Kapitola:
Pridaná: 27.12.2017, 08:48:58
Čítaná: 2039×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Harry Potter, Ginny Potterová, Albus S. Potter, Draco Malfoy, Astoria Malfoyová, Scorpius Malfoy
Stručný dej: Súťažiaci mali za úlohu napísať vianočnú poviedku odohrávajúcu sa počas Vianoc.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1. Alebo to bude tými Vianocami 2 » 2. Rozhodne nie vhodný vianočný darček 3 » 3. Siriusove prvé Vianoce 4 » 4. Duch minulých Vianoc

Sirius sa posadil na kraj postele a smutne sledoval svojich troch kamarátov, ako sa balia domov na sviatky. Bolo to tesne pred Vianocami svojho prvého ročníka na Rokforte a Sirius bol jediný z nich, ktorý počas sviatkov nebude oslavovať s rodinou. Nieže by jeho rodina vôbec niekedy nejaký sviatok oslavovala. Áno, dokonca aj na jeho narodeniny dostal maximálne nový plášť, pretože jeho starý mu už viac nesedel. V podstate bol už zvyknutý na rušenie všetkých sviatkov v roku a vlastne s tým nikdy nemal problém. Ale odkedy bol na Rokforte sa veľa vecí zmenilo. Jeho rodina ním opovrhovala za to, že bol priradený do Chrabromilu a vrešťadlo, ktoré preto dostal deň po tom, bolo viac než nepríjemné. Zrazu to už nebol ten rodinný vzťah ako predtým a odchod na Rokfort bol porovnateľný s vyhnanstvom. Napriek tomu to nikdy neľutoval a dokonca si tam našiel troch kamarátov Jamesa, Remusa a Petera. Aj preto ho trápil ich odchod hneď po prvom polroku. Nechcelo sa mu ísť zase naspäť za jeho rodinou a bol by najradšej, keby tak spravili aj oni. „No tak, Sirius, vrátime sa za pár dní a potom urobíme tú najlepšiu blbosť všetkých čias," povzbudil ho James. Keď len rezignovane prikývol, o niekoľko sekúnd neskôr mu pristál na tvári pár špinavých ponožiek. Sirius vyskočil a pokúsil sa zato škaredo pozrieť na Jamesa, ale jemu samému to potom prišlo smiešne. Krátko nato sa Sirius pripojil k Jamesovi a rozpútal s ním malú ponožkovú vojnu. Medzitým sa na hrade zjavila tradičná vianočná dekorácia, a Sirius si prvý raz naplno uvedomil svoju samotu.

Nasledujúce ráno bola Siriusova nálada na bode mrazu, pretože Rokfortský expres mal už onedlho odísť. Napriek tomu však na sebe nedal nič poznať. „Ako oslavujete Vianoce?" spýtal sa Sirius Remusa. Síce si myslel, že je hlúpe, že jeho priatelia odchádzajú, ale stále bol zvedavý, ako iné rodiny oslavujú Vianoce. Remus prekvapene pozrel na Siriusa. „Pravdepodobne budeme spolu večerať a sedieť pred vianočným stromčekom. Ako každý rok,“ odvetil. Sirius prikývol a znova pozrel na veľký ozdobený stromček vo Veľkej sieni. Ako rád by aj on chcel niekedy rozbaliť svoje darčeky pred vianočným stromčekom. Sirius sa prechádzal pozdĺž snehom pokrytého Rokfortského areálu.

