Kapitola:
Pridaná: 25.3.2018, 00:02:26
Čítaná: 1579×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Kultové filmy
Postavy: Fenrir Greyback, Newt Scamander, Teddy Lupin
Stručný dej: Toto kolo mali súťažiaci za úlohu vybrať si jednu z HP postáv a dosadiť ju na miesto postavy z konkrétneho filmu a výrazným spôsobom zmeniť/upraviť jeho dej.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Zelená míľa 2 » Milé čarobravíčko 3 » Fantastické zvery druhohôr a ich výskyt 4 » Potopené veci

Dozorca Paul Edgecomb a jeho muži pripravovali prázdnu celu v bloku E na západnej strane väznice. Náročná práca v horúcom počasí, ťažké dvíhanie. Blok E, nazývaný tiež Zelená míľa, je pre odsúdených na trest smrti. Dnes príde nový väzeň.

"Povedali, že ho povedie Percy Wetmore." Oznámil mi Brutus.

"Percy? To je vtip? Ak guvernér Moores dovolil tomu krpcovi vstúpiť do nášho bloku, tak je prinajmenšom taký istý hlupák, ako Percy." Povedal som mu.

"Naozaj mi je jedno, ako sa sem Percy dostal, tak rýchlo ako prišiel, sa odtiaľto dostane aj preč!" Dodal som.

Pred vchod do väznice prišlo auto s väzňom. Chvíľu som myslel, že s ním budú skutočné problémy. John Coffey. Keď vystúpil, vrhol na zem obrovský tieň. Bol ako tá najväčšia hodinová veža na svete. Znásilnil dve mladé dievčatá a zabili ich. Potom ich polial olejom a zapálil. Dúfal, že sa tak nejakým zmäteným spôsobom zbaví dôkazov o jeho trestnej činnosti. Bol mentálne retardovaný a toto jeho jediný zločin, ktorý mal tento tíchý a bojazlivý muž s plešatou hlavou a mocnými ramenami, kedy spáchať.

"Kráča mŕtvy muž, kráča mŕtvy muž?"

"Pre Boha, čo to tam ten somár vykrikuje?" Pýtami sme sa samých seba pri tom, ako ho Percy viedol z auta do bloku E.

Jeho zvláštne oči sa na mňa pozerali. Bolo v nich vidieť pokoj. Ale nebol som si istý, že mu môžem dôverovať. Naznačil som prstom k Harrymu, aby mu prišiel odistiť reťaze. Dôveroval som všetkým mojim dozorcom v bloku E, okrem Percyho. Pri Coffeym som trochu váhal, pretože sa zdal taký neobvyklý a nielen pre jeho veľkosť. Zostal stáť nehybný počas celej tej doby. Zobral som svoj obušok, poklepal ním na mrežu od cely a povedal:

"Môžeš hovoriť, chlapče?"

"Áno, pane, šéf, môžem hovoriť," povedal.

Po prvý krát prehovoril svojim hlbokým a tichým hlasom. Neznel ako negramotný, ale neznel ani ako vzdelaný. V tomto krátkom prejave bolo toľko vecí zahalených tajomstvom. Najmä tie jeho oči, ktoré ma znepokojovali. Ako dieťa, ktoré sa bojí spať samé po tme.

"Tvoje meno je John Coffey?"

"Áno, pane, šéf, podobne ako ten nápoj."

"Takže, vieš čítať aj písať?"

"Len moje meno, šéf," povedal pokojne.

Povzdychol som si. Už som vedel, že nebude robiť žiadne problémy. Nemal zlé úmysly.

"Volám sa Paul Edgecombe," povedal som. "Som vedúci dozorca bloku E. Keď som tu a niečo odo mňa chceš, zavolaj na mňa podľa mena. Ak tu niesom, požiadaj niekoho z mojich kolegov. Toto je Harry Terwilliger. Alebo môžeš požiadať o pána Stantona alebo pána Howella, rozumieš tomu?"

