Kapitola:
Pridaná: 26.2.2018, 20:26:05
Čítaná: 308×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Draco Malfoy, Astoria Greengrassová
Stručný dej: Draco Malfoy pricestuje do Egypta v snahe poistiť si získanie ďalších vzácnych artefaktov do svojej neoceniteľnej zbierky. Namrzený na rodičov a samotný život sa tu stretáva s vedúcou archeologickej expedície – Astoriou Greengrassovou. Ako uznávaná odborníčka má však tiež svoje ambície a tie tak celkom nekorešpondujú s tými jeho. Vzťah pes a mačka sa môže začať. :D

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nálezisko 2 » V prachu 3 » Dvere 4 » V hrobke 5 » Labyrint 6 » Plán, čo sa vymkol z rúk 7 » Prútik 8 » Faraónova pomsta 9 » V prítmí 10 » Nekonečný tunel 11 » Erumpent 12 » Zápisník 13 » Zraniteľnosť 14 » Tisíce milénií 15 » Sladká Amelia 16 » Kliatba 17 » Protikúzlo 18 » Skúška sŕdc 19 » Veriť, či neveriť? 20 » Záchran(c)a 21 » Rodinné problémy 22 » Repudio 23 » Bronzová čepeľ 24 » Milá Astoria 25 » Znamenie hodín 26 » Viac než len gesto Epilóg » Pani Malfoyová

„Vy ste manželia?“ zaznela znenazdania do ticha otázka sira Shrewsburyho. Spoločne sa vydali vpred ďalšou chodbou a obaja sa podvedome nechali viesť tým, kto sa vyznal v daných priestoroch najlepšie, lebo ich okupoval už skoro sto rokov.

Draco vyprskol do smiechu. „Pre Merlina, len to nie!“

Zamračila sa naňho. „Čo tým chcete povedať, že len to nie?“

V očiach sa jej tak blýskalo, že sa podvedome trochu stiahol. Vzápätí jej však vrátil provokáciu: „Nebodaj máte záujem?“

„Ani keby som si mala vybrať medzi vami a obrím škorpiónom,“ odsekla.

Nevdojak sa uškrnul a pokrútil hlavou. „Drak znie lepšie ako škorpión. A je aj elegantnejší, vznešenejší. No možno aj nebezpečnejší.“

„Ak nie ste manželia, prečo ste tu spolu? Vy ste pánova pomocníčka, slečna?“ pokračoval sir Shrewsbury.

„Čo prosím?!“ preniesla pobúrene zrak naňho. „Nie! To ja som vedúca. Som vedúca archeologického výskumného tímu, ktorý vykopal hrobku faraóna Džihautiho.“

„Ah...“ zatváril sa trochu zarazene. „To je... nevšedné.“

„Máte problém so ženou vo vedení?“ nadvihla obočie. Tá Dracova hlúpa reakcia na otázku o ich vzájomnom vzťahu ju rozohnila, až takmer zabudla na Shrewsburyho nešťastný, krutý a vyslovene tragický osud.

„Pravdaže nie. Doba sa mení. Sto rokov je sto rokov. Takže,“ obrátil sa radšej na Draca, „to vy ste tu ako pomocník?“

Stisol pery. „Nie. Ja som zberateľ.“

„Pche,“ Astoria odfrkla a zavrtela hlavou, ale nič nedodala.

„Takže ktosi ako ja,“ odhadol ich priehľadný sprievodca.

„Čo?“ vzbúril sa. „Ja nie som žiadny zlodej!“ vyhŕkol bez premýšľania a vzápätí sa zháčil. Nikdy nemal problém špliechať druhým do tváre urážky, pohrdlivé reči či výsmech – oprávnený či neoprávnený –, ale... tento muž taký dlhý čas trpel. A aj Draco istým spôsobom dospel. Aspoň dúfal. „Teda, chcel som povedať...“

„Nemusíte byť vyslovene zlodej, aby ste dokázali okradnúť druhých,“ poznamenala Astoria akoby mimochodom, ale nehľadela naňho.

Samozrejme, hneď mal na jazyku dačo, čo jej chcel schuti odvrknúť – sir Shrewsbury mu to však znemožnil, keď poznamenal: „Ďalej sa mi nedá ísť.“

Obaja zastali a otočili sa k nemu. „Čo presne to znamená?“ spýtala sa Astoria.

„Amelia... je nablízku,“ pousmial sa, zároveň však pôsobil veľmi smutne. „Amelia!“ zvolal hlasnejšie.

„Jonathan?“ zaznel chodbou nadšený hlas, dievčenský, nie ženský.

„Ako rád ťa opäť počujem...“

„Ah, Jonathan...“ Aj ona očividne vedela, že sa nemajú ako stretnúť, pretože jej hlas sa nepribližoval. Tiež zastala na mieste podobne ako on. „Ako dlho je to...?“

„Dávno som prestal rátať dni bez teba, veď to vieš... Chcem si len vychutnávať chvíle pri tebe.“

„Kiežby sme sa mohli vidieť...“ povzdychla si melancholicky.

