Kapitola:
Pridaná: 20.11.2017, 15:17:26
Čítaná: 415×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Maliar, Charlotte

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Plátno 2 » Inšpirácia 3 » Fotografka 4 » Čierny satén 5 » Inšpirácia 6 » Kúsok života 7 » Otec 8 » Zbohom 9 » List 10 » Slnko a dážď 11 » Epilóg

Tak, ešte stále nie je koniec :D Bude ešte minimálne jedna kapitola a potom epilóg :D Ak sa to teda znova nezmení O:). Prepáčte za dĺžku, a hádam nebudete vývinom situácie sklamané alebo pobúrené :O <3

Ďakujem, že čítate!

***

Prebdená noc si vybrala svoju daň. Len čo som prišla domov, ľahla som si do postele, ponoriac sa do jedného z najhlbších spánkov, aké som kedy zažila. Pripomínali mi detstvo, tých pár rokov, na ktoré som už stihla zabudnúť, kedy otec ešte nepil a chodil domov zavčasu, aby ma s mamou uložili do postele. Tie obrazy z minulosti mi pripadali také vzdialené, až som neverila, že patrili mne. A predsa sa cez závoj strachu a bolesti občas predralo čo si iné. Šťastie. Hlasný smiech. Dôvera. Istota.

Prebudili ma práve tieto pocity, či, lepšie povedané – neprirodzenosť, ktorú vo mne vyvolali. V tme navôkol som sa cítila stratená. Posteľ, na ktorej som ležala, voňala ako moja, cez slabé svetlo pouličnej lampy som videla, že červená károvaná prikrývka patrí mne, a že aj veľkosť miestnosti je rovnaká ako vždy. A predsa mi čosi chýbalo. Všetko mi pripadalo cudzie. Prázdne. Prázdnejšie ako predtým. Predtým, než som stretla Phillipa.

Phillip. Ešte aj v podvedomí vyznelo jeho meno príliš krehko na to, aby som si ho v duchu vyslovila. Patrilo k mojím najhlbším tajomstvám, ktoré som chcela udržať i sama pred sebou. Ako posledný dôkaz toho, že bol naozaj reálny. Že dotyk dlaní na mojom chrbte som si nevymyslela. Že chuť jeho pier, ktorá ma ešte stále opantávala, bola skutočná. A že rozhovory, ktoré sme viedli, niečo znamenali.

Vstala som a vytiahla z tašky fotoaparát. Vybrala som z neho pamäťovú kartu, vložiac ju do notebooku. Zapla som ho, žmúriac na postupne sa zosvetľujúcu obrazovku. Nedokončené fotografie zo svadby, ktorú som fotila pred dvoma týždňami, mi pripomenuli, že sa skutočne nachádzam v realite, zmenšila som však súbor a otvorila ďalší, plný jeho fotografií. Nielen tých, na ktorých bol on. Ale aj tých, ktoré videl. S napätím v prstoch som sa myškou posúvala nižšie, hľadajúc päť nesprávnych a jeden správny záber, ktoré zachytávali môjho maliara. Dvojklikom som zväčšila čiernobielu fotografiu. V nočnej tme umelo osvetlila moju tvár, až som musela zažmurkať, aby som si na ostré svetlo zvykla. Keď sa však svetlo a tma vpili do seba, opäť som ho videla jasne. Sedel predo mnou, pohltený svojím smútkom, zachytený vo vzácnom okamihu, určenom iba pre moje oči. A hoci túto fotografiu venoval iba mne, cítila som sa byť od neho vzdialená na celé míle i roky, hoci som sedela tesne pred jeho podobizňou a rozlúčila som sa s ním iba pred niekoľkými hodinami. Ani som mu nestihla povedať poslednú dôležitú vec. Tie slová, ktoré som si uchovala v tajnosti, aby ma mohli neskôr mátať ako nevypovedané vyznanie, ktoré budem do smrti ľutovať. Azda som to urobila naschvál; odoprela si ten okamih úprimnosti, aby som predsa len pociťovala pri spomienkach naňho nielen pokoj a radosť, ale aj trpkosť. Pootvorila som ústa, pripravená povedať ich aspoň teraz, aspoň jeho podobizni, no nešlo to. Bol ich hoden iba on. Skutočný on. Jeho fotografia ich počuť nebude. A ja sa musím so svojou potrebou neustále sa trestať vyrovnať sama. Alebo sa ňou nechať skoliť.

