Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 11.8.2016, 14:43:11
Čítaná: 3411×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Keď som pred rokom a pol napísala Lilino tajomstvo, ani vo sne mi nenapadlo, čo vznikne z pôvodne plánovanej jednorázovky a s akou odozvou sa stretne. Keďže sa tu stretla s dobrým ohlasom a chceli ste pokračovanie, rozhodla som sa z nej spraviť kapitolovku. Nemala som presnú predstavu, akým smerom sa uberiem, vedela som len to, do akého záveru chcem dospieť (dnešná kapitola, či epilóg, nazvite si to ako chcete, bola jedna z ďalších plánovaných jednorázoviek, a ja som sa ju rozhodla zaradiť ako poslednú kapitolu), a pár záchytných „kánonických“ bodov, takže písanie bolo miestami jedno veľké dobrodružstvo, zvlášť keď som sa zamotávala do svojich zmien oproti kánonu a vy ste museli na voju kapitolku čakať dlhšie .

Poviedkou som žila rok a pol. Osemnásť mesiacov som mala v hlave iba Harryho a Severusa. Posledné mesiace som sa z domu nepohla bez zošita a pera. Vonku na prechádzke som automaticky, podvedome prepínala do „HP módu“. Ani neviem kedy som sa naposledy normálne vyspala, či ľahla do postele bez toho, aby som rozmýšľala nad príbehom.

Pár krát som sa po vplyvom inšpirácie odklonila od pôvodného plánu, nabúrala si celý koncept a nie raz som sa zasekla na úplných blbostiach, či detailoch, ktoré boli pre ďalší dej dôležité. Preto vám patrí obrovská vďaka, že ste vydržali a dočítali sa až sem.

Veľké ĎAKUJEM patrí všetkým komentujúcim. Či už komentovali pravidelne, alebo iba občas. Vaše komentáre boli pre mňa motorom, ktorý ma hnal vpred, spätnou väzbou ktorá mi často ukázala čo som si neustriehla, a nie raz ma inšpirovali k zmene deja, resp. mi vnukli nápad.

Ku koncu, keď som mlela z posledného a nemala som ďaleko od toho, aby som to vzdala, bol pre mňa každý komentár, každá hviezdička balzamom na dušu.

A na záver, jedno špeciálne ďakujem letí až do UK, chlapcom z 1D, ktorí – hoci nevedomky – mi tiež posledné týždne pomohli dotiahnuť poviedku do zdarného konca. Thank you, guys! ;)

............................................................................................................

Kľačal pri stene v tmavej chodbe Škriekajúcej búdy a vnímal všetko, čo sa odohráva vo vedľajšej miestnosti. Mal veľmi čudný a zlý pocit... Bál sa. Striedali sa tam dva hlasy, vysoký a jasný, naháňajúci zimomriavky, s druhým, o niečo nižším, naplneným strachom a obavou z toho, čo dnešná noc prinesie.

„Mám problém, Severus,“ potichu prehovoril ten prvý, vysoký hlas, pričom muž, ktorému patril, v rukách držal bazový prútik a naprázdno ním švihal vo vzduchu. „Prečo mi nefunguje?“

„Môj pane?“ nechápavo hľadel druhý muž, cítiac nebezpečenstvo. „Nerozumiem. Ten prútik vám predsa slúži dobre.“

„Nie,“ vyštekol Voldemort. „Ten prútik je úplne obyčajný. Klamal by som, keby som tvrdil, že ma neposlúcha, ale všetko, čo som ním vyčaroval, bolo úplne obyčajné. Nič mimoriadne. A tento prútik by mimoriadny byť mal.“

„Ale rozumieš, Severus. Si chytrý muž... Bol si dobrým a verným sluhom, až kým si nezačal hrať na dve strany. Preto mi už ani nie je ľúto, čo teraz budem musieť urobiť..“

„Bazový prútik mi nikdy nebude poriadne slúžiť, pretože nie som jeho právoplatným majiteľom. Patrí čarodejníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. Ty si zabil Dumbledora. Kým ty žiješ, prútik mi nikdy nebude slúžiť tak ako má.“

Snape zbledol. Kým stihol niečo povedať, Voldemort švihol prútikom a na Snapa sa vrhol obrovský had. „Zabi!“ prikázal hadovi ten chladný hlas...

