Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 31.3.2016, 22:59:41
Čítaná: 1721×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Claudia Riddlová, Tom Riddle, Hagrid, Albus Dumbledore, ...
Stručný dej: Čo ak Voldemort nebol jedináčik? Poviedka staršieho dáta, napísaná v roku 2012, no akosi som sa k nej spätne dopracovala a jej čítanie mi privodilo peknú nostalgiu O:)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola:

Uhladzoval si čierne vlasy asi už po stý raz a chaoticky behal očami po drevenom stole pred sebou, akoby ho o sekundu dlhší pohľad na jedno miesto mohol oslepiť.

Cena, ktorú zaplatil za vraždu Claudiinej rodiny, bola veľká. A hoci cena, ktorú zaplatí za svoju túžbu splniť si odveký sen, bude tiež veľká, nehodlal sa vzdať.

Nervózne si zahryzol do spodnej pery, až v ústach pocítil hrdzavú pachuť krvi. Zovrel v bledých dlaniach šálku s čajom, čo mu do knižnice priniesol domáci škriatok. Bola horúca, no neodtiahol sa, akoby sa obával, že keď ju pustí, poddá sa svojej slabosti, ktorou nazýval ľútosť.

Životy všetkých tých obetí boli uňho až na druhom mieste. Na prvom mieste bol jednoznačne jeho sen; vydať sa na cestu nesmrteľnosti.

„Takže tento rok sa neuvidíme,“ konštatovala Claudia, keď sa spolu s Ignatiom predierali cez hŕstky čarodejníkov na nástupišti deväť a tri štvrte a mierili k Rokfortskému expresu.

„Cez Vianoce si vrelo vítaná,“ povedal, potom zaváhal, no napokon ešte dodal: „No raz sa stretneme ešte aj v škole.“

„Veď uvidíš,“ tajnostkársky na ňu žmurkol a vošiel s Claudiinou batožinou do vlaku.

„Takú vzdialenosť zvládnem aj sama,“ povedala mu a siahla po jednom zo svojich veľkých kufrov, on sa však už teperil cez uličku v exprese.

„Nelichotí ti, že ti ostatné dievčatá závidia takého obrovského džentlmena?“ sprisahanecky sa jej spýtal a Claudia si bola istá, že keby nemal obe ruky zamestnané jej batožinou, teatrálne by sa chytil za srdce.

„Nie!“ okamžite zasiahla, keď videla, ako Ignatius mieri do kupé, v ktorom už sedel Tom s Averym. Ig na ňu zamračene pozrel. „Totižto... tak trochu sme sa cez prázdniny pohádali,“ bľabotala a už-už siahala po svojich kufroch.

„Celý minulý rok ste boli akísi čudní...“ zahundral, no viac to neriešil a zamieril do jedného z úplne prázdnych kupé.

„Obávaš sa, že nezvládnem tú chvíľu samoty?“ podpichla ho, keď sa usadila pri okne.

Naozaj počkal až do chvíle, kedy sa vlakom i celým nástupišťom rozľahlo varovné trúbenie, ktoré oneskorencov upozorňovalo, aby sa ponáhľali. Ignatius vyskočil, letmo ju pobozkal a trielil z kupé preč. Claudia vytiahla knihu Dickensových príbehov, čo si „požičala“ z knižnice sirotinca, a pustila sa do čítania. Dlho však pokoj nemala, pretože ktosi vošiel do jej kupé.

„Ach, ahoj, Rubeus,“ pozdravila ho a začervenala sa, pretože si spomenula na ich minuloročný vážny rozhovor pri jazere, v ktorom naňho vychrlila všetko, čo mala na srdci.

„Čo to čítaš?“ spýtal sa jej, keď sa s ťažkosťami usadil oproti nej.

„Ale nič,“ odvetila a knihu zaklapla. „Tak čo – aké si mal prázdniny?“

„Bol som v Írsku,“ šťastne mi prezradil. „Dakde som sa dočítal, ževraj tam žijú draci. Tak som sa tam vybral.“

„Počkať... ty ho máš tu?“ zamračila sa naňho, pohľadom zablúdila k jeho batožine a mimovoľne sa pritisla viac k oknu.

