*snaží sa schovať pod posteľ, no nechce sa jej byť pod tou kopou špiny, preto radšej vylezie* Ahojte :) Áno, viem, trvalo mi to.. a prekliate dlho trvalo. Ale nakoniec som tu s poslednou kapitolkou :) - Kto počká, ten sa dočká, nie?- Pokúsim sa do konca týždňa vydať Bonusovú kapitolu a potom sa vrhnúť na pokračovanie v podobe druhého príbehu, ktorý, dúfam, budem vydávať už poriadne.

Takže to by som mala.. fajn, užívajte kapitolku, dúfam, že sa bude páčiť :))

Ospravedlňujem sa za chyby :))

------------------------------------------------------------

Svetlovlasý chlapec sedel na malom múriku oddeľujúcich ich dom od susedného, hompáľal nohami a v rukách pevne zvieral drevené lietadlo s červenou vrtuľkou, ktorú mu vyrobil starý otec. Vedľa seba mal položeného malého plyšového medvedíka, ktorého mal nadovšetko rád. A práve toho medvedíka mu znenazdajky zobrala tmavovlasá dievčina, len o rok mladšia od neho.

„Hej, počkaj! Stoj!“ skríkol na ňu rozhorčene a lietadielko opatrne položil na múrik. Oboma nohami dopadol na trávu susedovho pozemku a obzrel sa za dievčinou.

Tmavovláska stála len niekoľko metrov od neho a netrpezlivo naňho vyčkávala. Na tvári jej pohrával šibalský úsmev. „Tak si ma chyť!“ zakričala naňho radostne a dala sa do behu.

Chlapec nechápal, prečo to dievčina spravila, no pristúpil na jej hru. Začala sa naháňačka, pri ktorej sa obaja nesmierne pobavili. Nakoniec, keď sa už ani jednému nechcelo behať, skončili na trávnatej lúke neďaleko od ich dediny. Spokojne oddychovali, avšak s úsmevom na tvári.

„Si naozaj rýchla,“ pochválil ju chlapec a posadil sa. V rukách držal medvedíka, ktorého mu dievčina podala naspäť a pevne si ho k sebe pritisol. „Ale prečo si mi ho zobrala?“ opýtal sa naoko urazene. Vlastne ho to celkom tešilo. Cez voľné dni sa nemal s kým hrávať, všetci jeho kamaráti vždy chodievali s rodičmi do susedných dedín na veľké trhy, ktoré sa v týchto dňoch konali.

Dievčina pokrčila plecami a posadila sa naproti chlapcovi. „Chcela som sa s tebou hrať. Neboj sa, nechcela som ti medvedíka ukradnúť, len som hľadala niekoho, s kým by som sa mohla hrať.“

Chlapec chápavo prikývol. „A ako sa vlastne voláš?“ zaujímal sa.

„Lou Heyet, a ty?“ podala mu ruku.

Chlapec ju prijal a mierne si nimi potriasli. „Lucas Trein.“

„Trein?“ zopakovala Lou prekvapene. „Nie sú tvoji rodičia majiteľmi tej veľkej továrne na pralinky v hlavnom meste?“

„Sú,“ pritakal smutne. Nemal rád, keď niekto zmienil prácu jeho rodičov. Vždy ho to rozosmútilo.

Lou si všimla jeho skleslého výrazu. Zarazila sa. „Prečo si smutný? Povedala som niečo zle?“

Lucas rýchlo pokrútil hlavou na znak, že za to Lou nemôže. „Samozrejme, že nie, len.. Moji rodičia sa o mňa moc nezaujímajú. Kedysi, keď ešte žil dedko, mali na mňa viac času, často sme sa hrávali a smiali, no keď umrel, začali sa naplno venovať práci a na mňa zabudli.“

„To ma mrzí.“ Lou si ku chlapcovi prisadla ešte bližšie a objala ho okolo ramien. Chlapec jej stisk opätoval, i keď ju vôbec nepoznal.

„A čo robia tvoji rodičia?“ opýtal sa, keď sa od seba odtiahli.

