Kapitola:
Pridaná: 22.2.2018, 15:49:34
Čítaná: 653×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Shaniya Waissová, Severus Snape, Albus Dumbledore...
Stručný dej: Prebudila sa v tmavej miestnosti, nevládna a bezmocná. Nedokáže si vybaviť jedinú vec z minulosti. Nevie, kto je, kde je, ani čo sa jej prihodilo. Je vydaná napospas Severusovi Snapovi - jedinej osobe, ktorá by jej, podľa nej, mohla dať odpovede na všetky otázky. Jeho odpovede sa jej však vôbec nepozdávajú. Začína pátranie.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Kto som? 2 » Polievka 3 » Zmena 4 » Dobrú noc, Severus Snape 5 » Prvá časť minulosti 6 » Chcem si vôbec spomenúť? 7 » Aj bez pomoci 8 » Nečakaná žiadosť 9 » Najsilnejší elixír lásky 10 » Ďalší sľub 11 » Brána spomienok 12 » Niečo temné 13 » Najhoršia spomienka 14 » Osudný deň 15 » Budeš mojou súčasťou

Posledné voľné dni uplynuli až prirýchlo. S riaditeľom som už mala len dve hodiny a Snape zmizol. Nestretala som ho na chodbách, pri raňajkách, ani pri potulkách okolím. Nerada som si to priznávala, no chýbal mi. Páčilo sa mi doťahovanie s ním, cnelo sa mi za šteklivými pohybmi v podbrušku, keď som ho nečakane stretla. Uvažovala som, kde je, či sa vrátil k sebe domov, alebo je odcestovaný kvôli niečomu, čo súvisí s Dumbledorovým plánom... alebo sa mi jednoducho vyhýba a je v tom absolútny majster. Väčšinou som bola do svojich úvah natoľko zabratá, že ma musela McGonagallová niekoľkokrát upozorniť, aby som sa sústredila.

Na začiatku nového školského roka som už ovládala skoro všetko. Išlo mi to ako po masle, akoby si myseľ i ruky naozaj pamätali všetko, aj bez toho, aby som ja o tom vedela. Čarodejnícky svet sa viac predo mnou neskrýval v temnej záhrade, no spolužiaci a rodina, či to, čo sa udialo na Ministerstve, bolo naďalej zahalené. Verila som však, že po príchode mojich kamarátov sa rozpamätám na všetko. Prípadne mi o tom farbisto porozprávajú.

„Shaniya!“ vyhŕkla Hermiona, keď ma prvý raz zbadala, a vrhla sa mi okolo krku. Obávala som sa, že budem na nich prihlúplo civieť, no počas výmien objatí od kamarátov a pri pohľade do ich rozžiarených očí, ma zalievalo príjemné teplo. Nevyjavila sa mi jediná spomienka, no pocity, podobne ako pri Snapovi, zostali. Srdce mi dalo najavo, ako veľa pre mňa títo ľudia znamenajú, že sú mojimi najbližšími. Človek dokáže zabudnúť na tváre, na situácie či mená, no srdce nikdy nezabudne na to, čo pri kom cítilo. Vedela som, že im môžem veriť a smiem sa na nich spoľahnúť. Vo všetkom. Bola som presvedčená, že mi povedia pravdu a ja sa zbavím bolestí hlavy, ktoré sprevádzali každú úpornú snahu spomenúť si.

„Tak som sa o teba bála. Ako ti je?“ rapotala Hermiona.

„Ako jej môže byť, keď nevie, kto si?“ zapojil sa Ron.

„Och, nie, nie, ja viem, kto ste,“ usmiala som sa.

„Vážne?“ prizrel sa mi Harry. „Teda... Dumbledore nám povedal, že... si stratila pamäť,“ povedal šeptom, opatrne sa obzerajúc navôkol.

„To je pravda, ale mám fotky, články, všetko som si naštudovala. Celé leto som sa učila kúzla nanovo, žila som tu, premávala sa po chodbách. Takmer bezhlavý Nick mi o vás veľa povedal a riaditeľ tiež.“

„Ale... nepamätáš si nič?“ chcela vedieť Hermiona.

