Kapitola:
Pridaná: 7.2.2018, 21:42:20
Čítaná: 1960×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Mnoho známych z HP
Stručný dej: Príbeh jedného animága....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, horor

Kapitola: 1 » Začiatok 2 » Andrew Mack 3 » Rokville 4 » Návšteva 5 » Kameň Mudrcov 6 » Svedectvo 7 » Stret 8 » Následky 9 » Pôvod 10 » Koniec

Bola tam. Práve sa posadila a profesorka jej na hlavu nasadila Triediaci klobúk. Ten ju po chvíľke napätia zaradil do Chrabromilu. Nenamýšľal si, že nie je sklamaný, napokon, poznali sa od detstva a keby spolu boli v jednej fakulte, hneď by mal jedného priateľa. Lebo on vedel, v akej fakulte skončí. A Chrabromil to nebol.

Jeho predtucha sa o pár minút naplnila a on po zaradení zasadol k slizolinskému stolu. Bol príliš hanblivý na to, aby sa niekomu z prisediacich predstavil, a tak počkal, kým sa pred ním zjavilo jedlo a začal jesť.

Počas večere niekoľkokrát pokukoval po Lily, ale dával si pozor, aby nebol príliš nápadný. Len ho trochu zamrzelo, keď videl, že ona si už nejaké kamarátky našla. Zatiaľčo ony boli zahĺbené do rozhovoru, ku nemu sa až do konca večere nik nemal.

Prvé roky na Rokforte preňho neboli najjednoduchšie. Hoci si chcel nájsť priateľov a chcel zapadnúť, nikdy sa mu nepodarilo vyhrabať sa zo škatuľky samotára, utiahnutého introverta. Časom sa s tým však zmieril. Nemohol povedať, že by sa mu udialo niečo, pre čo by sa musel trápiť alebo čo by mu strpčovalo život (ak nepočítal skupinku štyroch výrastkov z Chrabromilu). Zmena nastala, až keď bol piatak.

Bola neskorá jeseň, piatok poobede a piatak Severus Snape vyšiel z hradu na rokfortské pozemky. Založil si ruky do vreciek a zaumienil si pred večerou prejsť sa po celom školskom pozemku.

Neďaleko hájnikovej chatrče ju zbadal. Sedela pod stromom s otvorenou knihou. Za tie roky sa síce príležitostne rozprávali, ale nikdy nepôsobili ako ozajstní priatelia. Teraz ale pod tým stromom sedela sama, a tak sa rozhodol prihovoriť sa jej.

„Ahoj, Lily,“ pristúpil ku nej.

Tvár sa jej rozjasnila:

„Severus, ahoj. Nechceš si prisadnúť?“

Prikývol a sadol si.

„Čo čítaš?“ kývol hlavou na knihu.

Ukázala mu obal: ŽIVOT A ZVYKY MUKLOV.

„Zaujíma ma, či to autori vystihli tak, ako to v skutočnosti u muklov je,“ zasmiala sa.

Ešte chvíľu sa pod tým stromom bavili, keď neďaleko nich prechádzala skupinka štyroch chalanov. Jeden z nich, vysoký, hnedovlasý a v okuliaroch Lily zamával. Tá mu kývla späť. Severusa bodol hrot žiarlivosti. Poznal ho. James Potter. Neraz si nemal problém vystreliť zo Severusa.

Začalo sa stmievať, a tak zamierili do hradu.

„Vieš, čo bude na večeru?“ opýtala sa ho.

„Nie, nestihol som si pozrieť nástenku.“

Z nejakého dôvodu sa celý čas Lily držala pri ňom. Dokonca (a Severus si nepamätal, že by to niekedy niekto spravil) si nesadla ku chrabromilskému stolu, ale sadla si vedľa Severusa za slizolinský.

Počas večere sa celý čas naďalej rozprávali. A hoci celú konverzáciu udržovala Lily, jemu to vôbec nevadilo. Vždy bola veľmi výrečná.