Lou si povzdychla. „Neviem. Mamička je väčšinou doma, no otecko každú noc chodí niekam preč a vracia sa až o niekoľko dní. Raz som sa mamičky pýtala, kam otecko stále chodí, no nechcela mi odpovedať. Vraj sa to dozviem, až budem staršia.“

„A máš v dedine nejakých kamarátov?“

„Mala som jednu kamarátku, ale tá sa spolu s rodičmi presťahovala do hlavného mesta. Odvtedy som si tu už kamarátov nenašla.“

„Tak čo keby sme sa stali kamarátmi?“ navrhol Lucas s úsmevom a vystrel pred seba ruku. „Sľub malíčkom?“

Lou sa radostne rozžiarila. „To by bolo skvelé. Sľub malíčkom!“ Rovnako ako Lucas pred seba vystrela ruku a ich malíčky sa okolo seba silno obkrútili.

Pomaličky, akoby sa zobúdzala, otvárala oči. Jemné šteklenie na ľavom líci ju prinútilo trochu zvraštiť tvár. Pootvorenými očami sa pozrela, čo má za následok to nepríjemné šteklenie. Ležala v zelenkavej tráve, na ktorej sa vynímali malé kvapôčky rosy. Pomaly sa posadila, no i tak jej do hlavy vytreštila tupá bolesť, ktorá ju prinútila znovu zavrieť oči.

Bolesť pomaly ustupovala a ona konečne mohla naplno otvoriť oči. Porozhliadla sa okolo seba. Sedela v strede akejsi lúky, ktorú navôkol obklopoval borovicový les. V pozadí bolo vidieť pár menších i väčších kopcov. Pripadalo jej to tu známe. Postavila sa. Prekvapilo ju, že dokáže pevne stáť bez toho, aby sa jej nepodlomili kolená. Predsa len, bola po smrti.

„Poznávaš to tu?“ opýtal sa jej mužský hlas za jej chrbtom.

Mierne nadskočila od ľaku a otočila sa. Pred ňou stál vysoký, štíhli muž v bielom assassínskom odeve. Cez hlavu mal prehodenú kapucňu, preto mu nevidela do tváre. Jediné, čo videla, bol jeho úsmev, ktorý mu zdobil tvár.

„Kto ste?“ spýtala sa celkom pevným hlasom, ktorý ju nesmierne prekvapil.

Neznámy sa ešte viac usmial a zdvihol k nej pohľad. Lou sa pri pohľade na muža takmer podlomili kolená. O pár krokov zacúvala. Poznávala ho.

„Altair,“ zašepkala si pre seba, no muž ju aj tak počul. Prikývol.

V okamihu sa Lou zviezla k zemi a pred Altairom pokľakla na koleno. Hlavu sklonila natoľko, aby nevidel, ako sa hanbí.

„Odpusť, že som ťa nespoznala,“ hlesla, stále so sklonenou hlavou.

Zasmial sa. „Nemusíš sa mi klaňať, nehnevám sa na teba.“

Lou sa zdvihla a pozrela naňho. Myslela si, že bude vyzerať staršie, no mýlila sa. Pôsobil len o pár rokov staršie než ona.

„Kde to vlastne sme?“ opýtala sa, rozhliadajúc sa okolo seba.

„To mi povedz ty,“ odvetil. „Je to predsa tvoja spomienka.“

Lou sa naňho nechápavo pozrela. No potom jej to došlo. Tá lúka, les.. Už vedela, prečo jej to tu spočiatku pripadalo povedomé. Lucas. Presne na tom mieste, kde sa zobudila, spečatili ako deti svoje priateľstvo.

„Sľub malíčkom,“ zašeptala, mračiac sa. „Ale prečo..“ zarazila sa a pozrela na Altaira, akoby mal vedieť odpoveď.

Zakrútil hlavou. „Nestalo sa v ten deň ešte niečo? Niečo podstatné, čo si si nevšimla?“

„Pravdepodobne to, že som podpísala zmluvu s diablom,“ nervózne poznamenala. „Keby som vtedy vedela, čo mi spraví, nikdy by som na jeho sľub nepristúpila.“

Od ich spečatenia priateľstva ubehli neuveriteľné dva roky. Obaja vyrástli a ich priateľstvo sa každým dňom stávala silnejšie, až prerástlo vo vzájomnú lásku, ktorá trvala ďalší rok. Blížil sa deň, ktorý sa im vryl do pamäti – ich prvé výročie ako pár. Lou bola už od rána nervózna. Mala pre Lucasa pripravené prekvapenie, ktoré vymýšľala niekoľko mesiacov. Nevedela, čo mu dať, preto sa rozhodla, že ho zavedie na jej obľúbené miesto, kde veľa ľudí nechodilo. Teda, vlastne tam nechodil nik.