„Doma,“ sklamane povedal. „Šak ja by som si aj sem zobral, ale sľúbil som Dumbledorovi, že...“

„Tak, prežila som ich,“ uškrnula sa. Nechcela mu vravieť o júli strávenom v sirotinci (síce pri spomienke na moment, kedy ona i Tom využili svoju plnoletosť a zaútočili na seba, sa musela v duchu usmiať) a o auguste u Lestrangeovcov. Pán a pani Lestrangeovci síce boli typickí nadutí čistokrvní čarodejníci, no v niečom jej pripomínali jej rodičov. Počas pobytu u nich si často musela vymýšľať odpovede na ich zvedavé otázky týkajúce sa jej rodiny a pôvodu. Hrýzlo ju svedomie, pretože vedela, aká je zbabelá. Nedokázala sa priznať k svojmu muklovskému pôvodu. Nehodlala s tým však nič robiť. A keď pani Lestrangeová, vysoká žena s noblesnou chôdzou, nadhodila, že rada by spoznala Claudiiných rodičov, Claudii skoro zabehla horúca čokoláda, z ktorej si práve nanešťastie odpila. Tak či onak však bola povinná odpovedať – vyjadrila sa neurčito, vraj, keď nebudú mať toľko práce.

Zamračene naňho pozrela. „Ďakujem veľmi pekne za tú najúžasnejšiu, najpovzbudivejšiu a najfascinujúcejšiu poznámku dňa,“ obdarila ho sladkým úsmevom a Rubeus, ktorý jej iróniu zrejme nepochopil, sa tiež neisto usmial.

Keď Rokfortský expres zastal a študenti sa hrnuli ku kočom s neviditeľným pohonom („V skutočnosti ich ťahajú testraly,“ povedal Claudii Rubeus. „Testraly?“ zopakovala prekvapene a žmúrila oči do tmy, diviac sa, že za celé tie roky si ich nestihla všimnúť. „No, vidia ich len tí, čo niekoho videli na vlastné oči umrieť,“ smutne skonštatoval, načo sa Claudia stiahla.), Claudia sa snažila vstrebať fakt, že absolvuje na Rokforte už len posledný ročník. Nevedela si predstaviť, na čo sa bude tešiť, ak nie na zelený baldachýn svojej postele v Slizolinskej klubovni či na rokvillské fazuľky každej chuti. Necítila sa ako dospelá, vôbec nie, hoci v čarodejníckom svete bola dospelá už takmer pol roka. Rokfort bol pre ňu jednak domov, jednak útočisko. A preto jej v otázke povolania ako najrozumnejšia voľba pripadala práve tá (muklovsky povedané) magisterská.

Vo Veľkej sieni bolo živo ako vždy. Claudia zakývala Rubeovi na rozlúčku a nie dvakrát nadšene vykročila k svojmu fakultnému stolu. Šuchla sa na lavicu vedľa Bethany, ktorá čosi živo vykladala svojim dvom spoločníčkam.

„Niet nad súkromie,“ zvysoka zatiahla Gwyneth, prebodávajúc Claudiu tvrdým pohľadom.

„Ale no tak, dámy!“ uveličene zareagovala Claudia. „Neviete si ani len predstaviť, ako som po vašej prítomnosti túžila!“

Večer prebehol klasicky – na začiatku sa konala triediaca ceremónia, potom sa na stoloch zjavilo jedlo od výmyslu sveta, riaditeľ zaželal študentom i profesorom dobrú chuť a všetci sa do jedla pustili.

„Tak nemám rada tieto príhovory!“ zaúpela Bethany, len čo sa riaditeľ Dippet postavil a chystal sa prehovoriť.

„Vážení študenti – starí i noví – srdečne vás tu vítam!“ začal. „Dúfam, že tento rok bude pre vás rovnako príjemný, ako boli tie predošlé. A tak vám chcem hneď na úvod zaželať veľa úspechov a čo najmenej priestupkov!“ Akonáhle doznel šum vyvolaný smiechom zopár študentov, pokračoval: „Mám pre vás dve správy; tá prvá je určená najmä nadšencom metlobalu – metlobalové nábory začnú už tento štvrtok! No a tá druhá je určená vám všetkým.“ Chvíľu si len s úsmevom prezeral tváre študentov v Sieni. „Tento rok oslavujeme tisíce výročie založenia našej školy štyrmi najvplyvnejšími čarodejníkmi v dejinách! Pri tejto príležitosti, samozrejme, nemôžeme ostať chladní, a tak sme sa rozhodli v prvej polovici decembra zorganizovať veľkú slávnosť na česť pamiatke našich štyroch predchodcov, bez ktorých by ste teraz nesedeli v týchto laviciach.