Mykla som plecami. „Nie. Len pri vás cítim, že vás mám rada a že je s vami dobre.“

„Cha, vidíte, len tak ju neporazia,“ zaškeril sa Ron a vzápätí sa všetci zatvárili, akoby zazreli ducha. Pozreli na seba a Hermiona zahlásila: „Poďme si sadnúť, o chvíľu začne večera.“

Rozpačito som si sadla vedľa nej, oproti nám Harry s Ronom, no zrazu ani jeden na mňa nehľadel s takým nadšením ako po príchode. Podráždilo ma to.

„Prečo ste mi cez leto nenapísali?“

Všetci traja sa prestali mrviť na stoličkách a pozreli na mňa.

„Ak ste vedeli, že som stratila pamäť, prečo ste sa mi ani jeden neozvali? Viete, ako osamelo som sa cítila, keď som nemala žiadne správy, netušila som nič o sebe, svojom živote, kto je mojím priateľom! Cítila som sa, akoby som ani neexistovala a to som sa toľko napočúvala, čo sa udialo na Ministerstve! Chcem, aby ste mi o tom porozprávali. Dopodrobna, všetko,“ stíšila som hlas, pretože sa miesta okolo nás začali zapĺňať. „Chcem vedieť, čo sa mi stalo. Vraj ste boli pri tom!“

Hermiona si vymenila vystrašený pohľad s Harrym. „Tušila som, že takto zareaguješ,“ povedala. „Ale... Dumbledore nám napísal, aby sme ťa, pre tvoje dobro, nekontaktovali. My naozaj toho veľa nevieme.“

„Akože nie? Boli ste tam so mnou!“ zovrela som päste.

„Boli sme spolu na Ministerstve, o tom... ti možno môžeme povedať,“ skĺzol Harry pohľadom na Hermionu, ktorá si nervózne hrýzla pery, „ale... netušíme, čo sa stalo, keď si stratila pamäť. Neboli sme pri tom.“

„Nie?“ vystrela som sa, zmätene hľadiac na svojich kamarátov.

Ron prikyvoval na všetko, čo Harry vravel. „Nie, odpojila si sa od nás a... povieme ti to, keď budeme spolu. V súkromí.“

„Ale, Harry, Dumbledore...“

„Hermiona, on nám zakázal písať jej o tom. Niekto by mohol sovu odchytiť a dozvedieť sa niečo, čo by Dumbledore nechcel, aby vedeli nepriatelia. Ale tu sme v bezpečí a povieme jej to osobne. Musí predsa vedieť, čo sa dialo.“

Stále sa tvárila neprístupne, no napokon zľahka prikývla. Vtom sa ozval Dumbledore a všetci navôkol stíchli. Počula som, ako si šepkali, dívajúc sa na odumretú ruku. Ten pohľad bol stále znepokojujúci, hoci som bola jej takmer denným svedkom. No aj sám Dumbledore vyzeral akosi vyčerpane. Niekoľko dní som ho nevidela a za ten čas opäť zostarol.

Po dlhom čase som zazrela aj Snapa. Sedel vedľa nového vyučujúceho, ako poznamenal ktosi vedľa mňa, na čo Harry objasnil, že je to profesor Slughorn. Nuž, pre mňa boli rovnako noví aj všetci ostatní. Ale môj pohľad stále priťahoval Snapov. Zrazu sa nám oči stretli. Hoci som sedela dostatočne vzdialene, vedela som to na sto percent, pretože to prudké zovretie žalúdka bolo viac ako jasné. Premeriaval si ma, kúštik po kúštičku, blúdil mi tmavými očami po tvári, skĺzol nižšie a znovu sa vrátil k očiam. Vydržala som. V skutočnosti som si neželala nič iné, len aby sa na mňa díval ešte dlhšie. No pri opätovnom stretnutí našich temných oči, zovrel pery a zamračene uhol pohľadom. Keď však Dumbledore vyhlásil, že sa stane novým učiteľom obrany proti čiernej mágie a Harry skoro zinfarktoval, zjavil sa na Snapovej tvári slabý úškrn. Očividne sa veľmi v láske nemali.

