Kapitola:
Pridaná: 27.12.2017, 08:44:19
Čítaná: 1510×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Harry Potter, Ginny Potterová, Albus S. Potter, Draco Malfoy, Astoria Malfoyová, Scorpius Malfoy
Stručný dej: Súťažiaci mali za úlohu napísať vianočnú poviedku odohrávajúcu sa počas Vianoc.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1. Alebo to bude tými Vianocami 2 » 2. Rozhodne nie vhodný vianočný darček 3 » 3. Siriusove prvé Vianoce 4 » 4. Duch minulých Vianoc

,,Stem, stem, stem!“ dupol si Dudley.

,,Len ho nechaj Petúnia, nech si to rozbalí… čo na tom, že ešte nie sú Vianoce. Však synak!“ odpil si z čaju Vernon, pokojne usadený v kresle.

Petúnia si povzdychla a pustila Dudleyho ruky. Ten hneď a zaraz dokončil čo začal. Z baliaceho papiera zostali len franforce na povysávanom koberci. Dudley hneď vysadol na nového húpacieho koníka. Teraz už mierne prehnutého a ,,jazdil“ na ňom ako o dušu, ktorú mimochodom skoro vymlátil zo steny a radiátora, pretože mu pri tom jeho rodeu zavadzali.

Ťažko povedať, ktoré neživé predmety v dome Dursleyovcov v tú chvíľu trpeli viac, no koník to vzdal ako prvý. V jednom okamihu sa rozletel a Dudley skončil na zemi. Pokojnú predvianočnú atmosféru, vystriedal nekontrolovateľný plač.

,,Duduško môj, nič sa ti nestalo?“ nezmyselne sa spytovala Petúnia, keďže pri tom humbuku, bolo celej ulici jasné, že s tým chlapcom niečo nie je v poriadku.

Po ratovaní, ľutovaní, tíšení, prosení, sľubovaní a všetkých ostatných chlácholivých procesoch, Durslyovci pristúpili na synove podmienky a zahájili plány na dômyselnú reklamáciu nekvalitnej hračky.

Ďalšie ráno Petúnia, ako typická starostlivá matka, vystrojila svojho syna, do neprívetivého počasia, ako sa patrí. Vrstva, za vrstvou sa jej Dudley strácal pred očami, až ho bolo poznať len podľa guľatého tvaru a troch identifikačných prvkov: čiapky a páru topánok. Keď bola konečne spokojná s hrúbkou synovho sibírskeho výstroja, prehodila cez seba ľahkú pelerínu a skontrolovala dokonalosť svojich siloniek. Vernon naložil trosky húpacieho koníka do kufra a nehybného Dudleyho preniesol na zadné sedadlo auta. Tým sa započala strastiplná cesta do zhonu vianočného Londýna.

,,Duduško, ešte chvíľu vydrž! Už tam budeme,“ upokojovala mrviaceho sa syna Petúnia. ,,Vernom, ako je to ešte ďaleko?“

,,Ako to mám vedieť Petúnia? Nikdy som v tom prekliatom obchode nebol,“ zdôraznil Vernon a rázne prispel svojím klaksónom do trúbiacej arytmickej kakofónie nervóznej premávky.

,,Ak tú sekretárku nevyhodíš, tak jej musíš aspoň strhnúť prémie. Toľká oštara s jednou hlúpou hračkou. Určite to bude nejaký blší trh, uvidíš! Duduško, seď rovno a nešúchaj sa dole. Nikdy si ju nemal nechať kupovať tie darčeky, pozri ako to dopadlo. Čo si neurobíš sám, nemáš. A veľmi dobre vieš, že tým netrpí nikto iný, len náš syn. Duduško, nehryz si ten šál! Je to pre tvoje dobro, aby si neprechladol.“

Po odbočení doľava, dvakrát doprava, a potom rovno pobudli znovu niekoľko minút v tej istej kolóne. Po spleti ďalších známych aj neznámych ulíc, uličiek a ciest konečne našli svoj cieľ, ktorý určite naschvál nemal v svojom dosahu žiadne voľné parkovacie miesta. O osem blokov neskôr, si už však auto hovelo na slušnom miestočku, pretože ho bez výčitky vyfúklo inému zúfalcovi s vrtošivým dieťaťom na zadnom sedadle.

,,Vernon! Pomôž mi s ním!“ naliehala Petúnia, zapretá nohou o auto, ako keby z neho ťahala vrece zemiakov.