„Niéééééééé!“ vykríkol a prudko sa posadil. Bol úplne mokrý od potu a pristihol sa, že má oči plné sĺz. Opäť musel plakať.

„Čo sa deje, miláčik?“ rozospato sa ozvala útla červenovlasá žena ležiaca po jeho pravom boku. „Zobudil si ma. Opäť tá nočná mora?“ ustráchane sa opýtala, posadiac sa, aby ho mohla objať. Do izby prenikalo svetlo pouličných lámp, a svietiace hodiny na stene ukazovali dve hodiny ráno.

„Áno,“ zamrmlal. Aj jedenásť rokov po vojne ho z času na čas trápili sny, v ktorých nanovo prežíval svoju najväčšiu nočnú moru. Hoci už nie v takej miere ako bezprostredne po vojne, keď bez elixíru nedokázal zaspať a nechýbalo veľa, aby sa na ňom stal závislým, no stále tu boli a prichádzali bez varovania. „Stále ma to prenasleduje,“ trpko si vzdychol. „Mal by som si opäť zaobstarať elixír. Hneď zajtra zájdem za Severusom, isto sa mu už po nás cnie,“ zamrmlal, zazíval a znova si ľahol. Zaspal rýchlejšie ako očakával.

„Dedkóóóó!“ zvýskli už od dverí dve malé strapaté hlávky a vrhli sa staršiemu mužovi sediacemu v pohodlnom hojdacom kresle priamo do náručia.

„Victor... Albus... vitajte,“ pozdravil ich prekvapený muž a vtisol obom chlapcom bozk na líčka. Ich príchod ho potešil a viditeľne pookrial.

„Harry, synak, dnes som vás nečakal. Je všetko v poriadku?“ znepokojene sa opýtal Severus. „Stalo sa niečo Ginny alebo Lily? A prečo nie si v práci?“ vyľakane sa pozrel na Harryho.

„Ocko,“ usmial sa Harry. „Vôbec nič sa nestalo. Dnes mám konečne voľno. Ginny je doma s malou. Len sme ťa chceli vidieť.“

„Prepáč, stále mám o teba strach,“ ospravedlňujúco sa usmial Severus. A Harry vedel, že to nie je bezdôvodná obava. Pri jeho práci aurora sa dostával do množstva nebezpečných situácii a nie raz mu išlo takmer o život. Napriek tomu ho stále dojímala otcova starostlivosť.

„Ja viem,“ hlesol Harry. „Ale...“ na chvíľu zaváhal, no potom vsadil na úprimnosť. „Prišiel som ťa poprosiť o elixír na bezsenný spánok. Vieš.... Zase som mal ten sen. Musel som sa uistiť či si v poriadku,“ smutne sa usmial.

„Harry, ty si nepolepšiteľný! Zase tie tvoje sny a vízie? Veď Voldemort je mŕtvy, sám si ho porazil, už nemá na teba žiadny vplyv.“

„Ja viem, ale mám z tých snov zakaždým zlý pocit. Prežívam celé to peklo nanovo,“ priznal sa Harry a zároveň si uvedomil, aké je zvláštne počuť z otcových úst Voldemortove meno. Roky, ako jeho verný sluha, ho oslovoval výlučne Temný Pán, ale odkedy zázrakom prežil smrteľné uhryznutie jeho hada, Nagini, už sa nebál vysloviť jeho meno.

Po druhý raz v priebehu pár hodín sa mu vynorili spomienky na tú hrôzu, ktorej musel vtedy čeliť. Byť svedkom toho ako Voldemort mučí jeho otca a potom naňho pošle hada s úmyslom zabiť, to bolo naňho príliš. Ešte aj teraz pri tých spomienkach cíti hrôzu, ktorú vtedy prežíval.

