Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 8.8.2016, 02:43:06
Čítaná: 1860×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Hlboko sa ospravedlňujem, že mi táto kapitola trvala tak neskutočne dlho. Od začiatku písania KLB som z nej mala stres. Problém je tom, že som si ju nemohla "predpísať" skôr, nakoľko som nevedela, akým smerom povediem celý príbeh a čo všetko oproti kánonu zmením, a čo naopak ponechám.

Bojovala som spolu s Harrym. Chvíľami to vyzeralo beznádejne, no nakoniec som po dlhom boji vyhrala, a vybojovala túto kapitolu. Snáď sa bude páčiť ;-).

.......................................................................................................

Ledva mu tá myšlienka prebehla hlavou, lúka zmizla a on sa opäť ocitol v chladnom lese na tvrdej zemi. Ležal na chrbte a vnímal vzdialené hlasy i Ginnine vzlyky.

Odhodlal sa otvoriť jedno oko a videl Voldemorta obklopeného hlúčikom smrťožrútov, nerušene sa baviac a vzrušene gestikulujúc.

Uvedomil si, že ho považujú za mŕtveho. Pravdou je, že podľa všetkých normálnych zákonitostí mal byť mŕtvy. Ale nie je. Už druhý krát prežil zabíjacie zaklínadlo.

Okamžite ho premkol strach a roztriasol sa. Čo ak sa budú chcieť presvedčiť že naozaj zomrel? Dokáže sa tak tváriť, aby sa zachránil a nejakým zázrakom sa odtiaľto dostal? Zdesene si uvedomil, že ak by aj dokázal predstierať že je mŕtvy, tak ho prezradí srdce, ktoré momentálne bilo ako na poplach. A keď zistia, že opäť prežil, zabijú ho na mieste...

Vedel, že sa musí upokojiť, inak jeho šanca prežiť bude nulová. Zhlboka sa nadýchol, aby sa prestal triasť a horúčkovito premýšľal čo urobí, ak sa mu odtiaľto podarí dostať. Zavrel oko a pripravoval sa na najhoršie.

No zdalo sa, že Harry mal aj tentoraz viac šťastia ako rozumu. Nikoho netrápil taký "detail", že by Harry Potter mohol snáď opäť prežiť.

„Bella,“ vytrhol ho zo zamyslenia Voldemortov chladný hlas. „Tá malá je tvoja. Môžeš sa s ňou trochu pohrať. Ale nezabiť, mám s ňou ešte plán,“ obrátil sa s diabolským smiechom na svoju najvernejšiu smrťožrútku.

To nie... Sľúbil, že ju pustí. Ja blázon som mu veril... Ako v mrákotách počul Ginnine bolestné výkriky, ktoré mu trhali srdce. Nie, nemôžem jej nijako pomôcť, nahováral si. Bol si vedomý toho, že by sa tým prezradil a nezachránil by tak nikoho. Merlin, veď teraz konám presne ako otec, uvedomil si a napriek vážnosti situácie sa musel usmiať. Zaťal zuby a horúčkovito vymýšľal plán B. Musí sa nejako dostať do hradu. Ale ako? Keby si spod seba mohol vytiahnuť neviditeľný plášť, bolo by to omnoho jednoduchšie. Ale strata mŕtvoly z lesa by sa asi ťažko vysvetľovala. Voldemort by ho hneď odhalil a on i Ginny by boli okamžite mŕtvi. Nie, musí na to ísť inak...

Zmeravel, keď pocítil, ako k nemu niekto ide. Tá osoba sa blížila potichu, prezrádzali ju len praskajúce vetvičky pod nohami. Ten zvuk v inak tichom lese pre Harryho zmysly pôsobil ako výbuch bomby. Teraz je so mnou amen, vydesil sa. Bál sa čo i len pohnúť, či otvoriť jedno oko, aby zistil kto k nemu prichádza, zato zmysly mal vyostrené na maximum. Hoci bol vydesený na smrť, zároveň horel zvedavosťou, čo s ním bude ďalej.

Aj keby chcel vziať nohy na plecia a utekať kade ľahšie, nedokázal by to. V tejto chvíli sa nedokázal ani pohnúť. Zadržal dych, aby ho zrýchlené dýchanie a búšiace srdce neprezradili.

