Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Aurora Dhawanová, Eleesa Grahamová, Nirmala Firmandová, Nigel Armstrong
Stručný dej: Pokračovanie Svetla vo veži a Svetla mieru - príbeh Salovej dcéry Aurory :)
Ešte nejaký čas sme strávili s El v jej izbe, kým sa dala úplne do poriadku a usúdila, že by sa mala zrejme ospravedlniť aj Nirmale a uzmieriť sa s ňou. Len čo som jej slávnostne nasadila tiaru späť na dokonalý ryšavý účes, odprevadila som ju až k sále, kde sa odohrával ples. Stále odtiaľ tlmene znela hudba, aj keď pomalšia – zrejme nastal priestor na slaďáky.
„Tak, bež, zvládneš to,“ povzbudila som ju.
„Nahneváš sa, ak sa s Paulom nerozídem?“
„Čože? Prečo by som sa mala hnevať?“
„Povedala si, že to zvládnem, ale... občas je s ním fajn.“
„Skvele sa bozkáva, čo?“ uškrnula som sa.
„Aj to, ale... rada by som mu dala šancu.“
„Ako chceš, El.“ Možno to bola jej snaha zabudnúť na Nigela, odpútať svoju pozornosť od neho... neostávalo mi iné než tolerovať to. Napokon, stačila spomienka na Liama a bolo mi jasné, že ja som tá posledná, kto môže do tohto niekomu hovoriť.
„A ty tiež bež,“ žmurkla na mňa a vzápätí zmizla v sále.
Poobzerala som sa. Chodba bola prázdna, zo sály ku mne doliehali tiché slaďákové tóny. Vzdychla som. V teplákoch a tričku s čarovnou rybou som si pripadala ozaj ako plesová princezná.
Lenže na ples som nemierila. A mohla som iba dúfať, že Nigela nájdem kdesi vonku. Možno sa odobral do svojej izby. Ale najprv som musela skúsiť most. Bolo to... bolo to čosi ako naše miesto.
Začínalo sa stmievať, oblohu pokrývalo toľko farebných odtieňov, akoby si dala u kaderníčky spraviť pestrý melír: na jednej strane sa ešte lúčilo slnko prostredníctvom svetloružových a jemnooranžových nadýchaných obláčikov, tie postupne prechádzali cez oceľovú k čoraz tmavšej modrej. Naproti sa zas kopili ťažšie mračná, husté, ktoré v sebe niesli prísľub atramentovej černe, ale zároveň odrážali aj slnečné lúče v tmavočervenej, takmer až bordovej.
Už zobďaleč som ho zbadala. Stál tam, uprostred mosta, díval sa kamsi do diaľky. Srdce mi poskočilo a rozbúšilo sa rýchlejšie.
Zrejme začul šuchot trávy pod mojimi krokmi, pretože sa po chvíľke obzrel a otočil sa ku mne. Dokonca spravil pár krokov mojím smerom, no ja som došla až k nemu. „Ahoj,“ pousmiala som sa naňho trochu váhavo.
„Ahoj,“ zadíval sa na mňa.
Mlčky som si stala vedľa neho, oprúc sa lakťami o balustrádu. „Čo tu porábaš?“
Namiesto odpovede mi položil otázku: „Ako to dopadlo?“
„Dobre. Omnoho lepšie, než som očakávala. Než by som vôbec dúfala. Vlastne, zmierili sme sa.“
„Naozaj? Na tej chodbe to tak veru nevyzeralo.“
„No... stalo sa,“ pokývala som hlavou s poloúsmevom.
„Tak to je dobre.“
„Hej,“ pozrela som naňho krátko.
„Hm...“ Nigel sa zahľadel pred seba a odmlčal sa. Pôsobil trošku nervózne, čo ma pri ňom dosť zarážalo. Niežeby prekypoval sebavedomím, ale rozhodne sa mi nikdy nezdal prehnane neistý či váhavý.
„Myslel si to vážne?“ ozvala som sa do ticha.
„Čo konkrétne?“
„To s plesom.“
„Jasné. Samozrejme, že áno.“
„Aj keby nie... bolo by to pekné. Teda, že by si to povedal na moju obhajobu.“
„Myslel som to vážne, Aurora. Chcel som ťa včera pozvať, aj keď som tomu nedával veľké šance. Predsa len, takto na poslednú chvíľu... Mal som sa k tomu dokopať skôr. I keď, stále som si vravel, že by si ma určite odmietla.“
Chvíľu som naňho bez slova hľadela. Bol taký krásny. Netvrdila by som, že dokonalý, ale práve to sa mi páčilo; akoby som ho videla bez ružových okuliarov. „Neodmietla.“
„Pochopil by som, keby áno, veď...“
„Neodmietla by som ťa. Ale nemrzí ma, že tam nie sme. Veď je úplne jedno, kde sme.“
Jeho pohľad mi vháňal do líc červeň, no neprekážalo mi to. Necítila som rozpaky, len príjemné teplo. „To je fakt.“
„Ale nabudúce ma určite pozvi. Som zvedavá na tvoj tanečný talent.“
„Nie som najhorší. Ani najlepší.“
„Zlatá stredná cesta je predsa to naj.“
„Asi áno,“ pousmial sa. „Vieš, Aurora... nechcel som ťa len pozvať na ples. Chcel som ti aj čosi povedať.“
„To môžeš i bez plesu. Vlastne, tu sa asi počujeme lepšie,“ uškrnula som sa.
