Kapitola:
Pridaná: 21.11.2017, 08:30:14
Čítaná: 736×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Maliar, Charlotte

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Plátno 2 » Inšpirácia 3 » Fotografka 4 » Čierny satén 5 » Inšpirácia 6 » Kúsok života 7 » Otec 8 » Zbohom 9 » List 10 » Slnko a dážď 11 » Epilóg

Venujem Ran <3

***

Domov som prišla krátko po tom, čo vyšli prvé hviezdy. Zamierila som k maľbe, z ktorej som strhla papier, akoby mi ona mohla dať odpovede. Márne som pátrala po podpise, po akomsi znamení, že to, čo som si myslela, je alebo nie je pravda. Hľadeli na mňa len dva páry cudzích očí na cudzej tvári.

Rozochvene som preto otvorila obálku číslo 2. Bolo v nej uložených niekoľko listov papiera, napísaných úhľadným písmom, ktoré sa približne v polovici trošku roztiahlo a rozvlnilo, akoby ho písal v rýchlosti alebo nervozite.

Mám si ho prečítať? Alebo to mám nechať tak? Ak bol jeden z mojich dvoch predpokladov správny, potom som ho čítať nechcela. A ak bol správny ten druhý... aj tak som ho nechcela čítať. Nestačilo azda, čo sme si povedali v sklade? Nemalo naše spojenie čaro práve v tom, že sme o sebe vedeli tak málo?

Nie – on o mne predsa vedel všetko podstatné. A ja o ňom... Poznala som ho... No nevedela som. Pretože mi to nechcel povedať. Rozmyslel si to potom? Alebo to plánoval, ešte keď sme spolu ležali na pohovke a on sa rozplakal pri spomienke na matku? Bál sa azda môjho zhrozenia, môjho odsudzovania za hriechy a chyby, ktoré napáchal? Boli naozaj až také strašné, alebo si to len namýšľal? On sám nevedel, a predsa sa bál, že sa naňho nebudem dívať tak ako doteraz. Prečo sa napokon rozhodol povedať mi pravdu, vysvetliť mi, čo sa stalo, čo bol zač? Kiežby som jeho motívy poznala. Kiežby som o ňom viac vedela...

Oči mi klesli k listu. Vo chvíli, keď zachytili moje meno, rozbehli sa po písmenách, vpíjajúc každé jedno slovo, vetu a informáciu bez toho, aby som ich vedome dokázala kontrolovať.

Drahá Charlotte,

už poznáte pravdu. Zrejme jej veríte iba ťažko, a ja Vám to nezazlievam. Vo svete, kde je všetko podložené faktami a dokladmi, je veľmi ťažké pochopiť niečo, čo sa nedá vysvetliť matematickými vzorcami ani argumentami. Napriek tomu verím, že kúsok Vás – ten, ktorý Vás ku mne priviedol, ten, ktorý som vo Vás videl a ten, ktorý ste vložili do Vašich fotiek – cíti, že to, čo sa uplynulých sedem dní udialo, bolo skutočné. Že minulá noc bola skutočná.

Možno v týchto slovách vidíte iba planú prosbu. No prosím Vás – spomeňte si na to, ako som sa na Vás pozeral. Ako som sa na Vás usmieval. A na to, čo som Vám povedal. V ničom z toho nebol ani kúsok vypočítavosti, ani klamstva, ani sebectva. Viem to, pretože veľmi dlho som žil iba z týchto pocitov. A keď som si uvedomil, že to nestačí, bolo už prineskoro zmeniť to, čo som napáchal. I preto som sa Vám to bál povedať. Boli ste ako začiatok nového života, ktorý síce trval krátko, no bol plný. Lásky. Porozumenia. Nádeje. Preto si zaslúžite vedieť všetko.

To o mame i otcovi bola pravda. Narodil som sa do rodiny kupca, ktorý vždy túžil stať sa malirom. Otec mu to však nedovolil. A preto si môj drahý otec plnil svoj nesplnený sen prostredníctvom mňa. Nezazlievam mu to – maľovanie mi síce prinieslo veľa bolesti, no bola popretkávaná radosťou a možnosťou pomáhať.