Coffey prikývol.

"Zatiaľ všetko v poriadku?" "Len nečakaj, že dostaneš to, čo chceš, ak sa nerozhodneme, že to je to, čo potrebuješ."

Znova prikývol.

"Toto je pokojné miesto, chlapče, a tak to aj ostane.“

"Niekedy púšťame rádio, počúvaš hudbu?"

Prikývol, ale pochybovačne, akoby si nebol istý, čo je to rádio.

"S čím sa to stále hráš Percy?" Spýtal som sa ho, lebo nás s tým už všetkých znervózňoval a ukázal na akúsi drevenú paličku, ktorú si neustále pohadzoval v rukách.

"Mal to pred tým vo vrecku, tak som mu to zobral," odvetil Percy nadradene, akoby práve získal zlatú tehliču.

"Ak sa budeš správať, budeš jesť včas, nikdy neuvidíš samotku tam na konci a neuvidíš ani jeden z tých bielych plášťov. A Percy ti sľúbi, že nevyhodí tú tvoju, paličku. Všetci si to navzájom môžeme uľahčiť. Máš nejaké otázky?"

"Ponecháte zasvietené svetlo po večeri?" odpovedal hneď, ako keby čakal na túto otázku.

Pozrel som sa na Brutusa. Vlastný televízor, návštevu svojej ženy, ale toto ešte nikdy.

"Pretože som niekedy trochu vystrašený po tme," povedal. "A toto je zvláštne miesto."

Ukázal som na 200-wattové žiarovky v drôtených klietkach. “Áno, celá noc bude jasná.”

Mali sme teda jedného väzňa na Zelenej míle. Ostatní kolegovia odišli dozadu do kancelárie. Ja som si pred tým musel ešte odskočiť na toaletu. Prekliata infekcia močového mechúra. Stále sa to len zhoršuje. Vyšiel som odtiaľ celý spotený a v bolestiach. Každá návšteva toalety sa pre mňa stáva peklom. Musel som si ľahnúť na dlážku.

"Pane, mohli by ste prosím prísť za mnou?" Zašepkal Coffey.

"Zlý čas na rozprávku na dobrú noc Coffey, veľmi zlý čas."

Len veľmi neochotne a ťažko som sa pozviechal zo zeme a pomaly prišiel pred Coffeyho celu.

"Čo chceš, John Coffey?" Pozrel som do jeho smutných a pokojných očí.

"Chcem len pomôcť," povedal. Povzdychol si ako niekto, kto čelí práci, ktorú nechce robiť, ale musí. Potom ma náhle pritiahol na mreže a položil ruku do môjho rozkroku.

"Hej!" Zakričal som. "Okamžite daj preč tú tvoju ruku ..."

Najprv to bol horúci náraz, potom ale prišiel veľký bezbolestný príval. Začal som uvoľňovať zovretie svojich rúk. Nebola to žiadna bolesť, žiadny zlý pocit. Na chvíľu sa zdalo, že všetky žiarovky sa silnejšie rozsvietili. Mohol som vidieť všetky póry na Johnovej Coffeyovej tvári, každú krvavú cievku v jeho strašidelných očiach. Bol som si vedomý, že som zavesený za mreže a že moje nohy bubnovali na podlahe pre jeho celou. Potom to skončilo. Takže čo moja infekcia močových ciest. Teplo i mizivá pulzujúca bolesť boli preč z môjho rozkroku a horúčka tiež bola preč z mojej hlavy. Stále cítim ten pocit, ktorý vytiahol zpod mojej kože, ale to bolo preč.

"Čo sa deje?" Pribehli ostatní kolegovia dozorci.

"Čo ti robí?" Spýtal sa Brutus.

Neodpovedal som. Coffey sa sklonil tvárou ku vlastným kolenám. Jeho oči boli zavreté. Vyzeral ako muž s kosťou zachytenou v krku.