Na túto slávnosť ste pozvaní nielen vy, ale aj vaši priatelia či rodina – miesta tu bude dosť pre každého!“ Nedokázal prekričať hluk, ktorý vyvolal potlesk každého jedného v sieni, a tak sa len usmial a počkal. „Ktokoľvek by mal záujem pomôcť s organizáciou tejto slávnosti,“ zvolal napokon, „nech sa hlási u vedúceho svojej fakulty.

Ak si Claudia myslela, že profesori ich budú pred MLOK-mi stresovať ešte viac ako pred VČÚ spred dvoch rokov, mýlila sa. Celkový prístup profesorov k siedmakom bol iný, dalo by sa povedať, že úctivejší a vážnejší, pretože vedeli, že každý z nich už má určité ambície. Claudia sa musela do učenia nútiť takým spôsobom, že aspoň hodinu sa nervózne prechádzala po izbe a tlačila si do hlavy, že ak chce niečo dosiahnuť, musí sa učiť. Najväčší problém jej robila transfigurácia, na ktorej sa absolútne nedokázala sústrediť, keď profesor Dumbledore vysvetľoval postup pri aplikácii zaklínadla Duro. No a z celej duše sa jej sprotivili elixíry; Slughornove ódy a chválospevy na adresu jej brata nielenže nabrali na intenzite, ale Claudii sa zdalo, že Tom na tých hodinách priam kvitne.

Keď sa jedného dňa pokúšala rozlúštiť svoje poznámky týkajúce sa amortencie, ktoré si v ten deň na hodine naškrabala tak zúrivo, až prederavila pergamen, spozorovala čudné správanie jej milovaných spolubývajúcich. Sedeli na opačnom konci klubovne a o čomsi sa dohadovali. Dakota blysla pohľadom po Claudii, no keď si všimla, že tá na ňu hľadí, okamžite sa odvrátila. Claudia prekrútila očami a opäť sa sklonila tesne nad pergamen, v snahe niečo vylúštiť.

Zdvihla hlavu a milo sa usmiala na Bethany, ktorá nad ňou neisto postávala. „Áno?“

„Ja len... akéjenajväčšiesúhvedzieoblohy?“ vychrlila tak rýchlo, že Claudia na ňu chvíľu len nechápavo hľadela. „Teda,“ pousmiala sa, „aké ja najväčšie súhvezdie na oblohe?“

„Je to Hydra, milá moja,“ obdarila ju vrúcnym úsmevom a šibla pohľadom po Dakote a Gwyneth, ktoré sa skláňali nad akýmisi knihami. „A odkáž svojim priateľkám,“ nahlas povedala, „nech nabudúce prídu samy.“

„Iste,“ zarazene prikývla. „A, hm... nejdeš pomôcť organizovať tú slávnosť?“

„V žiadnom prípade,“ pokrútila hlavou s jemným úsmevom. „Tak či onak tam neprídem.“

„Neprídeš? Ale... prečo? Mohla by som spoznať tvoju rodinu,“ nabádala ju Beth.

„Je polovica septembra a vy riešite niečo, čo sa bude diať až v decembri? To je času a času!“

Ukázalo sa však, že vôbec to nie je tak veľa času, ako tvrdila. September a október ubehli ako voda a v novembri začali už študenti stresovať. Všetci sa tešili na výlet do Rokvillu, ktorý sa mal uskutočniť v prvý novembrový deň, aby si nakúpili slávnostné habity.

„Toľko ovácií s tým robia,“ vzdychla si Claudia, keď v spoločnosti Rubea kráčala po vyšľapanom chodníčku do Rokvillu. „Ale má to jednu výhodu – všetci budú trčať v obchodoch s oblečením, takže hostince budú, teoreticky, prázdne.“

Celý november panovala v Rokforte vianočná atmosféra, ktorá doľahla dokonca i na profesorov. Niektorí z nich, napríklad taký Slughorn, dávali siedmakom voľné hodiny, akoby sa vôbec neboli blížili MLOK-y, a namiesto učenia sa ich vypytovali zvedavé otázky.

„Uvažovali ste nad mojím návrhom stať sa ministrom mágie, Tom?“ spytoval sa Slughorn so širokým úsmevom.

