Kapitola:
Pridaná: 13.3.2018, 20:50:52
Čítaná: 2275×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Charlie Weasley, Žofia Bodrogiová
Stručný dej: Jedna noc, ktorá zmení životy dvoch ľudí, čo prišli zdanlivo o veľa i o málo :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Prvý pohárik 2 » Druhé bozky 3 » Tretia generácia 4 » Štvrtý krotiteľ 5 » Piate žmurknutie 6 » Prvé zmierenie 7 » Druhý muž 8 » Tretia krajina 9 » Štvrtá sesternica 10 » Piaty prútikár 11 » Prvý majiteľ 12 » Druhá porážka 13 » Tretie priznanie 14 » Štvrtá návšteva 15 » Piata rada 16 » Prvá duša 17 » Druhý strach 18 » Tretie odhalenie 19 » Štvrté priznanie 20 » Piata schopnosť 21 » Prvé milovanie 22 » Druhá hádka 23 » Tretí ochranca 24 » Štvrtá obeť 25 » Piate víťazstvo 26 » EPILÓG - Šesť detí

Na želanie smeja a Hermione jedna kapitolka pred epilógom :) Dúfam, že sa vám bude páčiť - aj mne sa prekvapivo počas písania veľmi zapáčila, hoci som na začiatku mala pocit, že bude zvytočná :/

***

Polovica tela ju neskutočne bolela. Alebo pálila? Nebola si istá. Tá prenikavá bolesť sa však šírila do jej trupu i ostatných končatín a vháňala jej do očí slzy. A v tom sa jej z hrdla vydralo meno: “Charlie.”

Začula približujúce sa kroky a vzápätí sa nad ňu sklonil postarší pán s bielou bradou. “Už ste hore, vďaka Merlinovi. Čo vás bolí?”

“Ľavá ruka… Nie… celá ľavá časť tela…” šepla zachrípnuto.

“To je prirodzené. Popálil vás dračí oheň. Potrvá, kým vás dáme dohromady.”

“Čože?” hlesla a chcela sa posadiť. Áno, bol tam oheň… oheň a dážď a svetlo a krik… Nie. Rev. Obrovský, bolestivý, zvierací rev. Dračí rev. “Laertes?” hlesla do ticha.

“Laertes je mŕtvy,” oznámil jej muž smutným hlasom.

Žofia sa zamračila. “Mŕtv…?” Nedokončila. Áno. Už si spomínala. Vyslala kúzlo na Gerhardta, ktorý ho odrazil priamo na Charlieho. Laertes sa vzniesol pred neho a dostal plnú dávku smrtiaceho zaklínadla. Dračia koža voči nemu nebola odolná, hoci trvalo, kým kúzlo preniklo až k srdcu draka.

Prehltla slzy, čo sa jej náhle zjavili v očiach a šepla: “A Charlie? Ako mu je? Kde je?”

“Je tamto. Spí, jeho stav je stabilizovaný, nebojte sa.”

Žofia sa napriek všetkému posadila. Ruka ju neskutočne bolela, chytali ju mdloby, no musela ho vidieť. “Je v poriadku?”

“To uvidíme. Zranilo ho veľmi silné zaklínadlo, no je silný. Verím tomu, že sa postupne zotaví.”

Žofia pokrútila hlavou a klesla späť do vankúšov. “Naozaj mu nič nebude? Nebude mať žiadne následky?”

“Nebude. A ani vy. Okrem pár jaziev.”

Trpko sa usmiala. “Žijem. To je viac, než čo som čakala.”

Muž sa nechápavo zamračil, no nemala síl vysvetľovať mu, že naozaj bola v súboji s Gerhardtom pripravená zomrieť.

Namiesto toho prišiel o život Laertes. Nikdy by si nebola pomyslela, že s nejakým tvorom nadviaže také hlboké puto, no stalo sa. Kiežby mu mohla jeho láskavosť nejako oplatiť. Nebol človekom, no bol živou bytosťou - chápajúcou, súcitnou… Bol viac, než mnoho ľudí, s ktorými sa na svojich cestách stretla.