A to kvôli jedinému prútiku, ktorý sa v tejto chvíli ukrýval vo vrecku jeho bundy. Harry mal v tú noc obrovské šťastie. Nielenže jeho otec zázrakom prežil, ale Voldemortovou porážkou získal prútik, ktorý mu už dávnejšie patril a vo Voldemortových rukách by bol skazou pre ľudstvo. Pre Harryho mal ten prútik nesmiernu cenu – zachránil mu život.

Keď Harry otca v tú noc opúšťal, so spomienkami vo fľaštičke, bol presvedčený o tom, že je mŕtvy. Cestou do hradu, do otcovej kancelárie, sa mu podlamovali nohy a plakal ako malé dieťa. Nebyť jeho priateľov, bol by sa isto zrútil.

Doteraz mu je záhadou, ako to otec prežil. Podľa všetkých normálnych zákonitostí mal predsa vykrvácať... Bez okamžitého podania protijedu je šanca prežiť takéto uhryznutie nulová. No zrejme Harry nie je jediný, kto dokáže prežiť nemožné....

Severus dodnes tvrdí, že ho pri živote držala nádej, že sa Harry poňho vráti, keď si pozrie jeho spomienky. A nemýlil sa. Harrymu, kráčajúc v ústrety istej smrti, sa akoby zázrakom podarilo poraziť Voldemorta a keď sa po jeho páde a svojom následnom zrútení konečne spamätal, namiesto zapojenia sa do osláv, ktoré vypukli po jeho víťazstve, utekal do Škriekajúcej búdy. Otca našiel na pokraji smrti, v bezvedomí, no na perách mu stále pohrával ten jemný úsmev. Nechcel veriť vlastným očiam, keď uvidel fénixa Félixa, ktorý kropil ranu po uhryznutí svojimi liečivými slzami a tým udržiaval muža pri živote. Nezmizol Félix spolu s Dumbledorom? Ako sa sem teda dostal? preletelo Harrymu hlavou, no vedel, že nesmie strácať čas zbytočnými otázkami a musí urýchlene konať.

Konal inštinktívne – premiestnil sa s otcom do Nemocnice sv. Munga, kde musel zviesť tvrdý boj, aby ho vôbec ako smrťožrúta prijali, no jeho spravodlivý hnev nakoniec spôsobil, že sa na oddelení Zranení spôsobených tvormi pod neustálym dozorom tímu aurorov najlepší liečitelia z celého čarodejníckeho sveta postarali o ďalší zázrak a o necelý rok mohol Severus opustiť nemocnicu so statusom „vyliečený.“ Harry počas toho roka otca navštevoval každý deň, aj keď sám mal povinností viac než dosť. Dorábal si posledný, siedmy ročník, na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej, aby sa mohol stať aurorom, po čom túžil už nejaký ten rok. Hoci mal učenia vyše hlavy, vždy si našiel čas zájsť za otcom na návštevu. Vedel, že jeho návštevy mu pomáhajú dostať sa z depresie, ktorou trpel kvôli strate súkromia neustálym dozorom aurorov. Po doliečení chcel Harry otca vziať k sebe domov, ale Severus nesúhlasil. Nechcel mu byť na príťaž, a navyše sa zúfalo túžil vrátiť na Rokfort, na miesto učiteľa elixírov, ktorému zasvätil celý život. Ale Harry sa nevzdával a pri každej návšteve mu opakoval, že keď sa mu učenie zunuje, uňho má dvere vždy otvorené.

