Kapitola:
Pridaná: 13.7.2018, 21:46:22
Čítaná: 1050×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Shaniya Waissová, Severus Snape, Albus Dumbledore...
Stručný dej: Prebudila sa v tmavej miestnosti, nevládna a bezmocná. Nedokáže si vybaviť jedinú vec z minulosti. Nevie, kto je, kde je, ani čo sa jej prihodilo. Je vydaná napospas Severusovi Snapovi - jedinej osobe, ktorá by jej, podľa nej, mohla dať odpovede na všetky otázky. Jeho odpovede sa jej však vôbec nepozdávajú. Začína pátranie.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Kto som? 2 » Polievka 3 » Zmena 4 » Dobrú noc, Severus Snape 5 » Prvá časť minulosti 6 » Chcem si vôbec spomenúť? 7 » Aj bez pomoci 8 » Nečakaná žiadosť 9 » Najsilnejší elixír lásky 10 » Ďalší sľub 11 » Brána spomienok 12 » Niečo temné 13 » Najhoršia spomienka 14 » Osudný deň 15 » Budeš mojou súčasťou

Ahoj, ahoj, ahoj! :D

Po štyroch (či piatich?) mesiacoch som späť. Neviem, či si bude niekto na túto poviedku spomínať a či ju ešte niekto očakáva, ale pocítila som, že je čas sa k nej vrátiť, tak snáď ju napokon spoločne dobojujeme. Sama som trochu mimo pôvodného konceptu, ale dúfam, že sa mi rýchlo obnovia spomienky - rovnako ako Shaniyi. :)

Želám vám príjemné čítanie a krásny večer.

***

Veľká sieň bola vyzdobená nádherne, krajšie ako kedykoľvek predtým. Temný strop prežiarila tisícka jasných hviezd, popri stenách sa ťahali girlandy aj imelo, ktoré si hneď niekoľko študentských párikov otestovalo. Práve doznievala pomalá hudba a k šampiónom sme sa smeli pridať aj my ostatní. Veselo som sa usmiala na Joela, vložila mu ruku do nastavenej dlane a nechala sa viesť. Po očku som pokukovala po Harrym, ktorý sa aspoň teraz netváril uštvane, posledná úloha v Trojčarodejníckom turnaji mu dávala zabrať. Keď som sa ubezpečila, že sa baví sledovaním Hagrida v primalom obleku, obrátila som sa k Joelovi. Doteraz mi niečo vravel, snažila som sa ho počúvať, ale v tej chvíli som zahliadla Snapa a v okolí srdca sa mi rozhorel oheň. Ako vždy, keď som ho videla. Moje oči ho sprevádzali, kopírovali každý jeden pohyb, moje pery sa pousmiali, keď sa pohli tie jeho, moja hlava sa obrátila rovnakým smerom, ako tá jeho, keď na niekoho namrzene zazrel.

„Vôbec ma nepočúvaš!“ sťažoval sa Joel, keď som zmätene zažmurkala po jeho tuhšom zovretí.

„Prepáč, ale v tomto hluku sa nedá rozprávať!“ zakričala som mu späť a naprázdno prehltla, pretože Snape sa pohol k nám. Tváril sa kyslo, opäť, ako vždy, a predsa som ten výraz milovala.

Čím bol bližšie, tým rýchlejšie mi tĺklo srdce. Zrazu sa zmocnil môjho pohľadu a nepustil ho, až kým neprišiel celkom k nám. Strácali sme sa vo veľavravných správach, až som prestala tancovať a Joel mi skočil na nohu.

„Au!“ sklonila som hlavu a precvičila si pristúpený palec.

„Pre Merlina, prepáč, Shaniya, ale ty vôbec nedávaš pozor!“

„Ts!“ Zdvihla som hlavu, ale majster elixírov sa vytratil. Zanechal po sebe len nevysvetliteľné prázdno. „Musím ísť na chvíľu von, je tu strašne dusno.“

„Idem s tebou?“

„Nie, hneď sa vrátim, len sa potrebujem zhlboka nadýchnuť. Zatiaľ skús zohnať niečo na pitie,“ slabo som sa naňho usmiala a rýchlo sa predierala tancujúcimi študentmi.