Po večeri sme sa utiahli na opustené poschodie, aby ma ešte stále nahnevaný Harry oboznámil s tým, čo sa udialo na Ministerstve mágie. No veľa mi toho neobjasnil. Dozvedela som sa len to, že som sa zrazu vytratila, počas boja so smrťožrútmi a potom ma už nevideli, iba na chvíľku, keď ma aurori odnášali preč. A hoci mi to Harry popísal celkom farbisto, stále som mala pocit, že mi niečo podstatné zatajili. Videla som to v pohyboch, pohľadoch, ktoré si vymieňali, občas v kŕčovitých úsmevoch. Nechcela som na nich opäť tlačiť, hoci moju zvedavosť takmer vôbec neuhasili. Napriek tomu som si večer líhala do postele s iným pocitom ako po predošlé dni. Necítila som sa taká sama. Konečne som tu mala priateľov. Posledný školský rok zvládnem oveľa ľahšie spolu s nimi.

Niektoré hodiny boli pre mňa náročné. Zistila som, že vôbec nie som taká úžasná, ako sa mi zdalo na súkromných hodinách počas prázdnin. Najhoršie to však bolo na obrane proti čiernej mágii. Snape bol na všetkých odporný, čo vraj nebolo neobvyklé, no mňa pre istotu ignoroval. Bola som preňho vzduch a to ma bolelo. Ten pocit ma desil, nespomínala som si na nič podobné a predsa sa prehliadanie z jeho strany rovnalo fyzickej bolesti. Zvieralo mi srdce a zdalo sa mi, že zo mňa uniká život. Na elixíroch to šlo skoro každému, kto nebol celkom hlúpy, nehovoriac o tom, že som sa dostala do Slughyho klubu a smela som navštevovať jeho večierky. Harry sa začal venovať súkromným hodinám s riaditeľom. Občas odtiaľ prichádzal nahnevaný, inokedy frustrovaný. Ani raz sa mi nezdal pripravený vyhovieť mojej prosbe, no nechcela som to stále odďaľovať. Od Snapa som to chcieť nemohla a ani sa netváril, že by s nami Patronusov chcel preberať.

„Harry?“ oslovila som ho tíško, keď sa raz zjavil v klubovni.

„Áno?“ zvalil sa vedľa mňa.

„Unavený?“

„Dosť.“

„Hm...“

„Potrebovala si niečo?“ pozrel na mňa, zložil si okuliare a pošúchal si oči.

„Ale nie. Inokedy...“

„Nie, pokojne povedz, keď budem môcť, pomôžem ti,“ založil si opäť okuliare na nos.

Zamrvila som sa. „Vieš... chcela som... už som počula o Dumbledorovej armáde.“ Uškrnula som sa. „Znie to čudne, takto to povedať, keď som bola jej súčasťou. Nuž ale... chcela som ťa poprosiť, či by si mi nemohol pomôcť... vyčarovať Patronusa. Nie teraz hneď,“ rýchlo som pokračovala, „ale niekedy, keď budeš oddýchnutý. Skúšala som to cez prázdniny s Dumbledorom, ale nepodaril sa mi a ty si nás to vraj učil a dokázal si to naučiť aj tých najslabších.“

Harry sa usmial. „Ale jasne, nie je problém. Môžeme to skúsiť aj zajtra, ak chceš, keď sa vyspím.“

„Naozaj?“

Prikývol.

„Ach, ďakujem. Neviem sa dočkať,“ rozlial sa mi na tvári šťastný úsmev. Strašne som to chcela vedieť. Fascinovali ma tie striebristé zvieratká, vnímala som ich ako niečo silné. Veď aj boli, ak dokázali čarodejníka ochrániť. „A... vtedy som ho dokázala vyčarovať?“

„Vedela.“

„A čo je mojím Patronusom?“ dychtivo som vyhŕkla.

Harry sa zasmial. „To ti neprezradím, nech máš prekvapenie. A teraz idem spať, dobrú noc.“

„Dobrúúú...“

Spokojne som sa usadila v kresle, pritiahla sa bližšie ku krbu, poprikrývala sa dekou, a s úsmevom na perách privrela oči. Ak ma to vtedy dokázal Harry naučiť, dokáže to aj teraz.

Podarilo sa! Síce nám to trvalo pomerne dlho, tentoraz som už mala oveľa viac šťastných myšlienok. Príchod priateľov, Harryho prísľub, že mi pomôže. Predstava, že dokážem čarovať, to všetko, keď sa zhmotnilo do jednej obrovskej šťastnej spomienky, mi pomohli. Samozrejme, bolo to jednoduchšie, keď pri nás nebol žiadny dementor, ale i tak som sa konečne cítila kompletná. Toľko som Harrymu ďakovala a poskakovala pri ňom, až sa červenal aj za mňa. A keď som osamela, skúšala som si to kúzlo stále dookola, aby som sa utvrdila, či sa mi opäť vydarí.

