Kapitola:
Pridaná: 27.12.2017, 08:53:48
Čítaná: 3751×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Harry Potter, Ginny Potterová, Albus S. Potter, Draco Malfoy, Astoria Malfoyová, Scorpius Malfoy
Stručný dej: Súťažiaci mali za úlohu napísať vianočnú poviedku odohrávajúcu sa počas Vianoc.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1. Alebo to bude tými Vianocami 2 » 2. Rozhodne nie vhodný vianočný darček 3 » 3. Siriusove prvé Vianoce 4 » 4. Duch minulých Vianoc

Bolo neskoré poobedie a vonku fúkal silný vietor, tmavé mraky zakrývali aj tú trochu svetla, ktoré zimné slnko Londýnu ponúkalo. Dav ľudí sa neúprosne tlačil úzkou ulicou, akoby sa na druhý deň mal zastaviť čas. Vo vzduchu bolo cítiť čokoládu, čerstvo upečené medovníky a varené víno. Ľudí to však nezaujímalo – neúprosne sa valili cestou, ako pestrofarebná masa čohosi neidentifikovateľného. Nezaujímali ich žiarivé svetielka poletujúce nad ich hlavami. Nezaujímali ich guľujúci sa snehuliaci vo výklade obchodu so zábavným tovarom. A dokonca ich nezaujímala ani prekrásna jarabica hniezdiaca v korune stromu hrušky, ktorý sa vynímal pred vchodom do Gringottbanky a ako jediný z celej ulice nebol zasnežený – miesto toho sa z neho každým poryvom vetra sypal na zem zlatý prach. Priestor okolo stromu bol prázdny, až na jednu osobu. Postava v čiernom kabáte po kolená a vysokých tmavomodrých čižmách si nevšímala vzruch okolo nej, s úžasom hľadela do koruny stromov. Vietor jej rozfukoval žiarivo zelené vlasy, no ani to ju neprinútilo pohnúť sa z miesta a schovať sa pred nepriaznivým počasím.

„Ideme?“ spýtal sa hlas spoza nej a ona sa konečne vrátila späť do reality. „Myslím, že mám všetko, čo som potrebovala. Alebo, mohli by sme ešte zájsť...“

„Molly,“ prerušila ju, obzerajúc si obsah tašiek, ktoré stískala v rukách. „Som si istá, že máš všetko.“

„Máš pravdu,“ usúdila Molly Weasleyová a usmiala sa na ňu. „Poď, pozývam ťa na čaj.“

„Myslela som si, že ideme len na čaj,“ uškrnula sa, keď sa jej priateľka vrátila ku stolu. Na tácke, ktorú položila na sviatočný obrus sa vynímali dva vianočné hrnčeky, z ktorých sa parilo a dva priehľadné poháriky s hnedou tekutinou vo vnútri.

„Vonku je zima a ja som stále v strese,“ ohradila sa Molly a priložila si hrnček s čajom k ústam. „Ty už máš všetko?“ spýtala sa jej potom, čo si odpila.

„Viac-menej áno,“ odpovedala a tiež si z čaju uchlipla. „My s Remusom budeme mať pokojné Vianoce.“

„Počkaj, budete len vy dvaja? Myslela som si, že si ho pozvala na večeru k svojim rodičom.“

„Pôvodne sme mali večerať u nás doma, ale...“

„Ale? Tonksová, čo sa stalo?“

„Nič vážne, Molly, nestrachuj sa. Len sme sa rozhodli, že to bude takto lepšie. Remus má dosť trápení aj bez toho, aby sa celú večeru tváril, že nevidí pohľady mojich rodičov“ Molly hneď pochopila, o čo sa jedná.

„To mi je ľúto,“ súcitila s ňou a pohladila ju po ruke. „Prečo sa nepridáte k nám? Som si istá, že deti by sa potešili a Sirius takisto! Počkaj tu, len skočím dokúpiť zopár vecí, aby sme netrpeli hladom pri večeri a...“

„Molly, pre Merlina!“ zastavila ju Tonksová, ktorej z ničoho nič sčerveneli vlasy a zasmiala sa. „ S tým nákupom, čo máš v rukách by netrpela menšia dedina hladom minimálne mesiac. A navyše, je to láskavá ponuka, ale radšej by sme s Remusom chceli stráviť Vianoce sami.“

„Sami?“ nechápala Molly. „Nikto nechce byť na Vianoce sám, len ak...“ Zdvihla zrak na Tonksovú a oči jej zažiarili. „Ty... A Remus?“ spýtala sa neveriacky. Tonksová prikývla a bojazlivo sa usmiala. Molly vyskočila zo svojho miesta, rýchlo obišla malý stolík a ťarbavo objala sediacu Tonksovú.

