Kapitola:
Pridaná: 11.3.2018, 23:24:51
Čítaná: 1184×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Charlie Weasley, Žofia Bodrogiová
Stručný dej: Jedna noc, ktorá zmení životy dvoch ľudí, čo prišli zdanlivo o veľa i o málo :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Prvý pohárik 2 » Druhé bozky 3 » Tretia generácia 4 » Štvrtý krotiteľ 5 » Piate žmurknutie 6 » Prvé zmierenie 7 » Druhý muž 8 » Tretia krajina 9 » Štvrtá sesternica 10 » Piaty prútikár 11 » Prvý majiteľ 12 » Druhá porážka 13 » Tretie priznanie 14 » Štvrtá návšteva 15 » Piata rada 16 » Prvá duša 17 » Druhý strach 18 » Tretie odhalenie 19 » Štvrté priznanie 20 » Piata schopnosť 21 » Prvé milovanie 22 » Druhá hádka 23 » Tretí ochranca 24 » Štvrtá obeť 25 » Piate víťazstvo 26 » EPILÓG - Šesť detí

Druhá kapitolka na dnes :)

***

Takmer si necítil končatiny, no videl všetko, čo sa dialo. Vrátane toho, ako sa Žofia rozbehla smerom do lesa, zrejme k miestu, kde sa končila nepremiestňovacia zóna.

To ho prinútilo pozviechať sa na nohy. Vôbec netušil, ako sa zaprel o zem a udržal sa na chodidlách. Pred sebou zbadal prútik a zohol sa poňho; takmer spadol na nos, čo sa prevážil dopredu, no oprel sa dlaňou o zem a vystrel sa. Pohľad mal zakalený a v hlave mu šumelo, no nemohol sa tým teraz zapodievať. Žofia sa chcela premiestniť, aby ho ochránila, no on jej to nemôže dovoliť. Chce jej pomôcť. Musí jej pomôcť. Nemôže prísť aj o ňu.

Rozbehol sa; sám nevedel ako, zakopával a potkýnal sa, hádzalo ho od jedného stromu k druhému, no utekal a pritom pálil kúzla na osobu pred ním. Tá sa otočila a zaútočila naňho, lenže to zaklínadlo odklonil a utekal ďalej.

Zaútočil znova, muž to čakal a uhol sa. Pustili sa do zápasu, kým Žofia stále utekala. Charlie bojoval čoraz horlivejšie, všetko odhodlanie, všetok hnev, všetky obavy sa zhmotňovali do kúzel, ktoré teraz pálil na chlapa v kapucni, ktorý sa opovážil zaútočiť na ženu, ktorú miluje.

Práve myšlienka na Žofiin úsmev ho vyviedla z miery a jedno z kúzel mu oškrelo rameno. Hodilo ho o strom a zviezol sa na zem. Nestihol sa postaviť, pretože sa okolo neho vytvoril čarovný štít. Chcel cezeň preliezť, lenže nemohol - bol rovnaký ako štíty, ktoré vrhali okolo ohrád - dalo sa dostať iba dovnútra, no nie von.

Najprv si myslel, že ho vyčaroval jeho útočník, lenže potom si uvedomil, že to bola Žofia. Prechádzala lesom s rukami sklopenými k zemi. Boli prázdne. Rovnako ako jej výraz. Iba jej oči prezrádzali strach. Nie však o ňu samú, ale oňho.

“Myslela si si, že ma oklameš?” zreval Gerhardt a sotil ju k Charliemu. Obaja sa ocitli v bubline, tá však zmizla. Namiesto toho vytvorili útočníci ďalšiu, väčšiu. Boli v nej všetci piati a bola neviditeľná.