Neviem, či niekedy niekto druhému závidel podobu Patronusa, no ja som si nedokázala predstaviť žiadneho iného, hoci som očakávala najrôznejšie zvieratá. To moje bolo dokonalé.

Nadišiel deň oslavy Nickových úmrtín. S Hermionou sme sa upravili, počkali na chalanov a potom sme zamierili na miesto konania. V miestnosti bola asi celá škola. A milión ďalších duchov, poletujúcich ovzduším, vykrikujúcich, smejúcich sa. Niektorí tam hrali kolky a prekárali sa s Nickom. Pri jednej skupinke sa netváril práve nadšene, no nemala som čas venovať im pozornosť, pretože sa na obzore zjavil Snape a moje vnútro sa prevrátilo naruby. Zazrel na mňa a stratil sa ako duch medzi ostatnými. Pokúšala som sa zabávať s ostatnými, niekoľko spolužiakov ma pojalo do tanca a prinútilo smiať sa, no srdce sa trápilo. Bolo nepríjemné vedieť, že som mala vzťah so Snapom, čo našťastie nikto z prítomných netušil, no nevedela som, či sa medzi nami niečo prihodilo, keď sa ku mne takto odmerane správal. Dostali sme možnosť začať odznovu, či už spolu alebo nie, no čím dlhšie som s ním nebola, tým viac mi chýbal, až ma to desilo. Je možné, že láska naozaj prežije všetko? Dokáže byť taká silná, aby pretrvala aj smrť pamäte? Naozaj mi nemôže povedať, čomu vadí, čo sa stalo, aby som nebola ukrátená a vedela sa vžiť do jeho pocitov? Takto som len tápala, spytovala sa sama seba, kde je chyba a trpela som pri jeho pohľadoch alebo, ešte horšie, ignorácii.

Po dvoch hodinách som už mala dosť. Vyhovorila som sa, že si musím odskočiť, aby za mnou nešiel aj Eric, siedmak z Bystrohlavu, a vybehla som na dvor nadýchať sa čerstvého a chladného vzduchu. Obloha bola jasná, posiata hviezdami, no i tak bolo na nádvorí tma. Smrknúc som vytiahla prútik, čo najviac sa sústredila na niečo pekné, a vyčarila Patronusa.

Razom sa okolie zalialo striebristým svetlom. Krásny a mocný žrebec podišiel ku mne, zadíval sa mi do očí, akoby ma chcel povzbudiť, nech neklesám na duchu, a potom sa vybral na prechádzku po okolí. Nešiel ďaleko, zdržiaval sa pri mne, akoby tušil, že z neho potrebujem čerpať silu. Cítila som sa osamelo, napriek tomu, že bolo okolo mňa toľko ľudí. Neustále som sa hľadala, pýtala sama seba, kto som, kde sú moji rodičia, prečo mi aspoň nenapíšu. Zakázal im to Dumbledore podobne ako Harrymu, Ronovi a Hermione? Naozaj si nikdy nespomeniem, čo sa stalo? Bude na mňa Snape už navždy taký odporný? No, navždy isto nie, skončím posledný ročník a zmiznem odtiaľto. Už sa nikdy neuvidíme. Budem niečím... netušila som čím. Ak som túžila po konkrétnom zamestnaní kedysi, dnes som už nevedela, čo chcem. Čo mi ide. K čomu ma ťahá srdce. Táto rozpoltenosť, balansovanie na okraji priepasti spomienok ma vyčerpávali. Potrebovala som sa konečne dozvedieť pravdu.

Smrkla som znovu. Hoci sa vo vnútri všetci radovali, mne bolo do plaču. Strieborný kôň podišiel ku mne, akoby ma chcel upokojiť a naklonil sa bližšie, aby si položil hlavu na moje plece.

„Čo tu robíte, slečna Waissová?“ ozval sa mi spoza chrbta chladný hlas a môj Patronus zmizol. Objala ma zima a ešte väčší smútok.

„Nič,“ zamumlala som, zotrela si zopár sĺz, čo mi stieklo po lícach, a chcela prejsť okolo neho, no zachytil ma za lakeť.