Rokfortský expres odišiel pred hodinou. So svojimi priateľmi sa rozlúčil pred veľkou bránou v Rokforte a potom už iba sledoval, ako nastupujú do jedného z vozňov bez koňa a odchádzajú. Mal už ľadovo studené ruky, keď počul z diaľky svoje meno. Otočil sa a spozoroval ďaleko na kopci veľkú postavu. Hagrid mu dobre naladený mával a volal na neho. Sirius ho so svojou partiou rád navštevoval. Pýtali sa ho často na veci okolo Rokfortu a snažili sa aby nezistil, čo s informáciami od neho robili v noci. Vtedy s pomocou Jamesovho neviditeľného plášťa od svojho otca často vychádzali z postele a prehliadli hrad a okolie. Hagrid, ako hájník z Rokfortu, veľmi dobre poznal terén mimo hradu. Rýchlym krokom sa k nemu vybral. Ten ho radostne pozdravil a pozval ho do svojej chatrče. Hagrid nemotorne manipuloval s riadom vo svojej malej kuchyni, zatiaľ čo Sirius vyzeral takmer prehltnutý sediaci na obrovskej stoličke. Keď Hagrid skončil, ponúkol mu čaj a svoje domáce sušienky na veľkom tanieri. Sirius si ich nedôverčivo prezeral a zámerne si z nich vybral ten najmenší. Keď do neho zahryzol tak sa škaredo zatváril, lebo si skoro vylámal zuby. Našťastie si to Hagrid nevšimol, pretože pripravoval čaj. Využívajúc tohto momentu vzal Sirius odryznutú sušienku a hodil ju Tesákovi, Hagridovmu psovi. Po krátkom hraní sa s ňou ju odignoroval a spal ďalej. Sirius sa potom obrátil ku svojmu horúcemu čaju. Jeho prsty sa konečne trochu zohriali, keď držal horúcu šálku v rukách. „A čo budetš robiť v najbližších dňoch?" opýtal sa hlbokým hlasom Hagrid, keď sa posadil na stoličku pri stole. Sirius len pokrčil ramenami. Nechcel na to myslieť a už vôbec o tom hovoriť. „Páči sa ti Rokfort v zime? Každý rok zodpovadám za obstarávanie vianočných stromčekov, dokonca aj ten vo Veľkej sále", vysvetľoval pyšne a odpil si veľký glg zo svojej šálky. Sirius prikývol. „Àno, strom vo veľkej sále je naozaj veľký." Hagrid mu rozprával, ako každoročne vynakladá veľkú námahu nájsť ten správny vianočný strom a niektoré historky z minulých vianočných sviatkov v Rokforte. Po niekoľkých hodinách pohodlného sedenia pred praskajúcim ohňom dostal Sirius nápad. „Vieš čo Hagrid, možno by som sa mohol vrátiť zajtra a oslavovať s tebou Vianoce." Vedel, že to určite znelo zvláštne aby chcel prvák tráviť Vianoce s rokfortským hájnikom, ale táto predstava mu bola stále príjemnejšia ako keby mal byť na sviatky celé hodiny niekde v prázdnej chrabromilskej klubovni. Pokiaľ vedel, bol to jediný Chrabromilčan, čo zostal na škole cez sviatky. Hagrid sa naňho prekvapene pozrel a potom sa zasmial: "Samozrejme, budem rád ak prídeš, ale nemusíš keď nebudeš chcieť." „Keď nebudem chcieť? Nechcem prísť aby som ti urobil láskavosť, ale preto, že to chcem", vyhlásil Sirius rozhorčene. Hagrid sa v jeho hlbokom chrapľavom hlase zasmial a žmurkol na neho. Niekedy Sirius niekedy nerozumel ľuďom okolo seba.

Neskoro vo večerných hodinách bol Sirius stále schúlený pred krbom pri ohni. Avšak nesedel na jednej z veľkých červených pohoviek, tam až príliš cítil tú prázdnotu ktorá ho obklopovala. Bol čo najbližšie ku krbu. Praskanie ohňa bolo upokojujúce, aspoň čas od času prerušilo trápne ticho okolo neho v Chrabromilskej veži. Teplo z ohňa mu oblievalo celé telo a príjemne ho hrialo na koži. Len čas od času sa musel od neho odvrátiť, keď už sa mu zdalo byť príliš horúco. Zajtra sú Vianoce, prvé Vianoce ktoré nestrávi sám vo svojej temnej izbe. Zato teraz sedel sám v Rokforte, ale zdalo sa mu to stále tisíckrát lepšie ako spomienka na jeho izbu. Tu mal aspoň praskajúci oheň, zajtra mohol ísť na chutné raňajky a výzdoba všade naokolo v hrade mu pripomenula aspoň trochu vianočného ducha. Naviac sa rozhodol zajtra navštíviť Hagrida a stráviť s ním nejaký čas. Možno sa tak dozvie o niektorých ďalších tajných miestach na Rokforte. Unavený z tepla sa neskoro po polnoci presťahoval do svojej spálne. Dlho s tým otáľal, pretože zvuk praskajúceho ohňa bol tak upokojujúci. Teraz stál unavený vo dverách spálne a očami si prezeral prázdne postele okolo. Ležali nedotknuté a elegantne ustlané. Klesol do svojej postele a na svoju radosť okamžite zaspal bez toho, aby musel viac premýšľať nad tichom.

