Kapitola:
Pridaná: 17.12.2017, 10:53:03
Čítaná: 61×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Paulina Grantová, Timmy Grant
Stručný dej: Pokojný život Severusa Snapa naruší nová obyvateľka jeho rodného mesta, ktorá sa práve do Cokeworthu prisťahovala aj so svojím stvorročným synom Timmym.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Ľadové vnútro 2 » Karamelový puding 3 » Šepotajúci oheň 4 » Džemové sušienky 5 » Kronika zla 6 » Biele ľalie 7 » Zablatená vreckovka 8 » Kamilkový čaj 9 » Mastička z kostihoja 10 » Vianočný puding 11 » Duch prítomných Vianoc 12 » Veselé Vianoce 13 » Lesná víla 14 » Oplatená láskavosť 15 » Dukátové buchtičky 16 » Osudový bozk 17 » Spoločný záujem 18 » Zatajovaná frajerka 19 » Zabudnutá hrozba 20 » Ľadové obklady 21 » Obnovený zvyk 22 » Nájdená odvaha 23 » Voňavé pirohy 24 » Sľúbená ochrana 25 » Ťaživá spomienka 26 » Horúca čokoláda 27 » Odstránené tetovanie 28 » Nedefinovateľný dôvod 29 » Výročie smrti 30 » Hrdina z básne 31 » Prvé objatie 32 » Sviatočný kompromis 33 » Nesebecké varovanie 34 » Spoločné Vianoce 35 » Nepreklenutá hranica 36 » Spomienky ako dar 37 » Ochrana na diaľku 38 » Nepríjemná správa 39 » Čiastočná pravda 40 » Rôzne povahy 41 » Neobyčajný deň s obyčajným koncom 42 » Návrat k minulosti 43 » Najšťastnejšie spomienky 44 » Známa bezmocnosť 45 » Návrat domov 46 » Ultimátum 47 » Dve otázky 48 » Dva lístky 49 » Červeň na lícach 50 » Iná láska 51 » Osudový moment 52 » Modrý zafír 53 » Pochopenie lásky 54 » Už len áno 55 » Prijatie a odmietnutie 56 » Zatajené kúzlo 57 » Rodina 58 » Epilóg

Oslava narodenín zbehla prekvapivo rýchlo. Severusovi sa dvakrát nechcelo, no napokon zistil, že buď ženy, ktoré sa jej zúčastnili, chápu jeho potrebu byť osamote, alebo ich jednoducho nezaujíma, a musel odpovedať iba na Timmyho otázky. Na oplátku sa dozvedel, že Timmy, rovnako ako on, dostal stredné meno po otcovi, že zbožňuje med a vôbec všetko sladké, a že má alergiu na pomaranč. Zistil aj, že Paulinino meno za slobodna bolo Goralewska, a v duchu si premietol mená svojich bývalých študentov – žiadny sa však tak nevolal. Oslava sa skončila jeho sľubom, že raz za týždeň bude po Timmyho chodiť do škôlky spolu s Paulinou a potom ho na oplátku odprevadia domov. Nevedel, či za ten sľub mohol ten pohárik brandy, čo mu Jane naliala, alebo lahodná chuť Paulininej torty, ktorú pre Timmyho upiekla, alebo fakt, že upiekla koláč aj preňho, aby si dodatočne užil svoje narodeniny. Jednoducho sa každú stredu našiel na križovatke pod jazerom, kde sa s Paulinou stretli a spolu išli po Timmyho, ktorý napokon priznal, že s Josie sú už oficiálne frajeri, stihol sa dať ostrihať, naučiť sa tancovať valčík (ktorý naučil aj Paulinu), obľúbil si dukátové buchtičky s jahodovým pudingom, no znenávidel mäsové koláčiky, zistil, že zemiaky sú zelenina, že sa teší na zbieranie kvetov a na prípravu mastičiek, a že sa chce naučiť piecť tak dobre ako jeho mamka, aby mohol Josie piecť tie najlepšie koláčiky na svete. Severus ho vždy trpezlivo počúval, komentoval jeho novinky a odpovedal na jeho otázky. Cesty do škôlky a z nej sa stali súčasťou bežnej rutiny, ktorú raz praktizoval celý týždeň, keď bola Paulina chorá a dala sa vypísať. Dal jej rovnaký elixír na prechladnutie, ako dával Jane, takže sa vystrávila rýchlejšie, a vrátili sa do starých koľají. Zima sa zmenila na jar a oni sa čoraz častejšie bavili o bylinkách a ich príprave. Severus si oprášil svoje vedomosti o muklovských bylinkách, občas ju usmernil a mnohokrát sa od nej niečomu naučil. Dokonca sa prichytil pri tom, že ju on zavolal zbierať bylinky, hoci na to bol ešte čas.

