mierne pripomínajúcou tú z Mean Grils a Mike, typický kapitán futbalového družstva akejkoľvek strednej školy. Mojou najobľúbenejšou kamarátkou je však Angela. Vždy milá, usmievavá a ochotná sedieť so mnou za stolom v jedálni bez toho, aby sme na seba kedykoľvek prehovorili. Za zmienku stojí ešte Jacob, syn Charlieho kamaráta, ktorý žije v rezervácií neďaleko od mesta. Nemôžem povedať, že sme si hneď sadli, ale verím, že je to na dobrej ceste. Musím povedať, že je to celkom zvláštny pocit – mať konečne kamarátov.

Keď som sa do Forksu nasťahoval, myslel som si, že ako čarodejník medzi nomágmi budem opäť najväčšia zvláštnosť. Iste, nikto o tom nevedel ani predtým, ale vždy o mne kolovali rôzne reči. Ten chlapec, čo so sebou nosí kus dreva. Ten chlapec, ktorý ma každý týždeň inú farbu vlasov. Ten chlapec, čo v lese zbiera divné rastliny. A tak ďalej. Byť však čarodejníkom malo svoje výhody – videl som a vedel som veci, ktoré si ostatní nevšímali. Vedel som napríklad, že pri ťažbe dreva stroje nepoškodili vandali, ale stromostrážci. Vedel som, že drobné krádeže nemá na svedomí vreckár, ale veľmi zlatý ňucháč, ktorému vždy na okne nechávam štvrťdolár a on mi na oplátku nič neberie. Vedel som, že nie všetky dažde sú spôsobené miestnou klímou, ale vtákom búrlivákom hniezdiacim len pár míľ za mestom. Tieto a iné poznatky však neboli jediným, čím som sa odlišoval od ostatných – byť čarodejníkom prinášalo aj určité výhody v každodennom živote. Náhla búrka? Vodeodolné zaklínadlo ma dokázalo udržať v suchu. Nádcha? Stačil dúšok životabudiča a bol som znovu v pohode. Príliš veľa kníh, ktoré sa nikomu nezmestili do tašky? Nedetekovateľné rozširovacie zaklínadlo sa vedelo postarať aj o tento malý problém. Nemohol som čarovať však často, bol som síce plnoletý, ale nepotreboval som na seba pútať zbytočnú pozornosť. Ani to ma však neodradilo od malých zlepšovákov, ktoré som si z času na čas dovolil. Čo tým chcem povedať, bol som zvyknutý na to, že som "ten divný". Ale nie tu.

Ešte v prvý deň počas obeda mi moji noví kamaráti predstavili miestnu zaujímavosť – Cullenovcov. Cullenovci nežili v meste, čo bola hneď prvá zvláštnosť. Druhá zvláštnosť, všetkých päť detí si adoptoval doktor Carlisle Cullen so svojou manželkou Esme. Tretia zvláštnosť, štyria z nich spolu chodili. Alice chodila s Jasperom, Rosalie chodila s Emmettom a... Edward bol sám. Štvrtá zvláštnosť, všetci piati boli až neprirodzene krásni. Nešlo mi to do hlavy. Počul som už o ľudských potomkoch víl, čo by celkom ich vzhľad vysvetľovalo, nechcel som tomu však veriť. Možno sa mi len zo začiatku nepáčilo, že som nebol jedinou osobou s mágiou v krvi.

Na náhody som nikdy neveril, ale toto skutočne náhoda byť musela. Len čo som vošiel do triedy na hodinu biológie, bolo mi jasné, kto bude mojím laboratórnym partnerom – posledné voľné miesto bolo vedľa Edwarda Cullena. Prešiel som si uličkou zvedavých očí a zhodil tašku vedľa prázdnej stoličky. Natiahol som ruku, aby som sa mohol predstaviť, no Edward nereagoval. Sedel v podivnom kŕči na úplnom okraji stoličky a vyzeral, akoby si rukou prikrýval ústa a nos. Keď si všimol moju ruku, prikývol a hneď odvrátil pohľad. Chalan určite vie, ako urobiť prvý dojem, pomyslel som si v tom momente.

