Kapitola:
Pridaná: 16.3.2018, 21:36:46
Čítaná: 5216×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Charlie Weasley, Žofia Bodrogiová
Stručný dej: Jedna noc, ktorá zmení životy dvoch ľudí, čo prišli zdanlivo o veľa i o málo :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Prvý pohárik 2 » Druhé bozky 3 » Tretia generácia 4 » Štvrtý krotiteľ 5 » Piate žmurknutie 6 » Prvé zmierenie 7 » Druhý muž 8 » Tretia krajina 9 » Štvrtá sesternica 10 » Piaty prútikár 11 » Prvý majiteľ 12 » Druhá porážka 13 » Tretie priznanie 14 » Štvrtá návšteva 15 » Piata rada 16 » Prvá duša 17 » Druhý strach 18 » Tretie odhalenie 19 » Štvrté priznanie 20 » Piata schopnosť 21 » Prvé milovanie 22 » Druhá hádka 23 » Tretí ochranca 24 » Štvrtá obeť 25 » Piate víťazstvo 26 » EPILÓG - Šesť detí

Horúce letné lúče sa predierali pomedzi skaly a konečne osvetlili miesto, ktoré Dorin, Izabella, Charlie a Žofia pozorovali od skorého rána. Ružena - tak sa volala dračica, ktorá uplynulé štyri mesiace strážila šesť vajec - konečne zaspala a oni mohli podísť bližšie a pozrieť sa na mláďatá, ktoré sa cez noc vyliahli. Všetci štyria pozorovali ich príchod na svet takmer tri hodiny a iba ťažko skrývali svoje nadšenie z toho, že sa hrdinovi roka - ba možno desaťročia - “narodili” deti.

Žofia vykročila ako prvá. Charlie ju nasledoval, jednoducho preto, aby ju ustrážil. Celá noc bola pre ňu emotívna - brala to ako povinnosť byť tu; nezmeškala by to za nič. A on sa podujal na to, byť pri nej, pretože koniec koncov, Laertes zachránil život aj jemu. Bol pripravený starať sa o jeho deti, pretože to bola súčasť jeho povolania. Pre Žofiu to však bol spôsob, ako sa Laertovi odvďačiť. Jeho smrť ju zasiahla viac, než si pripúšťala; no odkedy sa nasťahovala do rezervácie a začala sa učiť starostlivosti o draky, mnohokrát ju Charlie našiel stáť buď na mieste Laertovej smrti alebo pri ohrade, hľadiac neprítomne do diaľky.

Musel však uznať, že odkedy zničila prútik, zmenila sa. Bola veselšia, bezprostrednejšia, otvorenejšia. Tvár, ktorú mu ukazovala v súkromí, zrazu uzreli aj jeho kolegovia a draci. Prestala byť tajnoskárstka a istým spôsobom utiahnutá. Akoby sa zničením prútika uvoľnila tá časť jej osobnosti, ktorú si doteraz nechávala iba pre seba, pretože jej pripadala priveľmi krehká na to, aby ju len tak dovolila niekomu spoznať.

Podišla k mláďaťu, ktoré bolo najbližšie k nej a čupla si k nemu. Zmestilo by sa jej do dlane, no nechcela ho rušiť - práve zaspávalo - a tak naňho iba potichu hľadela a nechala, aby sa jej vnútrom rozlievalo rýdze dojatie a šťastie. Bolo to azda i smiešne, no v tom, že Laertovi sa po jeho smrti vyliahli mláďatá, videla ako balans osudu - ako náhradu za to, že ona kedysi o svojho syna prišla. Živý tvor bol predsa živý tvor a ona si drakov za uplynulé štyri mesiace obľúbila natoľko, že si nevedela predstaviť žiadnu inú prácu, ktorú by robila.

Charlie si čupol k nej a jemne ju pohladil po odhalenom ramene. Mala na ňom jazvy, no už zďaleka nie také škaredé ako po zápase s Gerhardtom, a zvykla si na ne dosť rýchlo. Zo začiatku mala pochybnosti - kvôli Charliemu - no zakaždým ju rýchlo uistil, že mu na nich nezáleží a začala ich vnímať ako súčasť svojej bytosti a osobnosti.

Usmiala sa naňho a povzdychla si, prezrúc si každé jedno mláďa. Potom natiahla ruku k jedinému, ktoré už tuho spinkalo a pohladila ho po šupinatej hlavičke. “Ahoj, fešák,” usmiala sa. Akoby ostatné dráčiky žiarlili na svojho súrodenca, pričaptali k nej a doslova sa na ňu vrhli. Nie však agresívne, ale prosebne, a ona každé z nich pohladkala, potláčajúc smiech, čo sa jej dral z hrdla.

“Ach, pomaličky,” tíšila ich. “Lebo ma vaša mamka vykáže,” vymenila si s Charliem veľavravný výraz. Potom uložila dráčiky do ich škrupín a pobrala sa späť za ohradu, iba ťažko skrývajúc nadšenie.