Nasledujúci deň sa Sirius zobudil neskoro. Slnko už dlho svietilo cez okná izby. Sneh vonku na parapetách ho oslepoval, keď sa snažil pozerať von svojimi ospalými očami. Nemal žiadnu chuť vstať a nechať svoju útulnú vyhriatu posteľ. Raňajky určite prespal vzhľadom na to, ako neskoro už bolo ale na druhej strane ešte nebol ten správny čas isť k Hagridovi.

Pravdepodobne strávil polovicu dňa v posteli, keď zrazu zaznel nejaký zvuk zo spoločenskej miestnosti. Sirius bol prekvapený, keď zvuk prerušil celé to ticho. Znelo to, ako keby niečo spadlo na zem. Zvedavý nato, čo to môže byť vykĺzol Sirius z jeho teplej postele a obliekol sa. Možno len niekto zabudol vziať svoju mačku domov a tá sa teraz túla po chrabromilskej veži. Ticho prešiel kamenným špirálovým schodiskom smerom k spoločenskej miestnosti. Čo tam na neho čakalo mu takmer vyrazilo dych. Izba bola zaplnená do najmenšieho kúta vianočnou výzdobou. Všade boli vianočné vence, krb s praskajúcim ohňom bol vyzdobený a vedľa neho veľký vianočný strom. Bol plný sklených gúľ, salóniek a cukríkov. Na stole ležali slamené figúrky, začarované tak, aby tancovali. Jeho oči putovali po celej miestnosti, nevedeli sa nabažiť celej tej nádhery. Odrazu však pri okne zbadal nejakú postavu. Mala na hlave veľký červený klobúk. Bol to Severus Snape, chlapec zo Slizolinu.

Snape? Ten slizolinčan, z ktorého si radi strieľali a šikanovali ho rôznymi zaklínadlami. A čo vôbec robí v chrabromilskej miestnosti? Tu majú predsa vstup a heslo výhradne len študenti z Chrabromilu. „Black, toto je Snape. Spolu s vami ste jediní, ktorí ostali sami z celej fakulty na škole cez sviatky.“ Skoro sa zľakol keď spoza chrbta začul známy hlas profesorky McGonagallovej stojacej pri krbe. „S profesorom Slughornom sme sa dohodli, že dnes strávite spolu. Môžete potom obedovať s nami pred učiteľským stolom. Nechceme predsa, aby ste sa len tak potulovali sami po hrade, Veselé Vianoce.“ Dohovorila svojim typicky prísnym hlasom a pri posledných slovách to skoro vyzeralo akoby sa na nich aj usmiala. Odišla a oni dvaja tam potom len tak chvíľu nehybne stáli. Prečo práve Snape? Niekto zo znepriatelenej fakulty, z ktorého si robia stále žarty stojac pred ním v ich vlastnej klubovni. Kto vie ako by sa zachovali jeho priatelia, keby tam boli spolu s ním a čo povedia na to po Vianociach, keď sa to dozvedia? Sirius, cítiac sa byť z nich dvoch ten dôležitejší, nakoniec ako prvý prehovoril. „Samozrejme viem kto si, a ty prečo netráviš Vianoce so svojou rodinou?“ Opýtal sa ho. „Moja rodina neoslavuje Vianoce.“ Odpovedal Severus. „Doma ich trávim vždy zavretý sám vo svojej izbe a len sa pozerám von z okna na muklov ako chodia po ulici prezlečení za takých zvláštnych čarodejníkov s veľkými bielymi klobúkmi a hádžu po sebe snehové gule.“ Siriusa to mierne zarazilo. To je predsa presne to isté ako zažíva aj on každý rok. Nedal to však na sebe poznať a akoby sa ho pred tým na nič nepýtal vybral bez slova sa smerom k stromčeku. Zobral si salónku ale niečo také nikdy pred tým neochutnal a nevedel akým kúzlom to má otvoriť aby mu to nedopatrením náhodou nezafarbilo tvár na vianočnú zelenú farbu. „Čo s tým mám teraz urobiť?" Spýtal sa skepticky Severusa. „Rozbaliť a zjesť," povedal Severus stručne. „Len do toho." Sirius začal rozbaľovať jednu sladkosť za druhou. Cukríky všetkých chutí a čerstvo upečené sušienky. Sladká vôňa mu vošla do nosa. Ani sa mu nechcelo uveriť, že môže byť niečo tak chutné. „Kto to všetko vlastne upiekol“, spýtal sa Severus hľadiac na Siriusa ako hltá veľké kusy naraz. „Myslíš, že to bola McGonagallová?", uvažoval Severus. „Nemyslím si," povedal Sirius, „Vieš si predstaviť McGonagallovú so zásterou v kuchyni ako tam pečie? A možno len transfigurovala slimákov zo skleníkov od Sproutovej aby vyzerali ako sušienky.“ Okamžite obaja vybuchli smiechom a začali hltať čo im prišlo pod ruku. A nikto z rodiny ich teraz nevidel a nemohol im vyčítať, ako namiesto raňajok hltajú sladkosti.