„Uvidíme, ako sa všetko vyvinie, pane,“ odpovedal mu zdvorilo, a keď sa profesor obrátil na iného študenta, Tom s Averym si vymenili nepatrné úškrnky.

Claudia bola zmätená z toho, že Ignatius jej za celý čas poslal len dva listy a ten posledný ešte kedysi v októbri! Dúfala, že na slávnosť príde a bude sa ho na to môcť spýtať.

Nakoniec Rokfort pokryla prvá snehová pokrývka a to vo všetkých vzbudilo ešte väčšiu túžbu po slávnosti. Aj Claudia sa tešila na Vianoce, ktoré síce mala už po druhý raz stráviť bez rodiny, no zato ostávala na Rokforte, nedbajúc na Ignatiove pozvania k nim. Aj tak sa celý november ani neozval. A možnosť prežiť posledné Vianoce na Rokforte by si v žiadnom prípade nenechala ujsť.

Dva dni pre Štedrým dňom, čiže v deň slávnosti ziniciovanej na tisíce výročie založenia Rokfortu, panovala v celej škole veselá nálada. Slávnosť mala začať večer o šiestej, no škola bola už od rána plne vyzbrojená na blížiace sa sviatky. Claudia v duchu obdivovala nové gobelíny vo vianočných motívoch a do dreva vyrezané scenérie zimných krajiniek, čo zdobili chodby, popínavú bielo-ružovú rastlinu s lesklými zelenými lístkami, tiahnucu sa po stropoch, obrovské vianočné stromčeky vo Vstupnej hale a Veľkej sieni, na ktorých sa v plnej kráse vynímali hviezdy, sošky anjelov a vybrúsené kamene vo fakultných farbách. Okolo oboch stromčekov neustále poletovali biele hrdličky, za ktorými sa vznášal zlatistý opar, ktorý rozptýlil po celej miestnosti prirodzenú vôňu dreva, keď cezeň niekto prešiel. Zo stropu vo Veľkej sieni viseli čerstvé borovicové vetvy a občas z neho padali farebné konfety, zatiaľ čo popri stenách sa tiahli kvetináče s gerberami, ľaliami a obrovskými podobami vianočných ruží (Claudia si bola istá, že ktosi na ne použil zväčšovacie zaklínadlo). Na fakultných stoloch bol ešte väčší výber z jedál, ako býval obvykle. Dokonca aj zasnežený exteriér Rokfortu dýchal Vianocami. Profesori začarovali zlaté hviezdice široké asi pol metra akýmsi zvláštnym zaklínadlom, ktoré spôsobovalo, že hviezdice sa ladne pohybovali po celom areáli školy. Vo väčšine okien tiež horeli dlhé sviečky a vytvárali na parapete zaujímavú hru kruhového odrazu.

V ten deň sa nikto neučil, všetci buď leňošili v klubovniach pri kozube, alebo si vybíjali radostnú predvianočnú náladu vonku ohadzovaním sa snehovými guľami, alebo bezcieľne blúdili rokfortskými chodbami. Claudia vedela, že dobrú náladu jej môže pokaziť jedine stretnutie s bratom, a tak sa mu starostlivo vyhýbala a trávila celé popoludnie s Rubeom alebo so svojimi spolubývajúcimi na zasneženom areáli, pozorujúc zamrznuté jazero a snažiac sa chytiť jednu z levitujúcich hviezdic, ktorá im však vždy unikla. Keď im bola vonku už príliš veľká zima, so smiechom sa odobrali do klubovní.

Do školy od rána postupne prichádzali hostia, známi alebo príbuzní študentov. Claudia uprene hľadela na Bethany, ktorá sa vrhla k svojej mame a čosi jej nadšene začala vykladať. Síce sa zdalo, že toľko ľudí sa do školy nepomestí, Veľká sieň bola začarovaná kúzlom, čo ju nielen opticky, ale aj priestorovo aspoň dvojnásobne zväčšovalo. Keď obloha vonku začala nadobúdať fialovosivú farbu a slnko sa stratilo za horizontom, Veľká sieň sa hromadne zaplnila. Študenti s rodinami a priateľmi si posadali okolo jedného stola a Claudia odrazu nevedela, kam má ísť. Bezradne sa obzrela, akoby jej niekto mohol pomôcť, a odrazu zazrela v dave ľudí mieriacich do siene dve známe tváre. Neváhala ani o sekundu navyše a rozbehla sa k priateľom.

