Kapitola:
Pridaná: 26.3.2016, 15:03:38
Čítaná: 1076×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Claudia Riddlová, Tom Riddle, Hagrid, Albus Dumbledore, ...
Stručný dej: Čo ak Voldemort nebol jedináčik? Poviedka staršieho dáta, napísaná v roku 2012, no akosi som sa k nej spätne dopracovala a jej čítanie mi privodilo peknú nostalgiu O:)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Začiatok 2 » Otcov syn 3 » Rany minulosti 4 » Vo vlaku 5 » Špinavá krv 6 » Prvý deň na Rokforte 7 » Zvod čiernej mágie 8 » Sever a juh 9 » Rokville 10 » Nájdenie dlho hľadaného 11 » Strach 12 » Všetko je "v poriadku" 13 » Pretrhnutá duša 14 » Prázdnota 15 » Hagrid a Dumbledore 16 » Cesta 17 » EPILÓG

„Umenie života spočíva v tom, že sa učíme trpieť a usmievať sa.“

– H. Hesse

***

Na druhý deň ráno vstala skôr ako jej spolubývajúce. Prezliekla sa do školskej rovnošaty, šuchla si na nohy čižmy a siahla po prútiku, bezpečne uskladnenom pod jej paplónom.

Podišla k zrkadlu, čo viselo na stene vytapetovanej tmavozelenými obrysmi zvláštnych tvarov. Zamračila sa na svoj odraz. Zdvihla prútik a pomocou mágie si rozmotala neposlušné vlny vlasov. Keď konečne vyzerala normálne (a nie ako prízrak z rokvillského cintorína), v zrkadle pozrela na dievčatá. Bez pohnutia spali. Pozrela teda opäť na seba a uprela pohľad do svojich tmavomodrých očí.

Nič sa nestalo, myslela si v duchu, hypnotizujúc sa vlastným pohľadom. Nikto si nič nevšimne. Všetko bude také ako predtým. Všetko bude fajn.

Vzápätí vystrúhala silený úsmev. Ten pohyb ju až zabolel – kútiky úst mala úplne stuhnuté.

Pre Merlinove ponožky! zhrozila sa. Hádam som sa len nezabudla usmievať?!

Ten strašne zložitý pohyb kútikov smerom nahor si nacvičila ešte trikrát, keď sa zozadu ozvalo nepokojné prevracanie na posteli. Claudia sa vrátila k svojim veciam, schmatla tašku s knihami a potichu sa vybrala von z izby, čo vzápätí trpko oľutovala.

Drobné zelené kresielka na jednej strane klubovne okupovali slizolinskí chalani – konkrétne Tomova skupinka. Tom sedel medzi Averym a Ignatiom, na kolenách mal položenú zavretú knihu a s úškrnom sledoval Alpharda, ktorý ako jediný nesedel. Kľačal na drevenom stolíku a čosi dôverne vykladal svojim priateľom, pričom Tomovi venoval väčšinu svojich záhadných úškľabkov.

Claudia mala v prvej sekunde chuť otočiť sa a stratiť sa za dverami dievčenských spální, no včas si uvedomila, že to by bolo až príliš podozrivé, a tak jednoducho ľahostajne vykročila klubovňou s vysoko zdvihnutou hlavou.

„Heeeeej, Claudia?“

Musela sa veľmi usilovať, aby neprevrátila očami. Zopakovala si základy na vytvorenie očarujúceho úsmevu a otočila sa za Ignatiovým hlasom. Oči jej stále blúdili k Tomovi, ktorý však na ňu ani nepozrel, ale o čomsi debatoval s Alphardom.

„Slugyho večierok... Pôjdeš so mnou?“ sebavedome sa spytoval a očividne mu robili dobre obdivné pohľady Averyho.

Už-už otvárala ústa, že povie rázne nie, no vtom si spomenula na svoje predsavzatie. Nikto si nič nevšimne. Všetko bude také ako predtým. Všetko bude fajn. „Iste,“ povedala nakoniec so sladkým úsmevom. „A s kým iným, zlatko?“ dodala prehnane ľúbezným hlasom a napriek červeni, ktorá jej stúpala do tváre, sa ladne otočila a priam vytancovala z klubovne. Na chodbe na chvíľu zastala a v duchu sa zakliala za to, ako sa pred chvíľou strápnila.