„To je úžasné! Som za vás taká rada!“ valila zo seba, stále ju objímajúc. „Ako dlho?“ spýtala sa, keď ju konečne pustila a sadla si späť na svoje miesto.

„Iba pár týždňov, no mám pocit, akoby to bolo viac. Mohla by som ťa ale o niečo požiadať?“

„Samozrejme, čo len chceš!“

„Mohla by si o tom, prosím ťa, zatiaľ nikomu nevravieť? Hlavne nie Siriusovi?“ Molly ostala jemne zmätená.

„Sirius... O tom nevie?“ čudovala sa. „Myslela som si, že sú s Remusom najlepší priatelia. Nemal by o tom Sirius vedieť ako prvý?“

„Samozrejme, že sú!“ bránila ich Tonksová a vlasy jej nadobudli jemne fialový odtieň. „Ale Sirius... Vieš, aký je. Rád má ľudí len pre seba.“ Molly prikývla. „Remus sa bojí, že by s tým nesúhlasil.“

„Čo si o tom myslíš ty?“ opýtala sa jej Molly a obrátila hrnček dnom nahor, aby ani jediná kvapka nevyšla nazmar.

„Úprimne, neviem, čo si mám myslieť. Na jednu stranu chápem Remusov strach. Nechce o svojho kamaráta znovu prísť. Ale na druhú stranu, nemôže to pred Siriusom skrývať naveky, musí sa to raz dozvedieť. A podľa môjho názoru by to mal počuť od neho.“

„V tom s tebou úplne súhlasím,“ dala jej za pravdu Molly. „A myslím si, že Sirius by chcel, aby bol jeho najlepší priateľ šťastný. A pokiaľ je šťastný s tebou, nemá dôvod vám čokoľvek vyčítať.“ Tonksová sa smutne usmiala, pričom jej dúhovka plynulo prešla z čiernej do zlatej.

„Skúsim sa o tom s Remusom ešte raz porozprávať a uvidíme, čo ďalej. Nateraz to ale, prosím ťa, nechajme tak. Navyše, vonku sa zotmelo – nechceš, aby boli ostatní o hlade, nie?“ poznamenala a zasmiala sa na zhrozenom výraze svojej priateľky, ktorá očividne stratila pojem o čase.

„Pri Merlinovej brade!“ zhíkla. „Veď to nikdy nestihnem!“

„Som si úplne istá, že áno,“ odporovala jej Tonksová zdvihla pohár hnedej tekutiny. „Na pokojné Vianoce?“ navrhla prípitok. Molly vzala do ruky ten svoj.

„Na pokojné Vianoce!“ zopakovala, štrngli si a obrátili ich hore dnom. Po krku sa jej rozliala sladká, medovo – orechová chuť. Cítila pálenie, ale nie na toľko, aby jej to prekážalo. „Sľúb mi, že nás prídete s Remusom pozrieť,“ požiadal ju Molly, keď chytila dych. „Aspoň na chvíľu.“ Tonksová mala pocit, že ak by povedala nie, pravdepodobne by ju Molly dotiahla ku nim nasilu.

„Samozrejme, prídeme na druhý deň večer,“ uistila ju a usmiala sa.

„Výborne!“ potešila sa. „Ale už naozaj musím ísť.“ Postavila sa, pozbierala zo zeme všetky tašky a pobozkala Tonksovú na líce. „Ďakujem, že si so mnou išla takto na poslednú chvíľu.“

„Som rada, že si ma zavolala, Remus aj tak príde domov až o hodinu,“ uistila ju. Molly sa na ňu usmiala.

„Pekné Vianoce, Dora,“ zapriala jej.