Večera sa skončila. Cestou z Veľkej siene sa rozlúčili a obaja zamierili do svojich klubovní.

„Severus?!“ zavolala naňho z ničoho nič, keď už stála na schodoch. „Čo keby sme zajtra spolu skočili do Rokvillu?“

Severus sa pousmial.

„Ale iste. Čo tak o jednej pri hradnej bráne?“

Ukázala mu vztýčený palec a rozbehla sa po schodoch.

Severusa jej dnešné správanie potešilo, ale aj veľmi prekvapilo. Od malička bola Lily spontánna a nebála sa hľadať si priateľov. Na druhej strane sa za tých päť rokov na škole ku nemu správala skôr chladne a nikdy neprejavila záujem o to, aby boli takí istí priatelia, ako počas predškoských čias.

Ešte keď si ľahol do postele, v bruchu cítil motýliky. Vedel veľmi dobre, čo znamenajú, a posledné myšlienky, ktoré mu v hlave ostali tesne predtým, než zaspal, sa týkali len a len jej.

Na druhý deň stál pri bráne na minútu presne. Lily nebolo nikde vidieť, avšak zjavila sa o pár minút a bola celá zadychčaná. Vyzerala, že sa za ním ponáhľala.

„Ahoj,“ nahlas vydýchla. „Pripravený? Ideme?“

Rokville bol skvelý. Lily poznala každý obchod, každé miesto, kde sa študenti skrývali, keď si chceli vypiť trochu viac ďatelinového piva a vedela aj o tej najlepšej cukrárni v celej dedine. Práve v nej sa usadili. Obaja si objednali rebarborový koláč.

„Bojím sa VČÚ,“ spustila Lily po chvíli. „Hoci na to myslím už od prvého ročníka a vždy som sa učila dopredu, strašne ma to znervózňuje.“

„Nič sa neboj,“ odvetil jej. „Veď koľko ozaj mizerných žiakov to zvládlo vynikajúco. Ty sa nemáš vôbec čoho báť.“

Lily sa rozhodla, že si skočí ešte po kávu a Severusa nechala pri stole samého. Ten zrazu ucítil, ako ho niekto zozadu potiahol za vlasy. Sykol od bolesti a hlavu mu dotyčný vykrútil smerom k stropu. Ten dotyčný bol Sirius.

„Ahoj, Ufňukanec,“ zaškeril sa naňho. Vedľa stál jeho okuliarnatý kamoš, James.

„Chutí ti?“ James zdvihol tanier s nedojedeným koláčom. „Tak to by si nemal vynechať ani jediné sústo!“

Vtom James capol tanier Severusovi na tvár. Väčšina ľudí okolo sa tvárila, že to nevidí. Iba dvaja chalani pri neďalekom stole z Jamesovej a Siriusovej partie sa smiali. Severusovi v ušiach rezonoval najmä škrekľavý smiech toho nízkeho a tučného chalana pri stole.

„Hej! Čo sa to tu deje? Okamžite ho pusti, James!“ To sa Lily vrátila s hrnčekom v ruke.

„Ale čo, Evansová? Ty si na rande s Ufňukancom?!“ James bol naozaj prekvapený. „Keby si išla so mnou, veru by si sa nenudila tak, ako určite tuto s ním.“

„Ani za milión, James. Sirius, pusti ho a okamžite zmiznite!“ To už kričala.

Niečo v jej hlase oboch chalanov primälo k tomu, aby sa od stola bez slova vzdialili.

„Tu máš, utri si tvár.“

Severus od nej prijal vreckovky. Obzrel sa za Jamesom a Siriusom. Sedeli pri svojich zvyšných dvoch priateľoch a mlčky niečo popíjali.

„Poďme niekam inam, úplne ma prešla chuť,“ navrhla.

„A čo tvoja káva?“

„Dopijem si ju cestou.“

Bez slova sa prechádzali po Rokville. Vznikla medzi nimi akási bariéra a ani jeden z nich nechcel preušiť ticho.

