Kapitola:
Pridaná: 2.1.2017, 16:10:49
Čítaná: 1779×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Patricia, Alejandro
Stručný dej: Keď sa lady zamiluje do obyčajného koniara, môže vzniknúť láska na večné veky. No oveľa pravdepodobnejšie je, že im lásku niekto prekazí a je len na nich, ako si s tým poradia a či zostanú verní svojmu sľubu, že sa budú milovať navždy.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1.kapitola 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » 4.kapitola 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » Koniec

Dnešná kapitola č.2 a zajtra príbeh ukončíme. :)

„Kde sme?“ omámene pozrela na Alejandra a rýchlo si prikrývala obnažené prsia uvoľneným korzetom.

„Pravdepodobne späť v zámku. Zakázal som kočišovi priviesť ťa k tomu panákovi. Počkaj, pomôžem ti upraviť sa,“ znovu ju pobozkal, jazykom skúmajúc sladkosť jej úst, a naposledy sa dotkol Patriciinho roztúženého miesta. Potom jej s ťažkým povzdychom pomohol pozapínať šaty, rýchlo si obliekol košeľu a otvoril dvere.

„Choď prvá. Prídem za tebou do komnaty. Čakaj ma.“

Patricia ho obdarila úsmevom a rozbehla sa tmavým nádvorím.

„Lady! Lady Patricia!“ začula sprava z tieňa.

„Kto je tam?“ zastala, ešte stále si upravujúc rozstrapatené vlasy.

„Tu je Marina, vaša slúžka. Poďte rýchlo so mnou, vašej matke prišlo zle!“

„Čože? Tak rýchlo! Prečo si jej nezavolala felčiara?“ rozbehla sa smerom k nej, podkýnajúc sa o dlhú sukňu.

„Práve som večerala, keď som cez okienko videla, ako ide vaša matka do záhrady. Keď som vyšla von, videla som ju ležať na zemi, tak som sa za ňou rozbehla. Práve som bola na ceste zavolať pomoc. Rýchlo, poďte, leží tam,“ ukázala medzi husté kríky popínavých ruží.

„Bože, mama moja,“ dychčala Patricia a došla na miesto, kam ju poslala slúžka. „Ale... ale veď tu nikto nie je,“ zmätene sa obzerala. Pozrela na slúžku a srdce jej zamrelo. Pred ňou stála Elizabeth. V tej tme ju na nádvorí nespoznala, no tu, ako vykukol mesiac a ožiaril šialenú tvár pred ňou, ju premkol strach.

„Čo tu chceš?“

„Prišla som dokončiť, čo som aj začala,“ ozvala sa Elizabeth hrozivo a spoza sukne vytiahla ligotavú dýku. „Bola som presvedčená, že v tej rokline zomrieš. No očividne máš viac šťastia, ako som čakala. K tomu máš tento krásny zámok, nekonečno služobníctva, ktoré ti splní každý tvoj rozmar. Rodičov. Ale Alejandra, bohužiaľ, nie,“ zlomyseľne sa zaškerila a pristúpila bližšie. „Odišiel od teba...“

„Nie, odišiel od teba,“ chrstla jej Patricia do tváre a zdvihla hlavu. Už sa nenechá zastrašiť touto ženou. Nenechá sa ňou klamať a vziať si to, na čom jej záleží.

Elizabeth prižmúrila oči a pevnejšie zovrela rukoväť.

„Takže už sa vrátil. Udobrili ste sa? Mohla som si myslieť. Ten chlap nie je schopný myslieť na nikoho iného!“

„To ma len a len teší.“

„Tebe ten samoľúby úsmev zmizne z tváre,“ zavrčala Elizabeth. „Ukradla si mi otca mojich detí! A za to si zaslúžiš len smrť! Moje deti nesmú trpieť! Majú toho dosť za celý život, aj ony si zaslúžia byť šťastné!“ skríkla so šialeným odleskom v očiach.

„Ale on nie je otcom tvojich detí!“ pokrútila Patricia hlavou. „Nie je, už to pochop! Vždy patril ku mne! Ľúbime sa.“

„Nie! Buď ticho! Buď ticho!“ urobila dva kroky vpred. „Miluje mňa. Mňa! Ja som jeho žena! Ja som tá, ktorá ho dokáže uspokojiť! Tá, ktorá mu nedá spávať! Ty si nikto!“

„Ty si naozaj šialená, Alejandro mal pravdu,“ ustúpila Patricia dozadu, značne znepokojená. Obzerala sa okolo, kadiaľ by mohla ujsť. Znervózňovala ju dýka v Bethiných rukách. Očividne nebola pri zmysloch a o to nebezpečnejšie pôsobila.