"John!" Povedal som. Búchal som ho na chrbát, bolo to všetko, čo som mohol urobiť.

"John, čo sa deje?"

Náhle sa obrátil nahor. Jeho ústa sa naširoko otvorili. Pokrivil pery ako dieťa v zúfalom úškrne. Potom začal vydychovať oblak malého čierneho hmyzu, ktorý vyzeral ako popol. Vystúpali smerom k plafónu, zbledli a rozptýlili sa. Zrazu všetko to napätie zo mňa opadlo. Spadol som späť na kamennú dlážku pred Coffeyho celou. Spomínam si, ako som vtedy myslel na Spasiteľa. Toto musel byť dar od Boha.

"Čo si mi urobil, John?" Spýtal som sa tichým hlasom. "Čo si mi urobil?"

"Pomohol," povedal. "Pomohol som, však?"

"Áno, myslím, že mi to pomohlo?"

Existuje fráza, ktorú som niekde čítal a nikdy nezabudol, niečo o "záhade zabalenej v tajomstve". Práve to bol John Coffey a predpokladám, že jediný dôvod, prečo nemohol v noci spávať, bol strach, že nedokáže vždy pomôcť.

"Poďte so mnou dozadu, musíme sa porozprávať," vyzval som ostatných kolegov dozorcov a odišli sme do kancelárie.

"Videli ste, čo sa tam práve stalo? On mi proste dotykom ruky vytiahol infekciu z močového mechúra. Polovicu života s tým zápasím. Veríte na zázraky?"

"Paul, nenechaj sa unáhliť. Je síce pravda, čo sme videli ale je tiež, že zavraždil dve mladé dievčatá. Asi je naviac aj teplý a chcel týmto len na teba napôsobiť a ovplyvniť ťa. Dávaj pozor, ako dozorci v tomto bloku musíme vedieť väzňov lepšie odhadnúť." Vysvetľoval mi Brutus.

"John Coffey si nevie sám zaviazať ani šnúrky na topánkach, bojí sa tmy, nevie čo je to rádio a jediné vlastníctvo, na ktorom mu záleží je to jeho drievko, čo mu Percy zhabal. Myslíte, že by bol schopný naplánovať a vykonať takú úkladnú vraždu? Ja sa skôr obávam, že sa zajtra chystáme popraviť nevinného." Znažil som sa mu zdôvodniť svoje tvrdenie. Kolegovia boli vždy veľmi ústretoví ale v tejto chvíli som na Johnovu nevinu úprimne veril iba ja.

Celú noc pred popravou som nemohol spať. Každý musí skôr či neskôr zomrieť, ale ako raz toho vysvetlím Bohu?

"Je čas," povedal som neochotne a spoločne sme dozorci išli k poslednej cele, kde sedel John.

"John Coffey, vykročte z cely!" Prikázal Percy.

Je to prvá poprava, ktorú bude riadiť. Počítame s tým, že aj posledná. Všetci, okrem neho, sme boli nesvoji. Toto nebol typický väzeň, na akých sme boli doteraz zvyknutí. Naviac zrejme nevinný.

"Je niečo, čo môžeme pre teba urobiť John?" Spýtal som sa.

"Áno pane, rád by som mal späť svoje drievko. Mám ho rád a nebude mi na konci tak smutno."

"John, nemôžem ti dovoliť vziať si so sebou cudzie predmety, aj keby to mal byť len kúsok drievka."

"Ja ho vezmen!" Ponúkol sa Percy. "Ponesiem ho celú cestu a budem s ním stáť vedľa teba až do konca."

"Vďaka pane. Je to od vás veľmi milé."

Povedal John spokojne a na tvárach oboch sa objavil úsmev. Pochyboval som o Percyho úprimnosti. Naše predchádzajúce skúsenosti s ním ma k tomu oprávňovali. Zároveň som začal byť trochu nervózny. Akosi mi to celé nesedelo. Akoby sa malo niečo stať. Ale už boli príliš neskoro niečo meniť.