„Ig!“ volala. „Alphard!“ Pretisla sa až k nim. Rozhodne by nečakala, že by sa jej začali klaňať, no nečakala ani to, ako sa obaja zatvárili, keď ju zočili; Alphard zvraštil čelo a Ignatiovi sa na tvári usadil napätý výraz.

„Poď,“ chabo jej povedal Ignatius, ani na ňu poriadne nepozrel a zamieril kamsi doprava. Dezorientovane ho nasledovala, až sa obaja vynorili z húfu ľudí. Chvíľu jej stál otočený chrbtom, až sa napokon otočil. Nedokázala definovať jeho pohľad.

„Celých šesť rokov!“ pokračoval a otvoril ústa, že ešte čosi povie, no nakoniec si len bezradne vzdychol a odvrátil sa od nej.

„Aha,“ sucho riekla Claudia. Vedela, že nemá význam popierať to. Keby sa o to pokúšala, stúpla by až na najvyšší stupienok zbabelosti.

Čakala, kým niečo povie, no keď mlčal, otočil sa a chcel odkráčať preč, schytila ho za ruku a bezvýrazným hlasom sa ho spýtala: „Odkiaľ... odkiaľ to vieš?“

„Noviny!“ vyprskol, uprene hľadiac pred seba. „Noviny, čo vychádzajú raz ročne. V lete. Zhŕňajú všetky dôležité udalosti, ktoré sa za posledný rok stali.“

Vedela, že je nahnevaný preto, lebo mu klamala. Mal na to dôvod. „Prepáč.“

Hľadela na jeho chrbát. Čosi v nej sa prepadalo stále hlbšie a hlbšie. „Keby ťa trápilo len to, že som ti klamala, odpustil by si mi!“ zvolala za ním, aby prekričala hluk všade naokolo. „Tebe však ide len o to, že ťa nie som hodná pre svoju krv!“

Zvrtla sa a sama nevedela, kam kráča, keď ktosi zavolal jej meno. Bola to Bethany.

„Vravela som ti, že nepríde,“ odsekla jej a vzápätí ju mrzela vlastná nevraživosť.

Claudia chcela namietať, no Beth ju už ťahala k stolu, okolo ktorého bola jej rodina – rodičia, starší brat a starí rodičia. Claudia sa sama pre seba neveselo zasmiala – presne taká rodina, akú kedysi mávala ona.

Po výdatnej hostine prišli na scénu istí filharmonici a spustili dramatickú hru na husliach, z ktorej Claudii od úžasu behal mráz po chrbte. Huslistov vystriedalo akési divadlo zložené z prvkov, ktoré Claudii nápadne pripomínali herecké kúsky Charlieho Chaplina (Žeby aj on bol čarodejník?). Po búrlivom potlesku odrazu všetky sviece vo Veľkej sieni zhasli a nastala úplná tma. Všetci zatajili dych a chaoticky sa obzerali okolo seba. Na pódiu sa o chvíľu zažal asi tucet sviečok, ktorých svetlo strašidelne osvetľovalo tváre neveľkého speváckeho zboru. Tí začali spievať akúsi neznámu vianočnú pieseň, najprv veľmi potichu, až postupne pridávali na intenzite hlasu, kým sa k nim nepridali aj študenti, profesori a všetci ostatní. V Claudii tá pieseň vyvolávala veľkú radosť a chuť vyskočiť a vrhnúť sa pod stromček. To však spraviť nesmela, a tak si aspoň potichu pohmkávala chytľavú melódiu čarodejníckej vianočnej piesne. Všetko by bolo dokonalé, nebyť toho, ako sa na ňu Ignatius vykašľal. No úvahy si nechala až na noc, pretože si bola istá, že až vtedy ju nikto nebude otravovať.

Po prejave riaditeľa, v ktorom všetkých srdečne vítal pod strechou Rokfortu a ďakoval tým, čo sa podieľali na organizácii slávnosti, predstúpil na pódium Albus Dumbledore a v stručnosti predniesol históriu vzniku školy. Claudii sa zdali veľmi nepravdepodobné a trochu pritiahnuté za vlasy reči o tom, akí veľkí priatelia boli zo Salazara Slizolina a Richarda Chrabromila. Keď sa však profesor transfigurácie rozrečnil o roztržke, ktorá medzi nimi nastala len kvôli tomu, že Slizolin uprednostňoval čistokrvných čarodejníkov pred ostatnými, všetko sa uviedlo na pravú mieru.

