Kapitola:
Pridaná: 21.5.2016, 08:43:22
Čítaná: 1375×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Aurora Dhawanová, Eleesa Grahamová, Nirmala Firmandová, Nigel Armstrong
Stručný dej: Pokračovanie Svetla vo veži a Svetla mieru - príbeh Salovej dcéry Aurory :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Navrátená 2 » Pobavená 3 » Nadšená 4 » Sústredená 5 » Rozlietaná 6 » Priateľská 7 » Otvorená 8 » Obletovaná 9 » Šialená 10 » Upriamená 11 » Stredoveká /1 12 » Stredoveká /2 13 » Stredoveká /3 14 » Stredoveká /4 15 » Odstrkovaná 16 » Zabudnutá 17 » Smutná 18 » Popletená 19 » Deprimovaná 20 » Oboznámená 21 » Zaskočená 22 » Spoločenská 23 » Skľúčená 24 » Ukrytá 25 » Študujúca 26 » Skúšaná 27 » Radostná 28 » Šokovaná 29 » Odpúšťajúca 30 » Srdečná

S malou dušičkou som došla k dverám Elinej izby a až po chvíľke zaklopala. Cítila som sa stokrát nesmelejšie v porovnaní s vkročením do sály po návrate z Ameriky.

„Chcem byť sama!“ ozvalo sa zvnútra spolu s fňukaním.

„El... prosím, pusť ma dnu.“

„Čo tu ty chceš? Daj mi pokoj! Nechaj si ho! Nechaj si aj Mal! Všetkých si ich nechaj, nechcem a nepotrebujem nikoho z vás!“

Zaťala som sánku a na drzovku stlačila kľučku. „El, pre Merlina, upokoj sa,“ pozrela som na ňu.

Pochodovala po miestnosti, tiaru držala v ruke a druhú päsť zvierala tak pevne, až jej zbeleli hánky. „Nemerlinuj mi tu!“ Červené líca jej pokrývali potoky sĺz. „Vypadni!“

Čosi ma bodlo v hrudi. Čo je to s tebou, El? pýtala som sa jej v duchu bezradne. Mohla som sa sama pred sebou tváriť akokoľvek, ale stále mi na Eleese záležalo. Veď sme toho spolu prežili toľko. A aj keď mi jej správanie v mnohom začalo prekážať, predsa len ma mrzelo, že som ju stratila.

„Nie,“ vyhlásila som. „Nikam nejdem, kým si to nevyjasníme.“ Keď som zvládla Liama, zvládnem aj toto, presviedčala som sa v mysli.

„Čo prosím?“ ozvala sa neveriacky a smrkla. „Vyhadzujem ťa! Toto je moja izba!“

„A ja som tvoja priateľka,“ vyriekla som, načo na mňa ostala chvíľu civieť s otvorenými ústami.

„A ty si myslíš, že ja ťa chcem za priateľku?“ umelo sa zasmiala a začkala. „Daj mi pokoj, Aurora,“ krútiac hlavou sa odvrátila k oknu.

„El...“ zatvorila som dvere a pokojnými krokmi sa vydala k nej. „Prosím ťa...“ zhlboka som sa nadýchla. Mala som tisíc dôvodov hnevať sa na ňu. Na druhej strane, bola pravda, že som o jej priateľstvo ani nebojovala, prosto som sa zaťala a vykašlala sa na ňu, keď sa ku mne chovala hnusne. „Prepáč mi, ak môžeš. Nikdy som Nigela nebalila. Nikdy som sa nesnažila získať si ho. Chcela som ho pre teba.“

„Určite,“ odfrkla.

„Chcela som.“ Chcela som to chcieť, doplnila som trošku pravdivejšie v mysli. „Tvoje priateľstvo pre mňa znamenalo... znamená veľmi veľa. Nechcela som o teba prísť. Je však pravda, že niekedy... niekedy sa chováš panovačne. Akoby sme museli splniť každú tvoju žiadosť. A niekedy nás ani nepožiadaš a berieš nás ako samozrejmosť. Nie je predsa povinnosťou Mal robiť ti úlohy.“ Snažila som sa o zmierlivý tón. Jednoducho ma obmäkčili jej slzy, nedokázala som jej vyčítať ďalšie veci. Teda, možno som jej vlastne i naďalej robila výčitky, no pokúšala som sa robiť to čo najsprávnejším spôsobom.

„Ešte mi tu aj nadávaj, jasné. Som tá najhoršia na svete.“

„El...“ položila som jej ruku na rameno. Neodtiahla sa, vôbec sa nepohla.

„Nechaj ma na pokoji, Aurora,“ opäť smrkla.