Edward sa v škole neukázal ďalších niekoľko dní. Nechápal som, prečo. Kvôli mne? Teraz už viem, že áno. Keď sa nakoniec ukázal, bolo to iné. Sedel pokojnejšie, ako predtým, no ruky položené na lavici mal zaťaté v päsť. Keď som si k nemu prisadol, ospravedlnil sa mi za jeho správanie a dokonca sa pokúsil o úsmev. Konečne som mal možnosť si ho poriadne obzrieť. Krátke hnedé vlasy lemujúce jeho bledú pokožku mu padali do zlatých očí, ktoré... A vtedy som si to všimol. Naposledy mali jeho oči takmer čiernu farbu. Mohol byť metamorfomágom, ako ja? Boli všetci čarodejníci? Odpovedí na moje otázky som sa nedočkal ešte niekoľko týždňov. Počas nich som strávil s Edwardom viac času, ako som kedy čakal. Čo som čakal ešte menej bolo to, že väčšinu času budem rozprávať ja. A kupodivu mi to vôbec neprekážalo.

Každý rozumný čarodejník by vám povedal, že s upírom sa dá robiť len jedna vec, a to prebodnúť srdce. Čo som mal však robiť s upírom, ktorý sa stal mojím kamarátom? Áno, Edward Cullen bol upír. Prišiel som na to celkom rýchlo - bol to príklad ako z knihy. Absencie počas slnečných dní? Check. Plný tanier na konci každého obeda? Check. Bledá pokožka? Check. Nadľudský pôvab? Check... Takto by som mohol ešte pokračovať, ale je to zbytočné. Hlavne keď vám v nasledujúcom riadku poviem, že sa mi to potvrdilo. Priznal som sa Edwardovi so svojou teóriou počas prechádzkou vlhkým, sýto zeleným lesom, počas ktorej mi chcel robiť spoločnosť. Samému sa mi veľmi ísť nechcelo a potreboval som nazbierať zopár rastlín šplhavky modrej, ktorá mi chýbala ako posledná do odvaru pokoja pre Charlieho – ten bol vystresovaný z práce kvôli vraždám, čo sa diali v neďalekom okolí.

Edwardova reakcia ma prekvapila. Čakal som, že to bude popierať, no miesto toho sa len usmial a priznal sa, že aj on vie, že som čarodejník. Vraj voniame inak, ako ostatní. Úprimne, odľahlo mi, že o tom konečne vedel aj niekto iný. Po týchto priznaniach sme spolu začali tráviť ešte viac času, ako pred tým. Mal som pocit, že aj on je rád za to, že môže byť konečne sám sebou aj pred niekým iným, ako jeho rodinou. Rozprával mi o tom, ako on a jeho rodičia sú odlišní od ďalších upírov, pretože sa živia krvou zvierat (uf, ešteže tak). Rozprával mi o svojich cestáh po svete, o rôznych bytostiach, ktoré počas nich stretol a hlavne mi rozprával o svojej rodine. Ja som mu na oplátku povedal pravdu o tom, prečo som musel utiecť z Anglicka a o svojich rodičoch, ktorí umreli v teraz už zbytočnej vojne. Vlastne sme si hovorili tie isté veci, ktoré už pred tým, tentokrát však celé a bez poloprávd.

Toto obdobie netrvalo veľmi dlho, Edward sa zdal čím ďalej, tým viac nepokojným a na moje otázky odpovedal vyhýbavo. Začali sme sa vídať menej až sa nakoniec pár dní neukázal v škole. A nie len on, ale všetci jeho súrodenci s ním. Nevedel som, či odišli na trvalo, ale dúfal som že nie. Nechcel som prísť o jediného priateľa, ktorý vedel moje tajomstvo.

Odpoveď na túto otázku som sa dozvedel veľmi nezvyčajným spôsobom, keď ma uprostred noci zobudilo klopanie na okno. So srdcom v hrdle som sa posadil na posteli a pomaly som otočil hlavu smerom za zvukom. Keď som vo svetle mesiaca uvidel Edwardovu tvár, vydýchol som si. Prvé, čo spravil bolo, že ma objal. Nezvyčajné, ale budiž. Hneď na to sa mi ospravedlnil a všetko vysvetlil. Všetky tie vraždy, ktoré môjho otca privádzali do zúfalstva mala na svedomí trojica upírov, ktorá smerovala našim smerom. Edward s rodinou sa však tomu chceli vyhnúť a tak sa s nimi stretli na polceste, ďaleko od Forksu a jeho obyvateľov. Vravel, že sa chcel vyhnúť neželanej pozornosti, no zdalo sa, že mi nevravel úplne všetko. Nechcel som sa do toho púšťať, bol som len rád, že sa to celé zaobišlo bez boja a neželaní návštevníci sa nám vyhli veľkou okľukou. Život sa opäť vrátil do starých koľají a všetko vyzeralo byť v poriadku.