„Zabijem ťa! Konečne sa ťa zbavím! Strať sa konečne z tohto sveta!“ zrevala Elizabeth a vrhla sa k Patricii. Tá sa stihla len tak-tak uhnúť ligotavej čepeli. Rozpárala jej len sukňu.

„Pomoc!“ vykríkla Patricia a rozbehla sa v ústrety tmy.

„Neujdeš mi. Moja nenávisť ťa vždy dobehne,“ zasyčala Elizabeth a vykročila za ňou.

Patriciin útek sťažovala dlhá a ťažká sukňa. Mesiac sa s nimi zahrával, znovu zašiel za oblaky, a tak nevidela ani na krok.

„Vyjdi, ukáž sa, ty suka!“ sipela Elizabeth ako had a jastrila do tmy. Vtom pred sebou zazrela postavu. Pomaly sa k nej blížila.

Patricia začula šuchot látky. Rýchlo uskočila, no potkla sa na koreňoch rajčiakov a spadla na chrbát. Mesiac, akoby bol spriahnutý so šialenou Elizabeth, znovu zvedavo vykukol, aby sledoval súboj dvoch žien. Len čo Elizabeth zistila, kde sa nachádza jej sokyňa, vrhla sa na ňu. Priľahla jej nohy a dýku namierila na srdce.

„Čo mne chýba? Čím si mu dokázala počariť?“ zúrivo sa pýtala, pritláčajúc ostrie na Patriciinu pokožku.

„Zmizni zo mňa,“ chytila jej ruku s dýku a vykrútila ju. Beth sa však nedala. Nenávisť ju poháňala, vlievala jej do žíl sily. Jednou rukou zdrapila Patriciino zápästie neuveriteľnou silou, no tá jej druhou dýku vyrazila. To Beth prekvapilo, poľavila zovretie a Patricia ju zo seba zhodila. Rýchlo vstala a rozbehla sa smerom k svetielkam hradu.

„Môžeš utekať, kam len chceš!“ zvreskla za ňou Beth, schytiac dýku, „neujdeš mi! Nakoniec ťa zabijem! Počuješ?!“ zamierila za ňou.

Patrícia už nevládala s dychom, bola unavená, po dlhom čase vyvíjala množstvo fyzickej aktivity a ona bola ešte stále pomerne slabá. Horiace fakle pri dverách do zámku už boli blízko, videla lepšie... Vtom narazila do nejakej postavy a z pier jej unikol zúfalý výkrik v domnení, že je to Beth.

„Pat, čo sa deje? Čo tu robíš?“ ozval sa Alejandrov hlas a ona sa k nemu s úľavou pritúlila. „Počul som krik, tak som utekal sem. Prečo nie si v komnate?“

„Beth...“

„Čože?“

„Je... tu... Beth. Chce ma zabiť.“ vyrážala zo seba Patricia zadychčane.

„Je tu?“

„Výborne, tak už vás tu mám oboch,“ ozval sa tesne za nimi chladný hlas. Alejandro si pritisol Patriciu bližšie a posunul ju za seba.

„Čo tu chceš, Elizabeth?“

„Ty by si to mal vedieť najlepšie.“

„Elizabeth...“

„Prečo si odišiel?“ zaúpela a vyšla z tieňa. Jej prázdne oči naháňali Patricii strach. Črtala sa v nich len zúrivá túžba vziať si, čo jej podľa nej právom patrilo.

„Dávaj si pozor, láska moja,“ povedala Alejandrovi.

„Láska moja,“ znechutene zopakovala Elizabeth. „Ušiel si odo mňa ako zbabelec. Nebolo ti pri mne dobre? Nebola som dobrá v posteli? Nestačila som ti?“ vyrážala zo seba zlomene, mysliac na všetky jej snahy, ktoré zlyhali. No deň, keď Alejandrovi podala drogu, bola tak blízko, no nakoniec zaspal skôr, než niečo dokázala docieliť. Keď sa prebral, ušiel, blúdil okolím, až kým nenaďabil na Brada a Annie, ktorí mu povedali, že jedno dievča našli a kam ho odviezli.

