Kapitola:
Pridaná: 28.7.2007, 18:52:32
Čítaná: 1346×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Richard Chrabromil, Salazar Slizolin, B.Bystrohlavová, B.Bifľomorová
Stručný dej: Príbeh o tom, ako bol založený ROkfort

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3

Na druhý deň ráno sa všetci stretli na pôde nového Rokfortu.

„Tak a teraz zariadiť vnútrajšok.“, povedala Brunhilda.

„Ja zatiaľ použijem to kúzlo proti muklom, ale bude to trochu trvať!“, povedal a začal mávať prútikom.

„Ja idem začarovať tie schody.“, povedala Brigita a vydala sa naprieč obrovským vchodovým dverám. Keď vošla pred ňou sa rozprestierala obrovská chodba. Vydala sa ku schodom a začala aj ona mávať prútikom, až na to že ona nemusela behať po celom areáli ako Richard.

„Ja som priniesla zopár obrazov.“, mávla prútikom a okolo nich sa objavili kopy obrazov. Richard skoro do jednej z nich narazil.

„Tomu vravíš zopár?“, spýtal sa jej s vyvalenými očami.

„Áno, a mám tu ešte zopár obrazov s heslami.“, ukázala na dva veľké obrazy.

„Kam pôjdu?“, spýtal sa jej Salazar.

„Jeden pôjde pred Richardovu fakultu a jeden pred Brigitinu.“, povedala.

„A tie brnenia?“

„Vidíš to úplne vpredu? Tak to pôjde pred moju fakultu.“, ukázala na široké brnenie, ktoré stálo pred ostatnými. Bolo staré a dosť špinavé.

„Kto to bude čistiť?“, spýtal sa jej Salazar zhnusený tou špinou.

„Sme predsa čarodejníci!“, povedala mu, mávla prútikom a to široké brnenia sa zrazu zaligotalo sťa práve vyleštené striebro. V tom Salazarovi napadlo.

„Hej, Brunhilda ako bude vyzerať tvoj znak pre fakultu?“, spýtal sa jej a v očiach mu bolo vidieť iskričky zvedavosti.

„No ja som rozmýšľala že znak by mohol byť bronzovo-modrý a v strede by mohol byť havran.“, povedala.

„Dobre! Idem sa opýtať aj ostatných.“, odišiel dovnútra za Brigitou. Uvidel ju uprostred schodiska ktoré bolo odrezané od stien.

„Preboha!“, zvolal keď ten chaos videl. Schody sa posúvali ako chceli hore dolu a niekedy aj ostali stáť a dotyčný ktorý bol na nich nemal kam ujsť.

„Ehm... Trochu sa mi to vymklo z rúk!“, zakričala dole za Salazarom. Práve sa k nej blížili schody a tak skočila na ne. Salazar sa vybral za ňou hore aj keď vedel aké je to riziko.

„Čo si tu preboha robila?“, spýtal sa jej s nemým úžasom na tvári.

„Ja som sa nejako pokúšala začarovať tie schody aby sa hýbali.“, vyjachtala zo seba a skočila na ďalšie schody.

„Salazar, pomôžeš mi s tým?“, spýtala sa ho s vystrašeným tónom a skočila na ďalšie schody. Salazar mykol prútikom a všetky schody sa prestali hýbať. Potom ich popresúval tak aby Brigita mohla zliezť.

„Ďakujem.“, poďakovala sa mu, keď zišla dole.

„Prosím. Chcel som sa ťa spýtať, ako by mal vyzerať znak tvojej fakulty?“, spýtal sa jej ešte predtým ako stihla zodvihnúť prútik, aby sa pustila do ďalšieho pokusu spojazdniť schody. Brigita sa naňho pozrela a povedala.

„Môj znak? Ešte som nad tým nerozmýšľala: Ale myslím, že by tam mohli byť farby žltá a čierna.“, povedala a znova zdvihla prútik. Salazar ju ešte zadržal.

