Kapitola:
Pridaná: 21.11.2017, 22:04:05
Čítaná: 1472×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Maliar, Charlotte

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Plátno 2 » Inšpirácia 3 » Fotografka 4 » Čierny satén 5 » Inšpirácia 6 » Kúsok života 7 » Otec 8 » Zbohom 9 » List 10 » Slnko a dážď 11 » Epilóg

Tak, a je tu epilóg :) Asi napíšem poďakovanie netradične sem, hore, lebo som trošku premožená emóciami, a kým kapitolu pred pridaním skontrolujem, asi sa opäť rozplačem :(.

Keď sa ma Ran pýtala, čo ma inšpirovalo k tejto poviedke, spomenula som si na to, že som ju napísala, keď som si prechádzala dosť ťažkým obdobím. Vlastne asi najťažším v mojom živote. Za to, že som ju po rokoch otvorila, prečítala, upravila a rozšírila, vďačím Tyrui, ktorá mi pripomenula, že kedysi som napísala čosi s podobným motívom ako jej Spriaznené duše. A hoci jej poviedka vyvolávala úsmev a moja asi skôr smútok, som rada, že som počítač prehľadala a odvážila som sa vrátiť do časov, keď mi bolo najťažšie. A keď som tak prepisovala, rozširovala, dopĺňala, tvorila, uvedomila som si, ako veľmi som sa odvtedy posunula. Čo som sa naučila. A prečo tá poviedka v takej podobe, v akej bola kedysi napísaná, nemohla byť zverejnená.

A hoci je epilóg smutnejší, než som predpokladala, dúfam, že v ňom nájdete aj niečo krásne. Veď pre čo iné sa oplatí žiť, ak nie pre malé momenty, ktoré sú pre iných zanedbateľné, no pre nás majú nenahraditeľnú hodnotu?

K takým chvíľam patria aj vaše komentáre, hodnotenia, povzbudenie, kritika :) Takže Tyrua, Ran a smejo a ostatní, ktorí čítate ale nekomentujete, ĎAKUJEM <3

***

Nad jeho slovami som mala čas premýšľať roky.

Po prečítaní listu som necítila nič, iba smútok. Smútok nad ním. Nad jeho osudom. Nad chybami, ktoré vykonal a nad trestom, ktorý ho postihol. Mala som ho súdiť? Odmietnuť všetko, čo som cítila, preto, že kedysi sa nesprávne zamiloval? Že omylom zabil? A že omylom takmer zabil?

Mohla som to urobiť. Moja povaha, moja nedôverčivosť, mi nedovoľovali ospravedlniť hriechy minulosti. Neverila som, že sa niekto môže zmeniť, že je možné odpustiť... Verila som iba na strach. Na desivé ticho a hrozné očakávanie ďalšieho úderu, ďalšieho kriku, ďalšieho problému... A predsa... V živote som sa stránila aj tých, ktorí mi nechceli ublížiť, iba preto, že raz mohli... A on... Nepoznala som ho vtedy, keď ešte žil, ani vtedy, keď blúdil po svete. Poznala som ho len tých sedem dní. A počas nich mi ani raz neublížil, ani raz na mňa nevztiahol ruku, a ani neuprednostnil seba predo mnou. Všetci sme v minulosti urobili chyby, no nie všetci si ich uvedomujeme alebo sa ich snažíme napraviť. A on kvôli dvom blúdil po svete, osamelý, stratený, bez pomoci. A predsa mi dal všetko, čo mal a mohol. Nedokázala som sa hnevať, ani ho nenávidieť. Iba ľúbiť.

Jeho slová ma objímali ako nežný štít, chrániaci ma pred zvyškom sveta nielen po ich prečítaní, ale aj dlho po tom. Cítila som sa neviditeľná, odrezaná od všetkých obáv, ktoré ma deň čo deň prenasledovali. Obozretnosť, s ktorou som sa každé ráno budila a nútila sa večer zaspávať, sa oslabila. Brnenie, ktoré som si okolo seba vystavala, zrazu už nebolo potrebné. Mala som iné, pevnejšie, trvácnejšie.