„Elizabeth, dobre vieš, že som bol vždy verný Patricii,“ zaznelo mu v hlase varovanie.

„Si môj!“ vykríkla Elizabeth. „Mňa si mal milovať! Vedela som to hneď v prvý deň, ako si sa zjavil v mojom živote! Máš všetko, čo stelesňuje moje predstavy! Tak prečo? Prečo?“ vzlykla Elizabeth a dýka v rukách sa jej zatriasla. „Prečo ma nemôžeš milovať?“ takmer zašepkala.

„Pretože milujem Patriciu. Bolo to tak vždy a navždy to tak aj zostane. Daj mi tu dýku, Beth, daj mi ju a ten trest, čo na teba uvrhnú Ubrovci nebude taký vysoký,“ podišiel k nej Alejandro.

„Láska, nepribližuj sa k nej, je nebezpečná!“ zvolala Patricia.

„Daj mi ju,“ zopakoval takmer láskavo, zatiaľ čo ona zúfalo vzlykala. „Daj mi ju. No tak.“

„Ale najskôr zabijem teba! Ak ťa nemôžem mať ja, tak ani ona!“ skríkla a vyrútila sa na neho s natiahnutou rukou. Alejandro sa však šikovne uhol a ona sa zatackala v nečakanom prázdne.

„Dobre. Keď nie ty, tak ona!“ schytila Patricia a priložila jej dýku na hrdlo.

„Alejandro,“ pípla.

„Alebo pôjdeš so mnou, alebo ju zabijem. Vyber si. Ešte stále ti dávam šancu. Nie je to dostatočný prejav lásky?“

Alejandro horúčkovito uvažoval. Musí Patriciu zachrániť!

„Dobre, vzdávam sa. Pôjdem s tebou.“

„Alejandro!“

„Určite?“ prižmúrila Elizabeth oči a tlak dýky sa zväčšil.

„Áno. Iba som ťa skúšal. Chcel som ublížiť Patricii preto, že nám tak dlho prekážala v ceste. Dobre vieš, že milujem len teba. Povedal som ti to pri riečke, pamätáš si?“

Zdalo sa, že ju to zaujalo.

„Aj vtedy v izbe, keď Patricia konečne zmizla. Milovali sme sa až do rána. Beth... Mysli na naše deti, na Avana a Janelu...“

Elizabeth zaváhala. Naozaj ju miluje! Ju aj jej deti... Iba klamal, aby sa spoločne zbavili Patricie...

„Alejandro,“ hlesla hlasom plným túžby a uvoľnila zovretie. Patricia sa jej vytrhla a Alejandro ju stiahol k sebe.

„Nie!“ skríkla Beth. „Oklamal si ma! Zase si ma oklamal!“ zrevala, až z neďalekých korún stromov vzlietol kŕdeľ vtákov.

„Nikto ma nikdy nemiloval! Nikdy nikomu na mne nezáležalo. Ani jemu!“ vykríkla zúfalo, mysliac na skutočného otca jej detí, ktorý ju krátko po ch narodení opustil. V jej hlase bolo toľko trpkosti a bolesti, že i Patricii zovrelo srdce. „Nikdy... Vždy som bola dobrá len na jedno... Ale aj ja mám svoje srdce! City! Aj ja potrebujem ľúbiť,“ šepla, zotierajúc si slzy. „Bez teba môj život nemá zmysel!“ vyhŕkla a zabodla dýku do svojho tela. A znovu a znovu, strašidelne sa pritom smiať, akoby jej to prinášalo potešenie. Akoby chcela zničiť všetku tú bolesť, sklamanie a trpkosť, ktoré ju z vnútra rozožierali.

„Elizabeth!“ zvolal Alejandro, keď jej telo bezvládne kleslo k zemi a objal Patriciu, skrývajúcu si tvár v jeho hrudi.

„Elizabeth,“ zatriasol ňou, keď sa odtiahol od snúbenice.