V zadnom vrecku džínsov ho tlačil Dracov prútik a na studenej zemi sa už cítil značne nepohodlne, ale silou vôle sa vydržal nehýbať.

„Levicorpus,“ zasyčal známy, nepríjemný hlas. Okamžite pocítil ako ním trhlo a jeho telo sa vznieslo do vzduchu, dolu hlavou. Akoby ho niekto neviditeľný držal vo vzduchu za členky. Ledva sa mu podarilo zadržať výkrik a ďakoval svojmu stuhnutému telu, že hneď so sebou nemykol.

„Crucio!“ pokračovalo hneď na to a iba pevná vôľa ho prinútila vydržať tú neľudskú bolesť a nehádzať so sebou.

Sústredený na to, nepoddať sa bolesti, vnímal Ginnine výkriky už iba vzdialene. Nemohol si dovoliť rozptyľovať sa, inak by sa prezradil. Akosi tušil, že toto je niečo ako posledné zneuctenie jeho tela a keď vydrží toto, vyhral.

Cítil, ako sa mu z vrecka džínsov pomaly kĺže von prútik a odolával nutkaniu natiahnuť sa za ním. Odrazu sa s tupým buchotom zrútil na zem. Bolesť v tom okamihu prestala a on pocítil neskutočnú úľavu. Toto zvládol, ustojí to, dnes vyhrá.

„Mobilicorpus,“ nariadil ten istý chladný hlas, o ktorom dúfal, že ho po dnešnom dni už nikdy viac nebude počuť. Cítil, ako sa jeho telo opäť vznieslo, ako marioneta, ktorej niekto odstrihol povrázky. Bezvládne visel vo vzduchu, s rukami pozdĺž tela a hlavou padnutou na prsiach. Aj keby mal niekto pochybnosti, tento pohľad ho určite presvedčí o tom, že je mŕtvy.

Nechcel myslieť na to, aké reakcie vzbudí na hrade jeho príchod. Budú ho všetci, ktorí za neho bojovali, vrátane jeho priateľov, preklínať za to, že do toho lesa išiel a zahodil tak všetko to, za čo oni bojovali? Budú ho nenávidieť za to, že kvôli nemu stratili v boji svojich blízkych, či priateľov? Alebo sa im uľaví, že je konečne mŕtvy, a oni už budú mať pokoj? Bude ho vôbec niekto oplakávať? A čo Ron, Hermiona a Weasleyovci? Odpustia mu niekedy?

Pomaly sa predierali cez hustý les. Harry vpredu, ako Voldemortova cenná trofej, a zástup smrťožrútov na čele s ich Pánom, hneď za ním. Už sa brieždilo a slabé lúče svetla prenikali pomedzi stromy. Čím bližšie boli k hradu, tým bol Harry vydesenejší. Nemal žiadny plán, čo urobí. Vedel len, že sa musí nejako nepozorovane dostať z Voldemortovho dosahu a vyvolať chaos. Neviditeľný plášť, napadlo mu a usmial sa. Vzápätí si uvedomil, že usmievajúca mŕtvola Harryho Pottera nie je vôbec dobrý nápad a upokojil svoje vybičované emócie.

Najviac ho frustrovalo, že nič nevidel, nevedel čo sa okolo neho deje. Bál sa otvoriť oči, čo ak ho náhodou niekto uvidí a on sa tak prezradí? To by bol koniec jeho nádejam. Navyše mal strach o Ginny. Vôbec nevedel čo s ňou je, lebo v zástupe za ním vládlo ticho. Dúfal, že nie je mŕtva, že Belllatrix splnila príkaz a Ginny nezabila.

Hoci mal zavreté oči, i tak vedel, že vyšli z lesa a Tesákov brechot mu prezradil, že práve minuli Hagridovu chalupu. Pri spomienke na priateľa, ktorý – ako mnoho iných – zomrel úplne nezmyselne len kvôli nemu, mu vnútro opäť zaplavil smútok. Už toľko ľudí kvôli nemu prišlo o život...

