Kapitola:
Pridaná: 20.2.2018, 21:31:49
Čítaná: 487×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Shaniya Waissová, Severus Snape, Albus Dumbledore...
Stručný dej: Prebudila sa v tmavej miestnosti, nevládna a bezmocná. Nedokáže si vybaviť jedinú vec z minulosti. Nevie, kto je, kde je, ani čo sa jej prihodilo. Je vydaná napospas Severusovi Snapovi - jedinej osobe, ktorá by jej, podľa nej, mohla dať odpovede na všetky otázky. Jeho odpovede sa jej však vôbec nepozdávajú. Začína pátranie.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Kto som? 2 » Polievka 3 » Zmena 4 » Dobrú noc, Severus Snape 5 » Prvá časť minulosti 6 » Chcem si vôbec spomenúť? 7 » Aj bez pomoci 8 » Nečakaná žiadosť 9 » Najsilnejší elixír lásky 10 » Ďalší sľub 11 » Brána spomienok 12 » Niečo temné 13 » Najhoršia spomienka 14 » Osudný deň 15 » Budeš mojou súčasťou

Venované Slavomire, lebo ma nakopla k tejto kapči po toľkom čase. Ďakujem. :)

***

Roztrasene som sa trmácala chodbou, značne otrasená tým, čo sa udialo v žalároch. A tým, čo som sa dozvedela. Pre Merlina, ako sa také niečo mohlo stať? Vôbec som si nevedela náš vzťah predstaviť. V akom bol štádiu, ako sme si rozumeli. Správal sa ku mne ako najväčší nepriateľ. Znamenalo to, že som mu niečím ublížila? Alebo sa cíti dotknutý tým, že si na nič nespomínam?

Pritisla som si dlaň na bláznivo tlčúce srdce a snažila sa upokojiť. Musím sa upokojiť. Očividne ho to riadne vykoľajilo. Chcel to ututlať, hoci som naše tajomstvo, či skôr jeho, odhalila. Ako sa mu po tomto pozriem do očí? Keď on vie všetko a ja nič?

Ráno som vstala celá dolámaná. Opäť raz bola za mnou prebdená noc. Vyspím sa vôbec ešte niekedy? Unavene som šla do Veľkej siene na raňajky, kde som utrpela ďalší šok, keď som zočila Dumbledora s úsmevom na tvári a so... zmrzačenou rukou. Spálenou. Vyvaľovala som na ňu oči, v mysli sa mi vybavoval rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši, i následný rozhovor so Snapom. Ešte viac ma prekvapovalo, že Dumbledore sa tváril akoby nič.

„Dobré ránko, slečna Waissová. Vyzeráte unavene. Máte starosti?“ uprene si ma prezrel.

Zavrtela som hlavou a horko-ťažko odtrhla pohľad od mŕtvej ruky. „Nie, len sa mi nedalo spať. A vy... máte sa dobre?“ vyletelo zo mňa.

Neušiel mu môj výraz. Tiež sa zahľadel na ruku, zdvihol ju, aby som ju lepšie videla, pootáčal ju z každej strany, prezerajúc si ju ako múzejný kúsok. „Nuž... starnem... nie som už taký obratný ako kedysi. Ale nie je to také strašné, ako to vyzerá. Netrápte sa tým, slečna Shaniya. Radšej mi povedzte, či dnes prídete na hodinu.“

„Naozaj dnes budete mať čas?“ dychtivo som podskočila. Už mi tie chvíle chýbali.

„Áno, občas si musím aj oddýchnuť,“ žmurkol na mňa a pustil sa do raňajok.

Poobzerala som sa. „Nikto iný nepríde?“

„Nie, profesorka McGonagallová musela ísť niečo vybaviť, Hagrid šiel do Šikmej uličky, no a profesor Snape... vraj sa necíti dobre.“

Obaja sme dobre vedeli, že to je trápna výhovorka, no ani jeden z nás nič nepovedal. Zaželali sme si dobrú chuť, dohodli sa na hodine a ja som následne osamela. Tešila som sa, že onedlho začína školský rok, už som sa bála šialenstva.

„Dobrý deň,“ pozdravila som, keď som vošla do riaditeľne. Dumbledore sa díval von z okna.

Uložila som si veci na stôl a váhala, či si sadnúť.