Hľadela som na jeho fotografiu iba chvíľu. Potom som sa obrátila a vrátila sa k posteli. Keď som ju urobila, ešte som ho poriadne nepoznala. Nevedela som, že vejáriky okolo očí sa mu tvorili najmä pri miernych, zdvorilých úsmevoch, ani to, že tie štrbinky v kútikoch pochádzali z otvoreného smiechu. Nevedela som ani to, že jeho oči sa nedívali na satén v jeho rukách iba smutne, ale i clivo a vďačne, a že okrem tohto záberu nikdy nemal zvesené ramená.

Keď som ju urobila, považovala som ju za krásnu. Za hodnotnú. No po mĺkvych rozhovoroch a vzájomnom spoznávaní mi táto fotografia pripadala iba ako slabá náhrada za skutočnosť. Všetka viera, ktorú som do nej vložila, vyprchala s vedomím, že toto je najviac, čo mi z neho zostalo. Zaspala som s myšlienkou naňho a s jeho fotografiou v mojom zornom poli.

Prebudil ma zvonček. Za oknami opäť svietilo slnko, život sa začal odznova. K dverám som dobehla ešte stále rozospatá. „Dobrý, pani!“ zvolal poštár v tmavomodrej šiltovke a podal mi papier. „Máte tu balík na vaše meno. Ste pani Beltramová?“

„Áno, som,“ odvetila som a vzala od neho pero. „Kde sa mám podpísať?“

„Tu,“ ukázal na kolónku s číslom 12.

„Pomôžem vám to odniesť dnu? Vyzerá to byť ťažké,“ opýtal sa milo a pohľad mu klesol na zem vedľa dverí. Stál tam vysoký, tenký balík, zabalený v baliacom papieri, s mojou adresou.

„Nie, ďakujem pekne, ja... odnesiem si ho sama,“ vykoktala som. „Ste milý.“

„Tak teda dobre, panička, alebo slečinka?“ nadvihol obočie.

„Slečna,“ povedala som a sklonila sa pre obraz.

„Tak prepáčte, slečinka. Krásny deň!“ zložil si čiapku, uklonil sa a veselo odkráčal späť k poštárskemu autu.

Opatrne som omotala prsty okolo okrajov obrazu a pomaly ho podvihla. Bol ľahší, než som čakala. I cez papier som cítila jeho silu. Akoby ma k nemu ťahalo celé moje bytie.

Vošla som dnu a položila ho na stôl. Z misky pri telefóne som vzala nôž na listy a jemne začala prerezávať baliaci papier. Ruky sa mi chveli. Dúfala som, že obraz nepoškodím. Papier praskol. Odsunula som balík trochu od seba a pomaly potiahla. Prvý kúsok môjho portrétu bol odhalený. Tvrdá biela pohovka, potom bosé chodidlá a nohy pokryté fialovou sukňou. Moje boky, ruky, končeky vlasov, lakte, ramená, krk… So zatajeným dychom som prestala. Tu bude zobrazená žena, ktorou by som chcela byť. Ktorú som dokázala akceptovať. A ktorá so mnou mala spoločnú iba pravú stranu tváre.

Opatrne som potiahla papier. Posledný kúsok môjho portrétu bol odhalený. Horeznačky na mňa hľadela žena, ktorú som tak dôverne poznala, no napriek tomu mi bola cudzia. Mala moje oči, uši, tvár, vlasy, nos, pery, bradu... no to, čo z nej vyžarovalo, som ja nikdy necítila. Nikdy som sa necítila tak, ako ona na tom portréte... Okrem tých chvíľ strávených v sklade, kým ma on maľoval.