,,Počkaj... ty budeš ťahať a ja tlačiť,“ vyšpekuloval situáciu Vernon.

Keď stál konečne Dudley na chodníku, predstava kráčania do obchodu v obrnenom transportéri, aktivovali detskú prezieravosť, ktorá automaticky deaktivovala jeho vôľu pohnúť sa z miesta. A tak Dudley vrastený do chodníka sledoval ako sa jeho tato aj s pár kusmi koňa pomaly stráca za rohom.

Pred obchodom Vernon znovu, už po niekoľký krát, pozdvíhal nespratné časti zo zeme, napchal si ich do vreciek, kde sa ešte ako tak zmestili a nevraživo sa zahľadel na ceduľu nad vchodom: ,,Ollivander najml. - všakovaké hračky“. Zhlboka sa nadýchol a namieril si to rovno k nejakej predavačke.

Ako na potvoru mu zničil úmysel fakt, že sa tam žiadna predavačka nenachádzala. Všade samé regály, hračky, ľudia, menšie verzie ľudí a obrovitánsky, točiaci sa stromček, ktorý buď v polovici zrezali, aby sa zmestil presne po, už aj tak, vysoký plafón, alebo cezeň len pretŕčal na druhé poschodie. Ktovie.

Každopádne Vernon nestratil duchaprítomnosť a vlastným dôvtipom zistil, že pult sa nachádza presne za stromčekom takým širokým, že ho celý zakrýval. Pri pokladni stáli traja zákazníci, ktorých musel samozrejme z najvyššej núdze obehnúť a bez citu položil drevené kusy na presklený pult, až tak sklo zarinčalo. Mladá predavačka zdvihla zrak od blokovania a bez slov či dokonca bez štipky záujmu, ten zrak presmerovala na horlivého zákazníka, ktorý práve vysypával z vreciek zvyšky… čohosi.

,,Chcem to reklamovať! Je to úplný brak.“

Predavačka, so žuvačkou v ústach, prežmurkla z Vernona na pofidérnu kopu na svojom pulte a potom znovu na neho: ,,Nech je to čokoľvek... nie ste na rade.“

Vernon sa pozrel na rad za ním, akoby si ho všimol až teraz a hneď sa aj naspäť otočil na predavačku, aby sa vyhol všetkým tým civiacim pohľadom.

,,Potrebujem to veľmi rýchlo… mám v aute netrpezlivé dieťa.“

,,Je tam samo?“ prižmúrila nechápavo oči predavačka.

Vernon zdúpnel: ,,Pozrite sa! Celé sa to rozpadlo, a to sa na tom len raz pohúpal!“

Predavačka sa nadýchla, vydýchla do bubliny dúhových farieb a už ani kľudnejším tónom mu odpovedať nemohla: ,,To sa nám nestáva.“

Prežúvajúc žuvačku sa ľahostajne vrátila k svojej pôvodnej činnosti. Vernon sa votrel rovno pred ňu, aby z nej, snáď, vytlačil všetku tú neprofesionálnu nepozornosť.

,,Môžem hovoriť s majiteľom?“

,,Nie je tu,“ a ani sa len na neho pri svojej práci nepozrela.

,,Tak s jeho zástupcom.“

Vernon konečne upútal jej pozornosť.

,,Nie sme ministerstvo,“ vysvetľovala predavačka, ,,nikoho takého tu nemáme.“

,,A je tu niekto, kto je zodpovedný za tento obchod?“

Predavačka si hlasno povzdychla. ,,Dedó!“ a pozrela na Vernona s nádejou, že už ju konečne nechá robiť si svoju prácu. ,,Môžete ho počkať tam,“ ukázala na kút s malými dverami, aby sa ho už naisto zbavila.

Vernon uráčil prikývnuť hlavou, akože súhlasí, ale aj tak sa mu jej správanie vôbec nepáčilo. Vypol hruď, uhol sa zákazníkovi, ktorému pôvodne uchmatol šórové prvenstvo a postavil sa tam kde bolo, pre neho určené miesto. Predavačka na to apaticky a najpomalšie ako sa len dalo, celým svojím predlaktím, odsunula jeho kopu stranou.

