Kapitola:
Pridaná: 1.12.2017, 15:14:28
Čítaná: 3482×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Lou, Alex, kráľ Alastair
Stručný dej: Dvaja bezcitný ľudia. Jeden muž, druhý žena. On kráľ, ona assassin. Obaja chcú smrť toho druhého. Môže medzi nimi vzniknúť niečo viac ako nenávisť, alebo sa nakoniec navzájom zabijú?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » I. 2 » II. 3 » III. 4 » IV. 5 » V. 6 » VI. 7 » VII. 8 » VIII. 9 » IX. 10 » X. 11 » XI. 12 » XII. 13 » XIII. 14 » XIV. 15 » Epilóg 16 » Bonusová (záverečná) kapitola

Ahojte :) Som tu so sľúbenou bonusovou kapitolou :) Je to také.. no.. Písala som ju už dávnejšie a po opätovnom čítaný sa mi už nechcelo vymýšľať nový dej, preto to nechávam tak, aké to je :)

Dúfam, že vás príbeh aspoň trochu bavil, i keď to moje pridávanie mohlo byť o niečo lepšie :D

Moje veľké vďaka si zaslúžia dve špeciálne osôbky: Sovička Marika a Hermione Suzane Weasley ktoré mi pomáhali a zároveň ma povzbudzovali, čím som sa dokopávala k tomu, aby som túto poviedku dokončila. :) Ďakujem vám obom a dúfam, že rovnako ako vás zaujala táto poviedka, zaujme vás aj jej pokračovanie :))

A samozrejme ďakujem aj ostatným čitateľom, ktorý čítali túto poviedku :)

Pokračovanie tejto poviedky sa bude volať Stále ťa nenávidím :) Poviedka bude už viac zasadená do prostredia Assassin's Creed, teda vyskytnú sa tam niektoré postavy a miesta (mestá) spomenuté v knihách alebo hrách. Samozrejme, ostatné - postavy a predovšetkým dej - bude vymyslený. :D

Tak, to by bolo asi všetko.. užívajte kapču :) pardon za chyby :)

----------

Edward & Dalia:

Edwardova pracovňa nikdy nebola ničím zaujímavá, no predsa mala svoje čaro. Pomerne malá miestnosť bola obložená tmavým vyrezávaným drevom, ktoré si aj po niekoľkých rokoch udržiavalo čistotu a lesk. Pri stenách sa nachádzalo niekoľko políc so stovkami kníh v pevnej a drahej väzbe. Edward mal rád vôňu nových kníh, preto si každý rok kupoval kopu kníh, vďaka čomu bola jeho zbierka pomerne veľká. V strede miestnosti stál veľký pracovný stôl s malou lampičkou, väčšinou preplnený knihami alebo papiermi. Za stolom bolo jedno veľké okno zastreté tmavými závesmi a pri ňom prehliadne dvere vedúce na menší balkónik, ktorý poskytoval výhľad na okolité kopce. Edward sa na ne rád pozeral, vždy mu to pripomenulo staré časy, kedy ako malý pobehoval po horách a so svojou detskou naivitou sa chcel dostať až na koniec sveta.

Pri okne bolo menšie kreslo, na ktorom sedel, začítaný do jednej z nových kníh, ktoré mu len nedávno prišli. Bol tak zabraný do deja, že si ani nevšimol, ako ho Dalia hodnú chvíľu pozoruje a usmieva sa. Všimol si ju, až keď slabo zakašľala.

„Ďalšia z nových kníh?“ vyzvedala, mieriac k nemu. Edward si založil stránku a knihu odložil na stolík vedľa kresla. Dalia mu sadla na koleno a on ju pevne chytil okolo pásu.

Prikývol. „Keď sa Alastair dozvedel, že mám celkom slušnú zbierku, nechal pre mňa kúpiť niekoľko kníh z rôznych kútov sveta.“

„Je vidieť, že sa zmenil,“ poznamenala, usmievajúc sa.

„To Lou ho zmenila. A aj ona sa zmenila. Keby si ju poznala na výcviku, mala by si dojem, že sa rozprávaš s hovoriacim strojom na zabíjanie,“ zasmial sa a Dalia spolu s ním. „No trochu sme odbočili,“ vyhlásil po chvíli. „Prečo si prišla?“

Dalia sa slabo zavrtela a sklopila pohľad k zemi. Bála sa, že ak mu to povie, opustí ju. Srdce jej splašene bilo, až si myslela, že na mieste omdlie.

„Musím ti niečo povedať,“ začala neisto.

„Len do toho,“ povzbudil ju Edward, stále sa usmievajúc.