Najprv však obaja museli prejsť ešte jednou ťažkou skúškou. Severusa po prepustení čakal, ako každého smrťožrúta ktorý vojnu prežil, súdny proces. Bolo to náročné obdobie. Severusa zachránilo, že z právneho hľadiska boli jeho zločiny zo smrťožrútskeho obdobia premlčané, a že na ne nemal žiadnych žijúcich svedkov. Všetci z jeho vtedajších spolupáchateľov už boli mŕtvi. No i tak musel čeliť obvineniu z vraždy Albusa Dumbledora. To, čo nedokázal kedysi Harry, vyšlo najavo pri prehliadke jeho prútika a vyvolaní kúzel za posledné roky. Vypovedal pod vplyvom veritasera, musel odovzdať všetky svoje spomienky. Nebyť toho, že posledných šestnásť rokov pracoval na strane svetla a v jeho prospech svedčili všetci žijúci členovi Fénixovho rádu, asi by skončil veľmi zle. Veľa zavážila aj Harryho zúrivá obhajoba, ochota urobiť čokoľvek, len aby dostal otca na slobodu, čo zahŕňalo aj to, že sa bude musieť úplne odhaliť, nechať nahliadnuť aj do svojich spomienok, na ktoré by najradšej zabudol, a prežiť tak celé peklo nanovo. Bol to pre Harryho veľký risk, ale za otcovu slobodu mu to stálo.

Súd sa ťahal celý ďalší rok, obaja z toho boli unavení, no nevzdávali to. Harry bol presvedčený, že Severusa oslobodia. Veril, že svedectvo chlapca, ktorý porazil Voldemorta bude mať istú váhu a že on, záchranca čarodejníckeho sveta (ako ho s obľubou titulovali) ich presvedčí o Snapovej nevine a dobrých úmysloch. Koniec koncov, zo Severusových spomienok bolo zrejmé, že bol k tej vražde dotlačený.

Vyčerpanie bolo zvlášť badateľné na Severusovi. Namiesto toho, aby sa oslabený po smrteľnom uhryznutí doma zotavoval a oddychoval, musel sa vláčiť sa po súdoch a čeliť otvorene nepriateľským postojom voči jeho osobe. Keby to záležalo na nich, určite by ho s radosťou ihneď strčili do Azkabanu. Harry cítil, že by to otca za normálnych okolností netrápilo, keďže ako Dumbledorov špión bol na podobné reakcie zvyknutý, ale teraz ho to mrzelo práve vďaka nemu. Tým, že mu verejne prejavil podporu a neustále ho všade sprevádzal, už aj na neho pozerali cez prsty. Zrejme nechápali, prečo sa Harry Potter, záchranca čarodejníckeho sveta, zahadzuje s niekým ako je Severus Snape. Ale Harrymu to bolo úprimne jedno a neustále otca presviedčal o tom, že neželanej a prehnanej popularity si za celý život užil dosť.

Zo spomienok ho vytrhol hlas jeho staršieho syna, ktorý sa už uvelebil na pohovke a prezeral si album s fotografiami. Mladší Albus zatiaľ obdivoval dedkovu zbierku prísad do elixírov.

„Dedko, minule si mi sľúbil, že mi porozprávaš, o tom ako si ocka stále nechával po škole,“ odložil Victor album a jeho zvedavé hnedé oči hľadeli na Severusa.

Harry sa zachvel. S otcom sa o tom rozprávali už dávnejšie a obaja sa zhodli na tom, že bude najlepšie, keď sa chlapci postupne dozvedia pravdu o tom, aký bol ich skutočný vzťah od začiatku a čím všetkým si obaja museli prejsť, i to, akú má ich dedko minulosť. No i tak v ňom táto nevinná poznámka spôsobila stres. Spomienky na jeho školské tresty, otvorenú nenávisť a ponižovanie boli stále bolestivé. Nevedel, či chce prostredníctvom otcovho rozprávania tieto udalosti zažívať znova. Severus si všimol jeho vydesený pohľad a povzbudivo sa naňho usmial. Potom pokynul Victorovi, aby si mu sadol na koleno.

To už bol pri Severusovi aj mladší Albus. Vyštveral sa dedkovi na druhé koleno a pozorne počúval.