„Ahoj,“ pozdravil ju Lucas od dverí jej domu. Jeho hlas znel trochu otrávenejšie, než zvyčajne, no Lou to nedošlo. To bola prvá chyba.

Lou k nemu radostne pricupitala a pobozkala ho na líce. Nevšimla si však, že Lucas mierne zvraštil tvár. To bola druhá chyba.

„Si tu sama?“ Lucas sa porozhliadol po drevenej chatke. Chodil tu už veky, no nikdy u Lou doma nebolo ticho. Vždy ho Louina mama s radosťou privítala a ponúkla mu práve upečený koláč.

„Áno,“ prikývla. „Rodičia sa vybrali do hlavného mesta na trhy. Vlastne, mám pre teba jedno menšie prekvapenie.“

„Lou, musíme si..“ začal, no Lou mu skočila do reči. To bola tretia chyba.

„Neskôr! Poď!“ Chytila ho za ruku a viedla z domu.

Prešli cez lúku, kde začalo ich priateľstvo až cez borovicový les, kde sa väčšinou naháňali a skrývali za stromami. Vyliezli na jeden z vyšších kopcov, kde stálo, už pár rokov opustené observatórium. Zostalo tu pár vybavený, ktoré bolo ešte celkom použiteľné. Lou sem skoro každú noc chodila pozorovať hviezdy. Dnes však chcela Lucasovi ukázať jednu planétu, ktorú možno vidieť aj za denného svetla.

„Čo je to za prekvapenie?“ opýtal sa Lucas, premeriavajúc si trosky observatória.

„V jednom z ďalekohľadov, ktoré tu sú, budeme môcť za chvíľu vidieť planétu, ktorá sa dá vidieť aj za denného svetla. Viem, že miluješ vesmír a všetko s ním spojené, preto som ťa zaviedla sem. Je to vlastne aj darček k nášmu prvému výročiu, ako páru.“

Lucas si potichu povzdychol a otočil sa na Lou, ktorá mala v tvári radostný výraz. Výraz, ktorý čakala, že uvidí aj u Lucasa. Lenže..

„Lou,“ začal s kamennou tvárou. „Rozchádzam sa s tebou.“

Radostný úsmev z Louinej tváre opadol tak rýchlo, ako keď padá hviezda. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Jedna neposedná slza sa jej skotúľala po líci. Pokrútila hlavou. Snažila sa neplakať, no slzy jej samovoľne stekali po tvári. Nedokázala ich zastaviť. Chcela niečo povedať, no v krku sa jej vytvoril knedlík.

Lucas sa bez slova, bez vysvetlenia, bez akéhokoľvek posledného pohľadu na zničenú Lou, otočil a zamieril naspäť do dediny. Lou sa zviezla k zemi a nechala slzám voľný priebeh.

Stáli pred observatóriom z ktorého už len ostali zničené a nepoužiteľné trosky. Ďalekohľady, ktoré boli vtedy ešte použiteľné, vandali zničili a observatórium podpálili.

„V teň deň som si povedala, že sa už nikdy nezamilujem,“ spomínala Lou a s kamenným výrazom sa pozerala na trosky observatória. „Mala som deväť, on desať. Ako jeden z mála mal možnosť sa vycvičiť za assassína, no neprijal to. Bol až príliš zaslepený chamtivosťou.“

„Predpokladám, že sa s tebou rozišiel kvôli inej,“ hádal Altair a pozrel na Lou, ktorá stále upierala pohľad na trosky.

„Chodili sme spolu rok, no posledných pár mesiacov ma podvádzal so zemepánovou dcérou. Myslel si, že mu dá všetko, keď s ňou bude,“ zavrčala. „Ale to sa mýlil,“ uštipačne poznamenala. „Prvých pár rokov mu dala všetko, čo mu na očiach videla. Robilo jej dobre, keď sa o nej povrávalo, že chodí so synom toho slávneho majiteľa, tej známej továrne na pralinky. Pridávalo jej to na povesti. Dokonca sa ich rodičia spoločne dohovorili na sobáši, keď budú deti dospelé.