Naozaj som sa nespoznávala. Nie preto, že jazva na mojom líci bola prvou vecou, ktorú som si zo svojej tváre zakaždým predstavil, ale preto, že ma videl úplne inak než ja seba. Nech si ma na svojom súkromnom portréte, namaľovanom po tomto, zvečnil akokoľvek, niečo z toho, ako ma vnímal, videl, preniesol aj do tohto. Kiežby som aj ja dokázala v sebe vidieť to, čo on. Tú silu. Tú krásu. Áno. To, čo mi vyžarovalo z očí, bola krása. Lenže ja som ju pri pohľade do zrkadla nevidela.

Mýlil sa azda vo mne? Videl vo mne niekoho, kým som nebola? Alebo ma takto vnímal iba preto, pretože vedel, že zomrie? Veď vo chvíli, keď som vyšla z dverí skladu, som sa znovu zmenila na tú utiahnutú ženu, ktorá myslela na smrť častejšie než na život. Ak som preňho niekedy aj niečo znamenala, bolo to klamstvo. A ja som mu uverila. Klesla som na stoličku a potichu sa rozplakala. Prečo som vôbec trvala na tom, aby ma namaľoval? Naozaj som si myslela, že ak by som sa dívala na niekoho s mojou tvárou, ktorá však nie je mnou, mala by som sa radšej? Áno. Myslela. Bola to náhodná myšlienka, ku ktorej ma primäla prehliadka po impresionistickej časti v Národnej galérii. Obklopená toľkými farbami Moneta, Maneta, Renoira a Van Gogha som uverila, že i neustále nešťastný človek môže mať v živote kúsok farby. A mojím kúskom farby mal byť portrét ženy, ktorú som ani nepoznala.

Baliaci papier sa zošuchol zo stola na zem vedľa mojich nôh. Rukami vlhkými od sĺz som ho zdvihla, zacítiac medzi prstami neprirodzene hrubú vrstvu papiera. Nazrela som do neroztrhanej časti obalu. Ležali v ňom tri obálky s mojím menom. Dve boli označené číslom – 1 a 2. Tretia bola rýdzo biela s logom Národnej galérie. Rozochvenými rukami som otvorila obálku označenú číslom 1.

Drahá Charlotte!

Posielam Vám tento list v nádeji, že pochopíte, prečo som musel odísť a prečo sa už nikdy neuvidíme. No najprv by som Vám rád povedal zopár vecí.

Vo chvíli, keď som Vás uvidel, počarovali ste mi. Nebola náhoda, že sme sa stretli, ani to, že ste si ma vybrali, aby som Vám namaľoval portrét. Už roky blúdim po svete, prechádzam mestami a krajinami a hľadám ľudí, ktorým by som mohol svojimi obrazmi pomôcť. Nie tým, že si ich zvolím ja, ale tým, že si oni zvolia mňa. Pýtali ste sa ma, či je možné, aby umelec vkladal do portrétov svoj vlastný názor, a ja som Vám odpovedal. Pozrite sa na portrét, Charlotte. To čo vidíte, nie je klam ani ilúzia. Som príliš skúsený a starý na to, aby som sa niečím takým nechal uniesť. Váš portrét ste Vy. To, kým ste boli u mňa v ateliéri. A to, kým môžete byť aj v skutočnom živote. Nebojte sa cítiť sa výnimočne, každý má na to právo, aj Vy. Pretože taká ste. Dovoľte vedieť to aj ostatným. Nenechávajte si ten dar iba pre seba. Ľudia majú právo vidieť, čo vo Vás je.