„Ale ja nechcem. Nech sa páči,“ siahla som na jej stôl a podala jej vreckovky. Vytrhla mi ich demonštratívne z ruky, jednu vytiahla a balíček odhodila na posteľ. Keď si vyfúkala nos (vždy to napriek svojej bežnej elegancii a vznešenému správaniu robila tak nahlas, až som sa musela uškŕňať – a rovnako mi kútikmi pier myklo napriek situácii aj teraz) a utrela mokré líca, znovu sa ozvala.

„Čo odo mňa chceš, Aurora?“

„Chcem, aby sme opäť boli priateľky,“ vyšlo zo mňa. Bola to pravda, hoci som predtým o tom ktovieako nepremýšľala. El bola natoľko samozrejmou súčasťou môjho života, že som si ho naozaj nechcela predstavovať z dlhodobého hľadiska bez nej. „Mám ťa rada, El. Nech si, aká si, veď každý z nás má svoje muchy.“

„Ja... ah, Rory,“ hodila sa mi zrazu okolo krku a pokračovala v plači. Prekvapene som ju objala, jemne ju hladiac po chrbte. „Tak si mi chýbala... Ja... som krava. Som strašná krava. Chovala som sa k tebe hrozne. Ale... tak strašne som na teba žiarlila...“

„El, ja... je mi to ľúto, s Nigelom...“ povedala som opatrne.

„Nielen kvôli nemu. Vo všetkom si lepšia, nechápeš? Všetci ťa majú radšej. Aj na tom hlúpom dramatickom ti to šlo lepšie než mne. Mal si ťa obľúbila väčšmi než mňa. Nigel ťa chce. Si skvelá a ja ti nesiaham ani po päty.“

„Ale, no tak...“ naďalej som ju hladila, hoci teraz sa mi trochu zatriasol hlas. Tiež som v očiach pocítila slzy; nikdy som od nej nepočula takéto slová a šokovali ma. „El, veď ty si úžasná. Si krásna, chytrá, pohotová, máš taký úžasný talent, cit pre umenie, pre krásu. Môžeš robiť čokoľvek a byť kýmkoľvek, lebo ty to dokážeš. A ak by si to aj nedokázala sama... zmanažuješ si ľudí, ktorí to urobia za teba,“ dodala som trochu žartovne v pokuse o odľahčenie celkovej atmosféry.

„Rory...“ odtiahla sa a pozrela mi do očí. „Bez teba a Mal som nik. Nič. Videla si, s kým som sa to dala dokopy, pre Merlina?“ pokrútila hlavou.

Pousmiala som sa. „Všetko sa dá napraviť.“

„Nemohla by si...?“

„Čože? Nie. Určite nie. Rozísť sa s ním musíš zvládnuť sama.“

„Ah...“ vzdychla. Utrela som jej slzy a odvážila sa usmiať sa širšie. A uvoľnenejšie.

„Zvládneš to.“

„Nezvládnem... On sa tak dobre bozkáva. Ale je taký zadubený!“

„Pre Merlina, El,“ nevdojak som sa rozosmiala a ona tiež. Smiali sme sa dlhšie, než bolo vzhľadom na vtipnosť toho, čo povedala, vhodné, ale neprekážalo nám to. Konečne sme to opäť boli my dve. Večné priateľky. Nerozlučné. Odlišné, ale nerozlučné.

„A... a čo ty a Nigel?“ opýtala sa potom, keď nám došiel dych a zvážneli sme.

„No...“ zaváhala som.

„Aha. Nemusíš nič vravieť,“ úsmev jej trochu povädol.

„Prepáč, ja...“

„To nič. Hodíte sa k sebe, Rory. Od začiatku som to vedela.“

Zneistela som, ale ona sa stále snažila usmievať sa. Zrejme sa jej stále páčil. Avšak snažila sa skryť to predo mnou, čo som nepovažovala za faloš ani tajnostkárstvo, no skôr za ohľaduplnosť, na akú som pri Eleese ani nebola zvyknutá.

„Pôjdeš pekne za ním a dáš sa s ním dokopy, hm?“

„Čo-čože?“ zažmurkala som.

„Ešte aspoň raz ma poslúchni. Je to môj posledný rozkaz. Na uzmierenie, hm?“

„Ja...“ Ostala som taká prekvapená, že som sa chvíľu nezmohla na reakciu. Vzápätí som ju len vďačne objala, mala som pocit, že skutočne počujem ten kameň, čo mi práve spadol zo srdca.

„Chýbala si mi, Rory,“ zašepkala Eleesa.

No čo... aj keby sa vo všetkom zmenila, prezývku „Rory“ jej asi budem musieť navždy tolerovať, povedala som si v duchu a na tvári sa mi znovu roztiahol úsmev.

[ » na začiatok « ]