Vernon nechápal, čo je to za obchod, čo si vonkoncom neváži zákazníka. V jeho obchode by bolo niečo také, počas Vianoc, neprípustné. Vonku sa ľudia ponáhľajú, nestíhajú, vrážajú do seba, len preto aby už mali všetko vybavené a mali konečne pokoj. Keď už niekto podstúpi drezúru tým mokrom, čľapkanicou a všetkými chodníkmi trestu, kde sa každé auto preteká o to, naraz ošpliechať čo najviac ľudí a tento vynervovaný človek vkročí do Vrtamexu, je isté, že bude súcitne podporený rovnakou dávkou stresu a so všetkou slušnosťou bude letmo a rázne, bez zbytočných slov, vybavený. A tu majú všetci čas, nič ich nesúri. Decká sa hrajú s hračkami a nikto ich ani len nenapomenie, že sa to nepatrí. Stromček nie je celý ani ozdobený, predavačka blokuje ako slimák bez náznaku nadšenia a zákazníci sa na ňu ešte usmievajú a pri odchode vďačne a spokojne poďakujú. Vonku je tradične všetko mokré a blatové, ale tu nie, tu je všetko čisté, lesklé a voňavé. Musel súhlasiť s Petúniou, toto by sa v normálnom obchode nedialo.

Z malých dverí vybehol starý pán a pozrel na dievča v pokladni. Tá mu venovala pohľad a ukázala na Vernona: ,,Nejaký stratený prípad.“

Muž pristúpil bližšie k zákazníkovi, prižmúril oči a dobre si ho premeral, tak ako to vedia starší ľudia s novinami, na ktoré už dobre nevidia.

,,Óóó, áno… tu máme doma nejaký poriadny živel, však?“ spýtal sa, no nečakal na odpoveď.

Vernon si pomyslel, že má určite kruhy pod očami, keď na to prišiel, pretože je pravda, že Dudley robil kvôli koníkovi dlho do noci cirkus. Kým však stihol niečo odpovedať pán ho už ťahal do hlbín regálov s hračkami.

,,To nič, to nič... niečo vám tu vyberieme,“ ochotne sa starček podujal na spolupráci. Vernon ostal v šoku, že aspoň tento človek, v tomto obchode, vie čo robí, a to ani nemusel vidieť rozbitý dôkaz tej hračky.

,,Viete sem-tam narazím na niekoho, ako vy v mojom obchode...“ zrazu sa zastaví a otočí na Vernona, ,,teda nič v zlom, ja medzi zákazníkmi nerobím rozdiely.“

,,Ako správny predajca,“ podotkol Vernon, aj keď si vôbec nebol istý či sa má uraziť alebo nie.

Muž znovu vykročil, ,,neďaleko predávam prútiky… tu len občas vypomáham synovcovi. Nejako sa mu ten obchod rozrástol,“ zrazu sa zamyslí, ,,naozaj zvláštne… viete on bol vždy taká čierna ovca rodiny, ak to tak smiem povedať. Poďte, pôjdeme VÝŤAHOM, vždy využijem každú príležitosť, aby som sa ním zviezol. Taký neuveriteľný vynález pre staršie kosti,“ s nevšednou precíznosťou stlačil gombík na stene a pokračoval ďalej. ,,My Ollivanderovci máme dlhú prútikársku tradíciu a keď prišiel čas, aby aj on nejaký vlastnil…“ pán sa trochu zarmúti, ,,no povedzme, že to nevyšlo.“ Znova sa vzchopí, ,,ale potom prišiel s týmto obchodom. Nik nevedel čo z neho bude, nik mu neveril – a pozrite sa!“

Vernon sa obzrie po úplne obyčajnom výťahu, v úplne obyčajnej farbe, s úplne obyčajnými tlačidlami.

,,Hovorí tomu, ,,obchod ktorý spája“… čo tí mladí nevymyslia,“ krúti hlavou Ollivander.

Prekvapivo mu Vernon rozumel, príbuzných si človek nevyberá, no čomu nerozumel bolo, prečo sa tak dobrý obchodník uspokojí s predávaním prútených košíkov. Nech to majú v rodine akokoľvek dlho, prútené veci už v dnešnej dobe nemôže nikto kupovať.

,,Možno by som mal zavrieť svoj obchod a začať pracovať tu,“ smial sa.

Vystúpili na druhom poschodí a pred nimi sa rozprestrel azda ešte väčší obchod, ako ten nižšie. Stromček v strede mal síce podobnú veľkosť, ako jeho druh dolu, no s rozdielom, že mu nechýbal vrch. Všade dookola lietali, či skôr pobehovavali, deti a testovali svoj budúci majetok, s úmyslom ďalej predstierať fakt, že im ho priniesol niekto na saniach, či metle.

