Kapitola:
Pridaná: 19.5.2016, 07:21:51
Čítaná: 752×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Aurora Dhawanová, Eleesa Grahamová, Nirmala Firmandová, Nigel Armstrong
Stručný dej: Pokračovanie Svetla vo veži a Svetla mieru - príbeh Salovej dcéry Aurory :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Navrátená 2 » Pobavená 3 » Nadšená 4 » Sústredená 5 » Rozlietaná 6 » Priateľská 7 » Otvorená 8 » Obletovaná 9 » Šialená 10 » Upriamená 11 » Stredoveká /1 12 » Stredoveká /2 13 » Stredoveká /3 14 » Stredoveká /4 15 » Odstrkovaná 16 » Zabudnutá 17 » Smutná 18 » Popletená 19 » Deprimovaná 20 » Oboznámená 21 » Zaskočená 22 » Spoločenská 23 » Skľúčená 24 » Ukrytá 25 » Študujúca 26 » Skúšaná 27 » Radostná 28 » Šokovaná 29 » Odpúšťajúca 30 » Srdečná

Hneď na druhý deň sa mal odohrať vianočný ples. Väčšinu dňa som strávila s Mal, pomáhala jej s účesom a mejkapom, i keď podľa mňa špeciálne úpravy nepotrebovala. A aj tak ma vo všetkom navigovala, ja som sa absolútne nevyznala v šminkách.

Živé zelenožlté šaty jej ohromne pristali, nádherne ju rozžiarili a slnečnica v tmavých vlasoch z nej urobila krásnu vílu. „Vyzeráš skvele, Mal,“ rozplývala som sa nad ňou.

„Ďakujem, Aurora,“ zakaždým sa trochu nesmelo usmiala. „A ty... nechcela by si tam tiež ísť?“

„Čo si,“ zavrtela som hlavou. „Čo by som tam robila?“ Nelákalo ma to a ani sa mi to po rozchode s Liamom nezdalo úplne vhodné. Napokon, čo by som tam šla sama?

„Tancovala, bavila sa... zaslúžiš si to.“

„Prosím ťa, Mal, mne to fakt nevadí. Hlavne sa zabav ty a potom mi všetko zreferuješ,“ žmurkla som na ňu.

Keď si ju Steve prišiel vyzdvihnúť, chvíľu na ňu od dverí zízal s otvorenými ústami. Len som ich pobavene pozorovala, no keď sa ani jeden z nich nejako neodvážil prehovoriť, poslala som ich na ples a zaželala im krásny večer.

Vážne mi nevadilo, že tam nejdem. Možno... možno by ma potešilo, nie, nadchlo by ma, keby ma Nigel pozval, ale neurobil tak. Takže som skrátka mala smolu. To však neznamenalo, že sa tým budem trápiť. Veď o nič nešlo.

Mal som líčila u seba v izbe, keďže tú jej okupovali aj iné dievčatá a ja som mala „samotku“. Ostala som teda a usadila sa na posteli, zahľadiac sa k oknu. Tešila som sa domov, na Vianoce; sviatky som vždy mala rada, najmä tieto, keď sa zišla naša rodina. A taktiež bolo super, že ma čaká len oddych a voľno až do začiatku druhého polroka.

Strhla som sa, keď som začula klopanie. „Áno?“ pozrela som trochu zarazene k dverám.

„Aurora? Tu je Nigel.“

„Ah...“ posunula som sa na kraj postele a zložila nohy na zem. „Poď dnu,“ vyzvala som ho, načo otvoril a pousmial sa na mňa.

„Ahoj.“

„Ahoj,“ zahľadela som sa naňho trochu spýtavo.

„Neruším?“

„Nie. Ako vidíš, nerobím vôbec nič,“ uškrnula som sa.

„Nechcela by si sa ísť prejsť?“

„Oh... ehm, jasné,“ prisvedčila som. „Dáš mi chvíľu, nech sa prezlečiem?“

„Chceš sa prezliekať? Načo?“

„Čo ja viem,“ mykla som plecami, pozrúc na svoje tepláky a fialové tričko s krátkym rukávom a obrázkom ramory, striebornej ryby, ktorá žije v Indickom oceáne a je takzvanou strážkyňou námorníkov, keďže dokáže ukotviť lode svojou čarovnou mocou. „Asi som spokojná. Veď ma nevoláš na ples,“ zasmiala som sa.

„No...“ pozrel na okamih na zem. „Nie. Pokojne ostaň takto, sekne ti to.“

„Jasné,“ kývla som hlavou a vydala sa za ním.

„Čo si dnes robila?“

„Celý deň som pripravovala Mal na veľký večer,“ odvetila som s úsmevom. „Mal si ju vidieť, ako žiarila. Doslova.“

„Viem si predstaviť. Pôjdeme k mostu?“

„Vieš, že je to zbytočná otázka.“ Cestou sme sa ešte zastavili v kantíne a ja som kúpila veľké balenie gumových cukríkov, ktorými som Nigela vzápätí ponúkla. „Milujem ich,“ povedala som úprimne a napchala si do úst rovno tri kusy. „Tie šialené príchute...“

„Skoro ako fazuľky každej chuti,“ siahol do balíčka a tiež si vzal pár kúskov.

„Tak nejako.“ Priblížili sme sa k veľkej sále, kde sa odohrávali všetky dôležité školské ceremónie a momentálne aj vianočný ples. Už teraz odtiaľ znela veselá hudba a tá na okamih poriadne zosilnela, keď sa roztvorili masívne dvojkrídlové dvere a vybehli z nich dve postavy.

Jedna mala na sebe žltozelené šaty a druhá tmavomodré. Jednej žiarila vo vlasoch slnečnica, druhej zdobila ryšavú hlavu strieborná tiara. A ony... hádali sa.