Celé roky som blúdil. Stratená duša, ktorá sa snažila pomáhať ostatným, len aby odčinila svoje hriechy. Hriechy minulosti. Z mesta do mesta, od portrétu k portrétu. A až Vy ste mi dali nádej. Až pri Vás som si uvedomil, že celá táto ťažká púť znamenala stretnutie s Vami. Kiežby som s Vami mohol stráviť viac času, než len uplynulých pár dní.

Napriek tejto túžbe mám pocit, že sme jeden druhého spoznali. Ja Vás prostredníctvom portrétu, a Vy mňa prostredníctvom fotografie. Samého, smutného, životom odkopnutého a opusteného, v temnote a žiali. Ďakujem Vám za to. Nikdy na Vás nezabudnem, hoci nikdy sa v porovnaní s časom, ktorý mi ostáva, zdá byť prikrátky. A predsa viem, že tam, kam teraz pôjdem, budete mojím svetlom a záchranou.

Snáď sa raz stretneme na druhom svete. Dovtedy na Vás budem čakať. Nikdy na Vás nezabudnem.

Navždy Váš,

Phillip

P.S. Snáď, aby som aspoň čiastočne odčinil Váš smútok, prikladám vysvetlenie, hoci nie úplné. Zo srdca dúfam, že pochopíte. A keď sa tak stane, prečítajte si druhý list. Zaslúžite si poznať úplnú pravdu bez ohľadu na to, aká nepravdepodobná sa Vám bude zdať.

Otvorila som obálku z Národnej galérie. Tušila som, že to bude pozvánka na vernisáž – Anthony mi ju spomínal vtedy, keď mi dával kontakt na Phillipa.

Vážená slečna Beltramová,

dovoľte mi pozvať Vás na vernisáž výstavy Holandský romantizmus, ktorá sa uskutoční 25. novembra 2012 o 16:00 vo Východnom krídle Národnej galérie.

S úctou, Anthony Walden, kurátor výstavy

Chvíľu som zarazene hľadela na pozvánku. Bola v porovnaní s jeho listom taká formálna, až som nevedela pochopiť, ako môžu byť prepojené. A predsa jediným logickým záverom bolo to, že zo zostávajúcich dvoch obálok bola pozvánka tým spomínaným neúplným „vysvetlením“. Siahla som po obálke označenej číslom 2. Dívala som sa na ňu, akoby mala čochvíľa otvoriť ústa a prezradiť mi svoj obsah. No ešte na to nebol vhodný čas a ja som sa mohla sústrediť iba na svoju intuíciu. Položila som ju späť na stôl a vzala do ruky prvý list. Dívala som sa na písmená bez toho, aby som ich vnímala a oči sa mi naplnili slzami.

Žije ešte? Alebo je už po tom? Našiel ten koniec, v ktorý dúfal? Alebo sa k nemu práve v tejto chvíli približuje? Umiera sám, v sklade, kde sme sa spoznali? Alebo si vybral iné miesto, krajšie, aby si ešte naposledy vychutnal kúsok života? Hľadel azda na posledné oranžovožlté listy v Parku sv. Jamesa? Alebo sledoval dvíhanie Tower Bridgu? Či sa schoval kdesi do podchodu, aby mohol sledovať rušný chod Londýna, v bolo priveľa ľudí na to, aby si všimli jedného osamelého umelca pripraveného na smrť?

Plakal? Alebo plakal už predtým, a teraz pociťoval iba vyrovnanosť so životom a so smrťou?

Chýbal mu niekto, kto by mohol byť pri ňom? Držať ho za ruku, hľadieť mu do očí, než ich naposledy zavrie? Alebo chcel byť osamote, tak ako prežil dlhú časť života, a v tichosti spomínať na chvíle, ktoré nemusel ľutovať? Našli už jeho telo? Alebo je niekde stratené, a objavia ho až o niekoľko rokov, keď už nebudú mať šancu zistiť, kto bol?