Po slovnej časti nastala zábava v pravom slova zmysle, kedy sa pár odvážlivcov dokonca osmelilo vyjsť na parket a určovať smer zábavy. Claudia sa cítila v prítomnosti Bethinej rodiny veľmi príjemne – omnoho lepšie ako v prítomnosti Lestrangeovcov.

„Ešte chvíľu posedím... no potom pôjdem,“ sľúbila jej, a keď sa Beth stratila v dave, obzrela sa, či niekde neuzrie Rubea. Rozhodla sa teda, že ho nájde a strávi slávnosť s ním. Obehala hádam všetky stoly, no nikde nevidela zhrbenú veľkú postavu. S povzdychom si sadla na kamennú lavicu, ktorá stála obďaleč stolov a bol z nej skvelý výhľad na celú slávnosť. Sledovala ľudí, ktorí buď tancovali, alebo sa postojačky zhovárali, alebo sa kŕmili dobrotami zo stola. Claudia sa uškrnula, keď Beth, celá červená v tvári, vyskočila na pódium a začala sa šialene smiať. Odrazu jej však ktosi zastrel výhľad na tanečný parket. Ten ktosi sa postupne približoval, až nakoniec klesol na lavicu vedľa nej. Zamračila sa.

Nevychádzala z úžasu, kde sa v ňom berie toľko drzosti. „Povedala som ti už niekedy, aký si odporný?!“

„Hm... nie. Vieš, z každej strany počúvam to, aký som neodolateľný, šarmantný a okúzľujúci.“

„Keby pýcha rástla ako kvet na jar,“ zamrmlala, zhlboka dýchajúc, „si ten najkrajší kvietok.“

Neodpovedala a upierala oči na zábavu pred seba, hoci v skutočnosti už nič z toho nevnímala. Stúpla jej krv v žilách a srdce jej bilo až kdesi v krku.

„Vieš o tom, že akonáhle vyjdem z Rokfortu, zabijem ťa?“ sladko sa naňho usmiala.

„Áno. Ale dám ti šancu brániť sa,“ prebodla ho chladným pohľadom. „Tú moji rodičia a starí rodičia nedostali.“

„Ako by si sa správal ty, keby ťa provokoval niekto, kto ti vyvraždil celú rodinu?!“ skríkla nenávistne a síce jej slová v šume a hudbe nikto nepočul, nedbala by, ak by ich ktosi bol zachytil. Odrazu pocítila šialenú túžbu vykričať sa do celého sveta, nedusiť to viac v sebe.

„Ale mal,“ odsekla. „No už nemáš. My dvaja už nemáme nič spoločné.“

„Si si istá?“ spýtal sa jej a pozrel na ňu skúmavým pohľadom, ktorý mu však neopätovala. „Učitelia vždy tvrdili, akí sme odlišní. Ale v skutočnosti sme úplne rovnakí. Podobáme sa vzhľadovo. Obaja sme nečistokrvní, no predsa nás klobúk zaradil do Slizolinu. A obaja sme siroty.“

Zaťala zuby a snažila sa zadržať slzy, čo sa jej tisli do očí. Vedela, že čaká, kým sa k nemu otočí a odpovie mu, no ona to v pláne nemala. Čakal naďalej.

„Prečo... prečo si to spravil?“ Nevládala hovoriť nahlas, tak len šepkala.

Tentoraz neodpovedal on. Claudia cítila, ako sa prerývane nadýchol a zopäl ruky ako v modlitbe. Vtedy jej čosi napadlo. Ten pocit samoty a smútku, čo ju už rok zožieral, hoci sa ho snažila potlačiť, nebol tak celkom oprávnený. Nebola sama, ako si doteraz myslela. Nebola sama, pretože jej ostal ešte on. Napriek všetkému, čo jej spravil, napriek tomu, že v jej vnútri žije a divo pulzuje časť, ktorá ho bude naveky neznášať a ktorá mu nikdy neodpustí... Napriek tomu to bol jej brat.

„Ty nechceš byť ministrom mágie, však?“ potichu sa ho spýtala, spomínajú na Slughornove slová. Stále mlčal, čo pochopila ako pritakanie. „Bude sklamaný,“ skonštatovala.