,,Ááá… toto je novinka,“ nadšene pristúpil k polici Ollivander a vytiahol malý parný rušeň s tromi vozňami. ,,Pozrite!“

Vlak sa začal rozbiehať, až mu vyletel z rúk a začal si raziť cestu molekulami vzduchu. Vernon zostal z tej technológie v nemom úžase.

,,Je to verná kópia skutočného expresu. To je čo? Len pred týždňom ho vypilovali.“ Ollivander sa nakloní k Vernonovi a šeptom dodá: ,,Predtým mal vraj sklon búrať do stien.“

,,Je-je to bezpečné?“ vyjachtal zo seba Vernon, keď vlak presvišťal okolo hlavy jedného dieťaťa, s oduševnenou snahou vzlietnuť na metle.

,,Určite áno,“ odpovedal Ollivander, skôr aby ubezpečil seba, nie Vernona a vytiahol z vrecka pár kartičiek, ktoré si prelistoval, až našiel tú, ktorú hľadal.

,,Hračky vznikajú v našom špeciálnom oddelení, ktoré dbá na všetko od počiatočnej myšlienky až po spracovanie,“ prečítal a kartičky znovu schoval.

,,A ako sa zastaví?“

,,Ó, to je na čarovné slovko.“

,,Myslíte, na hlas? O takej technike som už počul,“ zostal Vernon prekvapený, že oni ju už implementovali do hračkárskeho priemyslu.

,,K nohe!“ zvolal Ollivander a vlak sa v diaľke razom zvrtol, namieril si to rovno k nemu a nakoniec spokojne pristál pri jeho pravej nohe. Podal ho Vernonovi, nech si ho obzrie a nenútene vykročil. Vernon sa zahľadel na vlak a niečo sa v ňom divne cuklo. Nie veľa – na tak veľkého chlapa by to bolo nenormálne, no stále to stačilo na to, aby to niečo vyplavilo spomienku z detstva, kde si on sám skladal jednotlivé koľajnice do najnemožnejších tvarov, aby po nich konečne prešiel jeho rušeň a aby mu o to omylom zakopla mama a všetko pokazila. Sám si to ešte nechcel priznať, no keďže už zabudol prečo sem vlastne prišiel, tento obchod sa mu začínal páčiť.

,,Tá nebude lietať… je len hračkárska,“ skonštatovali deti okolo chlapca s metlou a so sklamaním ju vrátili na miesto.

,,Čo tu ešte máte,“ spýtal sa pod stromčekom ohúrený Vernon, keď Ollivanderovi odovzdával vlak.

,,No všeličo…“ poobzeral sa Olivander dookola, keďže sa nevedel rozhodnúť odkiaľ začať.

,,Ujo? Kde máte snehuliakov do kúpeľa?“ spýtalo sa ryšavé dievčatko, titernej veľkosti.

,,Pozri sa tam, do tej uličky, kde sneží, drahá.“ nasmeroval ju Ollivander.

V tom opodiaľ, jedno chlapčenské telo, s dosť reálnou hlavou leva zrevalo na skupinku dievčat, až polovica obchodu nadskočila, štvrtina sa chytila za srdce a Vernon sa zapotácal div, že neskončil v stromčeku.

,,Opatrne, opatrne...“ schytil ho za lakeť Ollivander.

,,Čo je to?“ spytoval sa Vernon na tabuľku, ktorá ho chvatne zachránila pred pádom, s nápisom: ,,Vtáky nie sú na predaj“.

,,Óóó, toto?! Pozrite...“ ukázal Ollivander do útrob stromu, kde si pokojne lebedil kŕdeľ rôznorodých, operených krásavcov. ,,Trochu to ale nedomysleli, strašne chceli mať tancujúci stromček, no keď raz tie vtáky vzlietnu, len veľmi ťažko sa im dá pristáť, keď sa stále hýbe. Všetky ozdoby už pozhadzoval.“

,,On tancuje?“ prižmúril oči Vernon.

,,No... nie je to zrovna kráľ parketu… ale videl som aj horšie tanečné zostavy. Niekedy zmení smer,“ pripustil Ollivander.

,,Vyzerá ako živý,“ zostal prekvapený Vernon napodobeninou stromčeka a ani sa už radšej nesnažil pochopiť, ako mohli niečo tak dokonalé vyrobiť.

