Kapitola:
Pridaná: 24.2.2018, 14:11:55
Čítaná: 312×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Draco Malfoy, Astoria Greengrassová
Stručný dej: Draco Malfoy pricestuje do Egypta v snahe poistiť si získanie ďalších vzácnych artefaktov do svojej neoceniteľnej zbierky. Namrzený na rodičov a samotný život sa tu stretáva s vedúcou archeologickej expedície – Astoriou Greengrassovou. Ako uznávaná odborníčka má však tiež svoje ambície a tie tak celkom nekorešpondujú s tými jeho. Vzťah pes a mačka sa môže začať. :D

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nálezisko 2 » V prachu 3 » Dvere 4 » V hrobke 5 » Labyrint 6 » Plán, čo sa vymkol z rúk 7 » Prútik 8 » Faraónova pomsta 9 » V prítmí 10 » Nekonečný tunel 11 » Erumpent 12 » Zápisník 13 » Zraniteľnosť 14 » Tisíce milénií 15 » Sladká Amelia 16 » Kliatba 17 » Protikúzlo 18 » Skúška sŕdc 19 » Veriť, či neveriť? 20 » Záchran(c)a 21 » Rodinné problémy 22 » Repudio 23 » Bronzová čepeľ 24 » Milá Astoria 25 » Znamenie hodín 26 » Viac než len gesto Epilóg » Pani Malfoyová

Druhá chodba nebola až taká nekonečná. Astoria sa práve začala zamýšľať nad tým, či Džihauti nedal postaviť celé mesto – alebo podzemné siene priamo pod mestom, pretože priestory sa jej zdali vskutku obrovské. Nebolo to iba zopár hál prepojených krátkymi chodbičkami; určite už sa vzdialili od faraónovej hrobky pár kilometrov.

Boli preč niekoľko hodín. Ocitli sa v ďalšom väčšom prechode medzi chodbami, v tomto sa však už nenachádzali žiadne kosti ani kostry. „Mali by sme sa trochu posilniť,“ navrhla do ticha.

„Ja tu, žiaľ, nič nemám,“ priznal neochotne.

„Máte šťastie, že som tu s vami práve ja,“ kyslo sa uškrnula a usadila sa na zem, položiac si vak na kolená. Začala sa v ňom prehrabovať a Dracovi doliehali do uší zvláštne zvuky, ktoré by sa za bežných okolností rozhodne nemali spájať s vakom z kože mantichory – rinčanie porcelánu, tlmené padanie kníh, šušťanie oblečenia.

„Čo všetko tam skrývate?“ sadol si vedľa nej.

„Všetko potrebné. A, priznávam, aj zopár vecí, ktoré sú nám momentálne nanič.“

„Uhm, zopár...“ pokrútil hlavou. Keď však zbadal, že vytiahla akési keksy, uvedomil si naplno, aký má prázdny žalúdok. „Ah, to vonia úžasne...“ siahol po nich.

„Určite budete mať chuť zjesť ich aspoň desať, ale uskromnite sa na dva,“ poradila mu. „Obsahujú pár ingrediencií z povzbudzujúceho odvaru a do cesta boli použité vajíčka trojhlavca, ktoré posilňujú aktivitu mozgu. A celkovo sú veľmi sýte, no vášmu žalúdku to dôjde až oneskorene. Skrátka, nechcete to s nimi prehnať. Raz sa mi to „podarilo“ a takmer som nevládala chodiť.“

Mierne zvraštil obočie, ale zahryzol do prvého z dvoch keksov, čo si vzal do ruky. „Oh, pre Merlina, to je božská chuť.“

„Sprvu áno, no našťastie vás postupne omrzí.“

„Ako sa volajú? Zoženiem si ich, keď sa vrátim domov. Potrebujem aspoň nejakú radosť v živote.“