Lenže každé brnenie časom zhrdzavie, bez ohľadu na to, ako dobre sa oňho staráme. Tiene minulosti ma predsa len dostihli. Roky zaužívaného života nemohli byť vymazané niekoľkými chvíľami plnými lásky a šťastia, ktoré mi istý čas nahrádzali kyslík, privádzali mi na tvár úsmev, a pomáhali mi zvládať celú zimu, jar, leto, jeseň i ďalšie zimy jednoduchšie.

Tú zmenu som pobadala okamžite. Zablikala mi v mysli ako červená kontrolka na fotoaparáte, ktorá ma varovala zakaždým, keď sa mu míňala batéria. Rovnako sa aj zo mňa vytrácal život, ktorý do mňa vniesol; to čosi, čo ma vnútri zmenilo a skrášlilo. Obloha sa mi zdala temnejšia. Slnko smutnejšie. Dážď tichší. Sneh bledší. Moje srdce prázdnejšie.

Čoraz častejšie som si pripomínala jeho prosbu, aby som žila. Opakovala som si poslednú časť jeho listu ako modlitbu či mantru, upínajúc sa na nádej, ktorú do mňa vkladal a na prosbu, ktorú ku mne vysielal. Vstávala som kvôli nej, pracovala som kvôli nej, fotila som kvôli nej a usmievala som sa kvôli nej. Skryto, iba pre seba. Aj s prichádzajúcou temnotou, zakrádajúcou sa do mojej duše ako dôverný nepriateľ, som sa usmievala. Občas som dokonca v srdci cítila hrdosť zo zmeny, ktorou som prešla. Cestovala som, fotila som viac prírody ako miest, spolupracovala s časopismi, vystavovateľmi, podnikateľmi. Zaznamenala som tisíce a tisíce okamihov, mojich okamihov, ktorých sa otcova ruka nedotkla. Vo chvíľach, keď som si to uvedomila, som bola šťastná. No tých chvíľ bolo čoraz menej. Strácali sa v smútku, ktorý sa na mňa díval spoza rohov budov, spopod stromov i z tieňov pod rozsvietenými lampami. Dobiehal ma, nedbajúc na to, ako vytrvalo som ho odmietala a ako dlho som mu unikala. Blížil sa ako nebezpečný priateľ, ktorý netuší, že jeho prítomnosť skôr ubližuje ako pomáha. No ako priateľa som ho napokon aj prijala. Nie zbabelo a schovaná. Ale otvorene a s radosťou. Môj boj s ním bol vopred prehratý, a predsa som pociťovala pýchu pri myšlienke, že som mu tak dlho odolávala.

Postupne ma premáhal. Občas sa na pár dní stratil, aby mi dal vydýchnuť, dovolil fotiť veselé momenty zo života, ku ktorým sa pridali aj deti na ihrisku či slnko presvitajúce cez vitrážové okná Westminsterskej katedrály. No potom sa vrátil s dvojnásobnou silou, zložil ma na kolená a nedovolil mi vstať ani na toľko, aby som sa presunula do postele.

Phillipove slová už nestačili. Kúsky šťastia už nestačili. Hrdosť nestačila. Stačila len temnota. Temnota a jeho fotografia, ktorá mi každým dňom pripadala smutnejšia. Vedela som, že ju tak vnímam preto, pretože aj moju dušu zožiera smútok. A hoci som si jeho list čítala každý deň pred spaním, už som necítila jeho ochranu. Iba vlastnú osamelosť.

Prečo by sme mali byť osamelí obaja? Vo vzájomnom objatí sme predsa osamelí neboli. Usmievali sme sa, rozprávali sme sa, bozkávali... Chýbalo mi to. Chýbal mi on. Chýbalo mi šťastie, pokoj a pravda. Na svet som sa dívala cez slzy.