„Aj tebe, Molly,“ opätovala jej prianie. „ A nezabudni odo mňa všetkých poz...“ Molly však už nebolo. Ostala ešte sama sedieť za stolom s prázdnymi pohármi, zatiaľ čo do vlasov sa jej pomaly vracala pôvodná, krikľavo-zelená farba.

Nemala vôbec chuť do jedla. Vidličkou stále dokola posúvala ten istý zemiak po tanieri, akoby dúfala, že sa stratí sám od seba. Nevedela prestať myslieť na rozhovor s Molly.

„Dora? Je všetko v poriadku?“ vytrhol ju z myšlienok Remus, ktorý si nakladal na tanier už tretí ,do krvava upečený steak. Nebola to úplne typická vianočná večera, ale tradície musia ísť v určitých prípadoch bokom.

„Áno... Teda... Ja neviem.“ Čo je to s ňou?

„Nevieš?“ spýtal sa a nadvihol jedno obočie.

„Jasné, že viem.“ Iste, sarkazmom sa určite dostane ďaleko.

„Tak teda?“

„Môžme to nechať na inokedy, prosím ťa?“ žiadala ho. Skutočne nechcela pokaziť dnešný večer.

„Nie, nemôžme,“ pohotovo odvetil Remus a prekrížil si ruky na hrudi. „Aký význam má odkladať nevyhnutné? Raz sa o tom budeme musieť rozprávať, nech je to čokoľvek.“

„Ako chceš,“ odvrkla mu. Ten jeho pokoj ju začínal vytáčať. „Remus, prečo o nás nechceš nikomu povedať?“

„Dora... Veď vieš,“ povzdychol si. „Musíme to riešiť teraz?“ Chvíľu si myslela, že iba zle počula.

„Prosím? Ty si sa chcel o tom rozprávať v prvom rade, alebo majú vlkolaci poslabšiu pamäť aj mimo splnu?“ Dobre, toto trochu prehnala, ale nešlo to vrátiť späť.

„Ďakujem, že si mi to pripomenula, takmer by som zabudol! Akoby nestačili všetci ostatní! A keď už sa o tom teda ideme rozprávať, tak odpoveď je úplne jednoduchá - pretože nechcem.“

„A zamyslel si sa, čo chcem ja?“ spýtala sa ho.

„Ako sa am to môžeš opýtať?“ zvýšil hlas a postavil sa zo stoličky. „Veď ja nič iné ani nerobím! Myslíš, že mňa baví sa neustále pred ostatnými pretvarovať? Robím to celé pre teba!“

„Pre mňa? Kedy som ti ja povedala že to takto chcem?“ Do tváre sa jej začínala hrnúť krv.

„Nevieš, čo odo mňa žiadaš! Vieš si to vôbec celé predstaviť? Ako by sa pre teba veci zmenili?“ V jeho hlase bolo cítiť slabý tón zúfalstva.

„Myslíš si, že by som sa za teba hanbila?“ spýtala sa ho neveriacky. „Tak to ti naozaj ďakujem, myslela som si, že máš o mne lepšiu mienku. Myslela som si, že vieš, že na názore iných mi nikdy nezáležalo!“

„Dora... To to je iné. Netušíš, o čom rozprávaš...“ opäť si sadol na stoličku. „Ľudia sú krutí.“

„Áno, ľudia sú krutí,“ dala mu za pravdu. „Ale naši priatelia nie.“ Bolestne sa na ňu pozrel. Vedel, že má pravdu, bol však príliš tvrdohlavý na to, aby to priznal. „Molly vravela...“

„Molly?“ prerušil ju a opäť sa postavil, kŕčovito zvierajúc okraj stola. „Nymphadora, žiadal som ťa o jednu jedinú vec!“

„Nymphadora?“ neverila svojim ušiam – ešte nikdy ju takto nenazval. Opäť sa jej začínal zmocňovať hnev – líca jej horeli a vlasy nadobudli snehovobielu farbu. Remus si uvedomil svoju chybu a v očiach sa mu blysol strach – nie strach z nej, ale strach z toho, čo by mohlo nasledovať. „Už nikdy, mi nehovor Nymphado...“ začala s hnevom, no nedokončila.