Po skončení školy si ma všimol bohatý mešťan, ktorý ma najal ako svojho dvorného maliara. Pracoval som uňho celé roky. Venoval som sa iba práci, nepremýšľajúc nad tým, že by okrem maľovania existovalo ešte niečo iné – alebo niekto iný – kto by pre mňa mohol znamenať viac. Objavil som ju až v zrelom veku. Bohužiaľ, bola už vydatá. Istotne predpokladáte, čo sa udialo – veď aféry maliarov s manželkami ich mecenášov nie sú ničím neobvyklým. Bolo to nečestné a nebezpečné, a odolával som rovnako dlho a odhodlane ako ona; napokon sme však podľahli vzájomnej príťažlivosti. Darilo sa nám tajiť to – jej manžel veľa cestoval, a tomu chudákovi ani nezišlo na um, že by mu jeho Flora mohla byť neverná. Píšem „jeho“, pretože naozaj bola jeho. Nebyť toho, že je na cestách viac ako doma, nikdy by sme si neboli dovolili skĺznuť až tak hlboko. Milovala ho a chýbal jej. Potrebovala však oporu a tú som jej poskytoval ja. Istotne predpokladáte, že práve toto bola tá veľká chyba, ktorej som sa dopustil, a ktorá sa dá rozdeliť na milióny maličkých omylov, ktoré mi priniesli moje zatratenie. Bol to však len začiatok.

Moja Flora otehotnela. To dieťa bolo moje, a nehodlal som sa ho vzdať. Po rokoch som našiel ženu, ktorú som miloval, a keď som sa dozvedel tú trpko-krásnu správu, našiel som aj nový zmysel života. Sebecky som naliehal, aby svojho manžela opustila. Prosil som ju, aby so mnou odišla do Anglicka alebo do Francúzska, kde by sme predstierali manželstvo a mohli žiť ako rodina. Odmietala.

Bol som čoraz frustrovanejší. Nahnevanejší. Nešťastnejší. Vyznania lásky sa zmenili na hádky. Jednu z nich začul aj jej manžel, ktorý sa z cesty vrátil o dva dni skôr. Počul dosť na to, aby si domyslel, čo sa stalo. Bránil svoju česť a aj česť svojej manželky. Pobili sme sa. Nikdy som neuznával násilie, dokonca sa mi hnusilo. No v tej chvíli som bol taký nahnevaný na celý svet, že som sa nestránil vrátiť mu každý úder, ktorý mi uštedril. Jediný, kto za moju prchkosť napokon pykal, bola Flora. A naše dieťa.

Ani po tých rokoch si nespomínam, ako presne sa to udialo. V jednej chvíli sa nás s mužom ešte snažila od seba oddeliť a v ďalšej ležala na zemi v kaluži krvi. Doteraz neviem, ktorý z nás ju posotil tak silno, že si udrela hlavu o roh stola a už sa viac neprebrala. No pamätám si, že som ju udrel do líca. Azda je to, rovnako ako moja náhla smrť a roky trestu, dostatočným dôkazom hrozného zločinu, ktorý som spáchal.

Smrť ma postretla krátko potom. Bola nechutná a bolestivá, a umieral som s vedomím, že nestihnem odčiniť svoje chyby. Prosil som Boha o viac času. O druhú šancu. A on mi ju poskytol, hoci krutým spôsobom, príhodným mojím hriechom.