Posledné miesto, ktorého krásu som si dokázala vychutnať, bola Budapešť. Nie však preto, aby som sa o ňu podelila, ale preto, aby som sa rozlúčila. So svetom. So životom. So smútkom.

Stála som pri jednom z oblúkov Rybárskej bašty a dívala sa na čistú nádheru opevnenia, kde sa každodenne schádzali tisícky turistov, aby si zvečnili krásu bieleho mramoru, ktorý najviac vynikal uprostred bezmesačnej noci.

Vnímal ju niekto rovnako ako ja? Videl v nej rýdzu čistotu, úmysel nie udiviť, ani zahanbiť, iba potešiť? Vyvolať spev srdca a šepot duše k neživým múrom, ktoré dokázali roztancovať predstavivosť umelca tak búrlivo, až sa ani nepokúšal zachytiť tú krásu svojím talentom, ale radšej sa do nej vpíjal a prijímal ju za svoju, aby ho obohatila svojou nádherou?

Obzrela som sa okolo seba. Ľudia sa fotili navzájom, fotili samých seba, fotili steny, múry, výklenky... Fotili, aby si pamätali, aby sa mohli pochváliť. Nie aby vzdali úctu kráse. Kráse, ktorú som, zdá sa, videla iba ja. To bol ten moment. Chvíľa, v ktorej som sa odvážila zamerať na ďalšie jeho slová, tie, ktoré prišli po jeho rade žiť. Žite, aby ste jedného dňa mohli zomrieť čestne a pokojne. Ja sa modlím, aby to bolo v čase, ktorý bude vyhovovať Vám; v ktorom nebudete mať za sebou ani priveľmi krátky život naplnený ľútosťou nad vecami, čo ste nestihli, a ani pridlhý na to, aby ste si každou bunkou svojho tela želali zomrieť, len aby ste uľavili bolesti a starobe.

Rozumela som im už dávno, no až teraz som ich pochopila. Keď som sa porozhliadla okolo seba, uvedomila som si, že som videla dosť. I zažila dosť – najmä zlého, no občas i dobrého. Načo je však život, ak ho nedokážeme oceniť? Ak nemáme niekoho, o koho by sme sa o naše fotografie mohli podeliť? Ak si ich nechávame pre seba, pretože sú iba tajnými výpoveďami našej duše, príliš dokántrenej na to, aby sme sa ju niekomu odvážili ukázať?

„V Budapešti som bol ako decko. Je to najkrajšie miesto na svete. Raz, keď sa ťa zbavím, tam vycestujem a už sa nevrátim.“ Na tie slová som si spomenula, kým som prázdnymi očami hľadela na hŕstku papierov vo svojich rukách. Zabudla som, že ich povedal, zabudla som, že Budapešť bola mestom, odkiaľ pochádzali jeho starí rodičia a moji prastarí rodičia, že som spolovice Maďarka, a že peniaze, ktoré som zdedila, chcel skutočne použiť na cestovanie. Či jednu cestu. Sem.

„Nepáčilo by sa ti tu,“ šepla som studenému vzduchu pred sebou. „Je to tu príliš čisté.“

Ešte raz som si prečítala Phillipov list. Potom som zdvihla ruku s papiermi pred seba. Druhou som zapla fotoaparát. Pustila som jeho slová do rozvíreného ľadového vzduchu a niekoľkokrát stlačila spúšť. Točili sa vo vzduchu, padajúc do tmy, ktorou sa po schodoch šplhali dva páry zaľúbencov. Dopadli k ich nohám; inštinktívne sa zasmiali a pozreli hore, stála som však v priveľkej tme na to, aby ma videli. Skontrolovala som snímky na malom oškrabanom displeji. Boli krásne, ostré, plné citu. Chytila som fotoaparát za šnúrku a zložila si ho z krku. Položila som ho na biely kameň, dávajúc mu tiché zbohom. Možno si ho niekto vezme. Možno si niekto pozrie tie fotografie. Možno sa niekto pokúsi dívať na svet inými očami. Krajšie, jemnejšie, pominuteľnejšie. Možno...