To už bolo popoludní a Sirius sa nechcel ďalej zdržiavať v klubovni aby sa niekto náhodou nedozvedel, že dovolil slizolinčanovi stráviť u nich tak dlhý čas. Navrhol ísť sa pozrieť dole do veľkej sály. Tam na nich čakalo ďalšie prekvapenie. „Hooho," začuli Hagridov hlboký hlas. Sirius sa mu nahlas zasmial. Vedľa vstupnej brány do hradu stáli obrovské červené sane so zlatými dekoráciami. V nich ležala hromada farebných darčekov a vedľa Hagrid, prezlečený za Santa Clausa. V jeho veľkej ruke držal zlatý zvonček a zazvonil s ním, smejúc sa s otvorenými ústami na oboch. „Poďte," Zavolal Hagrid a ťahal ich za ruku smerom k saniam. „HoHoHo," povedal znovu a obaja nastúpili do saní. „Dobre si držte klobúky", zakričal a mávnutím zloženého dáždnika uviedol sane do pohybu. Rýchlym tempom sa teraz preháňali po kopcoch v okolí hradu. Sane sa zastavili dlhým šmykom až pred Hagridovou chalupou a z bláznivej jazdy sa všetci dostali do dobrej nálady. Deň skončili tak, že Sirius, Severus a Hagrid spolu sedeli vo veľkom vyhriatom kresle pred krbom. Spolu rozbalili darčeky zo saní a pili horúce tekvicové pivo, ktoré Hagrid získal z Rokvillu. Sirius sa pozrel okolo seba a to mu vyčarovalo spokojný úsmev na tvári. Nebol síce v kruhu svojich najlepších priateľov ale jednu vec vedel isto, tu v Rokforte sa cítil lepšie ako kedykoľvek pred tým. A práve zažil svoje prvé skutočné Vianoce.

Hodnotenie poroty:

cuca

Téma – 4

Zadanie – 9

Jazyk – 5

Celkový dojem – 4

SPOLU: 22

Musím začať z vizuálnej stránky. Už len pri pohľade na tú masu textu sa mi do poviedky tak úplne nechcelo. Jednoduché riadkovanie a žiadna úprava normostrany. Oka, vo FF sa to stratí, ale ja poviedky čítam, bohužiaľ, z wordu ako mi ich pošlete. No čo sa ani vo FF nestratí, je neoddeľovanie priamej reči. Myslím, že som ti to spomínala už aj pri predchádzajúcej poviedke. Je to veľmi neprehľadné a človek sa ľahko stratí v tom, čo kto hovorí. Naozaj sa to nečíta dobre a myslím, že ti to zbytočne uberá z bodov. Čo sa obsahu týka, prišlo mi všetko tak trochu nasekané a nepomerné. Prvú časť poviedky, kde si písal o tom, že je sám, čo vlastne vôbec nebolo gro príbehu, si napísal poriadne dlhú a potom tú pointu od momentu, kedy prišiel Severus, si veľmi skrátil. Práve tam sa žiadalo napísať viac o tom, čo robili, o čom sa bavili, ako sa zblížili... pretože to, že tam Severus prišiel, to bola vlastne pointa. Možno ten nápad sám o sebe ani nebol zlý, ale naozaj sa treba popasovať s tým spracovaním.