Okolie hradu bolo stále ponorené do ticha, no keby sa Harry odvážil otvoriť oči, videl by na nádvorí zvedavo postávať hlúčik ľudí, medzi ktorými nechýbal ani Ron s Hermionou. Ale Harry hral svoju rolu mŕtvoly, ponorený do vlastných myšlienok. Vytrhol ho z nich až zdesený výkrik.

„Niéééééé!“ rozľahol sa po nádvorí výkrik plný bolesti. Harryho zabolelo pri srdci. Hermiona...

„Hermiona, nie! Stoj!“ počul uplakaný hlas svojho kamaráta a len si domýšľal, ako teraz bráni svojej priateľke rozbehnúť sa za ním a presvedčiť sa, že je naozaj mŕtvy.

„Ginny!“ ďalší bolestný výkrik patril pani Weasleyovej. Harry sa zachvel. Vôbec netušil aké to bude ťažké, čeliť takémuto privítaniu. Nechcel by byť teraz v koži Weasleyovcov. Ako sa asi musí cítiť rodič, ktorý už jedno dieťa stratil a teraz sa musí dívať na to, ako mu ďalšie dieťa, priamo pred jeho očami, vedú na popravisko?

Harrymu bolo z toho všetkého zle a bol nervózny z toho, že nevie, čo sa naokolo deje. Mohol si len domýšľať, že sa na nádvorí zhromaždili všetci, čo mohli, keď zistili, že Harryho nikde niet. A teraz sú strachom celí bez seba, čo bude s nimi, keď ich nádej, Harry Potter, Voldemortovi tak hlúpo naletel a nechal sa zabiť.

„Hľa, tu je váš hrdina!“ ozval sa nádvorím vysoký, kúzlom zosilnený Voldemortov hlas, pri ktorom tuhla krv v žilách. „Hrdina, ktorý sa zbabelo vzdal. Ani sa len nepokúšal brániť sa. Taký bol váš veľký Harry Potter. Obyčajný zbabelec!“

„To nie je pravda!“ vykríkla Ginny a hoci ledva stála na nohách, snažila sa vytrhnúť z Bellatrixinho zovretia. „Chránil ma! Preto si ho...“

„Mlč, ty malá zradkyňa krvi!“ zaškriekal Voldemort a jediným mávnutím prútika Ginny umlčal. Molly v dave zvedavcov v hrôze vykríkla.

„Ale teraz,“ pokračoval Voldemort. „Teraz je vášmu hrdinovi koniec. Harry Potter je mŕtvy! Počujete? Harry Potter je mŕtvy!“ zasmial sa tým svojim diabolským smiechom a vyslal na Harryho ešte jedno crucio. Harry naň v žiadnom prípade nebol pripravený, no našťastie jeho hlasný ston zanikol vo vydesenom výkriku ľudí zhromaždených na nádvorí. Zaťal zuby a snažil sa to, ako dúfal posledné, ponižujúce mučenie vydržať.

Voldemort so smrťožrútmi sa na celej situácii dobre zabávali. Keď ho to prestalo baviť, ukončil Harryho potupu a pokračoval vo svojom prejave.

„Áno, Harry Potter je mŕtvy, o tom niet pochýb. Posledný z bláznov, ktorý si myslel, že má šancu poraziť ma. Teraz som nezničiteľný. Všetci, čo mi kedy stáli v ceste, sú mŕtvi. A každý, kto sa nepridá ku mne, bude považovaný za zradcu a nepriateľa a skončí rovnako. Ale tí, čo sa ku mne pridajú, neoľutujú. Spolu ovládneme svet!“

Harrymu sa z tých slov dvíhal žalúdok. Toľko blbých rečí jakživ nepočul... Potláčal nutkanie vykríknuť, nech už Voldemort konečne sklapne.

Voldemort ešte chvíľu rečnil a potom zmĺkol. Naokolo sa rozhostilo ticho, občas prerušené nejakým vzlykom. Harry stále visel vo vzduchu.

„Liberacorpus,“ zamrmlal Voldemort a Harry sa zrútil k jeho nohám. Dosť nepekne si udrel hlavu a mal čo robiť aby nesykol od bolesti. Navyše mal pocit, že si pri páde zlomil ľavú ruku, a jej bolesť bola o to väčšia, že na nej práve ležal.