Miestnosť ožiarilo červené svetlo a vypukol chaos. Všade lietalo sklo a prach, vzduchom sa niesli zvuky zápasu. Tonksová sa zdvihla zo zeme a prikryla si ústa a nos golierom svetra, aby mohla dýchať. Keď sa z jej pohľadu vytratila aj posledná tmavá škvrna spôsobená ostrým svetlom, konečne si mohla obzrieť scénu pred sebou. Okno do obývačky bolo rozbité a pod ním ležala postava v plášti. Spod kapucne jej vytŕčali biele vlasy a zdala sa byť v bezvedomí. Nad ňou stál Remus oproti mužovi, ktorého nepoznala. Obaja na seba mierili prútikmi. Pokúsila sa nahmatať prútik vo vrecku, no nebol tam – musel sa jej stratiť počas útoku.

„Čo chcete?“ spýtal sa Remus pevným hlasom. Muž sa usmial. „Čo také može Voldemort chcieť, že poslal teba?“ Tonksová prekvapene otvorila ústa. Smrťožrút? V ich obývačke? Ničomu nerozumela. Úsmev na mužovej tvári sa rozšíril ešte viac.

„Mám ťa vraj pozdravovať od Graybacka,“ uškrnul sa, no v zápätí sa prikrčil, aby sa uhol prúdu strieborného svetla, ktoré vystrelilo z Remusovho prútika. Muž sa však nenechal vyhodiť z rovnováhy a odpovedal mu protiútokom. Nestihol zaklínadlo odraziť a fialové svetlo ho pohltilo.

„Remus!“ zakričala zúfalo. Rukou konečne nahmatala prútik vo vrstve omietky a vyskočila na nohy. Nevšímala si mužov zmätený pohľad. Nevšímala si, ako striedavo mieri prútikom na ňu a na osobu v bezvedomí pležiacu pod oknom. Jediné, čo ju zaujímalo bol nehybný Remus opretý o zničenú knižnicu a prameň krvi, ktorý mú stekal z rany na krku. „Nehýb sa! Expelliarmus! Petrificus Totalus! Bombarda! Nehýb sa! Duro!“ kričala a z prútika jej lietalo jedno zaklínadlo za druhým. Smrťožrút vyzeral, že je stále v šoku, že ju vidí. Nepokúšal sa zaklínadlá odrážať, uhýbal sa im, až si predral svoju cestu na opačný koniec miestnosti. Tonksová sa celú dobu nepohla z miesta. „Epelliarmus!“ pokračovala a muž konečne padol na zem, bez prútika.

„Mám pre vás odkaz!“ zúfalo zakričal, rýchlo sa stavajúc na nohy.

„Áno? Len škoda, že ma absolútne nezaujíma!“ odvrkla mu Tonksová. Za sebou začula pohyb. Skôr, ako sa stihla otočiť, miestnosťou sa ozvalo prasknutie, akoby niekto udrel bičom. Pár centimetrov od jej pravého líca preletela dvojica čiernych povrazov a ovinuli sa mužovi okolo krku. Zotrvačnosť zaklínadla ho zrazila z nôh a ocitol sa na chrbte.

„Neotáčaj sa!“ zakričal ženský hlas spoza nej. Hlas, ktorý priam bolestivo dobre poznala, no jej mozog to odmietal akceptovať. To nie je možné, vravel jej rozum. Ale áno, je, vravel jej aurorský výcvik. Napriek tomu, že každá bunka jej tela sa jej to snažila zakázať, spravila to, čo jej ako jediné mohlo potvrdiť to, čo tušila. Otočila sa.

Samozrejme, že to robiť nemala. Žena v čiernom plášti nemohla predsa existovať, to vedela. Mozog jej pracoval na plné obrátky, snažiac sa pochopiť nepochopiteľné. Do ľavého spánku jej vystrelila bolesť, prútik jej vypadol z ruky a kolená sa jej podlomili. Nie, toto nie je správne. Toto sa nikdy stať nemalo. Žena s bielymi vlasmi a modrými očami sa nepohla z miesta.