Vedela, že je ešte málo hodín, dokonca pochybovala aj o tom, že by niekto mohol byť vo Veľkej sieni. Zamierila teda tam, kam ju nohy viedli – na polceste z hradu si uvedomila, že smeruje priamo k Soviarni. Skoré septembrové ráno bolo chladné, a tak si šúchala ruky, kráčajúc po kamenných schodíkoch. Neobzerala sa okolo seba tak ako zvyčajne. Nepremeriavala si dychtivým pohľadom hŕstku vysadených vŕb, ktorých konáre sa v jemnom vánku nakláňali na západ, či ďaleké kopce skryté za rannou hmlou. Upierala oči na kamenné schody pred sebou a v duchu ich rátala. Dvestopäťdesiatosem, dvestopäťdesiatdeväť. Užívala si tú chvíľu samoty, ktorú momentálne mala. Spočiatku sa toho bála – bála sa, že vždy, keď bude sama, bude podliehať smútku. Avšak teraz samotu úmyselne vyhľadávala, pretože vedela, že smútku bude podliehať tak či onak. A radšej mu podľahne v týchto momentoch, keď pred nikým nič nemusí skrývať, akoby ho mala maskovať za sileným úsmevom. Dvestošesťdesiatštyri, dvestošesťdesiatpäť. Uvažovala nad Frankom a nad Mariannou. Celkom nepochopiteľne sa jej vybavila spomienka z detstva, keď sa s Dorianom naháňali po dome a nechtiac zhodili jednu čínsku vázu a tá sa vzápätí rozbila. Marianna pribehla a bez akýchkoľvek výčitiek, len so strhaným výrazom, neporiadok upratala, a keď prišla nahnevaná stará pani Riddlová, celú tú aféru zhodila na seba. Claudia vtedy nechápala veľkosť toho skutku. Ona by to nikdy nebola schopná urobiť – nikdy by nebola schopná obetovať sa za niekoho iného. Dvestoosemdesiatdva, dvestoosemdesiatri. Túto noc si presne premyslela, ako sa bude správať pred Tomom – nebude si ho všímať. Rozhodla sa, že svojich rodičov a starých rodičov pomstí až po tom, čo definitívne vyjde z Rokfortu. Kým je tu, nie je to bezpečné – mohli by ju vyhodiť zo školy ako Rubea a to by bol pre ňu ten najhorší trest. Vyhodiť ju zo školy teraz, keď sa nemá kam vrátiť... Možno akurát tak do Azkabanu. Preto to spraví, až keď bude plnoletá a bude mať voľný priestor na to, aby vraždu (mimovoľne sa striasla), ktorú spácha, narafičila na niekoho iného. Veď to isté spravil aj Tom, nie?

Zišla z posledného schodíka a prešla po udupanej tráve až k dverám štíhlej, no veľmi vysokej veže Soviarne. Pomaly stúpala po točitom schodisku a prezerala si sovy na bidielkach. Z okien s hrubým, takmer nepriesvitným sklom dnu prenikalo slabé modrasté svetlo. Doreen našla až hore. Hlavu mala sklonenú a čistila si perie, takže z väčšej vzdialenosti vyzerala ako len akýsi čierny chumáčik.

„Zľakla by sa Marianna, keby si ju prišla navštíviť?“ spýtal sa jej Claudia, prstami prechádzajúc po jej čiernom perí a naozaj uvažovala nad tým, že by slúžke poslala list. Nakoniec však túto možnosť zavrhla a uvedomila si, že je načase vrátiť sa do hradu. Pustila Doreen polietať si po areáli školy a pomaly kráčala po schodisku, von zo Soviarne.

Prvý týždeň sa vliekol nehorázne pomaly, no Claudia to neriešila. Také ľahké veci ako úlohy či učenie jej pripadali tak smiešne nepodstatné, až sa musela úprimne pousmiať nad pohoršovaním sa Dakoty a Gwyneth pri nedeľňajšom robení si tej kopy úloh, ktorou ich učitelia na každej hodine zavalili.

Claudia si vzala potrebné knihy, opustila klubovňu a automaticky zamierila do knižnice. Vydýchla si, keď videla, že v knižnici je len veľmi málo ľudí, navyše nikoho z nich osobne nepozná. Chrbtom ku vchodu si sadla za prázdny stôl pri okne. Chvíľu len pozorovala drevo stola pred sebou a potom zalistovala v učebnici elixírov pre pokročilých, v snahe nájsť nejaké informácie o Veritasere. Schytila brko a trasúcimi sa prstami ho priložila k žltému pergamenu, no skôr, ako niečo stihla napísať, cítila, ako sa vedľa nej ktosi usadil.