A tak sme sa vydali zelenou míľou. Bola to pre mňa tá najdlhšia, ktorou som doteraz nejakého väzňa doprevádzal. Už viem, ako sa museli cítiť. Mal som teraz pocit, že je to moja vlastná.

Miestnosť popravy bola plná ľudí. Nechýbali rodičia zavražených dievčat. Na vlastnú žiadosť sedeli hneď v prvom rade. Vymenili si s Johnom pohľady. Bola na nich vidieť nenávisť. Neodpustili si ani štipľavé nadávky jeho smerom. John však na ich hnev nijako nereagoval a prekvapivo sa správal celkom pokojne. Dokonca aj keď bol upínaný na kreslo im len uprene hľadel do očí.

Percy pred neho predstúpil a začal oficiálny proces.

"John Coffey, boli ste za vraždu právoplatne odsúdený na trest smrti elektrickým kreslom. Chcete vysloviť poslednú vôľu?"

"Áno pane, šéf, chcel by som si naposledy podržať v ruke svoje drievko."

Pred očami verejnosti a zástupcov justície som sa práve chystal hrubo porušiť protokol, ale kývnutím hlavy som dal Percymu povolenie, aby mu drievko podal. Pomaly k nemu pristúpil a vložil drievko do dlane.

V tom momente, keď ho zovrel v ruke, odletel Percy vzad cez polovicu miestnosti a nehybne pristál medzi ľuďmi na zemi. Zároveň sa John začal nekontrolovane triasť a kŕčovito krútiť v kresle. Pomyslel som si, pre Boha živého, kto dal príkaz na spustenie popravy? Ako sa tak krútil a zvláštne triasol, sa mu zároveň začala meniť tvár. A nielen to. Už nebol taký veľký a celé telo sa mu zmenšovalo. Doteraz som sa s takýmto účinkom elektriny počas svojej kariéry nestretol. Kolega spoza mreží za stenou však krčiac plecami ukazoval na elektrické zadiadenie. Bolo stále vypnúté. Ako je potom možné, že do kresla ide prúd. John sa medzi tým prestal triasť, takže prúd už prestal ísť. Moment, veď on stále žije. A vôbec nevyzerá ako John Coffey. Práve naopak, usmieva sa a vyzerá celkom spokojne. Z jeho drievka sa zaiskrilo a pásy, ktorými bol pripútaný, sa rozleteli ako z papiera. Všetci spanikárili, kričali a snažili sa utekať smerom k východu. John vstal a začal okolo seba mávať rukou na všetky strany. Zároveň do toho hovoril niečo, čo znelo ako “abraka dabra”. Z konca jeho drievka vychádzal lúč zeleného svetla a každý, na koho dopadol, ostal bez známky života ležať na zemi. Brutus dostal priamy zásah do hrude. Mňa to nezasiahlo, ale letiac do mňa telom narazil a omráčil ma. Nevedel som sa pohnúť, stále som však vnímal, čo sa okolo deje. Okrem mňa ostali nažive len rodičia zavraždených dievčat.

Čo sa to tu práve stalo? Vedeli sme, že má nadprirodzené schopnosti, ale toto nedávalo žiadny zmysel. Ako sa mohol premeniť na niekoho iného? Mal teraz sivé vlasy, špinavú tvár, otrhaný kabát a dlhé zuby ako upír. Usmievajúc sa prišiel bližšie k obom, na zemi vydeseným rodičom. Povznesene si ponad ich hlavami privoňal:

"Hmmm, evolúcia!"

"Kto ste a čo od nás ešte chcete? Vzali ste nám už obe deti!" Bránili sa.