Našiel som sa pred nemocnicou, kde som zomrel, s mojimi paletami, stojanom, plátnami a maľbami. Nikto ma však nevidel. Bol som iba duch či prízrak, ktorý neúmyselne strašil ľudí citlivých na prítomnosť entít, ktorých existenciu nemohli alebo nechceli dokázať. Blúdil som celé roky, kým som našiel človeka, čo ma videl. Bolo to dieťa. Malý chlapec, ktorý osamelo stál na ulici a žobral o peniaze. Keď som mu konečne uveril, zišlo mi na um, ako by som mu mohol pomôcť. Svoj talent som stále mal, a v umeleckých kruhoch vzbudzovalo moje meno ešte stále úctu a obdiv, hoci moju morálku všetci odsudzovali. Namaľoval som prístav a podpísal ho svojím menom. Poradil som mu, aby ho skúsil odniesť k jednému z predajcov, o ktorých som vedel z počutia, a povedať mu, že ho našiel v jednom starom sklade. Hoci bol obraz čerstvý, moje farby i plátno boli staré; zaseknuté vo veku, v ktorom som zomrel. Chlapček dostal vyplatené peniaze, za ktoré kúpil jedlo pre seba i chorú matku. Chcel som mu namaľovať ďalšie obrazy, ktoré by ho zbavili života na ulici, no on ma už nevidel. A odvtedy ani ja jeho. Môžem len dúfať, že tie peniaze za obraz boli novým začiatkom, ktorý som mu doprial.

Odvtedy som sa s ľuďmi v núdzi stretával v každom meste, ktoré som navštívil. Moje maľby ich vytrhli z chudoby, niektorým dokonca priniesli bohatstvo.

Tu som sa zastavila. Už som viac nedokázala vnímať nadprirodzenosť situácie, slová, ktoré vyznievali tak skutočne, akoby mi ich šepkal z očí do očí. Realita okolo mňa na mňa tlačila, aby som list nechala tak. Odhodila ho a radšej na maliara zabudla, alebo k nemu aspoň prechovávala zášť, hnev, zúrivosť, len aby som nemusela čítať slová, ktoré sa zdali byť vymyslené iba pre to, aby ma naďalej trápili.

A predsa. Ten kúsok mňa, ktorý sa na mňa díval z obrazu, cítil, že tie slová sú pravdivé. Že ja nie som šialená, a že jediné, čo ma obmedzuje v tom, aby som preklenula hranicu medzi realitou a niečím viac, je moje vlastné vnímanie toho, čo by malo byť skutočné.

Zavrela som oči a trhane vydýchla všetok vzduch, ktorý sa mi usadil v pľúcach. Zovrela som list pevnejšie. Cítila som ho v ňom. Nielen v jeho slovách, ale i v papieri, ktorý si zvolil na vysvetlenie. Bol jediným spojením s pravdou. S pravdou, ktorú mi on sám nemohol povedať, pretože by som sa pobúrene pobrala preč, zranená ďalším sklamaním, spomínajúc na našich sedem spoločných dní nie ako na krásne, ale ako trpké.

„Verím vám,“ šepla som potichu. Áno. Verila som mu. Potrebovala som to sama sebe povedať, potrebovala som túto zmenu oznámiť svetu, vypustiť ju do reality, ktorá ma gniavila zo všetkých strán, no ktorá nemohla vyhrať.

Sklopila som oči späť k riadkom, ktoré ma ešte čakali, a čítala ďalej.

Dúfal som, že každé ďalšie mesto bude posledné, že naplním mne určené množstvo podmienok vykúpenia a konečne mi bude dopriaty odpočinok. No moja nádej sa postupne vytrácala. Prežil som stovky rokov cestovaním po svete, sledujúc, ako sa mení, hoci ľudia ostávali rovnakí, a hľadal niekoho, kto by mi konečne mohol priniesť pokoj. Nik však pre mňa nebol dosť dobrý. Dosť silný. Ako som zistil, intenzita mojej fyzickej existencie závisela od významu, ktorý som v živote danej osoby mal. A nik ma nepovažoval za dostatočne dôležitého na to, aby sa mi venoval dlhšie, než potrebovali. Začalo ma to frustrovať, prestával som rozumieť tomu, prečo ma Boh až tak veľmi trestá. Nepomohol som azda dosť veľa ľuďom? Nevyzdraveli kvôli mne celé rodiny, pretože som im svojimi obrazmi doprial lepší život? Nezaslúžim si i ja konečne pozornosť? Ľudské teplo? Lásku?