„A zviera, aké by si chcela zviera do znaku?“

„Jazveca!“, odpovedala rázne a už potom začala čarovať. Salazar radšej odišiel aby ju nemusel znova zachraňovať. Rozmýšľal či pôjde aj za Richardom. Povie mi na čo sa ho to pýtam. Povedal si v mysli. Nakoniec sa za ním vybral. Už ho nenašiel behať okolo hradu, ale skrýval sa za širokým brnením. Salazar k nemu prišiel a zasyčal.

„Ale, ale, čo sa tu skrývaš Chrabromil?!“

„Dobre vieš, že nerozumiem po parselsky!“, vyprskol naňho Richard.

„Prečo sa tu skrývaš?“, povedal už normálne.

„Videl si Brunhildu? Toľko obrazov nie je ani v múzeu! Kam ich chce všetky dať?“, povedal mu Richard.

„Neboj sa!“, smial sa Salazar, „jeden z nich bude určite zdobiť vchod do tvojej fakulty.“

„Čože????“, spýtal sa ho Richard, ktorý v tej chvíli vyskočil na nohy.

„Ale, nič. Chcem sa ťa spýtať aký chceš mať znak svojej fakulty.“, povedal.

„A načo ti to bude?“, spýtal sa ho Richard so spýtavým pohľadom na tvári. Vedel som že to povie!! pomyslel si Salazar.

„Len tak!“, odpovedal mu na to.

„Dobre. tak teda môj znak by mal byť zlato-červený. A ešte by som tam dal aj leva. Tak n...“, nedopovedal Salazar mu utekal z dohľadu.

„Á, tu si Richard!“, počul za sebou hlas, na ktorý sa strhol. Bola to Brunhilda.

„Všade ťa hľadám!“, povedala.

„To som si domyslel!“, zamrmlal si pod nos.

„Čo si hovoril?“, spýtala sa ho.

„Nič, ni...“, nedohovoril. Niečo ho vyrušilo a to niečo prichádzalo od hradu. Znova sa ozval ten hluk. Vykročil smerom k hradu a keď sa to ozývalo už po tretí krát rozbehol sa. Veď vo vnútri je Brigita. Napadlo ho keď sa hluk ozval po štvrtí krát. Obzrel sa a zistil, že za ním beží Salazar s Brunhildou. Otvoril dvere a načúval, skadiaľ sa zvuk znova ozve. Ozval sa sprava, kde boli schody. Rozbehol sa k nim a za ním boli aj Salazar s Brunhildou. Prišiel tam a naskytol sa mu hrozný pohľad. Schody sa zase hýbali ako chceli a vyzeralo to tak, ako by chceli Brigitu zhodiť. Akoby im vadila. Čo to má znamenať. Pomyslel si. A kde je Brigita. Nemusel sa dlho sám seba pýtať kde, lebo ju zazrel. Brigita utekala ku stene ale jeden schod pod ňou sa zlomil a ona sa prepadla. držala sa len prstami horného schoda.

„Pomoooc!“, zakričala.

„Brigita, len sa drž!“, kričal za ňou Richard.

„Richard, pomôž mi!“, zúfalo nariekal Brigita no stále sa držal schodu.

„Nie, už zase!“, povedal Salazar, hneď ako prišiel.

„Čo už zase?“, spýtal sa nechápavo Richard.

„Tie schody už takto vystrájali!“, povedal Salazar, mávol prútikom no nič sa nestalo.

„Došľaka, nefunguje to!“

„Čo nefunguje?“, pýtal sa naliehavo Richard.

„Kúzlo, ktoré som na tie prekliate schody použil vtedy.“, povedal Salazar prestrašenému Richardovi.

„Ako to, že nefunguje!“, pýtal sa Richard a bol čoraz bledší.

„Ja neviem. Asi...“, v tom sa zarazil Brigita sa zošmykla jedna ruka. Chvíľu stáli nehybne, no potom sa Brigita opäť pevne chytila schodov.

„Čo si spravil potom, keď si použil to kúzlo?!“, spýtal sa ho Richard a jeho tvár menila farby tak rýchlo, ako semafor.

„Použil som ďalšie.“, povedal mu Salazar.

