Kapitola:
Pridaná: 18.6.2017, 22:25:54
Čítaná: 2919×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Claudia Riddlová, Tom Riddle, Hagrid, Albus Dumbledore, ...
Stručný dej: Čo ak Voldemort nebol jedináčik? Poviedka staršieho dáta, napísaná v roku 2012, no akosi som sa k nej spätne dopracovala a jej čítanie mi privodilo peknú nostalgiu O:)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Začiatok 2 » Otcov syn 3 » Rany minulosti 4 » Vo vlaku 5 » Špinavá krv 6 » Prvý deň na Rokforte 7 » Zvod čiernej mágie 8 » Sever a juh 9 » Rokville 10 » Nájdenie dlho hľadaného 11 » Strach 12 » Všetko je "v poriadku" 13 » Pretrhnutá duša 14 » Prázdnota 15 » Hagrid a Dumbledore 16 » Cesta 17 » EPILÓG

Túto poviedku som tu pridávala kedysi dávno-pradávno, no až vďaka dnešnému komentáru od josetteoleander k poslednej pridanej kapitole som si uvedomila, že som sem z čudesných príčin zabudla dať epilóg... :D Takže, dovolím si ho sem po toľkom čase pridať. O:)

***

„Najťažšou skúškou ľudskej statočnosti je to, keď človek zostane sám.“

- A. Fuchs

***

Štyri páry nôh veľkými krokmi našľapovali na ošumelú cestu a už napoly udupaný sneh im vytrvalo vŕzgal pod čižmami. Zima bola tento rok naozaj štedrá a nadelila krajine bohatú sprchu hustých bielych chumáčov. Štyri postavy v čiernych plášťoch s kapucňami by za dňa vyslovene žiarili, no teraz, kedy sa už väčšina ľudí skrývala v teple svojich domov, čiastočne splývali s tmou naokolo.

„Rada by som vedela, dokedy budeme takto blúdiť,“ vzdychla tá najnižšia postava, ktorej z kapucne padali na hruď tmavé vlasy.

„Pokým ich my alebo niekto iný nenájde!“ odpovedal jej iný ženský hlas, v ktorom bolo jasne počuť potláčanú nenávisť.

Nízka žena vyvrátila oči stĺpkom. Predtým, ako sa na túto cestu vydali takmer všetci smrťožrúti rozdelení do skupín po štyroch, sa aj snažila svojmu bratovi vysvetliť, že úloha, pre ktorú ich poveril, je neskutočne absurdná. On ju však nepočúval. Jeho príkaz bol jasný – nájsť manželov Potterovcov a presvedčiť ich, aby mu odovzdali ich syna. Oni samotní tak prežijú.

„Naozaj si myslíš, že ti len tak vydajú svojho syna, Tom?!“ neveriacky sa zasmiala, keď ich oboznámil so svojím plánom.

„Za cenu vlastného života áno,“ prikývol a viac sa o tom s ňou nebavil.

Pokrútila hlavou, aby zahnala spomienky, no i tak si nedokázala predstaviť, ako by akýkoľvek rodič mohol len tak odkopnúť svoje dieťa. Zdvihla tvár k jednému z mužov; Rodolphus pokojne kráčal vedľa svojej ženy Belly a neuvedomoval si, čo sa práve odohráva v mysli jeho matky.

„Claudia,“ položil jej ruku na plece muž vedľa nej, keď už-už otvárala ústa, že Belle odsekne niečo pekne štipľavé. Vzdychla si a zakvačila sa o Ignatiovo rameno.

„Znesiem vás vo svojej blízkosti len preto, že to tak chcel Temný pán,“ sykla jej Bella ticho. „Omnoho radšej by som však prijala spoločnosť kohokoľvek iného... napríklad aj toho špinavého zradcu Snapea.“ Severusa na vykonanie tejto úlohy Voldemort nepoveril, kvôli čomu o ňom začali medzi smrťožrútskymi rádmi kolovať rôzne podozrievavé historky o pomoci Dumbledorovi a podobne.