Na Floru som takmer zabudol. Žil som po smrti priveľmi dlho na to, aby som so sebou vedome niesol svoj hriech. Neurobil som to náročky, ani som to nechcel. No moja myseľ nedokázala spracovať toľko rokov stretov s chudobou, žiaľom a smrťou bez toho, aby sa radšej nezamerala na nešťastie iných než na to, ktoré som spôsobil ja.

Doteraz nechápem, ako sa to mohlo stať. No zabudnutá spomienka na Floru a naše nenarodené dieťa zo mňa naozaj spravili ducha. Čoraz viac som si uvedomoval, že ostatným nepomáham preto, aby prežili, ale preto, aby som našiel spôsob, ako sa konečne dočkať šťastia. Odmietal som akceptovať, že som mŕtvy, tak veľmi som túžil vrátiť sa medzi živých. A zdalo sa, že jediné, čo na to treba, je naozaj túžiť.

Zrazu ma vídalo viac ľudí, maľoval som viac portrétov, stretával som viac žien… A medzi nimi jednu, ktorá mi mohla naozaj pomôcť, a ktorú som svojím sebeckým prístupom takmer zabil. Bola očarujúco krásna, odvážna, plná života. A ja som sa cítil osamelý a stratený, a bezhlavo zamilovaný do ženy, ktorá očividne o moju pozornosť stála. Kým pri iných ľuďoch som ostával nehmotným; videli moje telo, počuli môj hlas, no nemohli sa ma dotknúť, a jedinou fyzickou entitou patriacou ku mne boli ich obrazy, namaľované mnou; pri nej som začal cítiť vietor vo tvári, slnečnú žiaru na pokožke... Dážď, chlad, teplo, slzy, úsmev… Moje želanie sa konečne splnilo. Aspoň som si to myslel. Bol to však len klamlivý trest za to, že som zišiel z cesty a zabudol, prečo ma večné blúdenie a snaha pomôcť slabším postihla.

Zblížil som sa s ňou viac, než s Vami. V opojení jej dotykov a bozkov som si ani neuvedomil, nakoľko ja silniem a nakoľko ona slabne. Akoby som z nej s každým ďalším stretom s jej pokožkou vysával život. Omdlela mi v náručí a upadla do niekoľkodňovej kómy. Nik nevedel, čo sa jej stalo. Ani ja. Až po siahodlhých úvahách, modlitbách vyslovených nahlas i v duchu, a dávnych spomienkach vyvretých na povrch, som prišiel na to, že som za jej stav mohol ja. Chcel som jej vrátiť život, čo mi darovala, no nešlo to. Možno som bol priveľmi sebecký a bál sa opätovného odklonenia z cesty. Doteraz netuším. No keď som si spomenul na moju Floru a naše dieťa, všetka zabudnutá vina sa mi vrátila. Opäť som ostal sám, iba so svojimi maliarskymi potrebami a túžbou odčiniť svoje zločiny. A tentoraz som bol odhodlaný robiť to nezištne. Pre iných, nie pre seba. A darilo sa mi to. Prijímal som svoj osud s pokorou, zmieriac sa s myšlienkou, že takto budem existovať naveky. Želal som si len, aby som ešte raz mohol Floru stretnúť. Požiadať ju o odpustenie.

A potom ste prišli Vy. Z ničoho nič, náhodou, keď som svoj vlastný autoportrét zaslal do Národnej galérie, aby aspoň niekto vedel, ako som vyzeral.