Severus rozprával a Harry sa chtiac-nechtiac musel vrátiť do svojich študentských čias. Severus rozprával ľahko, s takou nehou a láskou v očiach, až mal Harry pocit, že sa mu to musí iba snívať. Vtedy, pred rokmi, to preciťoval úplne ináč. Vždy mal pocit, že Snape ho nenávidí, ale nikdy nerozumel prečo. Pripisoval to tomu, že sú Chrabromilčania, a medzi Chrabromilom a Slizolinom vždy panovala akási tichá vojna, nenávisť už len z princípu. Neskôr to pripisoval tomu, že Severus a James Potter boli odvekí nepriatelia. Pravda však bola niekde uprostred. A veľkú úlohu zohral aj fakt, že on a Snape boli kapitola sama o sebe. S odstupom času už tomu rozumel. Obaja sú silné povahy, nenechajú si len tak skákať po hlave. Dodnes sa Harry smeje a podpichuje Severusa, že gény sa nezaprú.

Chlapci štebotali, vypytovali sa, ústa sa im nezavreli. A Severus sedel, usmieval sa a trpezlivo odpovedal na všetky zvedavé otázky.

Harry nevychádzal z údivu. Bol šťastný, že si Severus na chlapcov i Lily tak rýchlo zvykol, Spočiatku sa ich bál vodiť za dedkom príliš často, lebo vedel, že Severus mal vždy najradšej svoj pokoj a ticho a zbytočné či zvedavé otázky ho privádzali do šialenstva. A Lily bola vo veku, keď začínala chodiť a skúmala všetko, na čo dosiahla. Ale svoj názor zmenil, keď sa Severus začal vnúčat dožadovať sám. No i tak mal zakaždým strach, že chlapci prekročia únosnú mieru a otec vybuchne. Alebo ho rozbolí z ich večného vypytovania sa hlava. Sám vedel, aký on zvykne byť nepríjemný, keď sa cíti zle a bál sa, že Severus Snape, ktorého bolí hlava, je oveľa nepríjemnejší a nevrlejší.

No nezdalo sa, že by sa Severus cítil nepohodlne. Naopak, celé jeho správanie a vystupovanie kričalo, že je šťastný.

Bol to úchvatný obrázok. Na kolenách mu sedí jeden vnuk, druhý sa obďaleč hrá – skúma predmety v miestnosti. Harry sa na to fascinovane díval so slzami v očiach a bol neskutočne šťastný. Konečne mal otca, ktorý ho miloval takého, aký je, bez problémov prijal jeho partnerku (aj keď dobre vedel, aký mal kedysi na Weasleyovcov názor), a zbožňoval aj jeho deti.

A čo bolo najúžasnejšie? Severus Snape sa po rokoch konečne usmieval. Vidieť na jeho tvári úsmev bolo pre Harryho ako sviatok. Ako vzácny dar, ktorého sa nevie nabažiť. A hoci sa za posledné roky otec v jeho prítomnosti usmieval často, vždy to boli preňho vzácne chvíle a naplno si ich vychutnával.

Harry stuhol. Vari sa dnes sa celý svet spriahol proti nemu? Najprv ten sen a teraz s tým začne jeho syn? Podvedome sa prikrčil a očakával, že otec začne peniť a Victora okríkne, že to ho nemusí trápiť, že na také veci je ešte malý. Ale Severus ho opäť raz prekvapil. Usmial sa, postrapatil chlapcovi vlásky a opäť sa pustil do rozprávania.

„Victor,“ začal pokojným hlasom, v ktorom nebol ani náznak hnevu. „Kedysi dávno žil jeden veľmi zlý čarodejník. Bol naozaj zlý a veľmi chcel získať moc. Chcel sa zmocniť celého sveta, aby mu každý čarodejník musel slúžiť.“

Victor počúval s otvorenými ústami. „Niečo ako kráľ a jeho sluhovia v muklovských rozprávkach tety Hermiony?“ dychtivo sa opýtal.