Zapla som televíziu a preladila na správy. Celý deň, aj počas príprav na vernisáž, som čakala na správu o tom, že objavili telo neznámeho muža. Nič však nehlásili. Ak by som si nebola istá, že svoj život ukončí, tešila by som sa. Lenže takto som ostávala nepokojná. Akoby správa o jeho smrti znamenala, že naša spoločná noc mala význam. Že bola skutočná.

Napätie a netrpezlivosť vo mne narastali priamo úmerne s prichádzajúcou šestnástou hodinou. Ako vždy, keď som išla von z domu, brala som si so sebou fotoaparát, no iba ťažko som vnímala jedinečné detaily známeho Trafalgárskeho námestia, ktoré ma vždy dokázalo prekvapiť. Napokon som sa zmohla na pár záberov Národnej galérie – v lúčoch zapadajúceho slnka naberali jej biele mramorové steny nádherný, takmer božský, zlatistý nádych.

Vo vstupnej hale s nádhernými mozaikovitými dlaždicami postávalo niekoľko novinárov a čestných hostí, a ja som naivne hľadala medzi nimi jeho tvár. Bol to spontánny popud, slepá nádej, zrodená z kúska detskej nevinnosti, ktorá mi ešte ostala. Možno si to nakoniec rozmyslel. Možno bude jedným z čestných hostí. Alebo potomkov niektorého z maliarov. Koniec koncov, volal sa De Veere. Náhle sa moja bláznivá myšlienka pretavila do spaľujúcej nádeje, rozlievajúcej sa celým mojím telom. Možno sa niečo prihodilo. Možno sa rozhodol ešte chvíľu počkať. Možno...

NIE.

Kde žiješ, že si predstavuješ takéto hlúposti? Ty predsa vieš, že toto by sa udialo iba v zlom seriáli. Prečo si nahováraš klamstvá? Prečo si taká hlúpa?

Dvere do Východného krídla sa otvorili. Anthony nás voviedol dovnútra. Držala som sa vzadu, mlčky načúvajúc jeho slovám o holandskom romantizme, pociťujúc akúsi náhlu apatiu. V porovnaní s búrkou emócií, ktoré som uplynulé dva dni prežila, som ju uvítala s radosťou. Nevšimla som si, kedy presne Anthony dohovoril. Až keď sa hostia začali ponúkať šampanským a rozptýlili sa po dvoch miestnostiach venovaných výstave, som upriamila pozornosť na krajinky i mestá, zachytávajúce život v Holandsku v 19. storočí. Okamžite ma naplnil pokoj. Umenie bolo jediné, čo ma dokázala vytrhnúť z okov života a priniesť mi pocit bezpečia. Umenie a potom on.

Prechádzala som si maľby jednu po druhej, čítajúc popisy, ktoré objasňovali ich vznik a život ich autorov. Nepoznala som ani jedného z nich, no na menách nezáležalo; podstatný bol dojem, ktorý vo mne zanechávali. Najviac ma však upútal jeden malý, nenápadný, zvaný Búrka nad Amstelom. Zachytával čierne mraky, osvetlené jediným bielym bleskom, ktoré sa odrážali v rozbúrených vodách azda najznámejšej holandskej rieky. Pôsobilo to desivo, ale i smutne, a istým spôsobom zúfalo. Ľudia na brehu rieky sa snažili utiecť pred neodvratným dažďom, vietor im trhal dáždniky a svet sa zdanlivo chýlil ku koncu.