Vo chvíli, čo som Vás uvidel, pocítil som niečo, čo už veľmi dávno nie – okamžitú príťažlivosť. Nie fyzickú, a dokonca ani duševnú. Ale umeleckú. Boli ste ako jeden z tých obyčajných výnimočných prírodných úkazov, ktoré musí maliar zachytiť, pretože inak by nedokázal ani spať, ani jesť, ani piť, ani dýchať a ani žiť. Prahol som po pohľade na Vás ako po záchrannom kolese, ako po poslednom dôkaze bytia a žitia, ktoré sa mi každý deň prešmykovali pomedzi prsty. A každým dňom som cítil viac a viac. Nielen k vám, ale i fyzicky. S nedočkavosťou malého dieťaťa som očakával východ slnka, vianie vetra, kvapky dažďa, no i dotyk niečoho iného, než len svojich drevených štetcov a bavlnených plátien. Dotyk zamatového závesu, za ktorým ste sa prezliekali. Vyšívanej pohovky, na ktorej ste sedeli. Saténového závoja, do ktorého ste sa zamotali. A vašej pokožky, takej horúcej, až som sa bál, že pri dlhšom kontakte s tou mojou ma jednoducho spáli na uhol. No tá horúčosť dovolila môjmu srdcu opäť biť. Pľúcam opäť dýchať. Mojej duši opäť cítiť.

Zamiloval som sa do Vás bez toho, aby som si to ustrážil a dovolil som si dotýkať sa Vás iba do takej miery, aby som Vám neuškodil. Nezniesol by som, ak by som priniesol starosti aj Vám. Chcel som Vám len dobre. Chcel som Vám ponúknuť šťastie, ktoré si zaslúžite bez ohľadu na to, čo som potreboval ja sám. A Vaša zlomená duša, Vaša krehkosť a ochota bojovať mi konečne pomohla preklenúť priepasť výčitiek, ktoré som si nedovolil prekročiť. Boli ste niečo viac, než čokoľvek za života i po smrti, čo som videl a stretol. Boli ste nádejou, šťastím, šancou na úplne nový začiatok, lež krátky. Pri Vás som zabudol, kto som kedysi bol, nie zo sebeckých dôvodov, ale pretože som chcel byť lepším – pre Vás a kvôli Vám. Boh mi je svedkom, že ak by mi to bolo dopriate, bol by som s Vami ostal, staral sa o Vás a stonásobne Vám vrátil všetku lásku, ktorú Vám zo srdca otec tak surovo vyrval. Dal by som Vám zo seba všetko, i poslednú čiastočku mojej zatratenej duše, ak by to znamenalo, že budete šťastná.

No vo chvíli, keď vo mne nastala táto zásadná zmena, uvedomil som si, že na ňu moja stratená duša čakala. Že vďaka nej sa budem môcť posunúť ďalej. Preto som Vám nič nemohol sľúbiť. Preto som s Vami nemohol ostať. No bez vysvetlenia som nemohol odísť. Dlhoval som Vám ho za to všetko, čo ste mi zo seba dali, a čo ste pre mňa urobili.

Prosím Vás, verte mi, že jediné, čo som pre Vás chcel, je pravda, pokoj a šťastie. Dúfam, že Vám tento list dal všetky tri. A ak smiem vysloviť prosbu priamo k Vám, dovoľte mi napísať – žite, Charlotte. Svojimi fotografiami, detailami, ktorými sa dívate na svet, úsmevmi, ktoré vidíte iba Vy a pred svetom ich schovávate. Žite, aby ste jedného dňa mohli zomrieť čestne a pokojne. Ja sa modlím, aby to bolo v čase, ktorý bude vyhovovať Vám; v ktorom nebudete mať za sebou ani priveľmi krátky život naplnený ľútosťou nad vecami, čo ste nestihli, a ani pridlhý na to, aby ste si každou bunkou svojho tela želali zomrieť, len aby ste uľavili bolesti a starobe.

A ak ma aj po tomto budete chcieť, a Vaše srdce si ma v sebe uchová, budem na Vás čakať ako dúha čaká na dážď a slnko, aby sa rozžiarila. Vy ste mojím slnkom i dažďom, Charlotte. A navždy ním aj ostanete.

Váš Phillip

[ » na začiatok « ]