„Žiadne obavy, Bellatrix,“ sladko sa usmiala Claudia, „ani ja po tvojej prítomnosti ktovieako netúžim.“ Nebyť nablízku jej muža a syna, aj by Belle navrhla, aby na seba použili splývacie zaklínadlo – deň dozadu to spravila a Bellatrix ju odbila hlúpym argumentom. Claudia si už dávno všimla, že na ňu žiarli; pre Voldemorta bola totižto práve kvôli Claudii až na druhom mieste.

Claudia pokrútila hlavou a práve vo chvíli, keď sa snáď už po tisíci raz zamyslela nad nepremyslenosťou tohto bratovho plánu, začula Bellin tichý škodoradostný smiech.

„Toto bude dojemné,“ chladne poznamenala.

Claudia zdvihla hlavu a sledovala Bellin pohľad, ktorým prižmúrenými očami mierila priamo pred seba. Claudia cez závoj padajúcich snehových vločiek len tak-tak rozoznala obrysy vysokých pomníkov i nízkych náhrobných kameňov, čiastočne skrytých za hŕstkou ihličnatých stromov. Zovrelo jej hrdlo.

„Kde to sme?“ spýtal sa Rodolphus.

„V Godricovej úžľabine,“ odvetila Bella a oči jej vzrušene blýskali. „Predtým sme ich tu nenašli. Teraz máme väčšie šťastie.“

Štvorica smrťožrútov potichu kráčala po ceste, strácajúcej sa za bránkou cintorína. Claudia ostrila zrak do tmy, v ktorej sa odrážala beloba snehu, a snažila sa identifikovať dve postavy, krčiace sa pri jednom dvojhrobe. Jedna bola veľmi vysoká, druhá o dosť nižšia, z čoho Claudia usúdila, že sa jedná o ženu. K smrťožrútom boli obaja neznámi otočení chrbtom.

„Škoda, že nemohol prežiť Vianoce so svojím vnukom,“ vzdychla žena. Muž ju objal okolo pliec. Chvíľu tam len stáli a hľadeli na náhrobok pred sebou, potom sa žena odrazu od muža odtiahla a jemne ho lakťom štuchla do hrude.

„Som zvedavá, čo ste si to na mňa s Jamesom prichystali!“ riekla naoko vážne.

„Budeš veľmi prekvapená,“ zachechtal sa muž, no vzápätí posmutnel: „Škoda, že som nemohol ostať s ním.“

„Prečo si teda neostal?“ potichu sa zasmiala žena.

„Pretože samu by sme ťa z domu neposlali, Lily. Musel som ísť s tebou, aby som sa uistil, že budeš dostatočne ďaleko od domu. No nevadí,“ mykol plecami. „Jamesovi pomôže Harry.“

„Remus v tom nie je s vami, čo?“ smiala sa.

„Remus bol vždy slušňák!“ mávol rukou jej spoločník a otočil sa. „No a Peter...“ Zarazil sa a chvíľu len nechápavo hľadel na štyri tmavé postavy, stojace obďaleč. Na jeho peknej mladej tvári lemovanej tmavými vlasmi sa mu však hneď nato zjavil napätý úškrnok. Rukou mu myklo smerom k vrecku bundy.

„Čo stojíš?“ spýtala sa žena – Lily a chcela vykročiť, jej spoločník ju však schmatol za zápästie a nešetrne ju stiahol za seba, až sa jej spopod čiapky uvoľnili pramene červených vlasov.

„Rodinné stretnutie?“ spytoval sa a pohľadom, ktorý okrem ostražitosti nepredstavoval nič iné, sa zabodával do Belly.

„Iste,“ odvetila tá a podišla bližšie. „Ale nebudem ti klamať, Sirius – neprišla som preto, že by mi chýbala tvoja drahocenná prítomnosť.“

Claudia sa zahľadela na mužovu tvár a v momente, kedy sa im stretli oči, si spomenula na dávne školské časy. Vybavila sa jej tvár jej niekdajšieho kamaráta Alpharda, ktorého pred pár rokmi dolapili aurori.

„Takže Voldemort sa znovu nudil?“ ľahkovážne sa spytoval Sirius.