„Ty tu nesmieš byť,“ dostala zo seba Tonksová, snažiac sa neprísť o poslednú štipku zdravého rozumu. „Zákony...“

„Na zákony nemáme čas!“ odpovedala Tonksová z druhého konca miestnosti a konečne sa pohla z miesta. Pamätala si tento pocit, presne vedela, čím si prešla. Predrala sa pomedzi popadaný nábytok, až stála len niekoľko centimetrov od nej... Niekoľko centimetrov od samej seba. Pohľad na ňu, v bolesti a na kolenách ju privádzal do šialenstva... Alebo to mohol byť len neskutočný paradox, ktorý práve vytvorila. Ale paradox bol nevyhnutný, vedela, čo sa stane - zažila, čo sa stane. Z úst sa jej vydral dlho potláčaný vzdych a vyštverala sa nohy, bolesť v hlave však stále neutíchala.

„Toto sa nikdy nemalo stať! Nikto ťa nemal...“

„Ale áno, mal. Mala si ma vidieť ty... Ja!“ Zohla sa a podala si prútik, dbajúc na to, aby sa nedotkli – čas bol už dosť narušený aj bez toho. Z vnútorného vačku plášťa vytiahla zlatý predmet a prevliekla si ho cez hlavu. Na hruď jej dopadli maličké presýpacie hodiny. Aj cez sveter cítila, ako z nich sála teplo, akoby sa prehrievali.

„Dve obrátenia budú úplne stačiť,“ povedala a opäť o krok odstúpila. Zhodila zo seba plášť a prehodila si ho okolo pliec. „Ponáhľaj sa, realita to už nemusí dlhšie zvládnuť,“ súrila samú seba a ukázala prstom na roh miestnosti za sebou. Vyzeralo to, akoby sa odlupovala tapeta, no nie úplne – z chýbajúceho kúsku steny sa šírilo žiarivé svetlo. Mala pocit, akoby jej prenikalo až do duše. Zavrela oči a odvrátila pohľad. Otočila sa, preskočila prevrátený stôl a zohla sa k Remusovi. Zadnou stranou dlane ho pohladila po líci a obzrela sa.

„Nemáš už veľa času,“ pripomenula si a potriasla hlavou. Časovrat chytila do oboch rúk, venovala si posledný pohľad a vydala sa k rozbitému oknu, cez ktoré dnu prúdil studený vzduch. Z posledných síl vyskočila von a pristála na mäkkej tráve. Keď videla, ako sa rozbehla po príjazdovej ceste na ulicu, vydýchla si. Rozum jej začínal opäť normálne pracovať, snažiac sa potlačiť, akúkoľvek myšlienku na to, že sa to celé práve odohralo.

Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. Remus sa pri jej dotyku pohol a vydal zo seba tichý ston. Nevadilo jej, že miestnosť je v troskách a ona netuší, prečo. Nevadilo jej, že na ruke ma zaschnutú krv a netuší, čia je. Nevadilo jej, že pár metrov od nej leží muž a ona netuší, kto to je. Remus bol to jediné, na čom v tejto chvíli záležalo.

Hodnotenie poroty:

cuca

Téma – 8

Zadanie – 10

Jazyk – 6

Celkový dojem – 7

Mentor - 9

SPOLU: 40

Keď si mi po prvý raz predostrel svoj nápad, bola som v podstate nadšená. Šlo o naozaj nečakanú návštevu, pretože ak niekto navštívi sám seba, tak... to vážne nečakané je. To fakt nečakáš. Takže toto sa mi veľmi páčilo.

Musím pochváliť úvod, ten úplne prvý odsek, ktorý krásne čitateľa vtiahne do deja a ešte krajšie je to, že sa na ten zhon a všetko vie človek pozrieť z pohľadu Tonksovej, ktorá je proste... iná. Keď pokračujeme ďalej, dostaneme sa ku dialógom. Tie ti idú. Sú jasné, zrozumiteľné, čítajú sa príjemne a sú uveriteľné. Čo ma pobavilo je predstava žiarlivého Siriusa. Viem si to absolútne predstaviť. :D