„Stalo sa vám niečo?“

Vytrhla som si ruku z jeho zovretia. „Prečo sa pýtate? Hádam vás to zaujíma? Dajte mi pokoj!“

Opäť ma zastavil a v hlase mu tlelo toľko zlosti... „Mladý pán Bladyn vám dal košom, keď tu rumázgate?“

Prudko som zdvihla hlavu a pozrela mu do ligotajúcich sa očí. Prepaľoval ma pohľadom a pery zvieral do tenkej čiarky, akoby sa len ťažko ovládal.

„Čo sa do mňa staráte? Zrazu pre vás existujem? Hľaďte si svoje, dobre?!“

„Chcel som vám len byť oporou,“ zaškľabil sa.

„Ste odporný. Netuším, čo som na vás videla a už vôbec neverím tomu, že vy ste niečo cítili ku mne. Radšej ani nechcem vedieť, o čom ten vzťah bol!“ zvýšila som hlas po tom, čo mi srdce prebodla ďalšia ostrá bolesť. Díval sa na mňa tak hnevlivo! „Kiežby medzi nami nič také nebolo. A viete čo? Som vlastne šťastná, že si nedokážem na nič z minulosti spomenúť! Šťastná! Nechcela by som vidieť nič z toho, čo bolo! Nech sa celá minulosť prepadne pod zem! Kiežby som vás už nikdy nevidela, vy odporný sebec!“ horko-ťažko som dokončila, pretože hlas sa mi roztriasol až priveľmi. Tak zapálene som zo seba vypľúvala nenávistné slová, nahromadené zo smútku, bolesti, osamelosti, až som nevnímala, ako sa výraz jeho tváre mení v bolestnú grimasu a smútok. Z očí sa mu stratil povýšenecký výraz a zlosť, nahradil ho... strach? Pootvoril ústa, akoby chcel namietať, no nevyšlo z neho ani hláska.

Pokrútila som hlavou, zúrivo si zotrela ďalšie slzy a obrátila sa mu chrbtom. Rútila som sa preč od neho, od jazera, od všetkého, čo ma ničilo. A zrazu ku mne doľahli kroky, začula som čísi zrýchlený dych. Ktosi ma zdrapil za ruku a drsne obrátil k sebe. Dívala som sa do tmavých očí preplnených zmesou pocitov.

„To, čo ste pred chvíľou vyslovili, už nikde nepoviete,“ zašepkal rázne, pevne mi zarývajúc prsty do ramien. „Nemáte ani štipku pravdy. Ja by som za vás aj život položil! A spravil som jedinú chybu, ktorá mi, dúfam, raz bude odpustená.“

Nestačila som sa spamätať a pocítila som na perách tie jeho. Pevnejšie ma zovrel, pritisol k sebe a vdýchol do mňa život. V okamihu, ako tak spravil, a vytlačil zo mňa šok a zdesenie, mi v hrudi rozkvitlo teplo, roztieklo sa do všetkých častí, vlievalo sa mi do nôh, prúdilo žilami až do rúk, aby ich prinútilo prudko ho objať. Tisli sme sa k sebe na nádvorí, ukrytí v tme, pred pohľadmi všetkých a naše telá a objatia k sebe zapadali, akoby nás kedysi len násilím rozdelili a dnes konečne spojili. Nikdy som nezažila nič nežnejšie, nič krajšie a... nič bolestnejšie. Pretože po chvíli, keď mi v hrudi vybuchol oblak lásky, mi hlavou preletela ostrá bolesť. Bola ostrejšia ako všetky predtým dovedna. Delila mi lebku vo dvoje, tlačila k zemi. Prinútila ma pustiť Severusa, odtiahnuť sa od jeho teplých pier a klesnúť k zemi. Pevne mi stláčala viečka a nútila ma hlavu si obopnúť oboma rukami.

Chvíľami sa mi zdalo, že sa mi vzadu roztvára a Severus na mňa čosi kričí, cítila som jeho dlane na pleciach, no jeho hlas slabol. Miesto neho naberali na intenzite iné, cudzie hlasy, miešali sa, kričali, získavali farby. Pred očami sa mi vynárali tisícky obrazov, prúdili z roztvorenej brány kdesi na zátylku príliš rýchlo. Zmocnila sa ma nevoľnosť a náhle tá strašná vlna ustala. Zostala len bolesť a chlad. Pootvorila som viečka, našla Severusove oči a pohltila ma tma.

[ » na začiatok « ]