Neklamala som, skutočne som sa potrebovala nadýchnuť vzduchu, vyhnať to sklamanie a prázdnotu, ktoré som pocítila. Nedokázala som potlačiť svoju túžbu spoznávať zatrpknutého profesora bližšie, byť mu oporou, môcť jediným dotykom vyhladiť všetok smútok usadený v čerstvo sa zjavujúcich vráskach na čele i pod očami. Značili množstvo prebdených nocí, sužovanie sa niečím, o čom nikto netušil, prezrádzali, že v hrudi mu bije horúce srdce, ktoré len čaká na lásku, ale dodnes mu nebola dopriata. Vedela som, že je to nezmyselné, možno až choré, bola som jeho študentkou, a predsa si ma dokázal získať svojimi vedomosťami, inteligenciou, milovala som jeho sarkazmus. Bola som asi jediná a preto som to úzkostlivo ukrývala, v obave, že by ma spolužiaci vyhlásili za blázna.

Zastala som na tmavom dvore. Sneh sa jagal ako najčistejšie striebro a dýchal ku mne chlad. Pošúchala som si ramená, raz, dvakrát, nech sa zahrejem, keď už som vybehla von len v slávnostných šatách s odhalenými plecami. Privrela som oči a dýchala. Oslobodzovala som pľúca od všetkého zlého, smutného, od napätia, ktoré nás s Harrym, Ronom a Hermionou sprevádzalo posledné dni, keď sme sa trápili nad úlohami i tým, kto vložil Harryho meno do čaše.

Skôr som ho zacítila, ako uzrela. Vždy sa pohyboval nehlučne, ako panter, čierny ako noc s ligotavými a podmanivými očami, striehnucimi na svoju korisť, aby ju prekvapil v tom najneočakávanejšom a najnevhodnejšom čase a zaútočil.

Opatrne som otvorila oči. Stál pred mnou s tým typickým poloúškrnom, so založenými rukami na hrudi a premeriaval si ma. Číhal. Ešte neútočil. Netušila som, čo chce, ale jeho pohľad mi na pokožke vyvolával väčšie zimomriavky ako chlad.

„Prečo ste tu taká sama?“ spýtal sa ticho.

Jazyk mi oťažel, ako v posledné týždne vždy, keď ma oslovil. Srdce sa mi roztĺklo, musel ho počuť aj on. Možno aj počul, pretože po mne skĺzol tými znepokojivými očami, pomaly, pomaličky, až som sa chvela a následne sa ešte pomalšie vracal späť, aby ma mučil pohľadom na moje pery. Preplietla som si prsty, nech si dodám odvahy dotykom, ale tentoraz nepomáhalo.

„Už idem, pán profesor,“ hlesla som a obrátila sa mu chrbtom. Na okamih som zastala, privrela viečka, opäť sa zhlboka nadýchla a potom som sa obrátila a urobila tú najneuveriteľnejšiu vec na svete. Schytila som jeho tvár do dlaní a skôr, než som si to dokázala rozmyslieť, oživila som jeho chladné pery horúcim citom. Srdce sa mi v hrudi trepotalo ako kvietky vo víchrici, obávalo sa najhoršieho, keď sa odtiahnem, a predsa vyslalo daný príkaz. A na moje prekvapenie ma o pár sekúnd okolo pása objali dovtedy strnulé paže. Objali ma silno, priam ma drvili, ničili každý kúsok voľného miesta medzi nami a mlčky vyjadrovali to, čo dovtedy nebolo možné vysloviť nahlas.

***

Na okamih som precitla a akoby v hmle som našla Severusovu tvár, ktorá bola ešte bledšia ako zvyčajne. Cítila som, ako ma zviera v náručí, ako so mnou niekam kráča, ale striedavo som upadala do tmy a znepokojivých útržkov spomienok, z ktorých mi trešťalo v hlave, a nebola som schopná vydať ani hláska.