„Vravím si, že aký poctivý žiak sa to tu tak svedomito pripravuje,“ začula známy hlas, „a potom mi dôjde, že to je moja Claudia!“

Neubránila sa úškrnu. „Nič nie je také, ako vyzerá byť,“ odvetila a keď si stihla uvedomiť, čo za slová práve povedala, musela zažmurkať, aby zahnala tie hlúpe slzy.

Ignatius si na stôl rozložil kopu kníh a tri pergameny. Claudia ho uprene sledovala.

„A že kto je tu svedomitý žiak!“ okomentovala to.

„Tento rok mám MLOK-a!“ ohradil sa. „Chcem ísť po stopách tvojho brata...“

Zamračene naňho pozrela. „Nemal by si,“ zavrčala a zúrivo začala písať prísady potrebné na výrobu Veritasera.

„Pozri sa naňho!“ zvolal rozrušene a tak prudko pohol rukou, až takmer prevalil fľaštičku s atramentom. „Je najlepší v ročníku, učitelia ho milujú a...“ Nedokončil. Zatváril sa tak, akoby sa takmer preriekol o čomsi, o čom nemal.

„Áno, áno, ešte aj ty sa doňho zaľúb! Vôbec neviete...!“ vyprskla nenávistne, no vlastne ani nevedela, čo chcela povedať.

„Prosím ťa, nehádajme sa,“ letmo ju pohladil po líci, no Claudii bolo jasné, že Toma bude ospevovať v prítomnosti iných. Všetko v nej vrelo a najradšej by bola zaklapla knihu a kamsi ušla. No nebolo úniku. Možno existoval únik pred inými, no nie únik pred samým sebou.

„Čím chceš byť?“ spýtala sa napokon potichu Ignatia.

Videla, ako mu zbeleli hánky a váhal s odpoveďou. „Nejaký dobrý post na Ministerstve,“ povedal napokon bez farby v hlase. „A ty?“

„Ty tu robíš MLOK-a, nie ja,“ odvetila mu.

„Slugy pritvrďuje, čo?“ povedal a mykol hlavou smerom k jej pergamenu.

„On bol vždy taký,“ pokrčila plecami. „Tie jeho úlohy typu, napíšte váš názor na existenciu onoho elixíru a vašu predstavu jeho účinku na vás, keby ste ho požili...“

Ignatius sa zasmial pri jej napodobnení Slughornovho hlasu.

Keď na pergamen napísala poslednú, statočne dlhú vetu o tom, prečo by nikdy sama na seba nepoužila Veritaserum, položila brko a s pocitom, že viac zo seba už nevydá, sa zahľadela von oknom. Na rokfortský areál padal súmrak. Claudia chvíľu len pozorovala kŕdeľ lastovičiek v diaľke na pozadí dramatickej symfónie fialových a purpurových odtieňov oblohy.

„Hotovo?“ ozval sa Ig. Jeho hlas znel už tiež vyčerpane.

„Ani nie,“ odvetila a chrbtom sa oňho oprela. Naklonila hlavu k jeho ramenu a zacítila tú jeho typickú vôňu, ktorá v nej prebudila spomienky na ich minuloročné chvíle samoty, kde nebol rozbláznený Alphard ani... ani Tom. Ten návrat v čase ešte viac roztvoril dieru, ktorá sa jej vyďobala v hrudi, podozrivo blízko pri mieste, kde jej bilo srdce.

„Nechcela by si prísť cez Vianoce k nám?“ spýtal sa Ig tónom, ktorým prezradzoval, že ho vlastne nezaujíma jej názor. Pokrčila plecami. Zdvihla tvár hore k tej jeho a natiahla ruku, aby sa dotkla prameňa jeho tmavých vlasov, ktoré mu cez leto narástli tesne pod uši.

„Prechádzaš na Alphardov strih?“ spýtala sa ho.

„Dlhé vlasy sa nosia,“ pokrčil plecami a zamračene na ňu pozrel. „Takže to znamená, že... pre teba nie som dosť originálny?“

Usmiala sa nad dotknutosťou v jeho hlase a chcela mu povedať, že dlhé vlasy mu skutočne pristanú, no doľahla na ňu taká únava, že o pár sekúnd nato sa jej pred očami celý svet rozmazal.

