Kapitola:
Pridaná: 17.12.2017, 19:31:15
Čítaná: 45×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Paulina Grantová, Timmy Grant
Stručný dej: Pokojný život Severusa Snapa naruší nová obyvateľka jeho rodného mesta, ktorá sa práve do Cokeworthu prisťahovala aj so svojím stvorročným synom Timmym.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Ľadové vnútro 2 » Karamelový puding 3 » Šepotajúci oheň 4 » Džemové sušienky 5 » Kronika zla 6 » Biele ľalie 7 » Zablatená vreckovka 8 » Kamilkový čaj 9 » Mastička z kostihoja 10 » Vianočný puding 11 » Duch prítomných Vianoc 12 » Veselé Vianoce 13 » Lesná víla 14 » Oplatená láskavosť 15 » Dukátové buchtičky 16 » Osudový bozk 17 » Spoločný záujem 18 » Zatajovaná frajerka 19 » Zabudnutá hrozba 20 » Ľadové obklady 21 » Obnovený zvyk 22 » Nájdená odvaha 23 » Voňavé pirohy 24 » Sľúbená ochrana 25 » Ťaživá spomienka 26 » Horúca čokoláda 27 » Odstránené tetovanie 28 » Nedefinovateľný dôvod 29 » Výročie smrti 30 » Hrdina z básne 31 » Prvé objatie 32 » Sviatočný kompromis 33 » Nesebecké varovanie 34 » Spoločné Vianoce 35 » Nepreklenutá hranica 36 » Spomienky ako dar 37 » Ochrana na diaľku 38 » Nepríjemná správa 39 » Čiastočná pravda 40 » Rôzne povahy 41 » Neobyčajný deň s obyčajným koncom 42 » Návrat k minulosti 43 » Najšťastnejšie spomienky 44 » Známa bezmocnosť 45 » Návrat domov 46 » Ultimátum 47 » Dve otázky 48 » Dva lístky 49 » Červeň na lícach 50 » Iná láska 51 » Osudový moment 52 » Modrý zafír 53 » Pochopenie lásky 54 » Už len áno 55 » Prijatie a odmietnutie 56 » Zatajené kúzlo 57 » Rodina 58 » Epilóg

Tak, ešte jedna kapitolka na dnes :)

***

Rýdza nenávisť, ktorú videla v tvári pána Snapa, keď bil Taylora, bola preč. Teraz pôsobil takmer unavene, dokonca ospalo. A hoci ju desilo, s akou nezastaviteľnou krutosťou Taylora mlátil, nebyť jeho, možno by bola prišla o Timmyho.

Hodnú chvíľu na seba hľadeli, až napokon prehovorila ako prvá: „Sadnite si.“

Bez slova ju poslúchol, akoby si doteraz nebol istý, či ho nevyhodí a klesol na pohovku, dotknúc sa prstami rozrazenej pery. Paulina pustila Timmyho, ktorý sa stále triasol a plakal, a zdvihla mu hlavu. „Už je preč. Už ti neublíži. To nič, mojko. To nič.“ Privinula ho k sebe a kolísala sa s ním dopredu a dozadu, šepkajúc mu slová útechy. Nedokázala plakať, dokonca ani sa triasť, materinský inštinkt prekonal jej vlastný šok i vlastnú bolesť a sústredila sa len na to, aby upokojila syna. Po hodnej chvíli zdvihla hlavu k Severusovi, ktorý sa díval pred seba a po strašne dlhom čase necítil absolútne nič, a potichu sa ho opýtala: „Nie je vám zle?“

„Prežijem.“

„Uvarili by ste mu čaj, prosím vás? Mám tam levanduľový.“

Bez slova prikývol, podišiel ku kuchynskej linke, napustil do čajníka vodu a položil ho na sporák. Potom otvoril chladničku, zisťujúc, či má Paulina nejaký ľad. Našiel pár mrazených balíkov hranoliek a zeleninovej zmesi. Jednu z nich vybral a zabalil do utierky na riad. Podišiel k Pauline a Timmymu a hoci sa obaja objímali, Paulina syna zdvihla a prešla s ním k pohovke. Bez slova vzala od Severusa obklad a priložila si ho na pravé líce.