***

„Mama,“ oslovila som ju, keď som vošla do obývačky.

Nehybne sedela v kresle, kniha jej spočívala na kolenách a ona sa dívala kdesi pred seba. Znepokojoval ma jej stav. Poobede bola na prechádzke, lekári jej naordinovali veľa čerstvého vzduchu kvôli problémom s pľúcami. Dnes sa vonku zdržala o niečo dlhšie ako predtým a keď sa vrátila, zdala sa mi iná. Nevnímala ma, neodpovedala mi, len sa zasnene dívala kdesi pred seba. Nechala som ju tak v domnienke, že rozmýšľa, kde je otec, keďže ani ten ešte neprišiel z práce. Ale teraz už na okolie sadol súmrak. Jeho nebolo a mama vysedávala pred krbom a dívala sa pred seba.

„Mama, čo budeš večerať? Pripravím ti niečo?“ položila som jej dlaň na spustené plece.

„Nič, zlatko, nie som hladná,“ obrátila sa ku mne s úsmevom na perách, jemne ma potľapkala po ruke a spočinula na mne pohľadom. V tej chvíli ma dokázala vydesiť aj vlastná matka. V jej pohľade bolo niečo iné. Niečo zvláštne. Niečo temné.

***

„Mami, neozval sa ti otec? Kde toľko trčí? Bojím sa, že sa mu niečo stalo,“ nevydržala som to na druhý deň pri raňajkách. Otec sa nevrátil domov z práce. Dúfala som, že sa len zdržal, pracoval na ministerstve a občas sa stalo, že prišiel až v noci. Ale hneď ráno som bežala skontrolovať spálňu a jeho časť postele bola nedotknutá.

Mama neodpovedala. Zručne švihala prútikom, aby nôž sám nakrájal paradajky i uhorky. Pozrela som na ňu a pohľad sa mi stretol s jej. Po chrbte mi preleteli zimomriavky. Silné a nepríjemné. V jej pohľade chýbala neha a radosť, ktorá tam bola dovtedy. Zrazu ho nahrádzala zamyslenosť, priam ma skenovala, akoby ma odhadovala. Chcela mi oznámiť niečo strašné? Vedela, kde je otec? Prečo ma tak týrala v nevedomosti? Prečo mi neodpovedala na jedinú otázku?

Napokon to nevydržala. „Neboj sa, onedlho sa všetko dozvieš, Shaniya. Všetko sa dozvieš.“

Snažila som sa byť pokojná, veď i ona bola, usudzovala som, že vie, kde sa otec nachádza a zrejme je v poriadku, inak by vyvádzala. A predsa som cítila akúsi nepríjemnú predtuchu, ktorá mi vháňala do duše nepokoj.

***

Prečo vždy, keď som precitla do sivastej hmly, pociťovala som strašný strach? Prečo vo mne tieto spomienky vyvolávali paniku? Tak veľmi som si chcela spomenúť a teraz, keď to prišlo, som ich nedokázala ovládať. Nepáčilo sa mi, že sa mi natískali pred oči a poukazovali na to, čoho ma moja pamäť chcela uchrániť. Túžila som ich ovládať ja, dávkovať si ich pomaly, bojovať proti strachu a bolesti, ktoré sa mi rozlievali po hrudi a prehlušovali i tú na temene.

Pri ďalšom nadvihnutí viečok som pocítila, ako moje prsty drvia cudzie, chladné a dlhé. Spoznala som v nich Severusa. Už som vedela, že on je jediný, komu môžem veriť. Jediný, kto mi môže pomôcť. Jediný, na koho sa môžem spoľahnúť, že ma nezradí.

„Zostaň... so... mnou...“ vytisla som cez suché pery.

„Zostanem,“ pocítila som, ako ma druhá chladná dlaň pohladila po líci. V tom dotyku bolo toľko lásky a nehy, až mi vyhŕkli slzy a stiekli dolu k jeho prstom. „Zostanem, Shaniya, navždy s tebou zostanem. Zvládneme to.“

[ » na začiatok « ]