Veľmi ma tam vyrušila scéna u Hagrida s tvrdými koláčmi, ktorá bola akoby úplne prebratá z HP. Treba si dávať pozor aj na výrazy ako Veľká sála, pretože sa to volá Veľká sieň. Takisto ma občas rušilo opakovanie slov a... ja fakt neviem čo bolo myslené týmto: „zvláštnych čarodejníkov s veľkými bielymi klobúkmi...“.

Vidno, že v písaní nie si nováčik, len by bolo super skúsiť sa niekedy nechať usmerniť radou, ktorú ti čitateľ, porotca, mentor dá. :) Potom by to mohlo byť ešte lepšie.

Marrko Riccoli

Téma – 6

Zadanie – 10

Jazyk – 6

Celkový dojem – 6

Mentor - 10

SPOLU: 38

Trochu ma zamrzelo (a vydesilo :D ), keď si mi oznámil nomináciu na hlavné postavy, pretože v zadaní stálo, aby ste si vybrali nezvyčajné kombinácie. Také, ktoré bežne neprichádzajú do styku. Ale uznávam, keď sa na to pozriem z iného uhla, Snape tráviaci Vianoce so Siriusom je skutočne netypická kombinácia. :D Z tej poviedky som priam cítil, ako nasilu tam tie postavy sú napasované. Aj keď po pravde, prvú polovicu poviedky by sme mohli pokojne nazvať Siriusove broken heart sólo.

A teraz o veci, ktorá ma tak trochu trápila. Ja si nemôžem pomôcť, ale mám pocit, akoby som ani nečítal o Siriusovi. Ak by si ho premenoval na Harryho Pottera, ani by som si to nevšimol. A pritom Sirius bol vždy Black. Samoľúby, sarkastický a za každej situácie pokojný kretén, v skratke jeden z vodcov. Neviem si ho predstaviť, ako sedí sám schúlený v klubovni a plače za kamarátmi, ktorí sa mu aj tak o niekoľko dní zase vrátia. Aj keď aj toto správanie by sa dalo vysvetliť Vianocami. Človek vtedy zvyčajne nechce byť veľmi sám. A možno je chyba v mojej predstavivosti.

Úprimne, pri pomyslení na Snapa s červeným klobúkom na hlave som sa musel zasmiať :D takisto predstava Hagrida v úlohe Santu. Pomerne často sa ti tam opakujú slová. Takisto štylizácia občas ešte kolíše, ale rozhodne si sa posunul dopredu, v porovnaní s rozstrelovým kolom. Vo výsledku... vážne neviem, čo si mám myslieť. Určite sa jednalo o vianočnú poviedku. A mala potenciál, ale podľa mňa si ho celkom nenaplnil. S tými dvoma si mohol rozohrať vážne zaujímavý príbeh. Nevadí, budúce kolo to bude ešte lepšie. :) Spolupráca takisto super :)

R.i.x

Táto poviedka by si zaslúžila poriadne prepracovanie. Myšlienka je vynikajúca, ale autor z nej mohol vytrieskať omnoho viac. Vadí mi, že poviedka nie je o nečakanom stretnutí, ale o tom, ako Sirius vníma Vianoce. Tomu je pridelená i značná časť poviedky a k deju sa dostáva poviedka až na konci. A v podstate sa v nej ani nič nestane. Neviem odhadnúť, aký dlhý čas venoval autor písaniu, ale vzhľadom na chyby a slabé vetné konštrukcie ho asi veľa nebolo. Na druhú stranu, niektoré vety vo mne vyvolávajú vtipné asociácie. Asi najviac ma pobavila replika McGonagallovej: Môžete potom obedovať s nami pred učiteľským stolom. Hneď som si predstavil scénu z Dana Dreva, kde tá istá postava vraví: Budete jesť rukami… :D. Daj si v budúcnosti pozor na správne použitie svojho / jeho a prajem veľa inšpirácie v ďalšom písaní.

[ » na začiatok « ]