Dalia naprázdno prehltla a dala si chvíľu načas, kým vyslovila onú vetu: „Som tehotná.“

Edwardov úsmev na moment zamrzol. Dalia sa naňho radšej ani nepozrela, bála sa jeho reakcie. Čakala len to najhoršie. Keby sa však na Edwarda pozrela, videla by jeho radostný úsmev, ktoré dopĺňali rovnako radostné iskričky v očiach.

„To je úžasné!“ zvrieskol Edward radostne a Daliu si pritiahol k sebe ešte bližšie. Venovala mu zmätený pohľad.

„To je úžasné,“ zopakoval a vášnivo ju pobozkal. Bol šťastný. Bude otcom.

Alex & Mariano:

„… ak budeš niečo potrebovať, vieš, kde ma nájdeš,“ povedal chlapcovi a pri odchode naňho mrkol, načo sa chlapec slabo začervenal.

Alex miloval túto nevinnosť v mladých chlapcoch. A ešte väčšmi miloval fakt, ako tým Mariana dráždi. Mariano vždy stál neďaleko od neho a so zaťatou čeľusťou ho pozoroval. Alex si Marianovu prítomnosť uvedomoval, preto mu robil napriek najviac, ako mohol.

S úsmevom vyšiel z hostinca a radostným krokom si to namieril do ďalšieho. Bola už tma, preto si nevšimol tmavej postavy, blížiacej sa k nemu. Keď prechádzali okolo tmavej uličky, osoba za ním ho schytila zozadu a jednou rukou mu zakryla ústa, aby nemohol zvriesknuť, čím by privolal stráže, hliadkujúce neďaleko.

Alex sa chcel brániť, no osoba bola príliš silná. Zaviedla ho do tmavej uličky a tam ho silno prirazila o stenu.

„Čo chceš?“ opýtal sa Alex pevným hlasom. Bál sa, no nedal to najavo.

Osoba si dala dolu kapucňu a tým odhalila svoju tvár. Bol to Mariano. Alex sa v duchu pousmial. Bol rád, že tou osobou je Mariano a nie nejaký starý úchylný dedko.

„Čo chceš?“ znovu sa opýtal, tentoraz o trochu tvrdšie, než mal v pláne.

„Teba,“ zašeptal Mariano a Alexove ruky prišpendlil k stene. Alex sa zrazu cítil bezbranne.

„Tak to máš smolu,“ odvetil, snažiac sa dostať z Marianovho pevného zovretia. Neúspešne.

„Prečo?“ spýtal sa Mariano, hľadiac Alexovi hlboko do očí. „Prečo mi to robíš? Prečo sa tomu vyhýbaš, i keď cítiš ku mne to, čo ja k tebe?!“

„Pretože..“ Alex hľadal správnu odpoveď, no nevedel, čo povedať. Marianova blízkosť ho značne znervózňovala. „Pretože, som to tak chcel. Bol si zlý a ja som sa kvôli tebe pohádal s Lou. Chcel som to tak,“ vyhlásil pevne, dívajúc sa inde, než na Mariana.

„Myslím, že s Lou sme sa už udobrili. Čo sa týka mojej minulosti, áno, bol som sviniar, no ty si ma zmenil. Láska k tebe ma zmenila,“ neuvedomoval si to, no mierne zvyšoval hlas. „Môžeš sa mi aspoň dívať do očí, keď s tebou hovorím?“

Alex sa naňho bál pozrieť. Nie, omyl, nebál sa. On vedel, že ak by sa naňho pozrel, prepadol by jeho čaru. Jeho elegantnosti a šarmantnosti. Nadobro by sa mu podmanil.

Mariano na nič nečakal a sklonil sa k Alexovej tvári. Jemne ho pobozkal na nos a po malej chvíli svoje pery priložil na tie Alexove. Jemne ho pobozkal, akoby sa bál, že sa po tom dotyku pod ním rozplynie. Alex zalapal po dychu. Ani si neuvedomoval, čo robí, svoje ruky vymanil z Marianovho stisku a objal ho okolo krku, neodtrhujúc ich pery od seba.

„Milujem ťa,“ zašeptal do bozku Mariano.

„Aj ja teba,“ priznal Alex a viac sa k Marianovi pritisol.

Lou & Alastair:

Lou sedela na pohovke vo svojej izbe a cez otvorené balkónové dvere pozorovala žiariaci mesiac. Ani si neuvedomila, že sa dvere jej izby otvorili a dnu vošiel Alastair. Jeho silné ruky ju zozadu objali, až od ľaku nadskočila. Upokojila sa, až si všimla, kto to je.

„Bez čepele si bezmocná, pravda?“ usmial sa a pevne ju stisol. „Mimochodom, tie šaty ti pristanú,“ neodpustil si lichôtku.