„V kúpeľni mám odličovacie tampóny. Pokojne si vyčistite rany,“ povedala na pol úst. Vstal a urobil, ako mu navrhla. Kúpeľňa bola až prehnane farebná, polepená nálepkami muklovských animovaných postavičiek, medzi ktorými spoznal Mickeyho Mousa, káčera Donalda a Minnie. Kým si čistil rany, mračil sa na ne i na seba. V hlave mu pulzovala bolesť na niekoľkých miestach, pera i hánky ho štípali a boleli. Nevedel si presne vysvetliť, ako dokázal nevytiahnuť prútik a neprekliať toho parchanta priamo na mieste. Mal to byť jeho prvý inštinkt, keď zoskratoval a pustil sa doňho bez ohľadu na to, že ten chlap bol od neho mladší aspoň o desať rokov a mohol ho zbiť do bezvedomia. Buď bol však slabší, než vyzeral, alebo – a tá druhá možnosť sa mu pozdávala viac – on sám bol taký nahnevaný, že sila jeho úderov vyvierala nie z fyzickej zdatnosti, ale z adrenalínu a agresivity, čo v ňom náhle vybuchli. Možno práve preto ho nechcel prekliať. Potreboval si doňho udrieť, vrátiť mu všetko, čo predtým ktovie koľkokrát naložil Pauline a Timmymu... Vrátiť mu to, čo kedysi jemu a jeho matke spravil jeho otec... Rozochvene sa nadýchol a zavrel oči. Vyčisti si myseľ.

Keď vyšiel von, Paulina práve nalievala čaj do šálky. Vymenili si pohľady, na čo sa otočil k dverám. Mal by ísť. Lenže ak sa ten chlap vráti...

„Mám tu lekárničku,“ prehovorila náhlivo a zohla sa ku kredencu. Vytiahla z neho bielu plastovú škatuľu s červeným krížom na vrchu. „Ak chvíľu počkáte, vydezinfikujem vám to. Ten prípravok je dosť agresívny.“

„Myslím, že to zvládnem,“ zamumlal a vzal od nej lekárničku.

„Neprosíte si čaj?“ Hlas mala už pevnejší. Timmy sedel na pohovke a hľadel na nich. Už neplakal, no stále sedel schúlený do klbka, akoby nad ním stál otec so zdvihnutou rukou.

„Nie, ďakujem.“ Podišiel k pohovke a čupol si vedľa nej, položiac lekárničku na stôl. Ak by mohol, vyliečil by si tých pár rán kúzlami. A aj Paulinine. No musel predstierať, a tak našiel malú platovú fľašku s dezinfekčným prostriedkom a odzátkoval ju. Timmy ho pri tom neprítomne pozoroval. Zrejme sa potreboval na niečo sústrediť, hoci myšlienkami bol ešte stále pri otcovi.

„Pomôžeš mi?“ navrhol mu a posunul pred neho fľašku. Vybral malý kúsok gázy a položil si ju na vystreté prsty. Timmy prikývol. „Tak mi nalej trochu sem.“ Pomohol Timmymu chytiť fľašku a nakloniť ju hore dnom. Potom podal vlhkú gázu chlapcovi a otočil ruku dlaňou dole, zovrúc päsť. „Teraz mi jemne prejdi po tých ranách. Len mi do nich ďobni. Inak to bude bolieť.“

Timmy váhavo poslúchol. Jeho dotyk bol taký jemný, že ak by ten prekliaty dezinfekčný prostriedok tak nepálil, ani by nevedel, že sa ho niečo dotýka. „Dobre.“ Vnímal, ako ich Paulina pozoruje, no nehodlal sa otočiť k nej. V jeho vnútri opäť začínala plápolať nenávisť, o ktorú sa nechcel deliť.

„Dobre. To stačí.“ Vzal od chlapca gázu a zavrel fľašku. „Niečo z teba bude.“

„Čo ako?“

„Možno ošetrovateľ,“ odvetil a vstal, aby mohla Paulina prejsť. Zastala tesne pri ňom a neisto mu pozrela do očí. „Chcela by som Timmyho uspať. Nebude vám prekážať, ak sa odoberieme do vedľajšej izby? Nemusíte tu ostávať, ak nechcete...“

„A čo ak sa vráti?“

Bezmocne si povzdychla. „Ja neviem.“

„Ostanem, kým ho uspíte. Ak chcete.“

„To by som vám bola veľmi vďačná.“

Bez slova obišiel stôl a usadil sa na pohovke pod oknom, kým Paulina odišla s Timmym do spálne. Zavrela za nimi dvere a on po chvíli začul tlmený rozhovor, z ktorého zreteľne rozoznal iba ďalšie vzlyky malého chlapca.