Otvárací večierok (Slughorn usporadúval vždy na začiatku roka večierok, ktorý sám nazval „otváracím“) v prítomnosti Toma bol pre ňu ako nočná mora. Keď v sprievode Ignatia vošla do Slugyho žalára a zočila Toma, v priebehu troch sekúnd sa v nej vystriedalo niekoľko pudov – najprv jej rukou trhalo smerom k prútiku, potom mala sto chutí otočiť sa a odísť preč, ten pocit však vystriedala ohromná túžba pomstiť sa a streliť mu prinajmenšom jedno zaucho – a aj by to bola spravila, keby ju nebol Ignatius tak pevne držal.

Tom na ňu nečitateľne pozrel, a keď po ňom blysla pohľadom plným tej najväčšej nenávisti a opovrhnutia, aké v sebe našla, nepatrne pokrútil hlavou.

„Ty netvor!“ zašepkala a mimovoľne sa mykla v snahe vytrhnúť sa Ignatiovi.

„Claudi, čo je?“ znepokojene sa spýtal Ig. „Prestaň... Pozri, koľko je okolo nás ľudí.“ Len čo to dopovedal, zamieril k Tomovi, pri ktorom už stál Alphard. Tom mal úplne uvoľnený postoj a na tvári mu pohrával jemný úsmev.

V Claudii všetko zovrelo a vedela, že v sekunde naňho zaútočí. Nedbajúc na svoje predsavzatie z prebdenej noci, bleskovo vytiahla prútik, no prv, ako ho stihla čo i len namieriť, v tej rýchlosti jej vykĺzol z ruky. Spanikárila. Pátrala očami po zemi, a keď ho zazrela nevinne ležať pri nohách dvoch Bystrohlavčanov, rozbehla sa ta.

„Čo to stváraš?“ spytoval sa jej Ignatius, keď sa aj s prútikom k nemu vrátila. „Nebodaj tu predvádzaš nejaké nelegálne zaklínadlá?“

„Pred Slugym, no iste,“ precedila pomedzi zuby a mala čo robiť, aby jej oči opäť nezablúdili k bratovi. To jeho pokojné, mierumilovné správanie ju vytáčalo.

„Takže na úvod by som chcel povedať,“ zvolal Slughorn, potešený hojnou účasťou, „že stretávky môjho klubu sa budú konať každú sobotu večer o ôsmej. Súhlasíte?“

Ozvalo sa pár neistých zamrmlaní, ktoré si však Slughorn vysvetlil ako súhlasy a radostne sa usmial. „Výborne! A teraz sa, prosím, zabavte, uvoľnite sa!“

„Zdravím!“ pristúpil ku skupinke Slizolinčanov Avery.

„Och, ahoj, Ethan!“ priateľsky sa naňho usmiala Claudia, za čo si od neho vyslúžila zamračený výraz. „To ťa už nemôžem ani pozdraviť?“ zamrzol jej úsmev na tvári. Uprela teda pohľad znova na Slughorna v zamatovom červenom habite, ktorý sa k nim so širokým úsmevom blížil. Pozerala na jeho vlasy, ktoré jej vždy tak trochu pripomínali slamu, a snažila sa ich všetky spočítať, len aby jej oči stále neubiehali k štici čiernych vlasov.

„Prijmete do svojej vplyvnej spoločnosti tuto nováčikov z Chrabromilu?“ spýtal sa ich veselo a pritiahol k nim dvoch prvákov, ktorí sa tvárili, akoby sa najradšej prepadli pod zem. „Ani si neviete predstaviť, ako som na nich narazil! Tuto pán Black,“ neohrabane pozrel na Alpharda, ktorý zazeral na Chrabromilčanov, „si zrejme potreboval vybiť svoju zlú náladu na komsi mladšom... Jeho obeťou sa stali práve títo dvaja statoční bojovníci!“ Pri tom oslovení obaja prváci sčerveneli ako papriky. „Síce sú v škole zatiaľ len jeden týždeň, ovládajú už pár obranných zaklínadiel! Tomu hovorím prirodzený talent!“ Slughorn na malých pyšne pozrel, akoby ich on naučil tie kúzla.

„Uhm, vedia sa akurát tak oháňať prútikmi,“ zamrmlal Alphard tak, aby ho Slughorn nepočul. Avery sa nahlas zasmial ako poslušný psík.