Žofia našla Charlieho dlaň a stisla mu ju. Nebola sentimentálny typ, no vedela, že ak sa nestane zázrak, o pár minút budú s Charliem mŕtvi. Prišla o prútik, vyletel jej z ruky, keď ju zasiahli dve odzbrojujúce zaklínadlá, ktoré vôbec nečakala. Pustila ho dobrovoľne, no na tom nezáležalo; teraz sa ho chystali nájsť a keď sa Gerhardtovi dostane do rúk, všetko sa skončí.

Charlie jej zovretie prstov opätoval, na čo sykla a pozrela naňho. Zbledla, videl to v slabom svetle z prútikovv nad nimi, no netušil, prečo. Potom sa jej v očiach objavila ľútosť a bez toho, aby si to premyslela, ho objala okolo krku a pobozkala. V tej situácii to bolo také nevhodné a šokujúce, že jej bozk nestihol opätovať, no pravdou bolo, že ho sotva cítil.

“Prepána, nebuď sentimentálna,” zvolal Gerhardt. “Máš ho?!” zavolal do diaľky.

“Áno!” ozval sa hlas jedného z mužov.

“Mrzí ma to,” šepla Žofia Charliemu. “To všetko. Prepáč mi to.” Celá sa chvela; aspoň to cítil. A pôsobila bezmocne.

Pritisla sa k nemu a objala ho, prikryjúc ho celým telom. Chcel ju otočiť, on mal predsa chrániť ju, lenže keď jej stisol pás, bolestivo sykla a primkla sa k nemu ešte bližšie. “Žofia,” hlesol, no nenechala ho dokončiť.

“Nenechám ťa zomrieť.”

“Ani ja teba.”

Obrátil ju opačným smerom a ona prudko narazila do stromu. Vykríkla “Nie!”. Chvíľu takto zápasili, ignorujúc Gerhardtov smiech i rev drakov v diaľke.

Lenže obaja cítili, že prichádza koniec a naraz sa na seba pozreli. Objali sa navzájom, cítiac splašené údery svojich sŕdc a Charlie prvýkrát pochopil, čo je to strach zo smrti. Keď príde o život, čo bude s jeho mamkou? Tatkom? Ostatnými bratmi? Ginny? Ako si bez neho poradia? Zlomí im to srdce…

“Nechaj ho odísť,” pípla Žofia v poslednom márnom pokuse. “Prosím ťa, nechaj ho nažive.”

“Nie!” zreval Gerhardt. Z očí mu sršala nenávisť a z topoľového prútika, ktorý držal v ruke, prskali iskry. “Nemáš právo nič odo mňa prosiť!”

“Je čistokrvný!” zrúkla. “Chceš mať na svedomí niekoho ako je on?!”

Gerhardt zaváhal.

Charlie ju zovrel pevnejšie. “Nie, Žofia…”

“Nechaj ho odísť, je cenný. Pokojne ma zabi. No jeho pusti.”

Gerhardt kývol hlavou na Charlieho. “Vypadni od nej.”

“Nie.”

Gerhardt pokrútil hlavou. “Tak zomriete obaja.”

“Charlie, choď. Nestojím ti za to,” zatlačila mu na hruď, no on sa nedal.

“Nenechám ťa…”

“Sotva ma poznáš! Musíš žiť pre svoju rodinu.”

“S vedomím, že som ťa nechal umrieť?!”

“Do pekla, Charlie!” zasipela a ešte raz doňho sotila. Z dlaní jej vyšľahla slabá žiara a jeho odhodilo o pár metrov ďalej.

“Výborne,” zasmial sa Gerhardt a namieril prútik na Žofiu. “Avada…” Vzápätí sa zarazil. Celého ho striaslo, akoby jeho telom preletela elektrická energia, prútik mu vypadol z ruky a Gerhardt sa zrútil k zemi.