,,No to by teda bolo, keby nevyzeral.“ pustil sa do smiechu Ollivander.

Z diaľky k nim bežalo titerné čudo zasypané snehom.

,,Tam nie sú,“ sťažovalo sa dievčatko, ktoré sa snáď pobilo s metelicou.

Ollivander sa začudoval, ,,a nepozerala si náhodou v tej uličke, v ktorej padajú celé kopy snehu?“ spýtal sa pri pohľade na ňu.

,,E-e...“ pokrútilo hlavou dievčatko a pár vločiek jej z hlavy opadlo.

,,Tak potom sa už minuli.“

Dievčatko našpúlilo pery a odcupitalo preč, strácajúc belavé chumáče, ktoré nejakým záhadným spôsobom nenechávali na zemi žiadne mokré stopy. Vernonové ústa zostali dokorán a jeho mozog zastavil všetky výpočtové procesy, na pochopenie tohto ohromného javu, no zdá sa, že nakoniec mu to bolo aj tak jedno, ten patent len tak ľahko neprezradia.

,,Videl som tu poletovať nejaké samopašné guľôčky, priateľu, aby vám tam nevleteli!“ prebral Vernona z tranzu pán, vo výstrednom červenom habite, zjavne z divadelného, či cirkusového zboru, keďže jeho šedivá brada siahala až po brucho.

,,Ááá, pán profesor Dumbledore, aká milá návšteva. Nevidel som vás prichádzať,“ čuduje sa Ollivander.

,,Ani ste nemohli. Som tu už od včera,“ úplne spokojne nadhodil Dumbledore.

,,Ó, no toto, ale... pozerám, že ste si predsa len niečo vybrali.“

,,Nejde o to, že by som si tu nevybral, problém je v tom, že je tu toľko zaujímavých vecičiek, že sa odtiaľto nedá len tak ľahko odísť. Všetko som musel vyskúšať. Napríklad toto Vrtošivé pexeso… nemôžem nad ním vyhrať, vždy ma nejak prekabáti. Veľmi zradná hračička, nedá sa mi inak, musím si ho kúpiť.“

,,Á, rozumiem… a matriošky?“ pýta sa Ollivander na vec v jeho rukách.

,,Celý zbor matriošiek. Pri tom pexese ma povzbudzovali írskymi tancami, len sa tak z police prášilo. Hovorím si teda, že ich tu nemôžem nechať. A vy čo tu?“ seriózne preblysol pohľadom na Vernona a späť na Ollivandera.

,,Ó… s pánom vyberáme darček pre… totiž ja ani neviem pre koho.“

,,Eee... no ja vlastne nehľadám darček. Prišiel som reklamovať húpacieho koníka.“

,,Reklamovať?“ nechápal Ollivander čo tým myslí.

,,Áno, celý sa rozpadol.“

,,Rozpadol a reklamovať?“ hundral si zaskočený Ollivander popod nos, akoby riešil zložitú premenu z galeónov na sikle a potom zo siklov na knuty, pričom jeho ruky listovali v kartičkách. ,,Nič také tu nemám. Rozpadla…“ stále dumal, ,,ako sa to mohlo stať? Také veci sa nám nestávajú… nedošlo k nejakému preťaženiu? Nepostavili ste naňho niečo ťažké?“

,,No… ono viete… ono to nie je až také vážne. Teda je to vážne, ona tá hračka je úplne na šrot. Ale keď sa tak zamyslím, tak to asi nebola chyba od výroby,“ odkašľal si.

,,Reklamovať...“ nepočúval ho Ollivander, keďže stále v hlave riešil výpočty, iba čo pri nich menil dve premenné: rozpadla a reklamovať. ,,Poďme asi dolu,“ navrhol po chvíli, ,,synovec mi tam možno nechal postup, ako mám v takomto prípade postupovať. Neviete ako mám postupovať?“ obrátil sa zúfalo na Vernona.

Výťah bol zrazu pre troch pritesný, síce väčšinu priestoru zaberal Vernon, chyba to bola rozhodne Dumbledorova, pretože sa rozhodol ísť na poslednú chvíľu s nimi. Že už teda Vernon pri svojej rodine zažil veľa vecí, ale stáť vo výťahu vedľa tohto šaša s pexesom a matrioškami, bol stav na zápis do knihy svetových nenormálností.

,,Oco, oco!“ volal Dudley, keď vystúpili z dverí.