„Amelia...“ odkašlal si zrazu. „Mal by som ťa upozorniť – máme tu návštevníkov.“

„Čože?“ zarazila sa. „Ako to myslíš, Jonathan?“

„Choďte sa jej ukázať. Bude za zákrutou.“

„Ste si istý...?“ zatváril sa trochu neochotne Draco.

„Poďme,“ strčila doňho nahnevane Astoria. „Hádam nie ste voči ich osudu ľahostajný!“ zasyčala, keď sa trochu vzdialili od sira Shrewsburyho.

„Merlin, nie,“ prekrútil očami. „Ale netvrďte, že vy sa cítite v prítomnosti čejsi čírej duše až tak prirodzene a príjemne.“

„Vari záleží teraz na nás?“ zagánila naňho. „Na našich pocitoch? Oni tu trpia sto rokov! Viete si to vôbec predstaviť?“

„Pohoršujete sa na mne, akoby ste vy hovorili z vlastnej skúsenosti,“ zašomral odmietavo.

Už-už otvárala ústa, ale vtom zahliadli jemnú modrastú žiaru. Amelia pôsobila inak než sir Shrewsbury, hoci z nej vyžaroval rovnaký smútok a bezútešnosť. Jej duša bola však žiarivejšia, jemnejšia... krajšia. Astoria si bola istá, že keď sem spoločne prišli, musela byť od nej mladšia najmenej o päť rokov. Skutočne to bolo iba dievča.

„Kto ste?“ prezerala si ich zvedavo. „Vy ste ho videli? Videli ste môjho Jonathana?“

„Áno, videli, slečna Amelia,“ prisvedčila Astoria a vzápätí sa predstavila. „A toto je Draco Malfoy. Zberateľ,“ dodala po dvojsekundovej pauze, počas ktorej váhal, či ho náhodou neopíše ako zlodeja. Stručne vysvetlila, ako sa tam dostali, a Amelia iba chápavo prikyvovala.

„Verím, že tu neuviaznete ako my... Vtedy prišlo akési zemetrasenie, bol to veľký hukot... ah, nie, nie zemetrasenie, spomínam si...“ zahľadela sa do prázdna. „Bola to voda.“

„Voda?“ Astorii vyletelo obočie nahor. „Ako to myslíte – voda? Aká voda?“

„Tu za mnou... keď sa započúvate, možno k vám dôjde jej šepot. Jazero, nehybné ako zrkadlo, ale pritom... Bola v tom zvláštna mágia, temná a ničivá. Zničila nás...“ sklonila hlavu.

„Takže voda... zaplavilo ich...“ pozrela zhrozene na Draca a on sa netváril o nič nadšenejšie.

„Nemôže sa to stať aj nám. Však nie?“

„Keď sa to stalo vtedy...“

„My sme sem nevošli s úmyslom kradnúť ako on!“

„Väčšina z nás nie,“ zdôraznila.

Zbledol; doslova cítil, ako mu stiekla zdravá červeň z líc. „Čo tým chcete povedať?“

„Ja neviem, Draco. Neviem, čo sa môže stať. Pýtate sa ma, akoby som to tu celé nechala postaviť ja. Akoby som to tu riadila.“

„Kiežby! Ešte aj ten jeho prútik je nám v podstate nanič,“ pokrútil hlavou.

„Až na to, že nám zachránil život,“ pripomenula so zvrašteným obočím.

„Ehm-ehm,“ ticho a taktne si odkašlala Amelia, „nechcem vás vyrušovať, ale... poviete mi o mojom Jonathanovi? Ako sa má?“

Astoria obrátila k nej pohľad a povzdychla. „Veľmi vás túži stretnúť. A praje si, aby ste sa mohli obaja pohnúť ďalej. Aby tu vaše duše už neblúdili.“

„Je to zvláštne, no občas akoby som nejestvovala,“ pousmiala sa. „A potom, keď začujem jeho hlas... zas žijem. Viem, pre vás to určite nie je pravý život. Ale... aj po smrti... má to svoje čaro. Najmä s ním.“

Zadíval sa na Ameliinu dušu zmätene a nechápavo. Čo to tárala? Hlúpe reči možno patrili k jej veku, aj tá naivita, čo jej znela v hlase, ale... ona už predsa nemala sedemnásť, osemnásť či devätnásť. Mala takmer stodevätnásť. Alebo stosedemnásť. Vážne nedokázal poriadne odhadnúť jej vek.

„Amelia... sľúbili sme sirovi Shrewsburymu, že vám pomôžeme. A sľubujem to aj vám,“ ozvala sa Astoria. Keď na ňu Draco pozrel, v jej profile zahliadol opatrný náznak úsmevu. „Urobíme všetko, čo bude v našich silách, aby sme vás dostali k sebe.“

[ » na začiatok « ]