Chvíľu boli všetci štyria v šoku. Potom Žofia zaregistrovala, že na ňu letí kúzlo. Namierila dlane, aby vyslala protizaklínadlo, lenže bolo prineskoro. Od zdesenia vykríkla, lenže namiesto náruče smrti ju objali ľudské ruky a ona si uvedomila, že je to Charlie. Pokúsila sa dlaňami vyslať Protego, no nestihla to; Charlie zreval od bolesti a ona s ním. Sila zaklínadla ju priklincovala k stromu a spôsobila, že na hodnú chvíľu stratila schopnosť vidieť.

Prvá vec, čo cítila, bola horúca tekutina na jej ramene. A potom ňou preniklo strašné vedomie. Odtisla od seba Charlieho. Oči mal zatvorené, z úst mu vytekala krv.

Prútik mala stále v rukách. Ťažko sa jej dýchalo, pohľad mala zakalený a bolelo ju celé telo. Lenže nemohla to vzdať, ešte stále tu boli dvaja muži, ktorí prišli s Gerhardtom. A keď si sňali kapucne, uvedomila si, že sú to jeho mladší bratia - Johannes a Kurt.

“Zabila si ho,” zachripel Kurt. “Za toto zaplatíš.” “Avada Ked…”

Zvyšok kúzla zanikol v dračom reve. Žofiu ovanul prúd vzduchu a vzápätí sa pred ňu zniesol Laertes. Zareval ešte raz, pričom sa jej pripravené Protego odrazilo od jeho kože a zasiahlo ju priamo do hlavy. Pred očami sa jej zahmlelo a posunula sa nižšie, iba okrajovo vnímajúc, že Laertes sa zrútil k zemi. Ponad jeho nehybné krídlo zbadala, že i Kurt je mŕtvy. Zavzlykala, z posledných síl odtisla Charlieho a plazila sa k prútiku. Johannes bol však rýchlejší; vrhol sa po Gellertovo dedičstvo, lenže vtedy Laertes vydýchol. Žofiu ovanul horúci vzduch a jej ľavou rukou prenikla pálivá bolesť. Zrevala, no nebolo to nič v porovnaní s tým, ako kričal Johannes. Nemohla to počúvať, a predsa nedokázala odtrhnúť oči od svojho bratranca, ktorý sa pohltený plameňmi motal medzi stromami.

Potom jej oči klesli k prútiku. Ležal zhorený, tlejúci na zemi, no stále živý. Z posledných síl po ňom siahla a hoci ju pálil v dlaniach, zahryzla si do spodnej pery a prosiac, aby to vyšlo, zohla oba jeho konce smerom k sebe.

Ozvalo sa prasknutie. Ožiarilo ju biele svetlo a potom sa všetko, čo držala v rukách, premenilo na prach.

Z hrdla sa jej vydral smiech. Padla na zhoretú zem, nevládajúc urobiť nič viac.

Jej pohľad sa stretol s Laertovým. Dýchal veľmi pomaly, ubolene. A ju zasiahlo hrozné poznanie. Tou obeťou prútika nebol ani Gellert, ani Kurt, ani Johannes. Ale Laertes. Bolo mu to určené, už odkedy sa ich cesty preplietli minulý rok v lete. Bolo mu súdené zachrániť ju.

Z očí sa mu vykotúľali slzy. Stiekli dole po jeho šupinatom líci a dopadli na čiernu pôdu.

“Odpusť mi to,” zachripela. I jej oči sa naplnili slzami.

Dívali sa na seba, nepočujúc nič navôkol.

Laertove údery srdca prenikali pôdou. Žofia ich cítila na svojom tele. Sústredila sa na ne, povzbudzovala ich, aby sa zrýchlili, lenže práve keď venovala svojmu záchrancovi úsmev, ustáli. Život sa z čiernych očí vytratil. Ostal iba život, ktorý za ten svoj vymenil.

***

Prepáčte :( To, že Laertes zomrie, som mala naplánované takmer od začiatku, no netušila som, že ma to tak vezme :(. Teraz ľutujem, že som to vymyslela tak, ako som to vymyslela :( Snáď mi to odpustíte :(

[ » na začiatok « ]