Moje narodeniny však nezmenili len sedmičku na osmičku za jednotkou, ale obrátili všetko naruby. Edward sa rozhodol usporiadať mi oslavu u nich doma. Čo by nebolo nič nezvyčajné, Edwardovu rodinu som si celkom obľúbil, hlavne jeho sestru Alice, ktorá dokázala vidieť budúcnosť. Jej priateľ, Jasper, bol už niečo iné. Ako najnovší člen ich rodiny sa stal „vegetariánom“ len prednedávnom a vôňa čarodejníckej krvi mu stále dávala zabrať (očividne nie len voniame, ale aj chutíme lepšie). Snažil som sa nevšímať si jeho hladný pohľad počas krájania torty, no znervózňoval ma. Tu do hry vstúpila moja nešikovnosť, ktorú som zdedil po mame a podarilo sa mi porezať sa na gigantickom noži, ktorí mi strčili do ruky. Jasper sa zhlboka nadýchol a skočil. Skôr, ako všetci nadľudsky rýchli a nadľudsky silní a nadľudsky neviem čo všetko ešte stihli zareagovať, miestnosť ožiarilo červené svetlo a Jasper dopadol tvrdo na podlahu. Nikto sa ani nepohol, všetci ostali stáť na mieste, neisto sledujúc môj vytiahnutý prútik. Jasper sa začal zviechať zo zeme, keď k nemu priskočili Emmet s Carlisleom, aby ho pridržali pri zemi. Edward ma rýchlo odviedol preč.

Nasledovala spŕška ospravedlní, nad ktorou som len mávol rukou – skutočne som ich nepotreboval a ani nechcel počuť, mohol som si za to sám. Zastavil auto na okraji lesa, neďaleko môjho domu a spýtal sa, či sa s ním nechcem prejsť – na upokojenie. Nakoľko vyzeral, že sa potrebuje upokojiť oveľa viac, ako ja, súhlasil som.

Dlho sme kráčali potichu, keď z ničoho nič zastal a postavil sa predo mňa – boli sme od seba len pár centimetrov. Znova sa mi ospravedlnil, no tam to neskončilo. Pomaly zo seba dostal to, čo mi chcel už očividne dlho povedať. Nebolo to len tým, že som čarodejník, prečo so mnou trávil toľko času. Počúval som jeho slová a snažil sa ich pochopiť. Skôr, ako som sa stihol spýtať, o čo mu vlastne ide, naklonil sa a... Pobozkal ma. Prekvapene som sa odtiahol a nechápavo som na neho hľadel. Stál predo mnou v očakávaní, no ja som sa nezmohol ani na slovo. Spravil som krok vzad, zašomral niečo, čo malo znieť ako „prepáč“ a snažiac sa neutekať som odkráčal preč. Ja viem. Som pako.

Nasledujúce dni som sa mu snažil vyhýbať. Nevedel som, čo mu mám povedať. Mal som ho rád, ale... Ale asi nie až tak. Neviem. Mal som vtedy v hlave obrovský zmätok.

Ako som už vravel, som pako. Netrvalo dlho a Cullenovci sa opäť neukázali v škole. Najskôr jeden deň, potom druhý, tretí, až bol z toho týždeň. Vyhýbať sa mu, no stále ho mať na očiach, to bola jedna vec. Nevidieť ho vôbec, to bolo niečo celkom iné. Odišli bez rozlúčky a nechali za sebou len prázdny dom - a ja som ostal prázdny tiež.

Samozrejme, že odišli kvôli mne, že odišiel on a ostaní spolu s ním. Zo začiatku som si to nechcel pripustiť, navrával som si, že to určite nie je prvýkrát, čo sa odniekiaľ takto stratili. Asi pútali na seba príliš veľkú pozornosť, alebo také niečo... Túto lož vlastnej tvorby mi vyvrátila až Edwarova sestra Rosalie, ktorá sa po mesiaci zjavila pred mojim domom s náručou plnou výčitiek. Povedala mi všetko, čo som už vedel, len si nechcel priznať – ako som mu ublížil, ako sebecky som sa zachoval. Opäť raz som nevedel, čo mám na to povedať. Cítil som sa strašne. Stále sa cítim strašne. Nie je však za tým len hanba z toho, ako som sa zachoval. Nie, je za tým aj niečo iné. Niečo, čomu som nerozumel. Niečo, čomu som nechcel rozumieť. Pocit prázdna sa nestratil, s Edwardom akoby odišla časť mňa samého.