„Máte v rodine nejakého významného čarodejníka?“ spytoval sa prvákov profesor elixírov.

„Nie, my... my sme...“

„My sme jediní čarodejníci v rodine,“ dokončil druhý chlapec namiesto kamaráta. Medzi Slizolinčanmi sa ozval tichý smiech. Claudiu vytočilo, keď si všimla, ako sa Tom uškŕňa.

„O to zaujímavejšie!“ zvolal Slughorn dojato. „Z vás vyrastú veľkí čarodejníci, uvidíte!“ A popiskujúc si odkráčal preč.

„Uvidíme,“ zasipel Alphard, prebodávajúc prvákov pohľadmi, keď sa od Slizolinčanov ustráchane vzďaľovali. „Vraj veľkí čarodejníci.“

„Veľkí čarodejníci z muklovských rodín!“ dodal Avery.

Claudia v žalári pretrpela ešte pár minút, počas ktorých sa hlasno (a neúprimne) smiala na protimuklovských vtipoch, ktoré im tichým hlasom rozprávali Alphard a Avery. Keď po jednej Alphardovej poznámke nastal medzi Slizolinčanmi až prehnaný výbuch smiechu, Claudia to využila vo svoj prospech – nenápadne sa vzdialila a dúfala, že po ceste von zo žaláru si ju nik nevšimne. Keď sa ocitla na chladnej kamennej chodbe, od úľavy si vydýchla. Rýchlo vbehla do spální, prezliekla sa do školských šiat a vzala si odtiaľ svoj starý skicár, potom vybehla von z klubovne a kráčala hore schodmi až do Vstupnej haly, kde sa zdržiavalo kopu študentov. Vyšla von. Netušila, koľko môže byť hodín, no slnko, pomaly sa strácajúce za horizontom, ešte stále osvetľovalo areál školy krvavočerveným svetlom. Automaticky zamierila k jazeru. Bola rada, že okrem skupinky prvákov tam nikoho nebolo. Dokonca aj tí sa na ňu preľaknuto pozreli, a keď podišla bližšie, čo najskôr sa vyparili preč. Spomenula si na deti zo sirotinca.

Sadla si na breh, asi tri metre od hladiny jazera, na ktorej vánok vytváral zopár vĺn. Chvíľu sledovala skreslený odraz vrcholkov hôr a neveľkej oranžovej gule, ktorá medzi nimi mizla. Zhlboka sa nadýchla, aby jej do pľúc prenikal večerný septembrový vzduch, v ktorom sa držali posledné lúče slnka. Z neďalekej vŕby sa do jazera zosypala hŕstka hnedastých listov. Tento rok prišla jeseň skôr ako zvyčajne.

Otvorila skicár na prázdnej strane a do ruky uchopila uhlík. Zvláštny pocit. Po rokoch nečinnosti v akejkoľvek svojej muklovskej záľube sa vracia späť.

Pôdorys domu sa jej pozdával až na tretíkrát. Spravila len pár čiar, predovšetkým rovných a zopár zaoblených, a základná konštrukcia bola hotová. Pozrela na svoj náčrtok a našla v ňom istú spojitosť s jej rodným domovom – áno, v stavbách budúcnosti sa inšpirovala práve tým, čo mala priamo pred sebou. Plus pridala niekoľko detailov, ktoré sa do domov ešte nestihli dostať, no v jej fantázii vystupovali už veľmi dlhú dobu a boli podľa nej dôležité pre správnu estetiku harmonického interiéru.

„Ahoj,“ začula tichý hlas.

Zaklapla skicár a uhlík si vhodila do vrecka habitu. Otočila hlavu a zočila Rubea, ako neisto postáva pár metrov od nej a prešľapuje z nohy na nohu.

„Eh... ahoj,“ odvetila a kebyže ju neprichytí pri jej muklovskej chvíľke, aj by sa radovala, že ho konečne vidí. „Ako... ako to, že si... tu?“ spýtala sa a uvedomila si, ako detinsky vyznela tá otázka.

„Dumbledore je veľký človek,“ usmial sa dojato. „Dovolil mi ostať na škole a vyučiť sa za školského hájnika!“

„Uau... gratulujem!“

„Hej,“ šťastne sa usmieval. „Prisámvačku, neviem, ako sa mu mám odmeniť!“

„Možno... ani nečaká odmenu,“ riekla Claudia s istotou, až sa sama čudovala, ako si môže byť Dumbledorom taká istá.