"Šmuklovia, to je snáď horšie, ako byť muklom. V podstate vám týmto robím láskavosť" Zašomral si. "Moje meno je Fenrir Greyback a vy máte tú česť stať sa súčasťou novej éry vlkolakov," pokračoval. "Prvá rodina vlkolakov nášho druhu, pochádzala práve z domu, kde ste vy bývali."

"Ten dom sme zdedili po našich predkoch, tí ho postavili. Nebýval tam nikto iný!" Zúfalo muž protirečil.

"Presne tak." Povedal Greyback a odpľul si smerom k mužovým nohám. "Takto hlboko sme museli klesnúť. Naša rasa sa degraduje až k takým jedincom ako ste vy, ktorí dokonca stratili čarodejnícke schopnosti. Už sám nedokážem premieňať silných vlkolakov a nutne potrebujem krv dvoch živých dedičov prvej čistej krvi. Ten váš dom je celé storočia chránený pred vniknutím a ja som nedokázal vystihnúť moment, kedy by boli dve osoby spolu mimo neho. Skoro sa mi to podarilo s tými vašimi pankhartmi, keď ste ich tak ľahkomyselne nachali ísť sa hrať von samé. Ten hlupák divoký Bill ich však podrezal skôr, ako som tam stihol prísť. Vedel som, že za to dostane kreslo a vy prídete sledovať jeho popravu sem, ďaleko od ochranného pásma domu. Vymazal som mu pamäť a naiscenoval to ako môj skutok. Cestou do väznice som začaroval toho chudáka Percyho kúzlom Imperius a dal mu svoj prútik. Pravidelne mi nosieval do cely všehodžús, aby som vyzeral ako ten dement John Coffey. Skutočného som zabil u neho doma a Percy tam pravidelne chodil odoberať kúsky jeho kože aby elixír fungoval. Coffey bol jednoduchá obeť, aj tak nikoho nezaujímalo, prečo sa už celý mesiac neobjavuje na verejnosti. Muselo to vyzerať, že ich zabil niekto z domácich, inak by ma poslali so iného štátu, kde trest smrti nieje."

Pomaly kráčajúc po miestnosti s rukami za chrbtom im takto vysvetlil dôvod, prečo sú tam.

"Ty sukin syn!" Vyskočil muž smerom ku Greybackovi a chcel ho napadnúť. Ten mu však skoro lenivým mávnutím svojho prútika spôsobil reznú ranu pod krkom a začal z nej nasávať krv. Jeho žena toho chcela využiť a napadnúť ho tiež, ale Greyback na ňu namieril prútik a ona držiac si oboma rukami krk vystúpila smerom ku stropu. Akoby bola zavesená za krk na slučke lana a kopala nohami. Muža medzitým pustil na zem a teraz si k sebe privolal ženu. Aj jej sa prisal na krk a začal piť krv.

Obaja rodičia ostali Greybackovi pod nohami. Ten sa víťazoslávne pozrel smerom nahor a oblizujúc si krvavé pery sa nahlas smial. Naposledy sa zhlboka nadýchol a so silným prasknutím zmizol z miestnosti.

Bolo to ako sledovať zlý sen. Neveril som vlastným očiam. Skoro som ľutoval, že som stále nažive. Zakrátko prišla väzenská stráž. Všimli si, že sa v miestnosti niečo deje. Zhrozene uvideli tú strašnú spúšť všade naokolo a nehybné telá. Ja som musel vypovedať pred komisiou. V oficiálnej správe sa uviedlo, že zlyhalo elektrické zariadenie a v dôsledku búrky sa prúd preniesol okolím na všetkých ľudí v miestnosti. Skutočnú pravdu som však vedel iba ja. Tú som si, pochopiteľne, musel nechať pre seba. Ak by som sa snažil vysvetliť, čo sa tam naozaj stalo, skončil by som sám na elektrickom kresle, alebo v lepšom prípade na psychiatrii.

To, čo sa stane na Zelenej míle, musí aj ostať na míle. Vždy tomu tak bolo.