“Bože, sú také zlaté,” rozplývala sa Izabella, len čo boli Žofia s Charliem mimo dosahu Ruženy, ktorá tuho spala - možno ani ona nepovažovala Žofiu za hrozbu pre svoje deti.

“Ja viem,” hlesla Žofia.

“Tak, ako ich nazveme?” pustila sa Izabella do uvažovania nadšene. Od ukončenia školy trávila svoj voľný čas pred nástupom do práce na maďarskom ministerstve mágie v Rumunsku, a hoci nepreukazovala v starostlivosti o drakov takú odvahu ako Žofia, horská oblasť a dračie mláďatá jej prirástli k srdcu.

“Čo tak po ďalších postavách z Hamleta?” navrhol Dorin, ktorý postával obďaleč, no na tvári mu ihral šťastný úsmev.

Žofia nadvihla obočie a vzápätí sa zamračila. “Každá jedna postava v Hamletovi tragicky zomrie. Okrem Fortinbrasa. Nebudeme to riskovať.”

“Tak jeden môže byť Fortinbras,” ohradil sa Dorin. “Celý tento výbeh je literárny - máme tu Parida, Froda, Rosalindu, Sherlocka, Vlada…”

“Dobre teda,” uznala Žofia. “Hlavne vyberme mená postáv, ktoré sa dožili konca príbehu.”

“Benedik a Beatrice?” nadhodila Izabella nevinným hláskom. Žofia sa zasmiala. Mnoho kriku pre nič bola Izabellinou obľúbenou hrou od Shakespeara.

“Dúfam, že sa toľko nebudú hádať,” odvetila. “Ale môže byť, ak s tým Dorin súhlasí.” Ten obranne zdvihol ruky. “Ty si tu šéfka.”

Žofia sa zasmiala. “Ja?”

“No a nie? Laertes ťa zbožňoval. Jeho decká očividne tiež. Všetci sme to videli. Si… s nimi nejako prepojená.”

“Nemali ste v rodine animága, ktorý sa menil na draka?” opýtal sa Charlie prvú otázku, čo mu napadla. Žofiino puto s Laertom bolo niečo, čo ho v dobrom mátalo celé mesiace, no ktorého príčinu stále neodhalil. Niežeby na tom teraz už záležalo - avšak občas mu to zišlo na um a túžil to rozlúsknuť.

Izabella sa rozosmiala. “Ktorý animág by sa už len chcel meniť na draka?”

“Niekto, kto potrebuje veľkú silu?” nadhodil Dorin.

“A čo takto dobre sa ukryť?” oponovala Žofia. “Najmä pred muklami. No ktovie - možno veľmi, veľmi, veľmi vzdialený predok.”

“Ja sa asi idem pobrať na veľmi, veľmi, veľmi vzdialený spánok,” zívol Charlie po chvíli, na čo sa všetci štyria zasmiali. “Smiem sa pridať?” šepla mu Žofia, keď si si ním preplietla prsty.

Pozrel na ňu a tak, aby ho ostatní nepočuli, povedal: “Ale ja mám naozaj na mysli spánok.”

Pokrútila hlavou. “Veď aj ja.” Potom zdvihla hlavu k Dorinovi a Izabelle. “Ideme si ľahnúť. Potom sa môžeme dohodnúť na menách.”

“Rozkaz, šéfka,” zažartoval Dorin, na čo si od nej vyslúžil karhavý, no pobavený pohľad.

S Charliem sa vybrali do domca. Minuli aj miesto, kde sa odohral ich posledný boj o prútik a ako vždy sa pri ňom obaja slabo zachveli - bola to podvedomá reakcia, ktorú nedokázali kontrolovať; podobná tej, akú zažil Charlie pri návšteve Rokfortu po Fredovej smrti alebo Žofia po opätovnej návšteve domu, v ktorom spoločne s Bálintom bývali.

Charlie objal Žofiu okolo pliec a pritiahol ju k sebe, vtisnúc jej do vlasov bozk. Bolo to už vyše roka, čo prišiel o Freda. A odkedy bojoval po Žofiinom boku, pripravený zomrieť za ňu, a potom prežil bez trvalých následkov, pochopil, že o Žofiu neprišiel preto, že osud mu čosi dlhoval. Fredovou smrťou mu ju vohnal do náruče. Jedinú ženu, ktorú dokázal milovať a ktorá si našla miesto v jeho posteli, v jeho mysli a nakoniec aj v jeho srdci. Usadila sa tam, hlboko a nevysloboditeľne, ako drak, čo si nájde svoje obľúbené miesto a nehodlá sa ho vzdať za žiadnu cenu. A on sa o ňu staral a zároveň ju rešpektoval, pretože keď chcela, vedela byť rovnako nebezpečná ako zvery, s ktorými pracoval, no i rovnako oddaná ako Laertes, ktorý im zachránil životy. Skrotil si ju rovnako ako ona jeho a tým sa k sebe pripútali láskou, ktorá nemala istú budúcnosť, no ani nemusela mať. Stále žili zo dňa na deň, z jednej chvíle na druhú a láska ostávala, silnejšia, odolnejšia a hlbšia než predtým.