„Tak, tu je tvoje miesto, Harry Potter. Pri mojich nohách,“ uškrnul sa Voldemort a obrátil svoj pohľad k davu. „Tak čo, komu z vás je život milý a pridá sa ku mne?“

„Naozaj nikto?“ vo Voldemortovom hlase Harry zachytil rastúci hnev. Zacítil, ako sa od neho Voldemort kúsok vzdialil a odhodlal sa otvoriť oči. Zistil, že leží na dlažbe asi dva kroky za Voldemortom, okolo ktorého nôh sa plazí Nagini. Nádvorie už bolo takmer plné. Harry mal pocit, že je tu snáď už celý hrad.

Opäť zavrel oči a rozmýšľal. Čo urobiť? Keď by si teraz prehodil na seba plášť a začal spôsobovať zmätok, koľko času bude mať, aby sa mu podarilo získať meč a zabiť Nagini? Aj keby sa meč nachádzal opäť v kancelárii riaditeľa (aj keď šanca, že by sa meč opäť vrátil na svoje pôvodné miesto je zrejme dosť malá), nebude mať dosť času sa ho zmocniť, kým zistia, že zmizol. Nie, musí ten meč získať okamžite... Ale ako, pre Merlina, keď ani len netuší kde je?

Potrebujem meč... Musím zabiť hada... Potrebujem zbaviť svet Voldemorta...Merlin, prosím ťa, pomôž! Potrebujem iba Chrabromilov meč.. Nechcem ho pre seba, chcem zachrániť svet... Opakoval si v duchu dookola, až sa stalo niečo neuveriteľné. Keď otvoril oči, priamo pred ním sa leskol meč Richarda Chrabromila. Harrymu takmer vyliezli oči z jamôk a len sťažka zadržal neveriacky výkrik. Toto je jeho príležitosť! Jeden pohľad na Voldemorta mu napovedal, že je stále zaujatý presviedčaním davu a on je nikým nepozorovaný. Dokonca ani ten blbý had ho nestrážil. Voľnou rukou si pritiahol meč, z vrecka džínsov vytiahol neviditeľný plášť a prehodil si ho na seba.

Najrýchlejšie ako vedel, utekal za Ginny. Kľačala spútaná na zemi a ticho vzlykala. Bellatrix na ňu mierila prútikom a mrmlala si niečo popod nos. Podľa bolestnej grimasy na Ginninej tvári bolo Harrymu jasné, že tá beštia stále pokračuje vo svojej zábave. Vzkypel v ňom hnev a len veľmi ťažko odolal nutkaniu zoslať na Bellu jedno crucio.

„Expeliarmus! Relacio!“ zašepkal a Bellu odhodilo dozadu, pričom prútik jej vyletel z ruky. Medzi okolostojacimi smrťožrútmi to zašumelo, keďže útok prišiel neočakávane a útočníka nevideli. Zmätene sa obzerali a tasili prútiky. Harry si ešte nemohol dovoliť vyvolať zmätok, tak ich rýchlo znehybnil, čo našťastie nikto nezaregistroval, a kúzlom zničil Ginnine putá.

Ginny so zdesením hľadela na celú situáciu a vyplašene sa obzerala, kto to má všetko na svedomí. To, že nikoho nevidela, ju na celej situácii desilo najviac. Keď jej pohľad padol na Bellu, zalapala po dychu. Smrťožrútka ležala na zemi, bez pohybu, v očiach prázdny pohľad a z hlavy jej vytekal tenký pramienok krvi. Pri páde si zrejme narazila hlavu na dlažbu. Ginny premkla hrôza. Kto to spôsobil? Ublíži aj jej?

Keď pocítila, ako jej padli putá a niekto neviditeľný ju chytil za ruku a ťahá preč, vykríkla.

„Pšššt, to som ja, Harry,“ pošepol jej Harry, pričom ju ťahal trochu bokom. „Chcem ťa zachrániť.“

„Harry, ty žiješ!“ vzlykla s očami plnými sĺz. „To... To si bol ty? Be-Bella... O-ona...“ koktala Ginny a snažila sa odtiahnuť. Ona sa ho bojí?