„Áno, niečo také,“ s úsmevom prikývol Severus a pokračoval. „A ten zlý čarodejník ubližoval všetkým, čo ho neposlúchli. Niekomu len ublížil, ale mnoho ľudí zabil.“

Viktorovi sa šokom rozšírili oči. „Myslíš toho zlého čarodejníka, čo urobil ockovi tú jazvu na čele?“

„Áno. Chcel ma zabiť,“ vydýchol Severus. „Ale tvoj ocko ma v poslednej chvíli zachránil.“

Nastalo ticho, prerušované iba Albusovým poskakovaním a občasnými zhíknutiami.

Harrymu bilo srdce ako o závod a opäť mal celú tú desivú scénu pred očami, akoby to bolo včera. Severus pevne zvieral chlapca a snažil sa pri tej spomienke netriasť. Aj on sa dodnes občas budil s príšerným výkrikom. A nebol by to pred Harrym nikdy nahlas priznal, ale aj on mal dnes v noci tú istú nočnú moru.

„Ocko je hrdina,“ usmial sa s detskou úprimnosťou a objal Severusa okolo krku. Harrymu pri tých slovách vyschlo v krku a o očí mu vhŕkli slzy.

„Jééééj, a toto je čo?“ fascinovane hľadel na policu s prísadami do elixírov a naťahoval rúčku za fľaštičkou s víriacim obsahom, aby ju preskúmal.

Harry zaúpel. Toto nedopadne dobre. Otec je až príliš citlivý na svoju zbierku.

Severus hľadel na tú spúšť so zdesením a v očiach sa mu nebezpečne blýskalo. Jeho vzácne prísady...

„Ple-plepáč dedko... Ja... ja som nechcel,“ vzlykal a po lícach mu tiekli slzy ako hrachy.

Severus sa pár krát zhlboka nadýchol a chlapca objal. Zvláštne, ako dokáže objatie upokojiť...

„Albus Severus, najradšej by som ti naplácal na zadok,“ zamrmlal, ale keď videl ako sa chlapca zmocňuje panika, pohladil ho po strapatých vlasoch. Tak veľmi je podobný svojmu otcovi...

„Ale neboj sa, neublížim ti. Ale nabudúce, keď ťa tu niečo zaujme, tak mi povieš a ja sám ti to ukážem. Takto si mi zničil niečo veľmi vzácne, čo už tak ľahko nezoženiem... Dobre?“ zahľadel sa do zelených očí, ktorými tak veľmi pripomínal svojho otca i nebohú starú mamu.

Harry nevychádzal z údivu. Vedel, že vnúčatá Severusa zmenili a vďaka nim už nie je taký podráždený, popudlivý a nervózny a i ku študentom je menej nespravodlivý ako býval. Študenti ho majú čoraz radšej. Áno, stále je prísny, ale nenadŕža nikomu. Ale aby sa dokázal len tak, bez výbuchu hnevu, povzniesť nad zničením svojej drahocennej zbierky? To bol preňho šok. Ešte pred desiatimi, jedenástimi rokmi by podobný „šťastlivec“ dopadol veľmi zle.

Severus pokrútil hlavou. „Bohužiaľ nie. Fľaštička by sa opraviť dala, ale to, čo v nej bolo, už nezachránime. Je to zničené.“

Severus sa sklonil k chlapcovi, a zdvihol mu hlavu, aby mu mohol hľadieť do očí. „Ja viem. Ale odteraz platí naša dohoda. Ty sa nebudeš dotýkať ničoho, ale ja ti to ukážem. Jasné?“

Chlapec s úsmevom prikývol a odbehol za bratom, ktorý si práve listoval čarodejnícke leporelo.

„Jed medúzy,“ vzdychol Severus. „Veľmi vzácna prísada, no ale čo už narobím...“

„Netráp sa. Mohlo sa stať aj horšie. Mal šťastie, že neprišiel do kontaktu s tým jedom.“

Harry sa zachvel. Ešte mal v živej pamäti Severusov nedávny zásah na hodine elixírov, keď istý tretiak prišiel do kontaktu s hnisom buberózy. Radšej nechcel vedieť, čo by spôsobila kvapka takého jedu medúzy.

„Ozaj, a ako sa drží Teddy?“ zaujímal sa Harry, aby odviedol pozornosť od zničenej prísady.