„Autorom obrazu je Johannes Roland Phillip Alderliesten De Veere, známy pod umeleckým menom Alderliesten. Pôsobil v Amsterdame v prvej polovici 19. storočia. Okolnosti jeho smrti sú neznáme. Predpokladá sa, že zomrel na suchoty. Okrem Búrky nad Amstelom tu nájdete aj dve ďalšie obrazy – Alderliestenov autoportrét a Môj kvet.“

Očami som vnímala slová, ktoré nasledovali po mene „De Veere“, ale duchom som sa zasekla pri ňom. Takže som predsa len mala pravdu. Bol jedným z potomkov vystavovaných maliarov. Talent nepochybne zdedil po tomto Alderliestenovi. A ak som tu mala nájsť čiastočné vysvetlenie, potom ním nemohlo byť nič iné, než to, že možno aj môj maliar trpel na suchoty. Prečo s tým však robil toľké tajnosti? Prečo som sa mala dívať na obrazy jeho predka, keď jediný, ktorý pre mňa niečo znamenal, ležal ešte stále na mojom stole, prekrytý baliacim papierom, pretože som sa naňho nedokázala podívať. Bol to azda jeho spôsob, ako mi povedať zbohom? Alebo obyčajný žart, ktorý som si vyložila zle a uverila som, že mám šancu na krátke šťastie, ktoré sa už dva dni po jeho skončení zdalo byť veky vzdialené?

Zdvihla som oči k ďalším dvom obrazom, umiestneným vedľa seba. Srdce mi vynechalo úder. Potom dva. Ústa sa mi otvorili v nemom úžase. A vnútrom sa mi rozpil šok, nasledovaný jedom.

Z Alderliestenovho autoportrétu na mňa hľadel môj maliar. Tá podoba bola najskôr iba nepochybná. No keď som sa prizrela bližšie, zistila som, že bola dokonalá. Všetky črty tváre, ktoré som si predvčerom v noci vryla do pamäti, teraz svietili ako kruté dôkazy jeho identity. Prečítala som si jeho meno ešte raz. Johannes Roland Phillip Alderliesten De Veere. Phillip. De Veere. Mal holandský prízvuk.

Trasľavými rukami som zdvihla fotoaparát, no hľadať fotografiu bolo márne. Pamäťová karta ostala v počítači.

Frustrovaná, znechutená a zmätená som sa od portrétu obrátila, hľadajúc Anthonyho. Srdce mi dunelo až v krku, hlava sa mi točila... Nerozumela som a predsa som sa cítila byť dotknutá. Niekoľkoročný hnev, ktorý som mala pociťovať dávno, sa z nejakého dôvodu dral na povrch a bol namierený na človeka na portréte, ktorý sa mi díval priamo do duše, hoci som mu stála otočená chrbtom.

Konečne som ho Anthonyho našla. Trvalo mi nekonečne dlho, kým som k nemu podišla, no napokon som zo seba vytisla otázku: „Ten De Veere, na ktorého si mi dával kontakt... Je nejako spríbuznený s Alderliestenom?“

Anthony prikývol. „Akosi vzdialene.“

„Ale oni sa... podobajú.“

„To neviem posúdiť, nikdy som sa s ním nestretol. No on nám Alderliestenov autoportrét daroval.“

Vrátila som s k maľbe. Než som naňho uprela oči, uverila som, že to nie je on. Lenže čím dlhšie som sa naňho dívala, tým viac vecí, ktoré som na ňom milovala, som na ňom nachádzala. Vrásky okolo úst i očí. Sivé vlasy vo vlnách slamených. Zelenohnedé oči hľadiace na svet s krásou, akú v ňom videl len on.

A keď sa tak stane, prečítajte si druhý list. Zaslúžite si poznať úplnú pravdu bez ohľadu na to, aká nepravdepodobná sa Vám bude zdať.

Nahlas som sa zasmiala. Bláznim azda? Vymyslela som si to? Klesla som v jednom zo svojich depresívnych stavov tak hlboko, že som začala mať preludy? No uplynulých sedem dní bolo skutočných. On bol skutočný...

Alebo som si podobnosť medzi mojím maliarom a Alderstienom namýšľala, aby som zmiernila bolesť z nášho rozlúčenia? Sebaklam nikdy nebol mojou silnou stránkou, no ktovie, čoho bola rozlámaná ľudská duša schopná, len aby si zabezpečila prežitie?

[ » na začiatok « ]