„Ako sa opovažuješ...?“ sykla Bella nenávistne a so zdvihnutým prútikom vyletela dopredu. Claudia v sekunde vytiahla prútik zo záhybu plášťa, no nevedela, či ma útočiť. Pripadalo jej to zbytočné. Bellatrix si to však očividne nemyslela a vyslala na Siriusa spŕšku zaklínadiel. Ten, zaujatý súbojom so svojou sesternicou, si ani nevšimol Lily, ktorá priskočila k nemu a s tichým: „Incarcerous!“ zaútočila na Rodolphusa.

„Protego!“ sykol ten a vzápätí na ňu zúrivo vyslal odzbrojujúce zaklínadlo.

Claudia teda neváhala a zaujala pozíciu vedľa Bellatrix, ktorá si ju však vôbec nevšímala.

„Diffindo!“ vyštekol Sirius, čím sa mu podarilo vytvoriť na Ignatiovej tvári hlbokú sečnú jazvu.

Síce Sirius a Lily boli len dvaja na štyroch, Claudia postrehla, akými pozoruhodnými čarodejníckymi schopnosťami ovplývajú, a pochopila, prečo ich chcel jej brat získať na svoju stranu. Sirius sa so škodoradostným úškrnom zahrával s Bellou a Rodolphusom a Lily ostali zvyšní dvaja.

„INCENDIO!“ škriekala Bella ako v chvate. „OBSCURO... RELAXIO... LOCOMOTOR MORTIS... AVADA...“

„Hej!“ snažil sa ju prekričať Rodolphus a schytil ju za ruku. „Temný pán nám predsa prikázal niečo iné!“

Bella sa chvíľu tvárila, akoby sa ho v žiadnom prípade nechystala počúvnuť, potom však vyjavene zažmurkala a prútik mierne sklopila. S vysoko zdvihnutou hlavou sa zahľadela na dvoch čarodejníkov pred sebou.

„Synčeka nezoberiete von?“ spýtala sa chladne. Po rozrušení v boji neostali ani stopy.

„Ak nechcete bojovať,“ vravel Sirius, „vypadnite. Všetci!“

„Odídeme,“ prikývla Bella, „ale najprv nám dajte to decko.“

„Čo?“ nechápala Lily.

„Toho krpca,“ lenivo mávla rukou. „Dajte nám ho a už nás v blízkom čase len tak ľahko neuvidíte.“

„Načo by vám bol...?“ vyjachtala Lily, ani sa nesnažila skryť zdesenie.

„Do toho ťa nič, humusáčka!“ sykla Bellatrix a šklblo jej rukou s prútikom.

Claudia vedela, že obaja čakajú na príležitosť nepozornosti smrťožrútov, počas ktorej sa budú môcť bezpečne premiestniť. Tá príležitosť však bola v nedohľadne.

„Nemáme čas na teatrálne výlevy,“ vyhlásil Ignatius, „no úlohu si splníme.“

„Možno cez naše mŕtvoly,“ zavrčal Sirius a sám opäť zaútočil, tentoraz však už menej nevinnými kúzlami ako predtým.

Claudia si zahryzla do spodnej pery a mala pocit, akoby odrazu celý svet spomalil. Ruka s prútikom sa jej triasla. Odklonila kliatbu, čo na ňu vyslala ryšavovláska, no nezaútočila.

Typická Slizolinčanka, napadlo jej, zbabelá, slabá a neverná. A taká bezbranná ako bojovník umierajúci na poli. Avšak už nedokázala pokračovať. Nevládala naďalej robiť niečo, čo v nej vyďobávalo stále väčšiu a väčšou dieru; nemala v sebe dostatok krutosti na to, aby jej spôsobovalo radosť ubližovanie druhým; nemala viac chuť utekať pred samou sebou a snažiť sa nájsť zmysel života v prenasledovaní nevinných čarodejníkov, bojujúcich za svoje ideály; nemala toľko odvahy na to, aby sa nebála presily tých druhých; nemala to srdce, aby milujúcim rodičom vzala ich syna, pričom ona sama stratila rodičov a vedela si živo predstaviť, aká veľká bolesť musí byť stratiť dieťa.