„Aké??!!“, naliehal Richard.

„Na prenášanie vecí!“ Vtom Brunhilde niečo napadlo.

„Popresúvajme tie schody tak, aby sa hýbali, ale, aby sa po nich dalo bezpečne prejsť.“ A potom ich začali presúvať najprv presunuli schody tak aby sa dostali k Brigite. Prvý po nich vybehol Richard. Brunhilda sa Salazarom zatiaľ upravovali schody, tak, aby sa mohli hýbať len niektoré a potom ich kúzlami pripevňovali k stene. Keď bol už Richard pri Brigite, pomohol jej dostať sa hore, tuho ju objal a povedal:

„Už nikdy ma takto nevystraš! Skoro som umrel od ľaku.“, povedal jej a vybrali sa dole za Brunhildou a Salazarom, ktorý už prestali presúvať schody. Schody sa už hýbali iba niektoré, a aj tie sa hýbali pomaly, takže mohli kľudne zísť dole.

„Tie schody majú len jeden háčik!“, povedala Brunhilda, keď zišli dole, „nebudeme ich môcť ovládať tak, aby sa hýbali len niekedy, alebo len na povel.“

Povedala, obzrela sa hore a uvidela, ako sa práve zopár poschodí posunulo iným smerom. Vybrali sa všetci von a pomohli Brunhilde s obrazmi. Richard si zavesil do svojej veže zopár obrazov a pred klubovňu si dal obraz “Tučnej pani“. Spolu so Salazarom mala v podzemí fakultu aj Brigita. Mala ju hneď vedľa kuchyne a pred svoju klubovňu si dala obraz prísne sa tváriaceho pána. Vedľa na kuchyňu dala obraz s ovocím. Mal svoje čaro. Keď ste pošteklili hrušku, tak tá sa potom premenila na kľučku a mohli ste vojsť. Salazar si pred vchodom do klubovne dal záležať. Začaroval kamennú stenu, aby otvorila dvere len na heslo. Neskoro večer odchádzali domov. Richard a Brigita si dohodli stretnutie v jednej reštaurácií, kde si objednali jedlo a rozprávali sa.

„Už ma nikdy takto nevystraš!“, stále jej hovoril. A ona mu na to vždy odpovedala:

„Neboj sa dám si pozor!“

„Sľubuješ?“, nedal sa Richard.

„Áno, áno.“

„Dobre!“, povedal Richard už trochu pokojnejší.

„Jedz, vôbec si sa toho jedla nedotkol!“, povedala mu Brigita.

Richard sa pozrel na tanier. Mala pravdu. Jedlo, ktoré mal na tanieri bolo nedotknuté, a tak sa doňho pustil. Bol strašne hladný. Od toho incidentu so schodmi sa vôbec nenajedol. Brigitu vôbec neprekvapilo, že je hladný a pokojne jedla svoje jedlo. Po večeri Richard odprevadil Brigitu domov. Keď dorazili k Brigitinmu domu, Brigita sa ho spýtala, keď sa poberal na odchod:

„Richard..., nechceš ísť na chvíľu dnu na drink?“

„Dobre!“, povedal Richard a vošiel dnu. Brigita mu ponúkla miesto v obývačke.

„Cíť sa tu ako doma.“, povedala. Richard si sadol do kresla krémovej farby a čakal na Brigitu. Brigita priniesla šampanské.

„Ochutnaj!“, povedala mu, „je to ten najlepší muklovský slávnostný nápoj, aký som kedy pila!“, a napila sa. Richard ochutnal šampanské.

„Je fakt dobré.“, povedal Brigita, ktorá sedela vedľa neho sa k nemu prisunula trochu bližšie. Richard si znova odpil, položil pohár so zvyškom šampusu a pozrel sa na Brigitu. Brigita sa prisunula bližšie.

„Ehm..., Brigita.... vieš..“

Nedopovedal. Brigita ho pobozkala a na chvíľu sa od neho odtiahla.