Čo to bolo za chlapa, že prišiel po svoju ženu, aby ju vzal domov a potom ju zmlátil? Určite by s ním potom šla radšej. Odporný bastard. Ktovie, čo by sa bolo stalo, ak by sem neprišiel. Zrejme by s ním bola Paulina odišla. Najmä ak by sa jej vyhrážal, že Timmyho zoberie tak či tak. Nebolo by ťažké ho nájsť, v Cokeworthe je len jedna škôlka.

Ponoril sa do úvah natoľko, že si ani nevšimol, že sa zotmelo. Až keď Paulina vyšla z izby, uvedomil si, že si svoje rany na tvári vôbec nevyčistil. Teraz ich mal už zaschnuté a na pere i na líci sa mu vytvorili chrasty.

„Ďakujem, že ste počkali,“ šepla a podišla k nemu. Na oboch lícach mala podliatiny, na pere prasklinu. Napriek tomu nepôsobila slabo – práve naopak – vyžarovala z nej istá sila, akási odhodlanosť, niečo, čo u svojej matky nikdy nevidel. A – ak si to mal priznať – robilo ju to istým spôsobom fascinujúcou.

„Nedáte si čaj? Nie ste hladný?“

„Nie. Bol by som sa ponúkol.“

„V poriadku.“ Ostala stáť nad ním s dlaňami položenými na stehnách. Chveli sa jej iba nepatrne, no neušlo mu to. „Mrzí ma, že ste kvôli nemu dopadli... takto,“ šepla napokon.

„Ja som sa ho rozhodol mlátiť.“

Trpko sa pousmiala. „Máte pravdu.“ V jej očiach sa mihol strach, ktorému nerozumel. Ona však stále mala pred očami jeho bledú tvár, plnú takej hlbokej nenávisti, že ju z nej ešte striasalo. „Môžem sa niečo opýtať?“

„To záleží od otázky,“ odpovedal.

Chápavo kývla hlavou. „Máte tiež... skúsenosti s domácim násilím?“

„Áno.“

„To ma mrzí.“

Vďačne kývol hlavou. „Mali by ste si na tie líca priložiť ľadový obklad.“

„Máte pravdu.“ Kým vkladala utierky do mrazničky, obaja mlčali. Potom sa vrátila k nemu a sadla si na pohovku. „Vy ste si nedali.“

„Premýšľal som.“

„Dve hodiny?“

Neodpovedal. „Myslíte si, že sa vráti?“ opýtal sa radšej.

Objala si lakte. „Netuším. No bojím sa, že... áno. Pohrozil mi, že si Timmyho odvedie...“ hlas sa jej začal lámať. Zvesila hlavu k zemi a zhlboka sa nadýchla. „Prišli ste akurát včas. Nebola som dosť silná, aby som ho zastavila...“

„Povedali ste, že je to váš exmanžel.“

Povzdychla si a otočila hlavu k dverám izby, v ktorej spal Timmy. „Žiadosť o rozvod som poslala na súd tesne predtým, než sme odišli. Mala som ho pripravený už niekoľko týždňov, no... bála som sa. Lenže... v jeden večer zbil Timmyho. Našla som si na internete najzapadnutejšie miesto, v ktorom ponúkali prácu a prišli sme sem. Nemohla som riskovať, že keď sa vráti, zbije ho znova. Dieťa by malo byť milované...“ potriasla hlavou.

„Urobili ste dobre. Ak ho zmlátil raz, nezastavil by sa ani druhý raz,“ odvetil, vstal a vybral z mrazničky utierky. Podal jej obe, no jednu odmietla. „Vezmite si ju vy.“

„Ja to prežijem.“

„Ja tiež. Zažila som aj horšie.“

„Aj ja. Vezmite si ju.“

Stisla pery k sebe a zdráhavo si vzala oba ľadové obklady. Sadol si späť na pohovku, pozorujúc ju, ako si ich opatrne prikladá na boľavé miesta. Nadýchol sa, dobre si vedomý toho, že z jej strany zaznie odmietavá odpoveď.

„Paulina,“ oslovil ju potichu. Keď sa naňho pozrela, zreteľne a pomaly povedal: „Musíte ísť na políciu.“

[ » na začiatok « ]