„Alejandro,“ zašepkala, nemotorne ho chytiac ľadovou a zakrvavenou rukou za lakeť. „Mil-milujem ťa. Postaraj... postaraj sa o naše... deti,“ vydýchla a privrela oči. „Prosím.“

Alejandro ňou ešte raz jemne potriasol, no keď sa už ani nepohla, pozrel na Patriciu. „Je mŕtva.“

„Och, to je hrozné!“

„Poď,“ chytil ju za ruku a opatrne obišli ležiace telo, „musíme niekoho zavolať.“

„Alejandro, to je hrozné. Strašné! Čo s ňou... spravíme?“

„Bjork,“ oslovil jedného zo strážnikov. „V záhrade je mŕtva žena, postarajte sa o ňu, prosím.“

„Chlapi! Je tu Alejandro! Rýchlo, zatknime ho!“

„Nie!“ postavila sa pred neho Patricia. „Je tu so mnou. Ale o tú ženu sa treba postarať! O chvíľu sa vrátime a povieme vám viac! Teraz o tom musíme informovať predovšetkým mojich rodičov,“ obrátila sa k Alejandrovi, ešte stále bledá v tvári.

Náhlivo vkročili do zámku a Patricia ho viedla chodbami do komnaty jej matky. Keď zastali pred dverami, pozrela na milenca, aby si dodala odvahy a zaklopala. O pár sekúnd sa vo dverách zjavila jej matka, ešte stále v denných šatách.

„Patricia! Čo tu robíš? Nie si na plese? Ale... Čo tu robí on?!“ vyhŕkla, otvoriac dvere dokorán. „To je krv?“ zhrozene pozrela na jeho dlane. „Ublížil ti? Stráže!“

„Nie, mama, počkaj!“ zastavila ju dcéra a vzala Alejandra za ruku. „Stalo sa niečo... strašné. Môžeme sa porozprávať?“

„Ale...“ Jej matka sa ešte tvárila šokovane.

„Dobre, ale pôjdeme do salóna.“ Privrela dvere a rýchlym krokom zamierila dolu. Dvojica sa, ukradomky na seba hľadiac, ponáhľala za ňou. Keď vošli do salóna, Jolana zapálila sviečku a obrátila sa k nim.

„Takže?“

„Mama, ľúbim Alejandra,“ začala Patricia prosto.

Jolana si odfrkla. „Čím ti pomútil hlavu?“

„Pred chvíľou na mňa zaútočila Elizabeth. V záhrade.“

Jolanino obočie vyskočilo vyššie.

„Lady Jolana, dovoľte mi vysvetliť vám to. Všetko,“ ozval sa Alejandro odvážne.

„Zničil si jej život! Nestačí ti?!“ skríkla na neho Patriciina matka.

„Mama,“ podišla k nej dcéra a vzala ju za obe ruky. „Vypočuj si ho. Elizabeth je... mŕtva.“

„Čože?“ pozrela na ňu. „Ale... čo sa stalo? Ničomu nerozumiem...“

„To ti práve chcem vysvetliť. No tak, prosím. Najlepšie by bolo, keby tu bol i otec,“ trochu bojazlivo na ňu pozrela.

„Nechcem ho rozrušovať!“

„Mama, musí to vedieť. Musí spoznať Alejandra a musí pochopiť, čo sa stalo!“

„Patricia,“ privrela lady Jolana oči, no napokon zazvonila na zvonček a prikázala slúžke, aby zavolala Martusa. Jolana sa zatiaľ usadila a ostražito sledovala muža pred sebou, ako si zmýva krv z rúk. Po chvíli prišiel Martus. Odkedy sa vrátila jeho dcéra, spevnel. Do žíl sa mu vrátil život, prepadnuté líca nabrali plnosti. Pohľad mu zmäkol. Keď uvidel Alejandra, zamračil sa, no skôr, než stihol čokoľvek povedať, predbehla ho Patricia.

„Ocko, dovoľ mi, tebe i matke, vysvetliť mnoho vecí. Len sa usaď a počúvajte nás. Bez prerušenia.“

„Ale...“

„Otec...“

„Dobre, vypočujme si, čo nám chcú povedať,“ posadil sa Martus k Jolane a chytil ju za ruku.

A Patricia spustila. Rozprávala o všetkom. O tom, ako Alejandro prišiel k nim do zámku, ako sa do neho zaľúbila, ako s ním trávila deň i noc, ako si ho chcela vziať, keď ju požiadal o ruku, no bála sa, čo na to rodičia. Alejandro doplnil, ako ju chcel spraviť najšťastnejšou ženou na svete a že nič z toho, čo sa udialo, si nikdy neodpustí. Patricia vysvetlila, ako sa dostali k Elizabeth, ako sa ho snažila zviesť a odlákať a ako Patricia zo zúfalstva ušla do hôr, kde ju dostihla Elizabeth a zhodila dolu. Prerušil ju Alejandrov nahnevaný výkrik, no ona ho dotykom ruky utíšila. Prezradila rodičom, ako k nej prišiel do komnaty, aby jej všetko vysvetlil, ako dnes prišla Beth, aby dokončila, čo začala.