„Ginny, láska, teraz nemáme čas... Musíš mi pomôcť!“ naliehavo ju prosil Harry. Ginnin vyplašený pohľad a zrejmý strach z neho ho prinútil obzrieť sa na Bellatrix. Keď videl, čo spôsobil, srdce mu vynechalo úder a mal pocit, že sa zadusí. Keby pevne nezvieral Ginny, tak sa zvezie na zem. Merlin, veď on ju zabil...

Harry si už nebol ničím istý. Po tom, čo nechtiac vyviedol Bellatrix sa nedivil, že sa ho Ginny bojí. Ale teraz naozaj potreboval jej pomoc. Nemá čas jej vysvetľovať, prečo to o nej žiada. Musí mu dôverovať. Zvládne to?

Harry jej strčil do ruky meč. „Musíš zabiť toho hada. Zvládneš to? Neskôr ti všetko vysvetlím.“

Ginny vytreštila oči, preglgla, ale nakoniec po chvíli vystrašene prikývla. „S-skúsim.“

„Výborne, si odvážna,“ pohladil ju Harry po vlasoch. „Ja vyvolám zmätok, ty zabi hada a potom utekaj za vašimi, dobre?“

„Super, ľúbim ťa,“ pobozkal ju Harry na vlasy. Trhalo mu srdce, že ju musel takto bezohľadne od seba odohnať, keď práve Ginnina náruč bola to, po čom neskutočne túžil, ale nemal inú možnosť. Vedel, že Ginny týmto veľmi ohrozil, ale niekto sa musel postarať o Nagini. V žiadnom prípade nemohol dopustiť, aby sa s Voldemortom stretol v súboji skôr, ako padne had.

„KDE – JE – POTTER?“ zrúkol odrazu na celé nádvorie nahnevaný Voldemortov hlas. Všetci sa zmätene obzerali a ničomu nerozumeli. Kde zmizol? Však ešte pred chvíľou tam ležal... Voldemort penil od zlosti. Medzi smrťožrútmi vypukla panika. To nie je možné, opäť im prešiel cez rozum? Harry sa iba sebavedome uškieral. Dokázal to. Opäť mu unikol.

Nastal chaos. Zatiaľ čo všetci hľadali Harryho telo a nikto nedokázal pochopiť, ako môže zmiznúť bez stopy jedna mŕtvola, Harry pod neviditeľným plášťom metal po smrťožrútoch kliatby a spôsoboval dokonalý zmätok. Nikto nevedel odkiaľ tie zaklínadlá prichádzajú, keďže Harry menil neustále miesto i smer, a tak smrťožrúti útočili naslepo, často zasiahli aj niekoho z vlastných radov. Harry sa našťastie stíhal všetkému vyhýbať, hoci niektorým kliatbám sa uhol iba o chlp.

Keď Voldemort spozoroval, že mu chýba najvernejšia smrťožrútka, vedel, že niečo nie je v poriadku. Keď objavil jej telo a a znehybnených smrťožrútov, rozzúril sa o nepríčetnosti a metal smrtiace kliatby hlava-nehlava. Vzápätí si uvedomil, že zmizla aj tá malá Weasleyová. Bolo nad slnko jasnejšie, že tieto prípady spolu súvisia...

Strhol sa boj na život a na smrť. Bojovalo sa na oboch stranách. Fénixov rád a všetci bojaschopní študenti sa zapojili do boja, rozhodnutí pomstiť Harryho a všetkých svojich mŕtvych priateľov. Smrťožrúti sa na čele s Voldemortom snažili zabiť čo najviac nepriateľov. Hluk a zmätok na nádvorí vylákali z hradu aj posledných zvedavcov a tak bojoval naozaj každý, kto dokázal stáť na nohách a udržať prútik v ruke.

Na nádvorí sa vytvorili malé, dvoj-trojčlenné skupinky: jeden smrťožrút proti členovi Fénixovho rádu, či hŕstke študentov. Harryho neprekvapilo, že nikde nevidel nikoho zo Slizolinu. Predpokladal však, že tí starší, dospelí študenti budú bojovať po boku svojich otcov. No prekvapilo ho, že napríklad Malfoyovcov nikde nevidel.

Povetrím lietali kliatby od výmyslu sveta, farebné lúče z prútikov pôsobili na pohľad ako neškodný muklovský ohňostroj, no boli oveľa nebezpečnejšie. Vypuklo peklo. Harry vedel, že toto je ten boj, ktorý rozhodne o všetkom. Na jeho konci bude iba jeden víťaz – on alebo Voldemort.