„Bude v pohode, ak sa rozlúčime a pôjdeme do hradu? Potrebujem ešte napísať esej z obrany proti čiernej mágií,“ Snape vedel, že mu neuverí.

„Rozumiem, bež,“ kývla hlavou.

„Tak ahoj,“ vykročil smerom ku hradu.

„Severus?“ opäť za ním zavolala. Otočil sa.

„Mrzí ma to.“ Tvár mala smutnú. „Nie sú takí vždy. Vedia byť milí. Nie je to osobné, správajú sa tak k viacerým ľuďom, ale...“

To už ju nepočúval, ale utekal k hradu.

Vtrhol do klubovne a vybehol hore do izby. Tam kopol do steny, sadol si na posteľ a od nervov stískal perinu. Čo si ten James myslí? Zlosť v ňom vrela. Najhoršie bolo, ako veľmi mu pripomínal jeho otca. Tiež nikto neveril, aký v skutočnosti je. Práve naopak, každý ho mal rád, obdivovali ho a nad Severusovými slovami len mávali rukou. Ale toto len tak nenechá. Vedel, že sa Jamesovi pomstí.

„Severus?“

Opäť to bola Lily. Prihovorila sa k nemu v soviarni, kde práve odosielal list domov.

„Lily, ahoj.“

Nahla sa ku nemu: „Počuj, mohli by sme ísť niekde, kde budeme mať súkromie? Musím ti niečo povedať.“

Pobrali sa na nádvorie, kde sa Lily začala rozhliadať.

„Tamto,“ ukázala na kút vonkajšej hradby. Pobrali sa ta.

Lily začala rovno, bez obalu: „Veríš na nadprirodzené bytosti?“

Snape koktavo začal: „Nuž, viem o vlkolakoch, jasné. A o drakoch vie každý.“

„Nemyslím takto,“ začala. „Veríš na vampírov?“

Tá otázka prišla tak náhle, až sa Severus nahlas rozosmial. Iste, počul, že existovali a že vyhynuli v stredoveku, ale takto mu to pripadalo, že si len Lily robí srandu. Keď sa jej ale nahrnuli slzy do očí, prestal.

„Ježiš, prepáč, nemyslel som to tak.“

Lily spustila. „Cítim, že ti môžem dôverovať, Severus. Cítim z teba, že by si ma nezradil a že sa ti môžem zveriť. Len sa obávam, či mi uveríš a ako na to všetko budeš reagovať.“

Chytil ju za obe ruky.

„Poznáme sa od detstva, mne môžeš veriť.“

Lily sa na dlhú chvíľu zahľadela do zeme. Potom zo seba začala pomaly súkať slová.

„Počul si tie klebety o tom, ako sa v noci niekoľkokrát za mesiac vytratím zo spální a o pár hodín sa vraciam?“

Severus sa rozhodol neklamať. Počul o tom od chrabromilských dievčat na elixíroch. Začul to, keď to preberali a zabávali sa na tom.

„Dievčatá si medzi sebou zo mňa uťahujú, že utekám za frajerom. Nechápem, čo si o sebe myslia, keď v spálniach v noci nikto nie je sám, a teda by som sa s ním nemala ako stretávať. Už som im párkrát povedala, že sa vytrácam dole do klubovne, lebo potrebujem rozmýšľať. Pochybujem, že mi to uverili, navyše ma hocikedy mohol niekto sledovať.“

Zahľadela sa mu do očí.

„Pravda je taká, Severus,“ rozplakala sa, „že som vampírka.“

Severus ju začal utešovať. Samému mu trhalo srdce, keď ju takto videl. Nevedel, čo si o tom myslieť. Zatiaľ sa rozhodol držať faktov, a teda že vampíri v stredoveku vyhynuli. Keď ale pokračovala v rozprávaní, počúval ju.