Práve vo chvíli, keď sa Bellina neverbálna kliatba stretla s tou Lilynou, Claudia zdvihla prútik, namierila ho na ryšavovlásku a jej spoločníka a ticho šepla: „Salvio Hexia!“

Tri kliatby, smerujúce od smrťožrútov k Lily a Siriusovi, narazili na perleťovomodré, rozsiahle, trblietajúce sa vákuum, ktoré sa vytvorilo medzi dvoma skupinami, a rozplynuli sa v ovzduší. Ak sa aj muž a žena čudovali, odkiaľ sa tu tá clona vzala, nebol čas na to, aby to zisťovali. Po prvotnom šoku sa spamätali a naraz sa otočili na mieste, zmiznúc v snehovej chumelici.

Claudia zvraštila čelo a sklopila pohľad k svojmu pravému predlaktiu, na ktorom trónila inokedy neviditeľná jazva po Neodpustiteľnej kliatbe. Teraz však žiarila ostrým bielym svetlom a zo samého jej stredu pulzovali Claudii do tela jemné elektrické výboje, ktoré jej spôsobovali kŕčovitú bolesť. Zatínala zuby a do modrých očí sa jej tisli slzy. Vedela, že tá bolesť ju zabije. Nevnímala pohoršené výkriky svojich spoločníkov, nevnímala Bellatrix, ktorá na ňu čosi volala. Trasúcimi sa prstami zdvihla prútik, namierila si ho na čisté predlaktie a začala si čosi náhlivo vrývať do kože. Nezostalo veľa času.

„ZRADKYŇA!“ škriekala Bellatrix zúrivo a vysielala demonštrujúce kúzla všade navôkol.

„Claudia?“ podišiel k nej Ignatius. Len čo sa jej dotkol, podlomili sa jej kolená a na tvári jej zahral jemný úsmev. Stihol ju zachytiť, no nerozumel... nemal prečo... nikto nevedel...

Rodolphus chvíľu hľadel na nehybné telo svojej matky, potom sa však otočil k Belle a spolu s ňou sa odmiestnil. Ignatius nevedel, čo spraviť. Pulzoval v ňom hnev s bolesťou. Už po druhýkrát sa ho rozhodla zradiť? Najprv mu klamala o svojom pôvode a teraz toto? Bude schopný odpustiť jej aj tentoraz?

„Claudia,“ jemne ňou zatriasol, ona sa však nehýbala. S pohľadom plným nenávisti pozrel na miesto, kde ešte pred pár minútami stáli Black s Potterovou. Je to ich vina, oni niečo museli spraviť!

Pevnejšie ju zovrel v rukách a zatočil sa o tristošesťdesiat stupňov, premiestniac sa do hlavného sídla smrťožrútov. Rozruch, čo tam panoval, vnímal len na pol ucha. Bellin plačlivý, líškajúci sa hlas mu trhal uši.

„Môj pane, naozaj nerozumieme, čo...“

„Ticho!“ uzemnil ju Temný pán a uprel pohľad na príchodzieho Ignatia. Bez slova k nemu podišiel a pozrel na Claudiu v jeho náručí. Na čiastočne vráskavej tvári jej panoval pokojný výraz. Vlasy, ktoré boli stále čierne, mala rozlietané na všetky strany. Spala?

Jediné, čo ho prinútilo odtrhnúť oči od jej nadmieru pokojnej tváre, bolo ostré svetlo, vychádzajúce z jej ruky. Pozrel tam, no skôr, ako ho stihla oslepiť žiarivá beloba sálajúca z jej jazvy, do očí mu padli drobné tmavé písmená, vyryté do sestrinho pravého predlaktia. Stálo tam:

Neboj sa smrti, braček. Sú omnoho horšie veci. Napríklad také osamelosť – myslím, že nič nie je horšie, ako sa cítiť úplne osamelý a pritom taký odhalený pred povrchnosťou, driemajúcou v každom človeku. A preto mi odpusť, že ťa teraz nechávam samého. Možno sme sa narodili do nesprávneho sveta. Dúfam, že raz sa stretneme niekde, kde pre nás bude miesto.

C.

Narovnal sa a odtrhol pohľad od svojej sestry. Ľahostajne prešiel popri Ignatiovi a s chladným pohľadom zabodnutým pred seba žmolil v prstoch prútik. Nebol si vedomý toho, že s Claudiou v ňom umrela posledná štipka ľudskosti.

[ » na začiatok « ]