Vedela, že najrozumnejšie by bolo postaviť sa, odísť preč a pomstiť sa mu v správny čas. Ibaže nemohla, nedokázala to spraviť. Bola asi príliš zbabelá. Keby ho od seba odvrhla a začala žiť nový život, vlastne by tak stratila svojho posledného príbuzného, nie?

Buď si príliš hlúpa, alebo príliš zbabelá! Bojíš sa mu postaviť na odpor?

Nechala boj v sebe otvorený, zdvihla hlavu a v tej chvíli sa rozhodla pre to, pre čo chcela, hoci už vtedy vedela, že to nie je správne rozhodnutie. No v tom momente sa v nej všetko búrilo pre fakt, že je nečistokrvná a Ignatius, o ktorom by to nikdy nepovedala, ju odvrhol. A to len kvôli jej pôvodu - bolo jej jasné, že celý život s tým bude musieť žiť.

„Neviem, kam chceš ísť a čo chceš robiť,“ povedala Tomovi, „no pôjdem s tebou.“

Na moment medzi nimi nestalo hrobové ticho a všetky tie zvuky okolo nich – hudba, smiech, dupot – odrazu zneli z diaľky, akoby ich obalilo neviditeľné vákuum. Napokon sa ozval Tom: „Pri všetkej úcte, Claudia, obávam sa, že ti nemôžem dôverovať. Celý čas, čo sa poznáme, to pozorujem – stojíš na rozhraní dvoch strán.“

„Strany?“ vyprskla a spomenula si na Dumbledorovu teóriu o tom, že svet nie je čiernobiely.

„Presne tak,“ potvrdil. „Pasuješ všade – asi aj preto si skončila v Slizoline.“

Chcela mu niečo odvrknúť, no uvedomila si, že to zrejme bude pravda, a tak len s povzdychom riekla: „Tak ti budem prisahať.“

„Hádam sa len nebojíš, že by som ti priamo pred očami jedného dňa umrela,“ podpichla ho a celkom jej to pripomenulo dni spred dvoch rokov, kedy boli takmer stále spolu.

Tom upieral oči pre seba, akoby zvažoval svoje možnosti. Potom sa však otočil ku Claudii a prikývol. Predtým, než celý proces začal, mávol prútikom smerom k ostatným ľuďom, síce bolo veľmi nepravdepodobné, že by si niekto všimol tie dve tmavé postavy zahalené pod závojom tmy.

„Potrebujeme na to niekoho tretieho, nie?“ spýtal sa Tom. Nikdy ho ešte nevidela takého neistého.

Claudia sa zvysoka zasmiala. „My potrebujeme niekoho tretieho? Naozaj to vravíš ty?“

Zdalo sa, že zvádza vnútorný boj. Napokon však vzal jej pravú ruku do tej svojej a priložil k ich spojeným dlaniam prútik. Zaťala zuby a odolala chuti vytrhnúť sa mu a ujsť.

„Vynaložíš v akomkoľvek súboji všetko svoje úsilie na to, aby si zvíťazila?“

Pustili sa. Claudia upierala oči na svoju svetielkujúcu ruku. Vznášal sa v nej zvláštny pocit.

„V tomto prípade máš tú česť byť prvá spomedzi mojich prívržencov,“ zašepkal Tom.

„Prvá?“ posmešne zopakovala. „A čo tá tvoja skupinka čistokrvných čarodejníkov?“

„Budeš prvá označená,“ poopravil sa a opäť vzal jej ruku do svojich. Priložil hrot prútika na jej predlaktie. „Bude to trochu bolieť,“ varoval ju a vzápätí zašepkal zložité kúzlo. Claudia mala chvíľu pocit, akoby jej ktosi niečo nožom vyrezával do ruky a chcela skríknuť a odtiahnuť sa, no Tom kúzlo ukončil tak rýchlo, ako ho vyvolal. Zamračene pozrela na svoje predlaktie a tak trochu zmätene si prezerala čierny obrázok lebky a hada, ktorý jej vychádzal z úst.

Dlho tam len tak mlčky sedeli a vo chvíli, keď sa už väčšina študentov, profesorov a hostí odobrala z Veľkej siene preč, Claudia, upierajúc oči na rozblázneného Alpharda a Ignatia, zachmúrene riekla: „Neboj sa, Tom. Spolu im dokážeme, že čistá krv nie je všetko.“

Neboj sa, braček