„Ach, ani mi ho nepripomínaj,“ vzdychol. „Minulý týždeň mi zdemoloval polovicu učebne, lebo počas prípravy elixíru proti zábudlivosti mal v hlave zrejme úplne iné veci. Hoci som všetkých dôrazne žiadal, aby dávali pozor na presné odmeranie ingrediencií a správny pohyb prútika pri dokončovaní elixíru, Lupin si z toho ťažkú hlavu nerobil. A ešte sa mi drzo vyškieral do očí, že on za ten výbuch nemôže. Asi ten rachot bolo počuť v celom hrade, lebo hneď po hodine tu bol zaňho orodovať Remus a dobre že nie na kolenách ma prosil, aby som ho nezabil...“

Harry len ťažko udržal vážnu tvár. Vedel si predstaviť ako musel otec zúriť, ale predstava Teddyho a vybuchujúcich kotlíkov bol taká reálna. A Remus na kolenách? To by bolo niečo...

Vedel, že keď sa Remus pred nedávnom kvôli Teddyho štúdiu vrátil zo zahraničia, kde sa snažil presadiť akýsi zákon na ochranu vlkolakov, otec nebol príliš nadšený tým, že mu Minerva ako riaditeľka školy opäť ponúkla miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii. Zrejme mu stále nevedel odpustiť, ako mu to miesto pred pätnástimi rokmi vyfúkol.

„Ale áno,“ žmurkol Severus. „Načo stále živiť starú nenávisť?“ opýtal sa a keď videl Harryho prekvapený pohľad, zasmial sa.

„Výborne, som na teba hrdý,“ uškrnul sa Harry. „ Nakoniec z vás budú kamaráti.“

Severus si odfrkol. „No, zase si nefandi. To, že ma vojna zmenila, neznamená, že som padol na hlavu.“

Harry sa v duchu zasmial. Toto bol ten Severus Snape, ktorého poznal. To, že sa otec zmenil, bolo super a vítal to, ale niekedy mu chýbal ten starý, sarkastický Snape.

„Mal by som ich na chvíľu navštíviť. Kvôli práci som Remusa nevidel pekne dlho a ani Tonksovú v práci takmer nevidím. Inokedy som o ňu zakopával na každom rohu.“

„To nepôjde, Lupin s Tonksovou išli na víkend niekde preč. A za tým malým smradom ti neradím ísť. “

„Ach, no škoda,“ vzdychol Harry a vytreštil oči, keď mu došlo, čo otec povedal na Teddyho adresu. „Prečo smrad? Čo ti ešte vyviedol?“

„Stále to isté. Myslí si, že keď ja som tvoj otec a ty jeho krstný otec, že si môže na hodinách dovoľovať. Stále dúfa v nejakú protekciu. A čo je najhoršie, nejakým podivným spôsobom sa ocitne vždy tam, kde sa niečo zomelie. Nepripomína ti to niekoho?“

To už Harry nevydržal a vybuchol do smiechu. Smial sa, až mu tiekli slzy. Tak veľmi mu Teddy pripomínal seba samého počas študentských rokov. Tiež pokazil všetko čo sa dalo a priťahoval problémy jedna radosť. Jeho krstný syn sa v tomto podal na svoju mamu, ktorá je neslávne známa svojou nešikovnosťou a doteraz sa často dostáva do rôznych komických situácii. Veď kvôli nej musel vo svojom dome odstrániť všetko, čo sa dá zhodiť, alebo o to zakopnúť.

„Veľmi vtipné, Potter,“ zavrčal, ale Harry vedel, že v skutočnosti sa aj on na tom baví, ale za Merlina by to nepripustil nahlas.