No... a potom nasledovalo to grandiózne finále. Grandióznym bolo hlavne v tvojom rozprávaní, čo si už skrz nechávanie si písania na poslednú chvíľku tak úplne nepreniesol z myšlienok aj do písmenok. Nebolo to zlé a ak by som nevedela, ako to mohlo vyzerať, asi by som sa s tým uspokojila. Ale... predstavovala som si to z tvojich slov jednoducho inak. No to neznamená, že toto hodnotím úplne zle. Chvíľkami to bolo nezrozumiteľné a jemne zmätočné, lenže nemyslím si, že to bol zámer (aspoň nie vo všetkých prípadoch). Problém tejto poviedky je jeden - je jasne cítiť, na čo si mal viac času a čo si vyšperkoval (ako ten úvod), a potom čo si chcel už rýchlo ukončiť (ako ten záver). Celkovo však hodnotím poviedku pozitívne a nápad je fakt TOP. Treba si dávať pozor na preklepy a čiarky a takéto veci, ale to by sa tiež dalo odstrániť pri opakovanom čítaní. :D

Čo sa spolupráce s tebou týka... tam nemám čo vytknúť. Je s tebou príjemné pracovať, dobre sa dajú rozdiskutovať poviedky a v podstate sa držíš mojich rád. Akurát tie deadliny, čo? :D

Teším sa na ďalšie dielka, pretože... vieš, že tvoj štýl písania mi absolútne sedí.

Marrko Riccoli

Téma – 7

Zadanie – 10

Jazyk – 8

Celkový dojem – 8

SPOLU: 33

Príbeh si riadne prepracoval, prvá polovica bezchybná a veľmi milá. Molly bola priam úžasná :) Trochu som nechápal, prečo by Sirius nemal súhlasiť so vzťahom Remusa a Tonksovej. Je to predsa jeho kamarát, rozhodne mu záleží na tom, aby bol šťastný. Lebo ak by nezáležalo, potom by to nebol kamarát. A to Sirius rozhodne je. :) Vyobrazenie hádky Dory s Remusom som si vedel živo predstaviť, spomenul som si pri tom na koniec šiestej knihy, kedy s tým konečne vyšli na povrch.

Akčnejšiu polovicu som si však musel prečítať tri razy, kým som konečne pochopil, „Čo?“ „Ako?“ Nedostal som od teba síce odpoveď na „Prečo?“, ale nejako to už bez tejto informácie prežijem. Vlastne to ani nejako nepotrebujem vedieť. Dora mi však trochu zatočila hlavou. Hlavne, keď stála sama pri sebe, tam som vážne nevedel, ktorá je ktorá :D ale z môjho pohľadu sa ti to podarilo ukočírovať, pretože dej plynul pomerne rýchlo a bolo to napísané vážne dobre a pútavo, takže som to až tak neskúmal.

Okej, ten koniec som celkom nedal. Vymenili sa a odrazu pôvodne odpadnutá Dora (tá o dve hodiny staršia) zabudne všetko, čo za tie dve hodiny robila? Veď ešte krátko pred tým, keď stála pred súčasnou Dorou (tá súčasná), vtedy si predsa pamätala, čím si bude musieť prejsť (tá súčasná). Vo výsledku tak máme barák plný Dorotiek, pričom po prečítaní príbehu som najväčšia Dorotka asi ja.

V každom prípade je to veľmi pekná poviedka. Mám však pocit, že by si to zaslúžilo trochu natiahnuť príbeh. Hlavne tá druhá polovica. Hra s časom môže byť skutočne záludná.

PS: Zohla sa a podala si prútik... ani neviem prečo, ale fakt ma to pobavilo

R.i.x

Najjednoduchšie by bolo ohodnotiť túto poviedku ako 2 samostatné poviedky. Za prvú polovicu by som dal plný počet bodov. Za druhú podstatne menej. Úvodný odstavec ma dostal ihneď do vianočnej nálady, bol krásne napísaný. Ďalej ma veľmi prekvapilo to, ako autor fantasticky pracuje s povahou osôb. Molly i Tonsková boli tak neuveriteľne prirodzené!

A potom prišla náhla zmena prostredia a celý dej nabral akúsi pesimistickú náladu, ktorá mi do vianočnej témy úplne nesadla. Dej sa začal zbytočne komplikovať a popravde, vlastne som ani nepochopil, ako to skončilo. V texte sa objavuje dosť preklepov, ktoré asi naznačujú, za akých podmienok bola poviedka napísaná. Je to síce trochu škoda, ale možno to autor vezme ako impulz a v budúcom kole nám vypadnú oči z toho, akú krásnu prácu odovzdá. Prajem veľa úspechov v ďalšom písaní.

[ » na začiatok « ]