„Cítim sa v nich divne,“ posťažovala sa. „Elegancia jednoducho nie je môj štýl,“ zasmiala sa.

„I prostá assassínka sa raz môže obliecť ako dáma, nie?“

„Áno, ale je to divné,“ nedala sa Lou.

Alastair si povzdychol a sadol si vedľa nej. Lou si položila hlavu na jeho rameno a spolu pozorovali nočnú oblohu.

„Kam si vlastne dala tú Altairovu výzbroj?“ zaujímal sa.

„Spolu s Prsteňom som ho poslala do Florencie, aby ho tam zabezpečili. Nechala som si len čepeľ, meč, pár vrhacích nožov a dve dýky.“

„Myslíš že by templári na Podhoru zaútočili?“

Lou pokrčila plecami. „Nesmieme to nechať na náhode. Musíme byť pripravený, nikdy nevieš, čo sa môže stať.“

Alastair sa usmial. „Už hovoríš ako pravá kráľovná,“ poznamenal.

Lou sa nadvihla a odtiahla sa od neho. Posadila sa na kraj pohovky, čelom k Alastairovi a nohy si pritisla k sebe. Pred dvoma dňami ju Alastair požiadal o ruku a ona s radosťou prijala. No čo nečakala bolo, že po obrade sa bude konať korunovácia – korunovácia, kde sa stane kráľovnou, ženou, ktorá bude spolu so svojim manželom panovať Podhore.

„Ja neviem,“ začala neisto. „Bojím sa toho. Čo ak ma ľud neprijme? Čo ak mnou budú opovrhovať? Predsa som sa nenarodila v mocnej kráľovskej rodine.“

„Moc nad tým premýšľaš,“ upokojil ju. „Príjmu ťa, uvidíš. A ak ťa niekto neprijme, dám mu sťať hlavu,“ prehlásil akoby mimochodom.

„Zabiješ vlastných poddaných?“ prekvapene sa naňho pozrela.

Alastair sa len usmial. „Nebolo by to po prvý krát,“ konštatoval.

-----

„Som rada, že si mu to konečne priznal,“ povedala radostne Alexovi, ktorý jej rozprával o jeho vzťahu s Marianom, zatiaľ, čo jej upravoval svadobné šaty. Alastair jej na to najal niekoľko slúžok, no Lou tvrdohlavo trvala na tom, aby jej s tým pomohol Alex.

„Však si ho zo začiatku nemusela,“ zamrmlal, vystierajúc dlhú vlečku.

„To je pravda, ale po tom, čo som ho viac spoznala, som mu začala dôverovať. Nevravím, že je úplne dobrý človek, ale vidím, že ťa ma skutočne rád. Prajem vám to.“

„Vďaka,“ poďakoval, červenajúc sa.

„A kedy teda bude svadba?“

Alex sa zarazil. „Svadba?“ pozrel na Lou s nechápavým výrazom.

Lou sa zachichotala. „Áno, predsa nebudem z nás dvoch jediná, kto ponesie ťažobu manželstva.“

„No.. No o svadbe sme ešte spolu nehovorili,“ zakoktal sa, znovu sa venujúc Louinim šatom.

„Ak by ťa požiadal o ruku, chcem ti ísť za svedka! A nie ako odpoveď neprijímam!“

„Nestúpila Vám tá svadba až príliš do hlavy, Vaša Výsosť?“ oslovil ju zdvorilo s úsmevom na tvári.

Lou sa zasmiala. „Na to oslovenie si budem musieť zvyknúť.“ Pozrela sa na seba do zrkadla. Bola nádherná.

„Tak a je to! Ukáž sa!“ vystrel sa a pokynul jej, aby sa otočila.

Alex si ju premeral od hlavy po päty. Slabo nakrčil nos. Lou si toho všimla a zhrozila sa.

„Je niečo zle?“ spýtala sa a obrátila sa naspäť k zrkadlu.

„Je divné vidieť ťa v šatoch,“ zasmial sa Alex a Lou spolu s ním.

----

Lou si nasadila na hlavu kráľovskú korunu a chystala sa odísť z izby, keď jej pohľad padol na výklenok, kde mala uloženú Altairovu čepeľ. Smutne sa pousmiala nad spomienkou, ako sa prvý a posledný krát stretla s Altairom. Jej predkom, ktorý bol najlepším assassínom v celej histórií. Bola rada, že práve ona mohla byť jeho priamym potomkom. Dúfala však, že rovnako bolestný osud, ktorý zasiahol kedysi ju, nezasiahne aj jej potomka.

Nemohla však tušiť, že osud jej potomka bude ešte horší a bolestnejší, než mala ona sama.

[ » na začiatok « ]