Harry vrhal svoje kliatby a snažil sa nezasiahnuť nikoho zo svojich. Celý čas pozoroval jedným očkom Ginny a modlil sa, aby to zvládla a nepadla do rúk smrťožrútov. Musí toho hada zabiť čo najskôr. Pokiaľ nebude Nagini mŕtva, on nemá šancu Voldemorta poraziť.

Odrazu Harryho, zamestnaného sledovaním Ginny, zasiahla jedna zvlášť nepríjemná kliatba, ktorej sa nestihol vyhnúť, a spôsobila, že mu začal horieť plášť.

„Aguamenti!“ zrúkol v panike, v snahe čo najrýchlejšie uhasiť sa a zachrániť ten drahocenný kus odevu. Jeho výkrik a plamene šľahajúce z ničoho upútali pozornosť.

Ak si Harry myslel, že na nádvorí už nemôže zavládnuť väčší zmätok, mýlil sa.

„Potter! To bol určite Potter!“ pokrikovali po sebe smrťožrúti a ukazovali smerom, odkiaľ ešte pred chvíľou šľahali plamene.

„Harry Potter žije?!“ ozývali sa vzrušené a šokované výkriky Harryho spolužiakov, profesorov a kamarátov.

V tom sa stali súčasne dve veci, ktoré na pár sekúnd zmrazili celé nádvorie.

Harry zo seba strhol plášť v momente, ako Ginny Weasleyová zdvihla meč a jediným švihom usekla obrovskému hadovi hlavu.

Na nádvorí sa rozhostilo ticho, ktoré bolo vzápätí vystriedané ohlušujúcim revom. Voldemorta pri pohľade na smrť ďalšieho verného služobníka a posledného horcruxu zároveň, zachvátil neskutočný hnev a nebyť toho, že sa v tej istej sekunde odhalil aj Harry, ktorý odpútal jeho pozornosť od mŕtvej Nagini i Bellatrix, asi by Ginny na mieste zabil. Prútik v jeho ruke bol dosť zrejmým gestom.

„Áno, som to ja,“ povedal Harry najpokojnejšie ako vedel – hoci sa celý triasol – keď sa opäť rozhostilo ticho, a odmenou mu boli prekvapené tváre smrťožrútov na čele s Voldemortom.

„Čo – to – Potter? Ako si...?“ reval Voldemort, šokovaný náhlym zistením, že Harry Potter opäť prežil. Čo je nesmrteľný?

Harry okolo seba vyčaroval štít, no napriek tomu prútik nesklonil. Vedel, že štít neudrží dlho, lebo bol príšerne unavený a ruka sa mu triasla. A chvíľa, ktorej sa hrozil, bola na dosah ruky. Musí byť pripravený. Zhlboka sa nadýchol.

Nádvorie zašumelo zdesením. Harry Potter sa zbláznil, provokuje Voldemorta a vyhráža sa mu smrťou?!

Na Voldemorta mali tieto slová opačný účinok. Na všeobecné prekvapenie sa rozosmial.

„Nebuď smiešny. Ako ma chceš TY poraziť?“ premeriaval si Harryho s výsmechom v hlase.

„Možno som. Ale nie som natoľko zahľadený do seba a oslepený vlastnou výnimočnosťou, aby som prehliadal očividné.“

„Čo si to dovoľuješ? O čom to vlastne hovoríš?“ Voldemorta sa už opäť zmocnil hnev.

„Nie. Dumbledore už umieral, keď proti nemu zdvihol prútik. Bola to vlastne od neho láskavosť. Keby to neurobil, Dumbledore by umrel aj sám.“

„Na tom už predsa nezáleží. Je mŕtvy, bol si predsa pri tom, či nie?“ posmešný úškrn na Voldemortovej tvári sa nedal prehliadnuť. „Mimochodom, prečo ho tak obhajuješ? Kvôli tomu, že bol tvoj otec?“

Nádvorím to zašumelo. Harry sa zhlboka nadýchol. Je čas priznať svetu pravdu.