„Dnes by sme si mohli vyskúšať Patronusa,“ ozval sa po chvíli.

Narovnala som sa. Obrátil sa ku mne a podišiel bližšie. „Je to pomerne náročné kúzlo, keďže naň treba pekné spomienky.“

„Viem, čítala som už o ňom všetko, pospomínala som si asi na všetky poučky a kúzla,“ pochválila som sa hrdo.

Pousmial sa. „Keďže si nič nepamätáte zo svojej minulosti, asi bude pre vás ťažšie určiť niektorú spomienku za takú šťastnú.“

„Ale ja si nepamätám ani na nič smutné, tak by to nemalo byť až takým problémom, nie?“

Zahľadel sa na mňa, s rukami i naďalej skrytými za chrbtom. „Uvidíme.“

Zdalo sa mi, že chce ešte niečo povedať, no pokynul mi, aby som vytiahla prútik.

„Môžem ja sama?“ vyhŕkla som. Chcela som dokázať, že moje samoštúdium je na niečo dobré, som šikovná a ovládam aj toto, podľa mňa, krásne kúzlo. „Expecto Patronum!“ mávla som prútikom pri spomienke na prvú noc tu v Rokforte, v Chrabromilskej klubovni. Z konca prútika vyleteli biele iskry, no nič viac sa neudialo. Sklamane som sa zadívala na riaditeľa.

„To nič, skúsime to ešte raz. Techniku ovládate, problémom budú asi spomienky. Máte ich zrejme primálo.“

„Skúsim to ešte raz,“ pevne som stisla viečka, vrcholne sa sústrediac. Sklamane som však zisťovala, že vo svojej mysli skutočne nedokážem nájsť nič, čo by som označila za silnú šťastnú myšlienku. Brodila som sa v smútku, bezradnosti, v sklamaniach a otázkach. Nič extra šťastné.

„Na dnes to necháme tak,“ začula som Dumbledorov láskavý hlas. Otvorila som oči. „Dajte si čokoládu. Pomáha na všetko. Privoláva príjemné pocity, keď už nič iné,“ posunul predo mňa misku s čokoládovými bonbónmi.

„Prečo sa mi to nepodarilo? Nemá ma čo brzdiť, nič zlé si nepamätám.“

„Myseľ a pamäť sú veľmi komplikované. Pamätajú si všetko, ukladajú si každú sekundu do záhybov a kútov a často ani nevieme, že ich tam kdesi v tme ešte máme. Len keď na nás zrazu vyskočia spoza rohu a ochromia nás. Vy si síce vedome nepamätáte nič, ale vaše podvedomie naplno pracuje a možno práve to mu bráni vyčariť hmotného patronusa. Ale to nič. Možno sa vám pamäť vráti oveľa skôr, ako by ste si želali a spomeniete si aj na šťastné príhody. A aj na tie najsmutnejšie,“ zahľadel sa mi hlboko do očí.

„Chcela som vedieť, aký je môj Patronus...“

„Dozviete sa to. Ovládate väčšinu dôležitých kúziel, v prípade potreby by ste sa dokázali ubrániť. Patronus nie je až taký podstatný. Slúži na odohnanie dementorov a tí sa sem nemajú ako dostať, Rokfort je zabezpečený.“

„Ale... keď zomriete, tak...“

Pozrel na mňa, no nepohol ani svalom. Nevydržala som to ticho a zašepkala som. „Počula som vás... keď ste sa dohadovali so Snapom... Nechcela som!“ dodala som rýchlo. „Ale stalo sa a... viem, čo vás čaká. Ale, samozrejme, nikomu to nepoviem! Už som to sľúbila aj Snapovi.“

„Profesorovi Snapovi...“

„Neviem, či mám právo nazývať ho profesorom, keď bol medzi nami iný ako profesionálny vzťah.“

Riaditeľovo obočie mierne podskočilo. „Spomenuli ste si na niečo?“

„Nie, ale... mali sme taký menší... konflikt.“

„Aha. No, čo sa týka toho, čo ste počuli, slečna Waissová, Severus ma už informoval. Iste, čím menej ľudí o tom vie, tým je to bezpečnejšie. Preto budeme musieť urobiť určité opatrenia.“ Tváril sa vážne. „Ide o vašu bezpečnosť a najmä o život, Shaniya.“