„Omyl, pane. Nie som Potter,“ zahlásil s kamennou tvárou. „Som Potter-Snape.“

Severus pretočil oči a vzdychol si. Harry však vedel, že ho to potešilo. Keď sa po prepustení z nemocnice dozvedel, ako sa k nemu Harry pred všetkými priznal, dojalo ho to. Ľutoval, že nemohol byť pri tom a sledovať tie šokované tváre. Veľmi si to vážil, a tak po tom, čo bol zbavený všetkých obvinení, Severus urobil jediné, čo v tej chvíli mohol a chcel – legálne uznal Harryho za svojho syna a ponúkol mu svoje priezvisko. Harry si k narodeninám nemohol priať krajší darček.

Harry sa uškrnul. Toto podpichovanie, vzájomné doberanie sa mu zakaždým veľmi páčilo. Raz mal navrch on, inokedy otec. Ale nikdy nezašiel ani jeden z nich ďalej, ako bolo vhodné, aby to tomu druhému bolo nepríjemné. Časy neznášanlivosti a nenávisti boli dávno preč. Konečne bol iba otec a syn. Začali od začiatku. Severusove prianie sa splnilo.

A/N: je mi jasné, že som teraz niektorým z vás (väčšine?) privodila menší infarkt. Viem, bolo to odo mňa hnusné takto vás trápiť až do úplného záveru, ale bolo zábavné sledovať vaše reakcie na Severusovu „smrť“, a to, čo vyvolala na jednej stránke nevinná zmienka o tom, že Severusov osud je spečatený od prvej kapitoly. A hoci som vám medzi riadkami nechávala malé indície, aby som vzbudila pochybnosti, a nechala vás v napätí, odhalila ma jedine annabelka, hoci len v súkromnom komentári (čo bola škoda, lebo mohla spustiť tú lavínu, po ktorej som túžila a ona neprichádzala..) a jedna čitateľka verila, že Severusa vzkriesim. Neviem, možno ste viacerí pochybovali, dúfali do poslednej chvíle, ale škoda, že ste to nedali najavo nahlas, komentárom. Spočiatku som sa na tých reakciách zabávala, ale neskôr to už také vtipné nebolo a ja som márne dúfala, že sa nájde niekto, kto spochybní Severusovu smrť. A hlavne bolo ťažké odpisovať na niektoré komentáre tak, aby som neprezradila niečo, čo som nechcela.

V každom prípade verím, že vás takýto koniec potešil. Áno, to, že Severus prežije, som vedela od začiatku, hoci som ku koncu písania trošku pochybovala a zahrávala sa s rôznymi myšlienkami, no vždy som sa pristihla pri tom, že to mu nedokážem urobiť...

Dlho som premýšľala o osudoch ďalších postáv, zvlášť Remusa a Tonksovej. Nakoniec som sa rozhodla vyriešiť takto, keďže mi prišlo voči Teddymu nefér, aby vyrastal bez rodičov.

Možno si kladiete otázku, prečo si Harry nechal bazový prútik, keď spôsobil toľko zla. Odpoveď je jednoduchá: o svoj pôvodný prútik prišiel u Malfoyovcov a bazový prútik uznal vernosť Harrymu, keď odzbrojil Draca. Harry chcel prútik vrátiť, a plánoval si zaobstarať druhý, ale s požehnaním Albusa Dumbledora si ho napokon nechal. Koniec koncov, verejnosť nevedela, o aký prútik ide. Z rozhovoru Voldemorta a Harryho to nemuselo byť jasné...

A posledná vec, mená Harryho synov. Z logických dôvodov, a úcty voči Severusovi Harry nemohol(a nechcel) dať staršiemu synovi meno James, hoci Jamesa Pottera pokladal dlhé roky za svojho otca. Tak som stvorila Victora, z anglického victory (víťazstvo) či victor (víťaz), ako pripomienka na víťazstvo nad Voldemortom. Stredné meno Sirius ostáva. A keďže Severus neúshlasil s tým, aby sa Harryho druhý syn volal Severus po ňom, nebol problém ponechať Albusa Severusa ;-) Harry si toho Severusa presadil ako stredné meno 

Ešte raz vám všetkým ĎAKUJEM a verím, že a v budúcnosti vidíme pri ďalšom príbehu

Keď láska bolí...