Lenže jedného dňa sa jeho rodičia vybrali na služobnú cestu a už sa nevrátili. Podľa povier ich napadol medveď, lenže to nebola pravda. Zabili ich templári, keďže jeho otec im bol zadlžený. Lucas nakoniec prevzal továreň. Keď továreň viedol jeho otec, bola to najlepšia továreň na pralinky široko ďaleko. Dokonca prevalcovala aj niektoré známejšie. Ale Lucas ju potopil. Zmenil výrobu, zo zamestnancov si urobil otrokov, neplatil im, chcel, aby pracovali vo dne, v noci. Preto továreň každým dňom krachovala viac a viac. Nakoniec padla úplne a Lucas prišiel o všetko, čo mal. O prácu, majetok, hrdosť i o snúbenku.“

„Koľko ti vtedy bolo, keď sa to stalo?“ opýtal sa prekvapene.

„Sedemnásť. Keďže nás z výcviku púšťali na Vianoce domov, tak som sa rozhodla ísť pozrieť rodičov. Vtedy som sa po dlhej dobe stretla s Lucasom. A bolo to aj naposledy.“

Bol chladný zimný deň, krátko pred Vianocami. Celá dedina bola zahalená v bielom, na niektorých domoch viseli domácky vyrobené stromčeky z bieleho či tmavého dreva alebo anjelici z papiera.

Lou sa prechádzala po zasneženej ceste a obdivovala, ako si niektorý obyvatelia dedinky vyzdobili svoje domovy. Tmavý plášť si pritiahla bližšie, aby sa čo najviac zakryla. Tohtoročná zima bola tuhšia, než iné, ktoré si pamätala. Odo dňa, kedy sa pridala na výcvik, chodievala domov len zriedka. Na Vianoce zvyčajne trénovala, zatiaľ čo ostatný odchádzali domov za rodinami. Alex ju varoval, že takto sa len zničí, no ako vždy ho nevnímala.

Jej nohy ju zaviedli až na koniec dediny. Nevedela prečo, ale pozrela sa na ten dom. Bol presne taký, ako si ho pamätala. Teda až na ten rozdiel, že bol viac schátralí. V streche bola obrovská diera, ktorú spôsobila veľká nálož snehu, ktorá na ňu dopadla. Jediné, čo ostalo zachovalé, bol múrik vedľa domu, ktorý oddeľoval od seba dva domy.

Ani nevedela, čo ju to popadlo, vykročila do Lucasovho domu. Spod nôh odhadzovala trosky, ktoré by sa jej mohli zachytiť o čierne nalakované čižmy. Dom bol načisto prázdny. Pamätala si, že v dome bolo kopec cenného nábytku, keďže Lucasova rodina bola nesmierne bohatá. Lenže teraz tu nebolo nič. Len kopec trosiek zo strechy a zašpinená podlaha od snehu a blata.

Z vedľajšej miestnosti, ktorá bola zatvorená, sa ozval kašeľ. Lou automaticky povolila skrytú čepeľ, ktorá jej vystrelila spod rukávu teplého odevu a zamierila k dverám vedúcim do miestnosti. Pomaly ich začala otvárať, pripravená zaútočiť, keby bolo treba. No to, čo videla, ju šokovalo.

Na zemi sa chúlila vychudnutá, slabá osoba bez vlasov, zabalená len v tenkej deke. Okolo nej sa kopili fľaše od alkoholu, ktorý ju očividne udržiaval v akom takom teple. Pozrela sa na Lou a ju v tej chvíli zamrazilo. Tou osobou bol Lucas.

„Prišla si sa pozrieť, ako pomaly umieram?“ opýtal sa zachrípnuto. Lou stála na mieste neschopná pohybu. Jediný pohyb, ktorý urobila, bolo trhnutie rukou, aby sa čepeľ vrátila na svoje miesto.

„Nakoniec som ja ten, kto prišiel o všetko,“ pokračoval Lucas a nespúšťal z nej pohľad.

Lou sa prinútila k pohybu a pristúpila k nemu. Kľakla si o niečo ďalej od neho, i keď vedela, že jej neublíži.

„Môžeš si za to sám,“ prehovorila, dívajúc sa na tú kopu nešťastia pred sebou. Vedela, že by jej ho malo byť ľúto, lenže nedokázala to. Nebolo to len to, že sa na výcviku naučila neprejavovať ľútosť, ale predovšetkým to, že ho rada videla takto zničeného. Takto na dne. Na prahu smrti, z ktorého už niet úniku.