„Mrzí ma to.“

„To nič, stáva sa. Zvedavosť je vlastnosť ľudská,“ usmial sa. „Sme čarodejníci, dokážeme rôzne veci. Ibaže... ja nebudem mať na vás počas školského roku čas, mám dôležité plány s Harrym, preto budete musieť podstúpiť hodiny oklumencie s profesorom...“

„NIE! Teda, chcem sa to naučiť, viem, že je to strašne náročné, ale... nie s ním, prosím... neznáša ma,“ zopäla som ruky. „A po tom, čo som sa dozvedela...“

„A čo ste sa dozvedeli?“

„No... že bol medzi nami nejaký vzťah, očividne sme si boli bližší, ako si viem predstaviť, no on to popiera, strašne na mňa vrieskal, poslal ma preč a zakázal mi objaviť sa ešte niekedy uňho.“

„Raz to najavo vyjsť muselo.“

„Takže je to pravda? Naozaj som s ním...?“ ani som to nedokázala dokončiť. Pravda ma načisto paralyzovala.

„Shaniya,“ oslovil ma láskavo s jemným úsmevom, „pokiaľ viem, ľúbili ste ho a veľmi. Nie je však správne, aby som vám o tom rozprával ja. Musíte na prísť buď sama, alebo si spomeniete. No verte mi, určite vás k ničomu nenútil, ani...“

„Nie, to som si ani nemyslela, ja len...“ Zmĺkla som. „Zdá sa mi to neuveriteľné.“ A ešte neuveriteľnejšie bolo riešiť svoj ľúbostný život s riaditeľom školy.

„Skúste si položiť otázku, či už teraz necítite nič.“

Zamračila som sa naňho. Otvorila som ústa, no zastavil ma jeho zhovievavý úsmev. „No... neviem to pomenovať... ja... niečo cítim, áno, ale neviem, čo to je. Pá-páči sa mi, ale...“ jachtala som celá červená.

Mávol rukou. „Nemusíte mi o tom hovoriť nahlas, len si tú otázku zodpovedajte vo svojom vnútri.“

„Ale on ma neznáša. Čo na tom, čo cítim ja?“

„Ak ste si ho získali raz, podarí sa vám to opäť,“ žmurkol na mňa.“

Milé, že vo mňa verí, otázkou je, či sa chcem o niečo také pokúšať.

„No a ešte sa vráťme k tomu, čo ste počuli. Chcem vás dôrazne požiadať, aby ste o tom nikomu nič nepovedali. Naozaj nikomu. Ani priateľom, ani učiteľom, vôbec nikomu. Je to len medzi nami tromi. Rozumeli ste?“

„Áno, samozrejme.“

„Viete, na čo slúži oklumencia?“

„Áno, zabránim tak, aby sa mi ktosi motal v mysli.“

„Správne. Preto sa ju budete musieť naučiť využívať veľmi dobre, aby sa k myšlienkam, ktoré nesmie nikto iný vedieť, nedostal nikto nepovolaný.“

„Máte tým na mysli aj Voldemorta?“

„Aj jeho.“

„Má dôvod robiť niečo také?“

Dumbledore si vzdychol. „Ide sa do tuhého, ako sa hovorí, možné je všetko.“

Zrazu sa mi zdal strašne zostarnutý a slabý. Tá odumierajúca ruka priam kričala a dobre som si pamätala, čo povedal Snape - Dumbledore má maximálne rok života. V tej chvíli mi starca predo mnou prišlo ľúto. Nie tak jeho, ako toho, o akého úžasného čarodejníka svet príde jeho smrťou. Keby sa dalo, zabránila som tomu. No ak si to tak vyslovene želal a dohodol sa s kolegom, malo to svoj význam. Napriek tomu sa môjho srdca zmocňoval po odchode z riaditeľne smútok a bolesť.

Moja knižka Šepot dúhy bola nominovaná na Panta Rhei Awards v kategórii Slovenská mládežnícka kniha roka 2017. Ak by ste ma chceli podporiť svojím hlasom, budem vám vďačná z celého srdca. <3

Link: http://www.awards.sk/#Slovensky-mladeznicka-kniha

[ » na začiatok « ]