„Preboha!“ zvolala Jolana, celá bledá.

„Bola šialená, bolesť a vášeň jej zatemnili myseľ. Zabila sa sama,“ vydýchla Patricia s hrôzostrašným výjavom pred očami.

„Keď si predstavím, že si mohla znovu zomrieť a jej pričinením,“ priskočila k nej matka a pevne ju objala.

„Našťastie prišiel Alejandro a zachránil ma. Pomohol mi. Mami, ja ho milujem. Celým srdcom. Stále,“ pozrela na ňu so zvlhnutými očami. „A viem, že aj on mňa. Neváhal sa postaviť pred zbraň, len aby ma ochránil.“

„Lady Jolana, lord Uber, je mi to všetko veľmi ľúto. Nič z toho som takto neplánoval, ale... Patriciu stále milujem. Od prvej chvíle, čo som sem prišiel. A chcel by som vás... požiadať o jej ruku,“ podišiel bližšie, kľaknúc si na koleno. „Možno nie je vhodný čas, no je to možno moja posledná šanca. Otvorene, s vaším dovolením si ju chcem vziať za manželku a urobiť ju šťastnou. Možno nemám titul a som len obyčajný človek, no môžem ju zahrnúť láskou.“ S tlčúcim srdcom hľadel na oboch rodičov, v duchu ním mával strach, čo na to povedia, no musel konať. Musel to urobiť teraz, lebo možno by sa k tomu už nikdy nedostal.

„Patricia?“ pozrel Uber na svoju dcéru.

„Ach, otec, povedz áno, prosím!“ vykríkla so šťastným úsmevom a dojato si zotierala slzy z líc. Táto žiadosť jej vytisla všetky strašidelné obrazy z hlavy. Vbehla do Alejandrovho náručia a netrpezlivo hľadela na otca.

„Prosím...“

Martus pozrel na Jolanu.

„Vždy som chcela pre svoju dcéru len to dobré,“ začala pomaly.

„Ale to dobré nemusí byť vždy to, čo si predstavujeme my,“ doplnil ju Martus. „Titul a peniaze nie sú všetko. Hoci neviem, ako vyriešime našu budúcnosť, moja rodina mi je prednejšia.“

Patricia sa širšie usmiala a Alejandro ju tuhšie stisol.

„Je pravda, že váš vzťah bol komplikovaný a že najskôr ste si spoločne prežili veľa zlého a napriek tomu, že druhého poznáte dokonalo, aj s jeho chybami, stále sa ľúbite,“ povedala Jolana. „A to je jedna z dôležitých vecí. Spojiť svoj život s niekým, na koho sa môžeme spoľahnúť aj v ťažkých chvíľach. S niekým, komu môžeme dôverovať.“

„Takže v tomto prípade... Áno. Dávam ti ruku mojej dcéry,“ vznešene oznámil Martus.

Patricia zvýskla a natešene pobozkala Alejandra priamo pred rodičmi.

„Ale dúfam, že do svadby sa budete správať slušne,“ ozvala sa Jolana.

„Mama, ja to nevydržím, vystrojme svadbu hneď! Už nemôžem bez neho žiť!“ vyhŕkla Patricia.

Lady Jolana pozrela na Martusa.

„Ak jej chceme dať ušiť svadobné šaty, potrvá to aspoň tri dni. K tomu vystrojiť hostinu, upraviť kaplnku...“

„Mama, dlhšie ako tri dni čakať nemienim,“ razantne ju prerušila Patricia.

„Dobre. Svadba bude o tri dni.“

Milenci v salóne nemohli byť šťastnejší. Tie tri dni sa obom zdali nesmierne dlhé. Poslušne dodržiavali žiadosť Ubrovcov a Alejandro ani raz neprišiel za Patriciou, hoci sa len ťažko ovládol. Za ten čas teda ukul obrúčky, aby mohol svojej neveste nastoknúť na prst kus seba.

[ » na začiatok « ]