Hodnotenie poroty

cuca

Téma – 4

Zadanie – 7

Jazyk – 7

Celkový dojem – 5

SPOLU: 23

Zelená míľa patrí podľa mňa k najlepším a zároveň najsmutnejším filmom. Videla som ju rozhodne viackrát a nikdy ma nenechala bez sĺz. Preto vedomie, že si ju niekto vybral, vo mne zapálilo plamienok nádeje na dobrú poviedku. A tak som sa začítala. Samozrejme, ako som čítala, mala som v hlave už svoju verziu a len čakala, kedy sa to „prezradí“. Myslela som si, že rozprávač, hlavný strážca, je niekto z HP sveta. Niekto dobrý. A ten zistí, že vrah je nevinný, že deti nezabil a oslobodí ho. Všetci budú šťastní a bude dobre. No veľmi ma sklamalo, keď sa to celé zvrhlo na... toto. Greyback a jeho vymyslený príbeh o vlkolakoch... nepáčilo sa mi to, neverila som tomu. Nie... takýto záver som si tam nepredstavovala. To s tým Imperiom, všehodžúsom... to, že tam všetkých zabil... Podľa mňa to bolo zbytočne kruté a nepekné. A okrem toho, nemalo to nejakú takú tú wow pointu. Niečo zaujímavé, niečo prepojené s HP svetom. Bol to len nejaký výmysel, ktorý sa mi sem naozaj nehodil. Takže prvá polovica, kde bol popisovaný film, ok... To bolo v pohode. Ale ten koniec, to musím povedať, že pre mňa bolo veľké sklamanie.

Marrko Riccoli

Téma – 8

Zadanie – 10

Jazyk – 7

Celkový dojem – 10

Mentor – 8

SPOLU: 43

Akože ten koniec ma neskutočne prekvapil. Čakal som čokoľvek, ale toto predčilo všetko. Druhú polovicu poviedky si vážne premyslel a prepracoval. Dobráka od kosti si nahradil... niekym trochu menej dobrým. :D A vďaka tomu si dej otočil vážne radikálne. Trochu mi nesedelo, prečo Greyback tomu dozorcovi pomohol a vyliečil mu tú infekciu.

Taktiež ma tam vyrušovalo niekoľko drobností. Možno mi to vo filme uniklo, ale prišlo mi trochu zvláštne, keď šéf dozorcov hovorí vrahovi, že ak by niečo potreboval, stačí, ak naňho alebo na kolegov jednoducho zavolá. Akoby bol v nejakom hoteli alebo čo. Takisto občas to vyzeralo, akoby si mazal nejaké odstavce, no vzniknutej zmene neprispôsobil príbeh a tak si všetci pekne čítame o tom, ako sa hlavný dozorca zviecha zo zeme, aj keď predtým tam vôbec nebol.

Inak sa mi páči, ako občas volíš trochu nezvyčajné znejúce slovné spojenia (odistiť reťaze). Z gramatického hľadiska, no... stále tam sú chyby, avšak myslím, že je to super, keď si porovnáme prvé kolo. A najmä, keď to máš v porovnaní s ostatnými súťažiacimi o niečo ťažšie :)

R.i.x

Tento film veľmi nemusím, ale filmové spracovanie tvojej poviedky by som si určite pozrel hneď niekoľkokrát. :) Prvá a stredná časť boli zaujímavé. Ťahalo sa to v duchu filmu, ale ten koniec ma úplne rozsekal a celý čas som si vravel WHAAAT? Jednoducho skvelé vyvrcholenie príbehu. Trošku mi síce vadil Greybackov monológ na konci, ale asi by som sa tiež uchýlil k tejto verzii. V gramatike a štylistike skutočne veľmi balansuješ :D V každom prípade, toto je za mňa tvoja najlepšia poviedka. Brutálny progres od prvého kola - v obsahu i prejave.

[ » na začiatok « ]