Na začiatku jari im vo fabrike pribudla zákazka, takže Paulina občas ostávala v práci dlhšie. Severus sa zdráhavo ponúkol, že ak to bude nutné, môže Timmyho vyzdvihnúť a odviesť ho do obchodu alebo pred fabriku, kde by si ho prebrala. Následkom toho musel začať využívať aj telefón – čo bola preňho nočná mora. Nenávidel komunikáciu cez to hrozné slúchadlo, vytáčanie čísel a načúvanie Paulininmu skreslenému hlasu v telefóne, a mobil už úplne odmietal – v jeho dome nabitom mágiou by aj tak nefungoval poriadne. Nehovoriac o tom, že zvonenie telefónu mnohokrát prepočul, pretože bol dole v pivnici. Napokon jednoducho pred škôlku chodil – pohyb mu prospieval a pomáhal oddýchnuť si od práce i od ťaživých myšlienok. Navyše, tešilo ho to. Po neskutočne dlhej dobe ho niečo naozaj tešilo. Zaujímalo ho, ako sa má Timmy aj to, ako sa má Paulina. Zvykol si na nich a občas na nich myslel aj počas dňa či večer, keď si líhal spať. Bol to preňho nový, neznámy pocit, alebo zvyk, alebo čosi iné, čo nevedel pomenovať. A mal pocit, že je to obojstranné. Neraz mu Paulina niečo napiekla (odkedy chodil po Timmyho, tak takmer každý týždeň), spomenula, že čítala o nejakých bylinkách, o ktorých sa pretým rozprávali, pýtala sa ho na Harryho, na jeho prácu v škole i bylinkárstvo. Stávali sa z nich dobrí známi, a – čo bolo najdôležitejšie – Paulina mu neliezla na nervy. Nevypytovala sa príliš, nestrkala nos do záležitostí, do ktorých ju nič nebolo a keď potreboval mlčať, nekládla mu hlúpe otázky.

No bolo to preto, že akosi vycítila, čo môže a čo nie. Sama tomu nerozumela, no možno to bolo preto, že predtým nestretla človeka, ktorý by bol taký prirodzene samotársky ako pán Snape. Nechcela preto narúšať jeho komfortnú zónu, čím by narušila aj tú svoju, a preto ak potreboval mlčať, a ona to vedela, mlčala aj ona. Nevadilo jej však mlčať pri ňom. Vedela, že premýšľa nad niečím iným, vlastným, a že ak sa o to bude chcieť podeliť, urobí tak. Niežeby ju nezaujímalo, čo si necháva pre seba, ale ani ona mu o sebe veľa neprezrádzala, a vyhovovalo jej to tak. O Taylorovi rozprávala ako o exmanželovi, hoci ním ešte nebol a zmieňovala ho čo najmenej. Strach, že ju s Timmym nájde, sa pomaly vyparil. Možno nemá záujem. Jediný, kto vedel, kde je, bol právnik, ktorému poslala žiadosť o rozvod, a ktorý v jej mene s Taylorom komunikoval. Odmietala akúkoľvek snahu presvedčiť ju o tom, aby sa rozvodového konania zúčastňovala. Chcela prísť pred súd, alebo chcela počkať na dohodu. Nechcela alimenty. Chcela len byť slobodná a cítiť sa v bezpečí.

Veľmi jej pomáhalo, že sa pán Snape podujal chodiť po Timmyho. Nebála sa, že by sa sám vybral domov, alebo že by ho zrazilo auto. Navyše, pána Snapa rešpektoval a počúval ho. Videl v ňom istým spôsobom vzor a to si Paulina cenila najviac – ona mu nemohla nahradiť otca, a nečakala to ani od pána Snapa. No Timmy sa stretával iba so samými ženami, dokonca aj v škôlke sa priatelil viac s dievčatami ako chlapcami, a preto bola prítomnosť pána Snapa v jeho živote dôležitá.

Na konci marca ju pustili z práce skôr, no boli už s pánom Snapom dohodnutí, že po Timmyho pôjde a privedie ho pred fabriku. Rozhodla sa preto zájsť domov, aby Timmymu zohriala jedlo a potom im pôjde naproti. Chcela dať trošku polievky aj pánovi Snapovi, ktorý – ak správne pochopila z jeho odpovedí – varí iba sporadicky, ak vôbec. Stihla sa dokonca aj prezliecť do riflí a jarnej bundy – počasie bolo prekvapivo teplé a tenšiu bundu vzala aj Timmymu, ak by mu bolo horúco. Skontrolovala si vlasy v zrkadle, hoci čas ju už tlačil, a otvorila dvere. Vtom zamrzla na mieste. Hľadela do hnedých očí svojho manžela. Zhíkla a zaspätkovala, zakopnúc o koberec.