Petúnia spýtavo hľadela na Vernona, kde toľko bol a Vernon spýtavo hľadel na Petúniu, čo tu robia.

,,Oco, pozri! Toto chcem! Aj toto!“ pobehoval nadšený Dudley, teraz už značne odľahčený od výzbroje, rozhadzujúc hračky dookola.

,,Deti sa mu smiali… chceli do neho štuchnúť a kotúľať ho po snehu, aby mali spodnú guľu na snehuliaka.“ vychŕlila na Vernona Petúnia, tak aby ju nikto nepočul. ,,Našťastie to cez tú čiapku nepočul, ale radšej som ho vyzliekla. Pozri aký je šťastný,“ bola na neho taká pyšná, až jej ostalo clivo. ,,Áno Duduško, všetko čo budeš chcieť. Vernon už si videl tie hračky? Ohromné veci tu majú...“ a keďže by to len ťažko verejne priznala, radšej sa poobzerala, či ju niekto nepočul.

Vernon sa napokon vrátil k pultu aj s novými hračkami pre Dudleyho, s ktorými tajne súhlasil, len preto, že ich on sám túžil vyskúšať. Postavil sa k svojej pôvodnej nešťastnej kôpke, vo chvíli keď ten čudný šašo platil za svoje veci.

,,Ako chcete platiť?“ spýtala sa flegmatická predavačka. ,,Librami alebo gale...“

,,Otvorte mi tu účet, určite sa tu ešte zastavím.“ skočil jej do reči. ,,A pripíšte mi tam ešte tieto dve rolničkové zlaté strely.“

Z malých dverí vyšiel zronený Ollivander, s tým, že nech hľadal, ako hľadal, synovec nenechal ani len náznak toho, čo by mal v tejto situácii spraviť. Avšak ak by to bol bežný postup a Vernon by súhlasil, vzadu by sa na to mohli hneď pozrieť. Ťažko povedať, či Vernon vytriezvel tým obchodom, alebo sa to prebudil jeho obchodný duch, no došlo mu, že s týmto si už neporadí žiaden reklamačný hárok, žiadna reklamačná správa, jednoducho žiadna reklamácia. Myslel len na kopu hračiek s ktorou odídu a ktoré ak sa pokazia, prihrajú nádhernú zámienku na to, aby sa sem opäť vrátili. Keď sa prebral, hromada trosiek už bola fuč a predavačka ledabolo blokovala jeho nové poklady. Teda Dudleyho poklady. Zaraz sa z malých dverí znovu vynoril Ollivander, teraz už však s červeným úhľadne pozhýbaným baliacim papierom, ktorý podľa svojho tvaru prezrádzal, že obsahuje jedného zdravého húpacieho koníka.

,,Tak tu to máte, ako nový a pridali sme aj niečo navyše… za tie starosti. Veď nech sa ten váš malý beťár trochu pobaví.“

Netreba hovoriť s akou, trúfalo povedané, detskou dušou Vernon odchádzal od pultu. Jeho výraz v tvári by sa dal pokojne označiť ako úsmev, no pri Dursleyovcoch nikdy nikto nevie.

,,Mama! Santa!“ ťahal Dudley Petúniu za silonky, ukazujúc na Dumbledora.

Santa pristúpil k Dudleymu a podal mu dve cinkajúce zlaté strely.

,,Dúfam, že sa doma s niekym rozdelíš,“ povedal mu a potľapkal ho po hlave. Potom sa pozrel na Petúniu: ,,Veď sú Vianoce.“ Galantne si nadvihol klobúk, vykročil a so svojím jasno červeným habitom sa pomaly stratil medzi davom vychádzajúcich ľudí.

Hodnotenie poroty:

cuca

Téma – 6

Zadanie – 9

Jazyk – 9

Celkový dojem – 6

SPOLU: 30

Musím sa priznať, že som túto poviedku asi úplne nepobrala. Alebo teda – rozdelila by som ju do dvoch častí. Tá prvá časť sa týka obsahu. Ako by sa Vernon ako mukel dostal do čarodejníckeho obchodu? Len tak? A nikto ani nevedel, že je mukel? Nik to neriešil a len tak pred ním ukazovali v podstate mágiu? To ma veľmi rušilo a stále, stále, stále som čakala, kedy sa to vysvetlí. Druhá otázka znie – kde bol Harry? Oka, jasné, nemuseli byť zachované reálie, ale... to bola druhá vec, na ktorú som stále myslela a čakala na vysvetlenie. Možno nejaké veľké haló, nejaké grandiózne finále, kde zistíme, že Vernon je čarodejník alebo čokoľvek obdobné. :D Takže som neustále myslela len na dve veci a tak úplne si nevedela užiť poviedku.