„Prečo si prestala?“, spýtal sa jej Richard. Brigita si ho znova pritiahla a pobozkala ho. Richard tentoraz jej bozk opätoval no po chvíli prestali. Pozreli sa na seba. Obaja boli červený až po uši. Richard sa pozrel na hodinky.

„Páni, už je toľko? Nehnevaj sa Brigita ale už musím ísť.“, povedal jej a bol červený až po korienky vlasov. Odišiel.

Brigita si ľahla do postele, vzdychla si a zaspala. Okolo pol noci. Sa strhla. Niekto bol v kuchyni. Vstala z postele, vzala si prútik a vybrala sa do kuchyne. Dvere chladničky boli otvorené a keď z nich vystúpila osoba, Brigita vyvaľovala oči. Bol to jej Bratranec, ktorého nevidela celé roky. Keď ju uvidel povedal:

„Ahoj Brigita. Páni ty sa ani po toľkých rokoch nemeníš!“, sadol sa za stôl a začal jesť. Brigita si sadla oproti nemu a pozerala sa naňho v nemom úžase.

„Nepamätáš si ma? To som ja! Tom!!“, povedal.

No jasné, Tom. Môj bratranec, ktorého som videla pred desiatimi rokmi, keď som mala pätnásť. Pomyslela si.

„Ahoj Tom!“, povedala, keď sa zobudila.

„Kde sa tu berieš!“, spýtala sa ho a čakala na odpoveď. Tom preglgol kus mäsa a odpovedal jej:

„Vieš, doteraz som bol v Amerike študovať muklov.“

„Fakt?“, tá odpoveď ju zaujala, „čo si tam mal robiť s nimi?“

„No, tak radšej začnem odznova.“, povedal prestal jesť a začal: „Pred piatimi rokmi som si zohnal prácu tu na ministerstve.“

„Ty robíš na ministerstve?“, prerušila ho Brigita.

„Áno a neprerušuj ma!“, vyhŕkol na ňu. Brigita si gestami zamkla ústa a Tom pokračoval:

„Asi rok na to, ako som sa tam zamestnal ma poslali do Ameriky, aby som tam študoval život a zvyky muklov. Poviem ti sú veľmi čudný. Vôbec nevedia, že niečo také existuje. Bolo ťažké, medzi nich zapadnúť, ale musel som to tam nejako vydržať. Žil som v jednom rodinnom dome, kde žila štvorčlenná muklovská rodina. Prvý rok som dostával listy od ministerstva, ale museli mi ich posielať muklovsky, aby som nevzbudil podozrenie. Počul som, že v Amerike čarodejníkov upaľujú.“, povedal a pozrel sa Brigitu. Tá prikyvovala a pri poslednej vete zhíkla. Tom bol rád že pozorne počúva a pokračoval ďalej.

„Asi po roku som prestal dostávať poštu. Myslel som si, že majú veľa práce a tak som sa nesnažil im nejak poslať správu. Keď som už dva roky nedostával listy, začalo mi to byť podozrivé. A keď som už tretí rok nedostal nijaký list, vzal som vecí do vlastných rúk. Zbalil som sa a povedal som tej muklovskej rodine, že musím odísť. Potom som im vymazal pamäť, aby nevedeli, že nejaký Tom Bifľomor existuje a vybral som sa sem, do Anglicka. Keď som prišiel na ministerstvo. A spýtal som sa či si na mňa pamätajú. Odpovedali, že nie. A tak som sa spýtal, či poznajú Toma Bifľomora. Vtom sa jedna zamestnankyňa rozplakala. Spoznal som ju na prvý pohľad. Bola to Katrin Blustrová, dievča, s ktorou som chodil.“, dodal, keď videl Brigitin nechápavý výraz. „Prišiel som k nej a spýtal som sa jej, čo sa stalo. A vieš, čo mi na to povedala. Že, a teraz citujem ,,Tom..., prečo sa pýtate na Toma... ten zomrel pred štyrmi rokmi...,, , a ja na ňu pozerám a potom som odišiel z ministerstva. Bol som taký nahnevaný, že som skoro zbil samého ministra. Ten Luis Deqiure si myslí, že niekoho pošle do zahraničia a potom povie, že je mŕtvy.“

Brigita naň´ho vyvaľovala oči. Nikdy by si nemyslela, že by bolo ministerstvo schopné niečo také urobiť.