Striasla sa a zavrela oči. Cítila sa príšerne unavene, a predsa túžila ležať radšej pri Charliem než sama. Ihneď však zaspala bezsenným spánkom, z ktorého sa prebudila až o jeden a pol dňa.

Neležala na rovnakom mieste ako predtým; teraz mala posteľ pri okne. Prvou vecou, ktorú zbadala, boli záclony. Za nimi stálo niekoľko postáv a čosi potichu hovorili, no nedokázala zachytiť, čo to bolo. Rozoznávala iba ženské a mužské hlasy a čísi tichý smiech.

Pokúsila sa posadiť, no ľavá ruka ju zaštípala. Spomenula si na slová čaromedika o tom, že ľavá časť jej tela ostala oškretá ohňom a tak sa prinútila zaprieť sa o matrac aspoň pravou rukou.

Pozrela sa na ľavú dlaň, obalenú akousi škaredou zelenou masťou a zdesene vydýchla. Niežeby nebola rada, že je nažive, no ak má to isté na tvári…

So strachom, sálajúcim z každej jednej bunky jej tela, sa otočila k oknu. Videla v ňom iba slabý odraz vlastnej tváre, no odpoveď poznala takmer okamžite; ľavú časť krku až k uchu mala spálenú tiež. Nebola by si to všimla, nebyť vlasov, ktoré mala vypnuté dohora v strapatom drdole.

Nebola si istá, či by sa mala tešiť alebo nie. Bála sa, že to bude horšie - takéto jazvy bude môcť jednoducho zakryť vlasmi, no… Nikdy sa úplne nezahoja; toľko od Charlieho vedela.

A čo Charlie? Kde je? Naposledy bol stabilizovaný a čakalo sa na to, ako sa vyvinie jeho stav… Naozaj sa zamýšľala nad vlastnou fyzickou krásou, kým on bol možno…?

“Charlie?” hlesla jeho meno.

Všetky hlasy utíchli. Vzápätí sa závesy roztiahli a medzi nimi sa objavila krásna bledá tvár jej sestry.

“Žofi!” zvolala a vrhla sa k jej posteli. “Ty si hore!”

Žofia sa zasmiala, na čo ju rozbolela ľavá časť tváre, a tak opäť uvoľnila svaly a prejavila svoju radosť aspoň očami. “Áno som. Kde je Charlie?”

“Vo vedľajšej miestnosti.”

“Ako mu je? Je v poriadku?” Náhle sa jej panika, ktorú potláčala počas zápasu s Gellertom, Kurtom a Johannesom, i keď sa prebudila v nemocnici prvýkrát, zmocnila naplno. Sotva si to uvedomila, vstávala z postele a snažila sa dostať poza závesy, aby ho videla, uistila sa, že nezomrel…

“Bude v poriadku,” snažila sa ju Izabella upokojiť a nasilu ju natisla späť do postele. “Ale musíš sa upokojiť, si slabá.”

“Chcem ho vidieť.”

“Aj on teba. Aj uvidí. Len sa musíš trošku upraviť. Spala si celý deň a pol. A čaromedik ťa musí skontrolovať.”

“Chcem vidieť Charlieho,” zopakovala tvrdohlavo. Cítila sa podobne ako po tom, čo zomrel Bálint. Neustále sa premiestňovala pred dom, aby sa uistila, že oňho neprišla, že sa prechádza po obývačke a počúva staré jazzové skladby alebo si číta muklovské romány. Lenže Charlie bol nažive. Premietala azda svoje emócie spred štyroch rokov na Charlieho?

“Uvidíš. Len sa upokoj, Žofi, prosím ťa.” Izabella si sadla vedľa nej a nežne ju pohladila po hlave.

“A čo mu je?”