Prekvapene nadvihla obočie. „Sú to Zázračné povzbudzujúce sušienky,“ podala mu obal, kde sa písalo, že sa vyrábajú podľa receptúry pekára Lancelota Sugarpluma od roku 1763. „Ak sa môžem spýtať, vy sa teda vôbec netešíte domov?“

„A na čo sa mám tešiť?“ pokrčil plecami. „Už som vám načrtol našu rodinnú situáciu.“

„No... áno, ale...“ Ani nevedela, čo povedať. Tiež sa doma necítila úplne vo svojej koži a najmä – nikdy nemala pocit, že môže byť naplno sama sebou v prítomnosti rodičov. Mala ich rada, vedela, že ju ľúbia, ale... zmýšľali o všetkom úplne inak než ona.

„Jednoducho...“ vzdychol a vzápätí sa odmlčal, keď ho čosi vyrušilo.

S Astoriou pozreli na seba a následne sa obaja rozhliadli po priestoroch, čo ich obklopovali. Mohol to byť šum vetra, no kde by sa tu vzal? Alebo nejaká zvláštna ozvena – avšak čoho?

Šlo o... kvílenie. Bolestivý zvuk, ktorý vychádzal z nejakej trpiacej bytosti. Lenže ako by tu mohli natrafiť na niečo živé?

Astoria vyskočila na nohy, keď zo steny vyletelo čosi striebristé – ani náhodou to však nepripomínalo Patronusa. Polopriesvitný úkaz zastal na mieste, či skôr ostal viať vo vzduchu kúsok nad zemou, a zahľadel sa na nich s rovnakým šokom, s akým oni hľadeli naňho. Išlo o muža, muža v nohaviciach a košeli, ktorý rozhodne nepatril do starovekého Egypta – no ani do súčasnosti.

„Vy ste živí?“ opýtal sa čudne vzdialeným hlasom s ozvenou, akoby sa im prihováral z dna studne.

Draco tiež vstal a díval sa na tú divnú... osobu. Nebol to duch, akých vídal v Rokforte celé roky a na ich prítomnosť bol dávno zvyknutý; z tejto bytosti sršalo čosi zvláštne, čosi iné, čosi... znepokojujúce.

Astoria sa mierne striasla, ale prikývla. „Áno. Vy ste... sir Jonathan? Shrewsbury?“

Muž zmätene zažmurkal. „Áno... áno, to je moje meno...“

Vyzeral mlado – a predsa mu z očí sršalo utrpenie, ktoré trvalo celé veky. Blúdil tu takmer storočie? Astorii ho prišlo príšerne ľúto. „Ako... čo tu robíte? Ako ste...?“ Hneď mala na jazyku otázku, ako vlastne umrel, no našťastie si uvedomila, ako nezdvorilo by vyznela.

„Som tu uväznený. Som tu uväznený a ona tiež...“ rozhliadol sa okolo seba. „Nevideli ste ju?“

„Koho, sir?“ zažmurkala. Bol tu ďalší... duch? Nie, on nebol duch. Avšak hľadela na priehľadnú podobu muža, ktorý tu zahynul bezmála pred sto rokmi; prečo teda cítila, vedela, že nejde o bežného ducha?

„Ameliu... ona tu je... Môžeme spolu hovoriť, no nie stretnúť sa... Je tu so mnou, no predsa som sám... Sme spolu, ale aj ona je pritom sama... Tento trest, tento krutý trest...“ vložil si tvár do dlaní. „Zaslúžil som si to?“

Zmätene prešla pohľadom z neho na Draca a keď ten len zarazene mykol plecami, tváriac sa veľmi neisto, otočila sa späť k Shrewsburymu. „O akom treste hovoríte?“

„Kto do tajomnej hrobky vstúpi, nech nie je na láskavosť skúpy. Čítali ste tie slová? Videli ste ich? Riadili ste sa nimi?“

„Je to predsa len krátka veršovačka,“ zavrtel hlavou Draco.