Cítil to i teraz, keď vedľa seba jednoducho kráčali, i keď zbadali Matúša stojaceho pred ich domcom a ona sa trošku odtiahla a napäla sa. Od Gerhardtovho útoku vedeli o jej minulosti takmer všetci krotitelia; poznali dôvody, prečo jeden z ich drakov zomrel aj čo spôsobilo narušenie bezpečnosti a súboj. Matúš zaujal neutrálny postoj, hoci postupne si aj on Žofiu obľúbil; to však neznamenalo, že pri ňom stále nebola opatrná. Krátko po ich návrate z nemocnice mali zúrivú hádku, ktorá by bola vyústila v pästnom súboji medzi Charliem a Matúšom, ak by Charlie stále nebol prislabý.

“Prišiel ti list,” oznámil Matúš Žofii. Na jeho predlaktí sedela krásna plamienka, ktorú používal na doručovanie pošty, a ktorú si od neho s Charliem požičali, aby pánovi Kalocsayimu - Žofiinmu prútikárovi - oznámili, že Gellertov prútik je zničený.

Matúš jej podal pergamen a vymenil si s Charliem veľavravný pohľad. Žofia sa na nich zamračila a vzápätí sa zvedavo opýtala: “Deje sa niečo?”

“To ešte neviem.”

“Než sme Laerta pochovali, niečo mi napadlo,” prehovoril Matúš. “Dôvod, pre ktorý ťa mohol chrániť. V tvojom prútiku sa nachádza šľacha z dračieho srdca. Čo ak je tá šľacha z niektorého z jeho príbuzných? Takže som kúsok jeho srdca poslal pánovi Kalocsayimu spoločne s listom, ktorý ste mu napísali.”

Žofia zalapala po dychu. Najskôr sa jej dotklo, že sa Matúš informoval v jej mene, no vzápätí ju premohla vďaka - jej by to nikdy nebolo napadlo.

“A čo napísal?”

“Že šľacha z dračieho srdca, ktorú máš v prútiku, vskutku patrila Laertovmu predkovi. Zrejme to bol jeho starý otec, ktorý zahynul na infekciu obličiek. Dorin mi o tom kedysi rozprával. Preto mi to zišlo na um,” vysvetlil Matúš.

Nastalo ticho. Nebol však priestor na pochybnosti - načo aj? Vo svojom vnútri všetci traja cítili, že je to to správne vysvetlenie.

“Ďakujem, Matúš,” usmiala sa Žofia, pristúpila k nemu a pritisla mu na líce krátku pusu. “Ja… konečne som pokojná.”

Matúšovi sa na tvári tiež zjavil úsmev. “To som rád. Teraz bežte spať. Idem sa pozrieť na tie mláďatá.”

Žofia s Charliem zmizli v domci. Spoločne si sadli na posteľ, kde chvíľu v objatí premýšľali. “On to cítil,” šepla. “Od prvej chvíle.”

“To ale znamená, že Gerhardtov prútik ti nikdy skutočne nepatril. Laertes z teba necítil zlo, ale spriaznenosť. Pretože si bola verná svojmu brestovému prútiku,” uvažoval Charlie, pričom ju upokojujúco hladil po chrbte.

Žofia sa pousmiala a otočila k nemu hlavu. “Stálo to za to, byť verná.”

Uškrnul sa a pobozkal ju na krk, nie dráždivo, iba nežne, ako to od príchodu z nemocnice robieval vždy, keď jej chcel malým gestom vyjadriť lásku. “Stálo.”

Chvíľu sa na seba ešte dívali a potom sa vyzliekli a ľahli si vedľa seba.

“Spi,” šepol jej do vlasov, cítiac jej pokojný dych na svojom krku.

“Aj ty,” odvetila pritisnúc sa k nemu celým telom, aby mohla cítiť tlkot jeho srdca na tom svojom. Stačili tri údery a ponorila sa do pokojného spánku, otvorená mysľou, srdcom i dušou krotiteľovi drakov, čo ju raz svojím pohľadom upútal a nakoniec k sebe i pripútal.

***

Ach, sa je tu koniec :) Ani neviem, čo by som napísala, lebo sa cítim tak trošku nostalgicky, že tento príbeh končí :) Vôbec som nečakala, že by som si draky tak veľmi obľúbila, alebo že by som príbeh o stretnutí Charlieho so záhadnou ženou z Maďarska takto rozvinula :) Podarilo sa však a za to vďačím aj vám :)

Takže sa chcem poďakovať všetkým, ktorí čítali i komentovali - menovite smejovi, Hermione Suzanne Weasley, Ran a Tyrui, prejavovali svoj súhlas i nesúhlas, radosť i sklamanie :) Dúfam, že ste si pri tomto príbehu aspoň trošku oddýchli a odpútali sa od reálneho sveta <3 Lebo draky sú naozaj cool <3 O:)

[ » na začiatok « ]