„Čo si taká smutná?“ prisadol si k nej.

„Ja?!“ spýtala sa, akoby práve o nej vyhlásil, že je podozrivá z vraždy. „Prečo by som mala byť?“

„Ja ti neviem,“ mykol veľkými plecami. „Šak preto sa pýtam.“

Na chvíľu medzi nimi nastalo ticho. Claudia cez prižmúrené oči pozorovala slnko, ktoré aj teraz večer žiarilo tak ostro, až ju na pár sekúnd úplne oslepilo, a tak sa radšej odvrátila.

„Aj si dáka tichá,“ hlesol Rubeus.

Neodvážila sa naňho pozrieť, pretože sa bála, že nakoniec jej povie ešte aj to, ako hrozne vyzerá.

„Tiež sa nemôžem stále usmievať,“ potichu povedala, objala si kolená a položila si na ne bradu.

„Ale jak ťa niečo trápi...“ nesmelo povedal Rubeus a zamrvil sa. Prerývane sa nadýchla a nervózne si v rukách žmolila habit. Nemohla byť dlhšie ticho, jednoducho nemohla.

„Čo by si spravil, keby ťa niekto, komu si veril, zradil tak odporne, že by si mu to nikdy nedokázal odpustiť?“ spýtala sa ho potichu, aby nepočul v jej hlase zlosť.

„Dumbledore mi koncom minulého roka povedal, že odpúšťame do takej miery, do jakej milujeme,“ povedal Rubeus nerozhodne.

„Ja sa pýtam na tvoj názor, nie na Dumbledorov!“

„No... šak ja súhlasím s ním. Fakticky by si mala odpustiť.“

Claudia pokrútila hlavou. „Ty nevieš... nerozumieš...“ Ako môže svojmu bratovi odpustiť to, že jej vyvraždil celú rodinu?! Čo by to bola za človeka, keby mu proste povedala: „Odpúšťam ti“ a nechala to za sebou? Keby na to zabudla ako na dávny sen?

„Nebaví ma to, Rubeus,“ povedala pridusene, loviac zo seba slová, ktoré v sebe držala toľko rokov. „Nebaví ma hrať sa na niekoho, kým nie som. Nebaví ma hrať sa na čistokrvnú čarodejnicu, pričom... pričom nikto v mojej rodine nie je... nebol... čarodejník! Keby o tom ktokoľvek z nich vedel,“ pred očami sa jej vybavila tvár Alpharda s Igom, „ponorili by ma na samé dno! A to len preto, že som sa narodila do muklovskej rodiny!“

„Čo...?“ užasnuto na ňu hľadel.

„Áno!“ zvolala tak hlasno, akoby chcela, aby to všetci počuli. „Som nečistokrvná! A myslela som si, že sa za to nehanbím... No práve zisťujem, že som sa hanbila! Aká som len bola zbabelá! Nedokázala som to, nedokázala som im povedať, že nepatrím k tej ich slávnej čistej krvi... Ale prečo... prečo ma teda ten prekliaty klobúk zaradil do Slizolinu?!“

No odpoveď poznala, odpoveď jej dal už Rubeus vtedy, keď sa bála, že navždy stratila jeho priateľstvo. Myslel som, že si iná! No si rovnaká ako všetci ostatní Slizolinčania!

„Mal si pravdu,“ zadumane prikývla. „Som rovnako egoistická a zbabelá ako všetci ostatní v mojej fakulte. Čo sa to vraví v dejinách?“ spýtala sa hlasno, aby Rubeusovi dala najavo, nech ju neprerušuje. „Že v Slizoline študovala väčšina čiernych čarodejníkov? No vidíš! A máme to tu... Haha, dobre to znie – som zlá. Prečo? Pretože zlo je ľahšia voľba!“ Neveselo sa zasmiala, keď si uvedomila, že si sama odpovedá na každú otázku. „Zlo ponižuje – každý deň to vidím u mojich priateľov. Ponižuje a priživuje sa, pretože je príliš slabé na to, aby čokoľvek spravilo samo!“

Rubeus sa nestačil diviť nad slovami, čo Claudia zo seba súkala.