„A tak som si vyhľadal tvoju adresu a prišiel som. Prepáč, že som prišiel takto neozvane a hlavne v noci. Bol som u teba a nechcel som ťa budiť.“, dopovedal svoj štvorročný príbeh a znova sa pustil do jedla.

„Ako to, že mi nikto nepovedal, že si mŕtvy? Teda fiktívne.“, dodala, keď uvidela ako sa na ňu pozerá.

„Asi ťa nemohli nájsť. Bohvie!“, povedal a zahryzol do kuracieho stehna.

„Tak ti teda spravím miesto na spanie!“, povedala a odišla do obývačky robiť miesto.

„Dúfam, že si nezabudol niečo s tých čarov, budem od teba potrebovať pomoc!“, vysypala pred neho kopu papierov s pomôckami na vyučovanie a vyučovacími predmetmi. „Ak chceš u mňa bývať, musíš mi aj pomáhať. Toto sú veci do školy.“

„Nechceš ma nahovoriť, aby som sa znova zahlásil do školy!“, spýtal sa jej s trpkým výrazom v tvári.

„Ale nie, neboj sa. To sú veci do školy, ktorú s kamošmi organizujeme. Čo povieš – Rokfortská stredná škola čarodejnícka alias Rokfort.“

Pozrel sa na ňu. „Dobrý názov, ale čo mám ja s týmto robiť?“, ukázal na kopu papierov.

„Ty vyberieš, ktoré predmety sa budú učiť a, ktoré pomôcky si majú žiaci priniesť. A keď sa chceš vyspať, radím ti aby si si pohol. O siedmej vyrážame“, povedala a odišla.

Čo to má znamenať??? Pomyslel si a pozrel sa na kopu papierov. To budem čítať do rána!! A pustil sa do roboty.

Brigite sa sníval zvláštny sen. Prišiel jej stratený bratranec k nej domov. V tom sa strhla. Počula zdola hlasné chrápanie. Tak to nebol sen! Pomyslela si. A zišla dole schodmi. Na gauči spal jej bratranec Tom. Odišla do kuchyne a začala chystať raňajky. Tom zacítil vôňu koláčov a priplazil sa z obývačky do kuchyne a sadol si.

„Dobré ráno!“, povedal celý rozospatý.

„Dobré ráno.“, odzdravila Brigita.

„Na stole máš tie papiere.“, povedal rozospatým hlasom.

„Ďakujem za ochotu!“, usmiala sa a pozrela si papiere.

„Je to vynikajúce!“, pochválila ho.

„To dúfam! Spal som len dve hodiny.“

Najedli sa a vybrali sa pred ich dom. Brigita povedala Tomovi presne, kde sa Rokfort nachádza, poobzerali sa na všetky strany, či sa na nich nikto nepozerá a premiestnili sa. Tom ostal užasnutý hradom. Poobzeral si ho zo všetkých strán a nestačil sa diviť, ako mohli za tak krátky čas postaviť taký veľký hrad. O chvíľu sa primiestnili aj Salazar, Richard a Brunhilda. Brigita Toma všetkým predstavila.

„Salazar, Richard, Brunhilda, toto je Tom.“, povedala a ukázala na Toma.

„Tom, toto je Richard,“, ukázala na Richarda „Salazar,“, na Salazara, „a Brunhilda.“, ukázalôa na Brunhildu. Popodávali si ruky. Až potom si všimli, že Salazar má niečo pri sebe.

„Čo to máš Slizolin!“, spýtal sa ho Richard a ukázal na kopu plátna čo mal Salazar pri sebe. Salazar sa uškrnul.

---------------------------------------------------------------------------

Čo myslíte, čo mal Salazar pri sebe. Napíšte mi sovku alebo mi napíšte na dina176@azet.sk

papa

[ » na začiatok « ]