„Mňa si tu nečakala, čo?“ zavrčal a vstúpil dnu, zatresnúc za sebou dvere. „Kde je Timmy?“

„Nie je tu,“ pípla odvážne a vystrčila bradu. Vyzeral presne tak, ako si ho pamätala a zároveň presne tak ako si ho nechcela pamätať – krásne a zúrivo.

„Je v škôlke, čo?“

Neodpovedala. Vošiel do izby a poobzeral sa,. Keď usúdil, že Timmy sa v tej miestnosti dva a pol krát dva metre naozaj nemá kde schovať, vyšiel von a zasipel: „Nevadí. Aspoň si to s tebou vybavím ručne-stručne.“

Odstúpila od neho, pridržiac si Timmyho bundu pri prsiach. „Ako si nás našiel?“

„Ak ste sa chceli ukryť, mala si Timmymu zmeniť meno,“ odfrkol si pohŕdavo. Vtedy pochopila. Taylor si zrejme domyslel, že Timmyho zapíše do škôlky, a že bude musieť vo formulári uviesť jeho meno. Ako mohla byť taká hlúpa? Ako si to nemohla uvedomiť?

„Nemôžeš ho vziať domov. Som jeho matka.“

„Matka, čo ho uniesla.“

„Pretože si ho zbil!“

„Zaslúžil si to!“

„Pretože ma bránil? Si normálny?“

Nezareagovala včas; za tie tri mesiace stratila reflexy. Úder ju zasiahol do ľavej čeľuste, no nestihla ani zaregistrovať bolesť, pretože druhá jej prenikla lícom. Kolená sa jej podlomili, ale udržala sa na nohách, chytiac sa za obe strany tváre, akoby ju to mohlo uchrániť pred jeho ďalšími údermi.

„Už mi nebudeš odvrávať! Idem po Timmyho a beriem vás domov!“

Neodvážila sa ani len pípnuť, len sa krčila pri stene a hľadela naňho so zdesením v očiach. Nedokázala ani rozmýšľať, ani mu oponovať.

Vykročil k dverám. Až keď videla len jeho chrbát, odkdesi vydolovala odvahu pokúsiť sa zastaviť ho. „Nie! Ostávame tu!“

Zastal uprostred kroku a otočil sa späť k nej. „Tak ty mi budeš oponovať? Ostaneš tu, kým neprivediem Timmyho. Pobalíš ho a pôjdeme domov.“

Schmatol kľúče, ktoré položila na stolík pri dverách. „Nieže ma budeš nasledovať, lebo si ho vezmem a teba tu nechám.“

„Nie, prosím ťa,“ zavzlykala a vybrala sa k nemu.

Varovne zdvihol kľúč do vzduchu. „Povedal som.“

„Prepáč,“ šepla.

„Neskoro.“

Nevedela ako, než sa stihol dotknúť kľučky, vrhla sa naňho... Nie. Timmyho jej nesmie vziať. Nevzdá sa ho.

„Pusti ma!“ zreval a odsotil ju od seba. Okamžite sa mu však zakváčila o rameno, pripravená ho nepustiť. „Povedal som – pusti ma!“ Chcel ju udrieť, no ona sa mu nejaký zázrakom uhla. Cena za to však bolo to, že ho pustila. Stratila rovnováhu a bola by spadla, lenže Taylor ju schmatol za lakeť a pritiahol k sebe. „Tak ty sa mi budeš uhýbať, hej?“ Udrel ju znova. Trafil ju do ucha. Vykríkla a keď ju znechutene odtisol, potkla sa o vlastné nohy a spadla na zem vedľa pohovky. Inštinktívne sa chystala postaviť, no v tej chvíli Taylor zdvihol ruku znova a ona sa skrčila. Vzápätí zbadala, ako čiasi ruka schmatla Taylorovu. Na jeho tvári sa na okamih zjavilo prekvapenie, potom sa jej stratila z dohľadu.

Pán Snape držal druhou rukou Taylora za golier. Odsotil ho k vstavanej skrini, až sa jej dvere takmer prelomili napoly. Paulina skríkla.