„Áno, Severus Snape bol môj otec,“ pevne povedal a sám sa divil, aké to bolo tentoraz ľahké. Ani sa mu netriasol hlas. Za chrbtom počul šokované nadýchnutia a musel sa usmiať. Vedel si predstaviť, čo si tí ľudia teraz myslia i titulky v Dennom prorokovi, keď sa k tej novinke dostanú novinári. A momentálne mu to bolo úprimne fuk. „A vieš čo?“ pokračoval po chvíli. „Som na to hrdý. Bol to ten najstatočnejší muž akého som doteraz poznal. A podarilo sa mu to, čo doteraz nikomu. Oklamať Temného pána, Lorda Voldemorta. Či radšej Toma Riddla, niekdajšieho úplne obyčajného muklovského chlapca?“ uškrnul sa pre zmenu Harry pri pohľade na to, ako Voldemortovu tvár ovládol hnev.

„Ako si dovoľuješ volať ma tým prašivým muklovským menom?“ zrúkol, no Harry akoby si ho nevšímal a pokračoval ďalej. Hoci mal z neho strach, musel jeho pozornosť ešte nejaký čas udržať.

„Celé roky si si myslel, že Dumbledorom pohŕda, a pritom opak bol pravdou. Jedine jemu bol skutočne verný. Ty si bol presvedčený o tom, že je tvoj najvernejší, ale od smrti mojej matky ti nikdy naozaj neslúžil. A nebyť toho prerieknutia, nikdy sa to nedozvieš.“

„Ako o tom vieš?“ Voldemort od zlosti zaškrípal zubami a nahnevane zúžil oči.

„Máš pravdu, nezáleží,“ vyštekol Voldemort a prerušil Harryho. „Pretože dnes v noci umrieš aj ty.“

„Už nie je žiadny horcrux, Tom. Už si sám, oslabený, nič ťa nechráni,“ pripomenul Harry Voldemortovi krutú pravdu.

„Nie som Tom,“ Voldemort zaškrípal zubami. „A hoci si zničil všetky moje horcruxy a doteraz netuším, ako sa to podarilo sopliakovi ako si ty, vedz, že dnes bude po všetkom. Prútik, ktorý držím v ruke, je najmocnejší prútik sveta. S ním som neporaziteľný.“

„Predsa ja. Zabil som Snapa, ktorý zabil Dumbledora, predchádzajúceho vlastníka prútika.“

„Mýliš sa, Tom,“ sebavedome pokračoval Harry ako by sa nechumelilo. „Otec síce Dumbledora zabil, ale prútik mu nikdy nepatril. Ten uznal vernosť novému pánovi ešte pred jeho príchodom na vežu. Snape zomrel zbytočne.“

„Tak mu treba, zaslúžil si to. Bol to zradca,“ vyštekol Voldemort. A mne je úplne jedno, čomu veríš ty. Ako som povedal, dnes v noci bude po všetkom. Tak ako tvoja humusácka matka, i dokonalý otecko James, i ten prašivý zradca Severus, tak teraz umrieš ty. Dokonám to, čo sa mi pred sedemnástimi rokmi nepodarilo. Tretí krát už neprežiješ... Zbohom, Harry Potter! Avada Kedavra!“

Harry bol pripravený, očakával to. Vo chvíli ako Voldemort vyslovil smrtiacu kliatbu, pevne zdvihol prútik a úplne pokojný, vedomý si svojej sily, zvolal: „Expeliarmus!“

V tej chvíli sa stalo niečo nevídané. Červený lúč, ktorý vystrelil od Harryho, sa stretol so smrtiacim zeleným a vybuchli. Roztrieštili sa na milión maličkých iskierok poletujúcich v rannom povetrí. Voldemortov prútik iskril, ba priam horel. Vytrhol sa mu z ruky a elegantným oblúkom pristál v Harryho ľavačke. U svojho právoplatného majiteľa, pripravený ho poslúchať.

Voldemort padol ako zasiahnutý bleskom. Zasiahla ho vlastná odrazená kliatba. Vo chvíli, ako sa zrútil na zem, nádvorie vybuchlo obrovským revom.

A zatiaľ čo sa celé nádvorie radovalo z porážky Voldemorta, Harry Potter sa zrútil.

Keď láska bolí...