„Miloval som ťa,“ zachraptil. „Miloval som ťa viac, než Monicu. Lenže..“

„Lenže chamtivosť ťa zaslepila,“ dokončila zaňho Lou ostro. „Chcel si viac a viac, chcel si to, čo som ti ja nemohla dať.“

Lucas zakašľal a odvrátil od Lou tvár. „A vidíš, nakoniec som na to sám doplatil. Keď rodičia umreli, prevzal som továreň. Zo zisku som si pokupoval drahé háby, Monice drahé šperky a perly, ktoré nosievajú len kráľovné a zamestnancom som dával malú mzdu. Preto nečudo, že továreň po pár mesiacoch skrachovala. Templári, ktorým bol otec zadlžený, ako som sa neskôr dozvedel, si pobrali všetok drahý nábytok. Z továrne sa stala chátrajúca budova, ktorú neskôr zničili.“

„Určite toho neľutuješ,“ poznamenala Lou.

„Ľutujem to každým nádychom,“ pozrel na ňu. „Ľutujem, že som ťa v ten deň opustil. Keď som o všetko prišiel, prvá osoba, na ktorú som si spomenul, si bola ty. Ty a ten deň pri tom observatóriu. Zamieril som tam, no z observatória už ostali len nepoužiteľné trosky. Chcel som sa ti ospravedlniť, preto som odtiaľ čo najrýchlejšie bežal do dediny. Keď som zaklopal u vás doma, otvoril mi tvoj otec. V jeho výraze bol šok, neskôr hnev. Jednu mi celou silou vrazil a vyrazil ma spred jeho domu so slovami, že sa k tebe nemám približovať. Pochopil som, že si preč. Preto som sa vrátil sem a začal žiť.. alebo skôr len prežívať.“

„Keby si ma vtedy neopustil, nestalo by sa toto všetko,“ oznámila mu. „Ty by si neprišiel o všetko a ja by som nikdy nepristúpila na výcvik.“

„Viem, všetko to viem!“ zrúkol najviac, ako mu hlas dovolil.

„Ale ja necítim nijakú ľútosť voči tebe,“ pokračovala, pohŕdavo sa naňho dívajúc. „Vlastne si zo mňa urobil to, čo som teraz. A za to som ti vďačná. Nebyť teba, nikdy by som sa na toto nedala. Nikdy by som sa nenaučila necítiť ľútosť, strach alebo.. lásku. Vlastne si ma naučil nemilovať. Naučil si ma, že láska je k ničomu. Že láska assassínov oslabuje. A preto ti chcem poďakovať!“

Lucas sa na ňu neveriacky díval. Lou ho ľavou rukou pohladila po líci, ktoré bolo zaschnuté od sĺz. Jeho tvár bola viac vráskavá, viac vychudnutá, než si pamätala. Rukou zamierila až k jeho krku, kde sa zastavila a pozrela mu hlboko do očí.

„Ale aby sa ti odchádzalo v pokoji,“ zašepkala blízko jeho tváre. „Tak ti odpúšťam. Odpúšťam ti to všetko, čo si mi vtedy spravil. Odpúšťam ti.“

S poslednými slovami trhla rukou a čepeľou, ktorá jej vystrelila, mu preťala hrdlo. V tej chvíli cítila nesmierne potešenie. Nielenže mu dopomohla prekročiť prah na druhý svet, taktiež sa stal jej prvou obeťou – prvým človekom, ktorého zabila.

„Takže si ho nakoniec sama zabila?“ opýtal sa neveriacky Altair.

Znovu stáli na lúke, Altair so skríženými rukami na hrudi. Lou prikývla, no stále bola ticho. Až po chvíli sa ozvala: „Vtedy som nedbala na Zákony. Túžila som ho zabiť ako starého prašivého psa. Viem, že Zákon tvrdí, aby sme zbraňou nezabili nevinného, no ja som ho ako nevinného nevidela. Skorumpovala som Rád,“ priznala hanblivo.