Severus držal Taylora za golier a zvreskol: „Vypadni!“

„Takže kvôli nemu si odišla? Kvôli tomuto dedovi?“

„Vypadni!“ zasyčal Severus. Bolo to horšie, ako keď kričal. Akoby sa celou miestnosťou náhle roztiahol ľad, z ktorého Paulinu striaslo. Taylor akoby bol voči tomu odolný. „Je to moja žena. Má byť so mnou.“

„O tom ty nerozhoduješ.“ Zovrel Taylorov kabát medzi prstami pevnejšie. Netušil, ako sa dokázal ovládať, no čosi ho zastavilo v tom, aby okamžite nevytiahol prútik a neuvalil naňho Cruciatus, až kým by nekričal tisícnásobnejšie hlasnejšie a bolestnejšie než pred chvíľou Paulina.

„Ale áno. Nosí moje priezvisko. A tak isto aj môj syn. Nestoj mi v ceste.“ Pokúsil sa ho odsotiť, lenže Severus sa nedal. Sklonil sa k nemu nižšie a zasipel: „Vypadni odtiaľto a nechaj ich na pokoji.“

„Mami?!“

Timmyho ustarostený hlas bol horší, než Taylorove údery alebo Severusove vyhrážky. Všetky hlavy sa otočili k nemu. „Timmy,“ hlesol Taylor nečakane nežne a chcel vykročiť k synovi, lenže Severusova ruka mu v tom bránila. Timmy sa cukol a pribehol k matke. Tá ho jednou rukou objala okolo pása a druhou okolo hlavy. Pritisla ho k sebe tak, aby nevidel na otca a čosi mu zašepkala.

Vtedy Severus pochopil. Vedel, čo bolo na Pauline také zvláštne. Čo ho na nej upútalo len čo ju zbadal. Bolo to správanie matky, ktorej syna bili. Nemala povahu na to, aby opustila manžela iba kvôli tomu, že ju mlátil. No bola by urobila čokoľvek, aby pred tým istým ochránila svojho syna.

„Ženu a dieťa by si si bil, čo?“ zavrčal a schmatol Taylora pod krk. Netušil, kde sa v ňom vzala toľká sila; prútik mu teraz vôbec nenapadlo použiť. Taylor sa zahnal rukou, no Severus sa znova uhol. „Vypadneš a už sa nevrátiš. Inak ťa vlastnoručne zmlátim tak, že nebudeš schopný ani zovrieť päste, jasné?“ Taylor nemihol ani brvou. „Jasné?“ Taylor neodpovedal, iba sa mykal a snažil sa Severusa buď udrieť alebo kopnúť. Ten zovrel stisk. „Jasné?“

„Prosím,“ hlesla Paulina. Počiatočný strach z Taylora opadol, teraz sa oňho začínala báť. Veľmi dobre vedela, aký je tvrdohlavý a neústupčivý. Severus ho však držal prisilno. Bála sa, že by mu ublížil, hoci nechápala jeho agresívnu reakciu. „Prosím, pustite ho.“

Severus po nej blysol očami. Neveriacky sa zamračil ale urobil, ako ho prosila. Pustil toho chlapa a odstúpil, posledný krát ho varujúc: „Neopováž sa sem vrátiť.“

„Ty mi nerozkazuješ. Timmy je môj syn. Vezmem si ho domov hneď, ako to bude možné.“

„Nie!“ vykríkli Timmy i Paulina naraz.

„Nebudeš mi odvrávať!“ zrúkol Taylor na syna a zdvihol ruku, na čo sa Timmy skrčil do klbka a mama ho úplne prikryla telom.

Severus vedel, že by ich neudrel, no stačilo to na to, aby sa na chlapa vrhol všetkou silou, ktorú v sebe mal. Čosi, čo v ňom driemalo celé roky, sa zrazu zlomilo, netušil, ako, mlátil sa s Timmyho otcom hlava-nehlava, bez ohľadu na to, koľko úderov schytal on sám. Až keď skončili na zemi a získal nad tým chlapom prevahu, prenikol k nemu Paulinin krik. Nepozrúc na ňu, zjazvenými rukami zdvihol Taylora zo zeme a vyhodil ho cez dvere. „Ešte raz sa sem vrátiš a prisahám, že odtiaľto po vlastných neodídeš.“ Zatresol dvere, ktoré sa automaticky zamkli a čelom a o ne oprel. Za sebou počul Paulinino a Timmyho nariekanie, hoci v sluchách mu hučalo tak veľmi, až mu začínalo byť nevoľno. S hlbokým nádychom sa otočil k žene a chlapcovi, ktorí mu tak veľmi pripomínali jeho matku a seba a neisto na nich hľadel, nechápajúc ich stále vydesený výraz.

[ » na začiatok « ]