Odvrátila som sa, srdce mi však kričalo smútkom. Nie. On tu nemôže ostať. Môj najlepší priateľ, môj únik pred smútkom, môj únik pred svetom, môj únik pred otcom. Vzala som ho, zavesiac si ho späť na krk. Privinula som si ho k hrudi a objala ho predlaktiami, dusiac v sebe plač. Nie. Jeho sa nevzdám. Je síce starý, obitý a opotrebovaný, no vždy mi dodával nádej. A tú som potrebovala i teraz. Čo ak cestou k Dunaju uvidím prenikať cez holé konáre nezvyčajne žltú žiaru pouličnej lampy? Čo ak zbadám dvojicu, objímajúcu sa pri hudbe huslistu – bezdomovca, ktorý sa delil o svoj talent napriek zime a hladu? Čo ak...?

„Charlotte?“ Hlas sa mu triasol, rovnako ako celé moje telo. Obklopovala ma biela hmla, pretkávaná chvíľkovými útržkami zo života. Útržkami, ktoré som ja sama zachytila, a ktoré sa mi páčili. A ktoré sa páčili jemu.

„Ste to vy?“ Ani teraz, po dvanástich rokoch, som ho nahlas nemohla osloviť menom, hoci v duchu som to robila pred smrťou často. Naozaj som bola mŕtva? Naozaj to zabralo? Bez bolesti? Alebo som si ju len nepamätala?

„Áno.“ Na dlani som zacítila jeho dotyk. Nebol však chladný, iba nežný. Dôverný. Chcela som sa pozrieť pred seba, uzrieť po rokoch jeho tvár, zamilovať sa znova do jej čŕt a milovať ju do nekonečna. Môj zrak však pútal útržok zo života. Ten, na ktorý som zabudla. A ktorý som svojím prvý fotoaparátom, visiacim ešte i teraz na mojom krku, zachytila. Malé dievčatko so školskou taškou na chrbte, držiace za ruku svoju mamku a ocka, ktorí sa na ňu s láskou dívali. Bol iný, než ostatné. Plný šťastia. Nie môjho. Tých ľudí na fotografii. A ja som sa na chvíľu vrátila do svojho šestnásťročného ja, ktoré so slzami v očiach závidelo, a ešte viac ľutovalo, že nikdy nemalo to, čo to malé dievčatko na fotografii.

Teraz som to však neľutovala. Žila som svoj život. Nie dokonale. No najlepšie, ako som vedela a vládala. A teraz ma čakala odmena za moju snahu bojovať. Za ochotu biť sa. Za vôľu vnímať svet v nádherných detailoch uprostred všetkej temnoty, čo ma obklopovala. Urobila som všetko, čo som chcela. Až na jednu vec.

„Ľúbim vás,“ šepla som, uprúc pohľad do jeho hnedozelených očí.

Na tvári sa mu zjavila úľava. Kútiky sa mu podvihli, oči zažiarili. Pritiahol si ma k sebe a objal ma, vtisnúc mi do vlasov jemný bozk. Pustil ma, upozorniac ma na to, aby som si čierny satén nezabudla pridržať, a chytil ma za ruku.

„Čo nás čaká?“

„Neviem.“

„Ako to?“

„Čakal som na vás, aby som to zistil.“ Zarazene som zažmurkala. „Sľúbil som vám to.“

Oči sa mi naplnili slzami. „Nečakala som, že...“

„Bez vás by som nemohol žiariť,“ otočil sa ku mne a utrel mi líca. „Ste pripravená?“

„Áno. Konečne som pripravená.“

Stisol mi ruku a spolu sme vykročili. Biela hmla sa menila na obrazy z našich životov. Nie tie zlé, temné, ale tie krásne. Obklopovali nás ako mozaika šťastia, ubezpečujúc nás, že za sebou nezanechávame nič, čo by sme ľutovali. Že sme naše životy prežili naplno. Splnili úlohu, ktorú sme dostali. A priniesli ňou niekomu aspoň kúsok šťastia.

[ » na začiatok « ]