“Mal prerazený hrudník. Stále sa mu ťažko dýcha. No bude v poriadku.”

“Prepána…”

“Aj on ťa chce vidieť,” zopakovala. “No najprv ťa skontroluje čaromedik.”

Žofia zdráhavo súhlasila. Izabella zmizla za závesom a vrátila sa s bradatým mužom, ktorého si Žofia pamätala z tých pár chvíľ, čo sa prebrala.

“Ako sa cítite? Bolí to?”

“Trošku. Ako dlho sa mi to bude hojiť?”

“Dva až tri mesiace.”

“A ostanú mi jazvy?”

“Zrejme áno, hoci iba nepatrné. Aj tak ste mali šťastie. Tvár máte v podstate nedotknutú.”

“To áno,” zamumlala. Naozaj sa cítila ako tá najväčšia nevďačnica, lenže keď pohliadla na svoju ľavú ruku i rameno a bok, oči sa jej naplnili slzami. Doteraz sa nikdy nezamýšľala nad tým, ako jej telo vyzerá - bola zvyknutá na to, že je krásna. Dokonca aj po strate maličkého sa dala rýchlo dohromady, hoci jej vzhľad ju vtedy pramálo zaujímal. Charlie sa však zamiloval aj do jej tela - a to bolo teraz sprznené. Napriek všetkému sa bála, že to ovplyvní jeho postoj k nej.

“Mali by ste sa najesť a potom vám sestra pomôže namazať si rany. Potrebujete hlavne oddych.”

Odišiel spoločne s Izabellou, ktorá sa však o sotva minútu vrátila so zeleninovou kašou a broskyňovým kompótom. “Máš stiahnutý žalúdok. Na večeru však už budeš môcť niečo normálnejšie,” vysvetlila jej. Žofia bola vďačná i za toľko. Veľa predsa nechýbalo a už by nebola jedla nikdy.

“Žofi?” prehovorila Izabella, keď sa Žofia najedla. “Zničila si ho? Ten prútik?”

Prebodla sestru očami a rozochvene prikývla: “Zničila.”

Izabella sa nadšene zasmiala. “Merlin… Ty si geniálna! Už ti nebude ubližovať! Si… ach…” chytila ju za ruku. Zrazu im obom došli slová, iba sa držali za ruky a dívali sa na seba s hlbokou sesterskou láskou, ktorú nemohlo prekonať nič.

Potom akoby boli mysľami prepojené, sa pustili a Izabella sa ozvala: “Pomôžem ti umyť sa. Potom privedieme Charlieho, čo povieš?”

“Poviem áno,” usmiala sa Žofia. Postavila sa a narýchlo na seba aplikovala sprchovacie a vzápätí sušiace kúzlo, ktoré jej na cestách mnohokrát poslúžilo. Napokon si obliekla druhú nočnú košeľu bez rukávov, aby nedráždila spálenú pokožku. Okrem tlmenej bolesti na ruke, ktorá vyzerala tak príšerne, že sa na ňu nedokázala podívať, sa však dobre, sviežo.

Spustila si vlasy, hoci tým riskovala, že si rozdráždi popáleniny a napäto sa usadila na kraj postele. Izabella sa na hodnú chvíľu stratila. Žofia počula iba tiché hlasy. Vôbec preto nebola pripravená, keď sa závesy odhrnuli a pred ňou sa objavil Charlie. Nekráčal však sám - sedel na vozíku, pod chrbtom podopretý vankúšmi.

Chcela vstať, no bála sa, že sa jej podlomia kolená, a tak sa len posunula na kraj postele a snažila sa potlačiť strach, čo jej zovrel hrdlo.

“Lekár povedal, že budeš v poriadku,” bolo prvé, čo mu povedala. Nechcela vyznieť natoľko zúfalo, lenže vyznela. Charlie bol bledý a slabý, medzi ohnivými vlasmi sa mu kde-tu objavili strieborné a jeho oči stratili zvyčajný lesk.