„Som rovnaká ako môj brat. Takže vlastne by som ho ani nemala odsudzovať za to, čo spravil, nie?“ zvyšovala hlas. „Som predsa rovnaká ako on, tiež som schopná spraviť to čo on, takže... Sme jedna krv, jedna strana.“

Naštvane hodila do jazera kameň, čo jej ležal pri nohách.

„Ale na tom predsa nezáleží!“ zvolala hlasom, akoby sa hádala sama so sebou. „Kedy záležalo na tom, na akej si strane? Nikdy! Ide len o to, že... ľudia sa tak či onak zrádzajú, podrážajú si nohy, hoci sú spolu namočení v jednej kaši! Ja nechápem... ako to mohol spraviť?! Sám nie je čistokrvný, tak potom prečo... prečo?“ Hlas sa jej zlomil.

„Claudia...“ vystrašene sa ozval Rubeus. „Ale... ty nejsi zlý človek.“

„Záleží na tom?!“ vyprskla. „To je predsa úplne jedno!“

„Claudia... kašli na to. V živote ti nevynde všetko.“

„Ani nevieš, o čo ide,“ odsekla.

„Môžeš mi to povedať. Sľubujem, že to nikomu neprezradím.“

Napriek tomu všetkému sa naňho musela usmiať. „Ja viem,“ povedala, „ale nechám si to pre seba.“

„Budeš stále nešťastná,“ smutne skonštatoval.

Na to nič nepovedala. Mala dojem, že aj keby sa mu snažila klamať, neuverí jej.

„Ďakujem, Rub,“ povedala.

„Eh... za čo?“ spýtal sa preľaknuto a pri oslovení Rub sa začervenal, avšak Claudia sa už postavila a ponáhľala sa preč. Keď sa z trávy dostala späť na udupaný chodníček, takmer do kohosi narazila. Zdvihla oči a jej mozgu chvíľu trvalo, kým spracoval, že pred ňou stojí Albus Dumbledore.

„Prepáčte,“ zamrmlala a chcela ho obísť, on však potichu zavolal jej meno.

Neisto sa otočila a hľadela do jeho svetlomodrých očí. Smútok, ktorý sa v nich zračil, jej pripadal ešte väčší ako ten, čo pociťovala ona sama. V nej teraz pulzovala najmä zlosť.

„Ľudia nie sú len dobrí a zlí,“ začal bez obalu.

„Čo to...?"

„Škatuľkovať bytosti také úžasné a nepochopiteľné, akými sú ľudia,“ pokračoval, „do dvoch skupín je nesprávne. To je to isté, akoby si vyhlásila, že svet je len čiernobiely, a zaťato by si sa rozhodla tak naň hľadieť. Ale obzri sa naokolo – je svet čiernobiely? Nie.“

Claudia premýšľala nad jeho metaforickými slovami a dávala si ich do súvislosti so sebou a Tomom, no on pokračoval:

„Ak sa však predsa len rozhodneš niekoho označiť za zlého,“ na moment sa odmlčal, „pokús sa odpustiť mu. On nevie, čo robí, a preto je vlastne nevinný. Nesmieš sa stať zvieraťom, akým je on. Nech sa deje čokoľvek, nech ti život akokoľvek podkopáva nohy, musíš zostať človekom. Potom tvoj život za niečo bude stáť.“

„Ale vy neviete... nerozumiete...“ Nevedela, čo chce povedať. V očiach ju štípali slzy. Nestŕhala pohľad z Dumbedorovej tváre, akoby jej len ona mohla dať nádej, uistenie, že všetko bude dobré. Že misky váh sa naklonia na jej stranu. Že bolesť raz prejde.

„Viem, čo cítiš, Claudia,“ zašepkal riaditeľ. „Ibaže ja som si za svoju bolesť mohol sám - ty si úplne nevinná.

A preto mi dovoľ vziať časť tvojho bremena na seba,“ vyzval ju, pričom výraz v jeho očiach hovoril o tom, že to bremeno na seba vzal už dávno. „Porozprávajme sa.“

„Ďakujem, pane, ale nie. Nechcem sa pozhovárať.“

Chvíľu ju len sledoval, no potom smutne prikývol. „Si silná, Claudia. Dosť silná na to, aby si Tomovi odpustila.“

Pokrútila hlavou a odobrala sa smerom k hradu. Dumbledorove slová nechala visieť vo vzduchu.

Vtedy ešte nechápala ich význam a pravdivosť.

[ » na začiatok « ]