A preto sa obraciam na Vás ako verný čitateľ s prosbou o radu. Ako si získam naspäť chlapca, do ktorého som sa zaľúbil a ktorého som tak hlúpo nechal odísť?

S vďačnosťou Váš,

Teddy

Hodnotenie poroty

cuca

Téma – 7

Zadanie – 8

Jazyk – 8

Celkový dojem – 7

Mentor – 10

SPOLU: 40

Čo už len k tomuto napísať? :D Beriem to ako paródiu, ako vtip... A podľa mňa celkom podarený. Jasné, že bravíčko by nemalo také dlhé storky a neuverejnilo by hádam nič, kde aspoň raz nie je napísané „môj idol“, ale toto je čarobravíčko, tu asi majú iné podmienky. :D Už keď si mi po prvý raz poslal poviedku na kontrolu... nepovedala som ti k nej nič. Normálne... nemala som slová. A tie sa mi ťažko hľadajú aj teraz. :D Nehovorím, že to bolo zlé, len ma mrzí, že si tú tému, na ktorú som sa fakt tešila, poňal takto. Hmm... Výber postavy Teddyho – ok. Zápletka – ok. Mladá gay láska – ok. Nemá to žiaden prevratný záver, ale zase je to milé. Musím povedať, že ten úplný koniec – tá prosba o radu – tak to ma pobavilo. Nebyť toho, asi by som to celé hodnotila o dosť horšie. A aj dobre si zakomponoval Teddyho miesto Izy. Ale nejako som im tú lásku neverila. No to možno len preto, že ju Teddy tomu Čarobravíčku zle popísal. :D Takže... neviem... proste taká poviedka, ktorá prišla, neublížila, nenadchla, jemne pobavila a zase odíde do zabudnutia. Vieš to aj lepšie. :)

Marrko Riccoli

Téma – 9

Zadanie – 10

Jazyk – 10

Celkový dojem – 10

SPOLU: 39

Stačilo mi prečítať si „Milé Čarobravíčko“, potom sa dostať k tomu, že to vlastne celé bude Twilight a moja prvá reakcia... Bože, nie! Tak som už len pokračoval v čítaní s očakávaním najhoršieho. No na moje počudovanie to nebolo také hrozné, ako som sa obával. Vlastne to vôbec nebolo zlé. Príbeh bol pekne ucelený, napísané to bolo takým štýlom, že aj niekto, kto nevidel/nečítal Twilight by určite nemal problém s dejom. Páči sa mi, s akou ľahkosťou a nadhľadom dokážeš opísať charaktery postáv tak, že sa človeku v okamihu vynoria v predstavách (premotivovaná baba s povahou z Mean Girls, typický kapitán futbalového družstva akejkoľvek strednej školy).

Takže? Čítalo sa to vážne dobre. Vtipné to bolo. Jemne dojemné to bolo. Vykreslené to bolo. Slovník bol. Otázka na záver bola taká nezvyčajná a pekná bodka na koniec.

Nabudúce skús Modré z neba.

R.i.x

Hrať to na gay Twilight skutočne nie je fér! Úplne to znemožňuje nezaujaté hodnotenie :D Odhliadnuc od toho, je tvoje prepojenie HP postavy na dejovú linku dosť voľné. Úplne si nie som istý, nakoľko tvoje dielo naplňuje zadanie tohoto kola. Minimálne preto, že si tam použil dej dvoch filmov, celé si to napísal ako článok do periodika a k zásadnému zvratu deja skutočne nedošlo. Na druhej strane bolo fajn, že si si vybral trošku menej katastrofický film ako ostatní súťažiaci a trošku to odľahčilo vážnosť celého kola. Ten laxný a humorný teenage štýl sa mi ale fakt páčil, preto ti dávam aspoň za celkový dojem plný počet bodov :)

[ » na začiatok « ]