„Mohla by si s tým už prestať?“ Prvýkrát v živote som počula Nirmalu kričať a donútilo ma to šokovane zastať. Nigel sa na ne tiež zarazene zadíval.

„A s čím?“

„Večne sa tu povyšuješ! Odkedy si začala žiarliť na Auroru, chováš sa ako namyslená krava, El! Ani si to neuvedomuješ, čo? Ale nikoho nezaujíma, že ktosi urazil tvoju hrdosť.“

„Prosím? Hrdosť? Vy ma nemôžete uraziť. Všetci ste mi ukradnutí.“

„Ah, iste. Preto si zavrhla Auroru, keď ti došlo, že sa páči Nigelovi. Ako pravá kamoška! A potom ju obviňuješ z toho, že ťa zradila. A čím? Tým, že sa zapáčila nejakému chalanovi? Úžasnému chalanovi? Chalanovi, ktorý k nej tak dokonale pasuje? A tebe sa páčil iba preto, že si ho nemohla mať! A potom začneš predstierať, že si ho nikdy ani nechcela...“

„Je trápny! Rovnako ako Rory, ako ty... ako ten tvoj trápny Steve!“

„Nie, El, to ty si tá trápna! Chcela som sa s tebou ďalej priateliť, pretože mi ťa bolo ľúto, že ti nikto neostane! Všetkých od seba len odháňaš, lebo sa chováš ako sebecká a panovačná kráľovná, ktorej musia všetci robiť po vôli, inak bude zle! Nemáš na to právo. Aurora je jedno skvelé dievča a je to moja najlepšia kamoška. Ty na ňu ani zďaleka nemáš. A to, že sa tu teraz pred všetkými oblizuješ s vygumovaným Stormom, len dokazuje, aká si povrchná a úbohá.“

Eleesa na okamih vyzerala, akoby jej ktosi strelil facku. Vzápätí ju však ona sama strelila – samozrejme, Nirmale. Pobúrene som vykročila k nim, vtisnúc balenie gumových cukríkov Nigelovi do ruky.

„Tak toto by stačilo, Eleesa!“ zvolala som, načo sa ku mne obidve otočili. Mal sa tvárila prekvapene, Eleesa vyslovene nepriateľsky.

„Oh, ty!“ pohŕdavo si ma premerala. „Hádam nechceš ísť na ples takto! Kto by ťa tam aj pozval, že...“

„Pre Merlina, El, čo to stváraš? Prečo sa takto správaš?“ neveriacky som krútila hlavou a postavila sa pred Nirmalu, aby som ju uchránila ďalších faciek. „Si hysterická a...“

„Ja by som ju pozval,“ ozvalo sa mi za chrbtom.

„Nigel...“ varovne som naňho pozrela a zavrtela hlavou, nech sa do toho nemotá. Už len to mi chýbalo.

„Chcel som to urobiť,“ obrátil sa ku mne. „Včera. Viem, na poslednú chvíľu, ale... Sám som si nebol istý, či by si to chcela, vieš, keďže ste sa len nedávno rozišli s Liamom a...“

Neschopná slova som naňho hľadela. On ma chcel pozvať? A ja som mu to znemožnila? No bola by som vôbec išla?

Jasné. Jasné, že áno. Hodila by som sa mu okolo krku a vybozkávala ho, keby ma bol pozval!

Si trápna, Aurora. Nebuď ako zamilované decko. Už si veľká.

„Ah, všetci ste trápni. A teba som nikdy nechcela,“ pohŕdavo si Eleesa prezerala Nigela. „A ty, ty si kamoška úplne nanič,“ zabodla oči do mňa a vzápätí do Nirmaly. „A o tebe ani nehovorím. Nikoho z vás nepotrebujem!“

Tisli sa mi na jazyk ďalšie urážky, ktoré som jej chcela uštedriť – ktoré si zaslúžila. Ibaže spôsob, akým vyriekla posledné slovo, akým povedala, že nás nepotrebuje, ma umlčal. Hlas sa jej zlomil a aj keď sa stále tvárila vzdorovito, tvárou sa jej rozliali slzy, ktoré nedokázala zastaviť, hoci si ich namosúrene zotrela.

Dvere sa opäť otvorili a podišiel k nám Paul Storm v obleku. Vyzeral geniálne, patril k tým typicky pekným chalanom, za ktorými baby šaleli. Čosi na Liamov štýl, ibaže Paul vážne nepobral ktoviekoľko rozumu, za čo azda ani nemohol, ale... El bola omnoho inteligentnejšia a zaručene s ním nezačala chodiť preto, že by si porozumeli na intelektuálnej úrovni.

„Ideš už tancovať, El?“ spýtal sa jej, očividne si vôbec nevšimnúc jej výraz.

„Ah, daj mi pokoj!“ strčila doňho a rozbehla sa preč.

„Kam ideš?“ obzrel sa za ňou, no potom len sám pre seba mykol plecami a vybral sa späť dnu. Nám ostatným absolútne nevenoval pozornosť.

„Hlupaňa,“ zašomrala si Nirmala. Nikdy som ju nevidela takú nahnevanú. „Dožrala mi nervy, Aurora,“ pozrela mi do očí. „Už som sa nedokázala ovládnuť.“

„To nič, Mal... ja...“ zahľadela som sa smerom, ktorým El zmizla. Bežala zrejme k svojej izbe, aby sa tam upokojila. „Ja asi idem za ňou.“

„Aurora...“ Nevšímala som si ani Nigelov hlas a z ničoho nič pociťujúc nevysvetliteľné výčitky som vykročila chodbou.

[ » na začiatok « ]