„To áno,“ prisvedčil. „No... nemám v tom ktovieakú prax, ale...“
„Zvládneš to,“ uistila som ho. Srdce mi bilo ako divé. Povedz to už!
„Myslím, že som sa do teba zamiloval,“ zažmurkal, keď mu na líce dopadla dažďová kvapka.
Nevdojak som dvihla zrak k oblohe; tmavé mračná sa presúvali nad nás a náhle sa zotmelo viac, než sa dalo očakávať vzhľadom na čas.
„Tu som,“ podotkol trochu pobavene a chytil ma za ruku.
„Hej, ja viem,“ zmätene som naňho pozrela.
„Skrátka... páčila si sa mi od prvej chvíle. Netuším, kedy sa z toho stalo čosi viac, ale... prosto sa stalo. Tak strašne sa mi páči tvoja bezprostrednosť. To, že pokojne vyjdeš von v teplákoch a že nosíš tie super tričká. Že si taká obyčajná a pritom tak veľmi nezvyčajná. Chcel by som byť s tebou. Chcel by som... prosto... vieš... ja... myslím, že ťa...“
„Aj ja ťa ľúbim, Nigel,“ prerušila som ho. Šlo to z neho ako z chlpatej deky, ale bol taký zlatý! Ani som nečakala, že také vážne slová poviem tak rýchlo, bez premýšľania, bez zaváhania. S takou istotou. Po pár mesiacoch, odkedy sme sa stretli! Šibe mi...
V jeho šedomodrých očiach som zbadala iskry, na jeho perách letmý úsmev. Naklonil sa ku mne a ja som sa nedočkavo usmiala a zavrela oči. Lenže nič neprišlo, žiadny dotyk.
Akurát nás oboch schladili ďalšie obrovské kvapky vody.
„Prší!“ skríkla som, akoby si to mohol nevšimnúť.
Do piatich sekúnd sme boli mokrí, akoby sa mračná nad nami doslova roztrhli, a držiac sa za ruky sme bežali ku kolégiu. Keď sa zablyslo a zaznel hrom, síce som sa mykla, no inak som sa smiala. Pripadala som si úplne šialene; a bol to taký povznášajúci pocit! Taký skvelý, úžasný, nádherný.
Dobehli sme ku kolégiu a skryli sa pod striešku. Akosi sa nám nechcelo dnu a boli sme natoľko premočení, že to bolo už aj tak jedno. Oprela som sa chrbtom o múr a zadívala sa na dážď, stále sa smejúc. „Ah, Merlin... tak toto je zážitok...“
Nigel sa smial tiež. „To veru je...“
Otočila som hlavu k nemu. „A ešte aj bude,“ doplnila som a pritiahla ho k sebe. Napriek tomu, že som prvotnú iniciatívu vyvinula ja, ani sa mi nepodarilo pobozkať ho skôr, než on pobozkal mňa. Možno čakal na ten najnenápadnejší signál.
A jeho pery boli úžasné. Také úžasné, jemné a pritom tým najpríjemnejším spôsobom smelé, že som sa od neho vôbec netúžila odtiahnuť. Chytila som ho okolo krku a on mňa okolo pása, dažďová voda, ktorou bolo nasiaknuté moje tričko, sa zmiešala s vodou, ktorá premočila jeho tričko, keď sa nám zrazili hrude a naše srdcia sa zladili do jedného šialeného rytmu.
Bol to dlhý bozk. Taký dlhý, že som až nevládala lapiť dych, a predsa nie dosť dlhý. Taký dlhý, že som cítila príjemné šteklenie azda všade, nielen v bruchu, nielen môj žalúdok robil saltá, ale aj srdce a všetky orgány, a predsa nie dosť dlhý. Taký dlhý, že sa mi podlomili kolená, a predsa nie dosť dlhý.
Napokon sme však museli vbehnúť dnu, keďže nám ostalo dosť chladno. Na chodbe sme však pokračovali. Smerovali sme k izbám a stále si vymieňali bozky. Odprevadil ma až k dverám a tam, hoci sa mu podarilo dokonale ma rozhorúčiť, sa so mnou úplne pokojne rozlúčil. Ostala som za ním civieť s pootvorenými ústami; ani len nepočkal, až vojdem do izby!
Keď som však vošla k sebe a prvotné vzrušenie začalo pomaly ustupovať, uvedomila som si, že sa zachoval ako gavalier. Jeho bozky ma oberali o rozum a azda by som aj bola v tej eufórii schopná vziať ho k sebe do izby a... Asi bolo dobre, že to zarazil. Zastavil. Mňa i seba.
V kúpeľni som sa začala usmievať. Zamilovane. Na všetko sme predsa mali čas, kopu času. Všetko bolo pred nami.
Všetko krásne.
----------------------------------
Ou, jééé, dobojované :D Príbeh je ukončený tak otvorene, rada by som sa k nemu vrátila, no uvidím... Zatiaľ konkrétny nápad nemám, takže ak príde, pokračko bude, ak nepríde, nebude :D Každopádne, ďakujem za čítanie, za komenty, za všetko :) <3
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...