„To, že vampíri vyhynuli, je mýtus,“ začala, „žijú väčšinou v uzavretých komunitách, izolovaní od sveta. Boja sa, ako ľudia na nich zareagujú, a tak žijú v ústraní. Ale sú aj takí, ktorí sa neizolujú a rozhodnú sa žiť normálne medzi ľuďmi. Moji rodičia sa ma rozhodli tak vychovať.“

Vzlykla a potiahla nosom.

„Nakazila som sa ako veľmi malá,“ pokračovala. „Prechádzala som sa blízko domu, rodičia ma museli mať na dohľad. Lenže na chvíľu ma pod dozorom nemali. Možno si po niečo išli, možno ich volala moja sestra Petunia, ktohovie. Skrátka na mňa nik nemohol dozerať.“

Mala prázdny pohľad, Severusovi bolo zrejmé, že spomína.

„Už som bola na ceste domov. Z kríkov ale vyskočil nejaký muž a schmatol ma. Zapchal mi ústa, nemohla som kričať. Zatiahol ma do kríkov a zahryzol sa mi do krku. Potom ma z kríkov vyhodil a pobral sa na útek. Niečo sa so mnou stalo, nevedela som ani poriadne stáť, nevedela som kričať, nič. Doteperila som sa domov, držiac sa za krk. Keď ma ocko zbadal, bol v šoku. Neskôr som zistila, že sa za mnou ťahá krvavá čiara. Všetko som im vyrozprávala, zavolali tete, nech stráži Petuniu a vzali ma do nemocnice.

Prežila som, ale lekári nechápali ako. Mala som prehryznutú tepnu, len tak-tak som nevykrvácala. Všetci si mysleli, že som v poriadku. Zavolali aj políciu kvôli tomu mužovi, čo mi to spravil, ale to nikam neviedlo. Predovšetkým nechápali, ako ma mohol dohrýzť človek zubami. Navyše som si vôbec nepamätala, ako vyzerá.

Až neskôr som na sebe začala badať zmeny. Cítila som obrovský smäd. Pila som toľko vody, ako nikdy v živote. To mi ale nestačilo.

Ale raz sa Petunia v kuchyni porezala a rýchlo utekala po mamu. Vtedy som si všimla, ako sa mi rozšírili oči a predĺžili zuby. Nevedela som, čo to so mnou je. Zmätene som vybehla z domu von a utekala ulicou. Akoby sa vo mne prebudilo akési zviera. Netušila som, kam mierim.

Zbadala som na zemi potkana. Zadusila som v sebe inštinkty, rýchlo sa obzrela, či niekto nejde a skočila som po ňom. Zahryzla som sa a cítila som po prvýkrát ako môj neuhasiteľný smäd vďaka jeho krvi mizne.“

Zahľadela sa na Snapea.

„V noci odchádzaš z klubovne, aby si išla na lov?“

Prikývla.

Rozhostilo sa dlhé ticho. Lily napokon sama odišla a nechala ho tam stáť. Bol prekvapený, nevedel čo robiť. Stál tam aspoň polhodinu.

Zrazu doňho niekto drgol.

„No čo, Ufňukanec?“ počul známy hlas. Bol to James a strčil doňho. „ Už tu nemáš Lily, aby ťa chránila, čo?“

Severus sa neovládol a vrazil mu.

Nevedel o tom, ale Lily Snapea sledovala celý ten čas, čo tam stál, cez okno chrabromilskej klubovne. Zbadala, že sa strhla bitka. Vybehla z klubovne rozhodnutá sa Severusa zastať stoj čo stoj.

Severus ležal na zemi a James ho fackal. Netrvalo to ale dlho, zhodil ho zo seba a vytiahol prútik. Zabije ho, bol rozhodnutý. Za to všetko, čo mu napáchal. Bolo mu jedno, že skončí v Azkabane.

„Avada-“

Nemohla to dopustiť. Nedovolí, aby si zničil celý život a aby skončil v Azkabane. Bola rozhodnutá ho zastaviť. Lily bez toho, aby rozmýšľala, sa Severusovi zahryzla do krku.

[ » na začiatok « ]