„Nech sú k vám milosrdní...“ premeral si ich nešťastne. „Uviazli tu naše duše, nevieme sa vyslobodiť. Vstúpil som s nečestnými úmyslami, podcenil silu staroegyptských kliatob, podcenil...“

„Prosím, sir Shrewsbury, o čom presnejšie hovoríte?“ oslovila ho čo najmilšie a najtrpezlivejšie Astoria, hoci jeho prejav vnášal do jej srdca obrovský nepokoj. Nedívali sa teda na ducha, ale na dušu človeka? Dušu, ktorá tu uviazla a bezcieľne sa túlala taký dlhý čas, neschopná dostať sa von, posunúť sa ďalej, dostať sa tam, kam patrí spolu s ostatnými dušami?

Zahanbene sklonil hlavu. „Nepatrí mi oslovenie sir, nezaslúžim si ho. Bol som vykrádačom hrobov. Mal som kontakty, dostal som sa sem dokonca z poverenia Kráľovského archeologického inštitútu. Nebol som však čestný človek. Nebral som vážne legendy o kliatbe Džihautiho hrobky... a sám som sa stal jej obeťou. Nevošiel som sem s čistým srdcom, tobôž nie s láskavosťou. A pre môj hriech teraz trpí aj Amelia... moja milovaná Amelia...

Bola mojou asistentkou. Bola nevinná, čistá, netušila, že chcem všetko získať pre seba, že chcem všetky tie vzácnosti iba predať, aby som si mohol v Anglicku budovať svoje vlastné bohatstvo... A uviazla tu kvôli mne; to je najhoršia časť môjho trestu. Sám by som tu vydržal tisícky liet, ale vedomie, že trpí ona a ja jej nemôžem pomôcť... Ničí ma to... ničí... ničí!“

Jeho hlas sa odrazil od stien niekoľkokrát a Astorii prešiel po chrbte mráz. Opäť pozrela na Draca, no ten upieral pohľad bledej tváre na Shrewsburyho utrápenú dušu. Veľmi by ju zaujímalo, čo sa odohráva v jeho mysli, ale problém, ktorý k nim doslova priletel sám od seba, sa jej videl momentálne akútnejší.

„Sir Shrewsbury...“

„Tak videli ste ju? Stretli ste ju?“

„Žiaľ, nie... ale...“

„Nie...“ zakvílil užialene a Astorii zovrelo srdce. „Snažil som sa stretnúť sa s ňou, ale nedá sa to. Vždy to vyvolá katastrofu, keď sa o to pokúsim, tak som sa prestal snažiť. A občas, keď ju pridlho nepočujem... začnem dúfať, že možno sa aspoň ona mohla posunúť ďalej. Prejsť na druhý breh. Moja nádej je však vždy zničená.“

„Nájdeme ju,“ vyhlásila. „Nájdeme ju a nájdeme aj spôsob, ako vám pomôcť,“ počula sa vravieť, hoci nemala ani poňatia, ako niečo také dokázať.

„Čože?“ otočil sa k nej Draco zarazene. „Čo to hovoríte za hlúposti? Nemôžete mu dávať také sľuby, veď...“

„Aké trpké, aké hrozné... pre históriu ľudstva je môj sotva storočný trest iba kratučkým zábleskom... a pre moju dušu zas akoby sa ťahal tisíce milénií...“

Astoriu tie slová zasiahli hlbšie, než chcela, a zhlboka sa nadýchla. „Pomôžeme mu,“ dôrazne povedala Dracovi a pozrela so zvláštnym, pre neho nepochopiteľným odhodlaním na sira Shrewsburyho. „Pomôžeme vám.“

Jej výrok mu pripadal taký silný a dôrazný, akoby zložila samotnú Neporušiteľnú prísahu. A, hoci netušil prečo, cítil, že jej sľubom je viazaný aj on.

[ » na začiatok « ]