“Budem,” odpovedal slabým hlasom. Neušlo jej, ako plytko dýcha. “Len to chce čas.”

Žofia zalapala po dychu. “Mrzí ma to.”

“To nevadí. Žiješ,” odpovedal prosto a zdvihol k nej pravú ruku. Posunula sa na posteli smerom doľava, pretože ona ho svojou ľavou za jeho pravú chytiť nemohla, a dotkla sa jeho teplých prstov.

Izabella sa medzitým vzdialila a zatiahla za nimi závesy.

“Sadni si na mňa,” požiadal ju, no ona ostala sedieť. “Nebude ťa to bolieť?” opýtala sa.

“Nie. Bolí ma hrudník a nie nohy,” odvetil.

Stisla pery a opatrne preklenula krátku vzdialenosť medzi nimi. Sadla si mu na kolená a hoci ju nemohol objať, zovrel jej dlaň pevnejšie a oprel sa tvárou o jej rameno, plytko sa nadýchnuc jej vône.

Obaja dlho mlčali. Žofia netušila, čo má povedať alebo na čo sa má pýtať. Skutočnosť, že ona dostala Charlieho na vozíček, ju bolela viac než jej spálená ruka.

“Sú tu naši,” prehovoril napokon. “Mamka ťa asi bude chcieť vidieť. Viem, že si nechcela, aby toto medzi nami bolo oficiálne, ale zdá sa, že sa to akosi prevalilo.”

Žofia sa potichu zasmiala. “To ma teraz trápi najmenej.”

“Mňa tiež.” Pritisol jej na holé rameno jemný bozk. “Si nažive,” šepol a postúpil perami po jej ruke nižšie, až kým nedošiel ku končekom prstov. Potom k nej zdvihol oči a usmial sa. V očiach sa mu znova zjavili známe iskry a Žofiiným vnútrom sa rozlialo príjemné teplo.

“Chcela by som mať posteľ vedľa teba,” vyznala sa nežne.

“To sa dá veľmi jednoducho zariadiť,” uškrnul sa.

“Kde to vlastne sme?” opýtala sa.

“V Bukurešti.”

“Myslela som si.”

“Fakt si to nevedela?”

“Bolo mi to jedno. Chcela som len vedieť, že si… že budeš v poriadku.”

“Budem,” odpovedal pevne, trochu natiahol krk a keď sa zohla, spojil svoje pery s tými jej. Bol to veľmi opatrný bozk, ktorý musel okamžite prerušiť, pretože sa mu dýchalo veľmi ťažko, no bolo to viac, než si mohol v tejto chvíli želať.

“Bolí ťa to?” opýtal sa, pozrúc na jej ľavú ruku.

“Iba trošku. Asi mi dali elixíry.”

“Popáleniny sú sakramenstky nepríjemné,” poznamenal.

Prerývane sa nadýchla a odvrátila pohľad. Opatrne zdvihol trasúcu sa ruku a dotkol sa jej vlasov. Strhla sa a šepla: “Siahajú až ku krku.”

“Prečo máš potom rozpustené vlasy? Koža by mala dýchať.”

Rozpačito sa zasmiala. Zrazu jej jej márnivosť pripadala trápna. “Nechcela som, aby si to videl.”

Šibalsky sa uškrnul. “Aj tak by som sa k nim skôr či neskôr dostal.”

Svojou hravosťou nakazil aj ju, hoci v nej stále ostala štipka neistoty. “Ostanú mi jazvy.”

Zamračil sa. “Hanbíš sa za ne?”

“Nie. Získala som ich v boji… No… ty…”

“Myslíš si, že mi prekážajú?” spýtal sa zarazene.

“Neviem. Prekážajú?”

“Ani prinajmenšom. Už sa neviem dočkať, kedy ich vybozkávam,” odvetil a vynútil si od nej ešte jeden kratučký bozk.

[ » na začiatok « ]