A tu sa dostávame ku druhej veci. Poviedka ako taká, to, ako bola napísaná - to bolo veľmi pekné. Malo to hrozne milú atmosféru, bolo tam mnoho veľmi pekných slovných hračiek, páčil sa mi ten nápad, skvele si tam používala opisy a to všetko. Fakt som si ten obchod vedela dokonale predstaviť, veľmi sa mi páčila ulička so snehom. Ollivander bol úplne jasný, zachovaný a Dumbledore pobavil. Preto ma mrzí, že v tak veľmi potencionálnej poviedke som nejako postrádala... zmysel. Aj keď ako hovorím, to samotné napísanie a nápad a všetko bolo výborné. Veľmi sa mi páči, ako píšeš, ako používaš slová, ako skladáš vety... takže veľmi dúfam v to, že nabudúce sa dočkám aj naozaj obsahovo a pointovo dobrého deja. :)

Marrko Riccoli

Téma – 8

Zadanie – 10

Jazyk – 7

Celkový dojem – 8

Mentor - 10

SPOLU: 43

Hneď na začiatok musím povedať, že sa mi veľmi páčia tvoje nápady. Keď si navrhla túto tému aj s pomerne rozsiahlym konceptom (skoro som odpadol, keď som si ten mail v jedno víkendové ráno otvoril, čo si budeme klamať :D ), okamžite som ti to odobril. Teraz sa však pozrime na výsledné prevedenie.

V skratke: bolo to vtipné a príjemné čítanie. Páči sa mi tvoj štýl aj tvoj slovník. To ako sa vyhrávaš so slovíčkami. Vybrala si si postavy, ktoré normálne nereprezentujú idylickú Vianočnú atmosféru a ešte si ich drzo vhodila do prostredia, ktorým plne pohŕdajú. :D A aj keď tam boli situácie, pri ktorých som si hovoril, že takto by Dursleyovci asi predsa len nereagovali (napr. Vernonova pomerne mierna reakcia na hipisáka Dumbledora), myslím, že si ich podala pomerne verne.

Som rád, že si upravila viaceré nezrovnalosti, ktoré sa vyskytli v prvej verzii. Čo sa však týka časti s Dumbledorom hrajúcim sa v zadnej časti obchode, tam si stojím za tým, čo som už raz spomenul. Ale je to tvoja poviedka, tvoje rozhodnutie ho tam ponechať :) Zakončila si to veľmi pekne, tak skutočne vianočne :)

Nabudúce ešte popracujeme na dĺžke viet, lebo niektoré sa vymykali štandardom pre bežného čitateľa. Chceme predsa, aby si ich ľudia nemuseli čítať opakovane. :) Kratšie vety nie sú nikdy na škodu. Čo sa týka spolupráce, som rád za obidvoch „mojich“. :D A teším sa na tvoje ďalšie nápady.

R.i.x

V poviedke sa mi páčilo veľmi netradičné prepojenie až troch postáv v čarodejníckom hračkárstve. To najlepšie na celej poviedke je spôsob, akým autor zapojuje do deja fantáziu čitateľa. Autor vždy prihodí iba skrátený popis predmetov alebo situácií, ktoré sa v poviedke objavia, no tie sú tak silno spracované, že som sa miestami musel prinútiť vrátiť k čítaniu a prestať si predstavovať vianočný stromček, vláčik alebo zamestnancov strýka Vernona. :) Trochu horšie je na tom pointa deja. Ako celok mi poviedka príde trochu nelogická a neviem si predstaviť, ako sa Vernon ocitne v čarodejníckom hračkárstve. Rozumiem, na čo autorka poukazuje, ale ta zápletka má priveľké muchy. Preto má i dej klesajúcu tendenciu. Po brutálne úžasnom úvode sa striedajú slabšie a silnejšie odstavce. Trochu mi chýbajú i priame reči u Vernona, pretože jeho myšlienku sú väčšinou vyjadrené len rozprávačom. Z formálneho a obsahového autor naplnil zadanie na 100 percent. Teším sa na ďalšie diela.

[ » na začiatok « ]