Altair kývol. „Ja som raz urobil presne to isté a tvrdo som na to doplatil,“ priznal. „Musíš sa naučiť ovládnuť túžbu po pomste. Chápem, že už bol na prahu smrti, ale nemusel zomrieť tvojou rukou.“

„Máš pravdu,“ priznala svoju chybu Lou. „Ale minulosť už nesmením.“

„To je pravda. Ale môžeš zmeniť budúcnosť,“ odvetil a zadíval sa kamsi do diali.

„Ako môžem zmeniť budúcnosť, keď som mŕtva,“ vyhŕkla. Tie slová jej šli z úst prekvapivo ľahšie, než si myslela.

Altair bol chvíľu ticho a len sa díval do ďaleka. Jeho oči niečo skúmali. „Nôž len o vlások minul tvoje srdce. Kapitán ho nebodol presne, ale len o vlások sa minul.“

Lou skoro prestala dýchať. „Takže.. takže je možnosť, že sa ešte zobudím?“ Pripadalo jej to absurdné, ale zároveň.. skvelé.

Prikývol. „Už máme len málo času. O chvíľu by si sa mala zobudiť.“

Lou sa usmiala. Konečne uvidí svojho milovaného Alastaira, Alexa, Edwarda, dokonca sa celkom tešila aj na Mariana a Nikolaja. Zrazu jej však niečo napadlo.

„Ten Prsteň,“ na chvíľu zaváhala, no potom pokračovala. „Ty si ma ovládal cez ten Prsteň?“

„Aj cez Prsteň,“ prikývol a pozrel sa na ňu. „Aj cez výzbroj,“ ukázal na jej odev. Lou si až teraz uvedomila, že má stále na sebe jeho výzbroj. „Kúsok mňa zostal vo výzbroji a kúsok v Prsteni. Myslím, že vieš, čo všetko Prsteň dokáže.“

Lou kývla. „V tom zvitku, ktorý sme našli, tam je to všetko opísané.“

„Lenže jedna vec tam nie je spomenutá. Ak niekto Prsteň použije, pochopiteľne dokáže vytvárať ilúzie a ovládať myseľ ľudí. Ale Prsteň vždy ovláda toho, kto si myslí, že ovláda Prsteň. Je to nesmierne smrtiaca zbraň. Dokáže skorumpovať každého, kto ho použije.“

„A preto je lepšie, aby sa nedostalo do rúk templárom,“ dokončila zaňho Lou.

„Nielen to. Sama si počula, čo chcú templári urobiť s Prsteňom. Treba ho ochrániť za každú cenu. Preto ho pošli do Florencie, k hlavnému Rádu assassínov. Oni už budú vedieť, kam ho bezpečne ukryť.“

Lou prikývla. Chcela ešte niečo povedať, no oslepila ju ostrá, palivá žiara.

„Už je čas,“ prehovoril Altair a smutne sa na Lou pozrel.

„Uvidíme sa ešte niekedy?“ opýtala sa Lou a jednou rukou si tienila, aby na Altaira videla.

„Obávam sa, že nie,“ odvetil smutne. „Avšak uvidím sa s tvojim potomkom, o pár desaťročí.“

„Potomkom?“ zopakovala prekvapene, načo sa Altair len pousmial.

„Lou,“ oslovil ju naposledy. „Nedovoľ, aby sa tvoj potomok dopustil rovnakej chyby ako ty a ja!“

Lou sa chcela opýtať, čo tým myslí, no silná žiara ju naplno pohltila. Stačila naňho zakričať „Zbohom!“ než sa jeho obraz úplne vyparil.

Zhlboka sa nadýchla a prudko sa posadila. Začala kašľať a vypľúvať krv, čo si v tej chvíli len slabo uvedomovala. Niečie ruky ju pevne zvierali a ona sa nedokázala poriadne pohnúť.

„Ona.. ona žije!“ vykríkol Alex radostne a silno ju objal. Z druhej strany sa k nej natisol Alastair a taktiež ju čo najsilnejšie objal. Lou ledva dokázala popadnúť dych.

„Lou,“ zašeptal Edward a pohladil ju po líci. Lou videla, ako mu z očí stekajú slzy.

„Som rád, že si nažive,“ pohladil ju po ramene Mariano.

„Ale ako..“ chcel sa opýtať Nikolaj, no prerušila ho náhla žiara, ktorá sa rinula z Prsteňa v Louinej kapse.

„Altair,“ zašeptala tak, aby ju počuli aj ostatný. Usmiala sa.

[ » na začiatok « ]