Kapitola:
Pridaná: 25.3.2015, 18:40:41
Čítaná: 1286×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Jeesa Whitersová, Andrew Milde, Philippa Daviesová a spol.
Stručný dej: Keď si to prečítate, zistíte :D

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » časť 1. 2 » časť 2. 3 » časť 3.

Uprene vyvaľujem oči na Philippu: Čože to práve povedala? Spokojne sa usmeje: „Na túto chvíľu sme čakali roky,“

„Čo tak mi, namiesto prežívania tohto historického momentu, vysvetliť o čo tu ide?!“ nadvihnem obočie.

„Ako začať? Zlom je skupina ľudí, veľmi malá skupina ľudí, celú ju máš pred očami...,“ pokynie k zvyšným trom, „ ktorej cieľom je zvrhnúť Systém, urobiť zlom,“ Philippa pôsobí nervózne pri zmienke o Systéme.

„Philippa zažila aké to je byť členkou Systému,“ ozve sa Jack.

„Ou...“ načnem no nenapadá mi nič, čo by som povedala.

„Áno, keď som mala trinásť, stala som sa vyvolenou...ale odvtedy ubehlo veľa času,“ zavrtí hlavou, zrejme sa snaží zahnať zlé myšlienky.

„Zväčša vyberajú starších,“ poznamenám, „Museli ste byť veľmi,...hmm...,výnimočná,“

„Nenazvala by som sa výnimočnou, skôr hlúpou. Prvé pravidlo Zlomu znie: Všetci členovia sú si rovnocenní. To znamená, že si navzájom tykáme,“ veľavravne sa na mňa pozrie. Teraz si uvedomujem, že oči má akejsi zvláštnej oranžovožltej farby. Prikývnem. Zhlboka sa nadýchne, akoby sa obávala najhoršieho a spustí:

„Keď som mala trinásť, pravidlá a Systém som si plne vážila a položila by som za ne aj život. Nemala som však predstavu o čo Systému ide ani na čo slúži, vedela som len že je to orgán, ktorý je dôležitý a každý by sa chcel stať jeho členom. Samozrejme, keďže pravidlá hovorili: Splyň s davom a nelíš sa, aj ja som po tom túžila,“ prevráti očami nad svojou vtedajšou hlúposťou, ako to sama nazvala.

„Vtedy na ceremoniáli som ani nedúfala, že ma vyberú, myslela som, že to bude Mary alebo Isabelle, možno Richard...jednoducho, nečakala som to. Keď sa na obrazovke zjavilo moje meno, myslela som, že sa mi sníva a...a potom som odpadla, od šťastia som sa zložila,“ krúti hlavou a smeje sa.

„To už iste vieš, že ak je niekto raz vyvoleným, nikdy sa nevráti späť a už nikdy viac nikoho z predchádzajúcich známych neuvidí. Vyvoleného hneď odvedú k výťahu. Keď som sa prebrala bola som vo veľkej miestnosti, ležala som na obrovskej posteli a všade naokolo boli čačky,“ zadúša sa. Je mi jasné, že to musel byť šok, po trinástich rokoch prežitých v Stanici.

„No, potom som sa začala zoznamovať s prostredím. V sekcii Systému je všetko dvakrát také veľké ako v zvyšku Stanice, každý má vlastnú izbu. Oproti tomuto je to luxus, iný si zvykli, po čase im to prišlo prirodzené, no ja nie. Začalo mi byť ľúto ostatných, začala som si predstavovať aké by to bolo, keby sa Systém podelil o to čo má. Vtedy som dúfala, že okrem tých ohromných priestorov vlastní aj nekonečné množstvo informácii, že má kontrolu nad dianím, pretože to mala byť úloha Systému, tak to písali v uvítacom letáčiku. No Systém sa nestará o blaho bežných ľudí! Stará sa len o seba, všetky zásoby ktoré prichádzajú delia medzi nimi a Stanicou v pomere dva ku jednej. Je to hrozné!“ dostane zo seba neprirodzene vysokým hlasom a tvár si zakryje rukami. Zarazím sa keď počujem o zásobách. Vždy nám vraveli, že všetko jedlo si vyrábame tu a základné suroviny nám posielajú zo Systému.

„Uvedomila som si, že Systém sa pokúša o jediné: vybrať z ľudu tých najlepších podľa ich pravidiel a potom ujsť odtiaľto preč a Stanicu nechať napospas osudu. Bez podpory z vrchu by dlho nevydržala, je už veľmi stará,“ Philippa o tom hovorí akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec, no ja nemám odkiaľ vedieť také podrobnosti.

„Ešte sa nestalo, že by niekto opustil Systém. Ja som to však urobila, aby som si plnila pôvodnú úlohu, spravila som to pre blaho ľudí. Útek som plánovala dlho, sama a v tichosti. Podarilo sa mi získať univerzálny heslovník, vďaka nemu som prišla na heslo ku ktorýmkoľvek dverám. Po nociach som sa snažila spojiť so svetom dolu. Raz moju správu zachytil Tobias,“ otočila sa k nemu.

„A to sme už začali plánovať vo veľkom. Potom, v noc úteku som sa zviezla nákladným výťahom do kuchyne a bežala sem. Ale predstav si, bola úplná tma, svietila som si len malým svetielkom a cesty som si už vôbec nepamätala. Mala som pocit, že blúdim v kruhu ale cestu som našla a už istý čas som tu úspešne ukrytá a Systém o mne netuší. Len pre tvoju informáciu, o Systéme neviem všetko, bola som len pracovníčka na nižšej úrovni, veľké tajomstvá, sú mi stále záhadou, no mám...Zlom má plán!“ rázne prikývne.

„Plánujeme Systém potopiť zvnútra,“ prehovorí Jack hrdo.

„Ako?“ zaujíma ma.

„Na to potrebujeme vás dvoch, našich falošných vyvolených“ zasmeje sa Tobias. Pozriem sa na Andrewa, ten sa tvári znudene, akoby to isté už počul veľakrát odpredu-odzadu. Všimne si, že naňho vyvaľujem oči, pokrčí plecami.

„Už je takmer čas večere,“ pozrie sa Philippa na hodinky, „mali by ste sa vrátiť na cely,“ Primrznem ku stoličke, to snáď nemyslí vážne!

„Myslela som, že keď spravím test, som voľná!“ zamračím sa na Philippu.

„Je mi to ľúto, Jeesa, no ak chceme zostať v utajení, musíš to tam ešte nejaký čas pretrpieť...“

„V štyridsať osmičke netrpím!“ skočím jej do reči, „Len som dúfala, že ako členka Zlomu budem mať väčšiu slobodu!“ otočím sa na podpätku a odchádzam z miestnosti.

„Čakaj!“ zavolá na mňa Philippa, „Všetci členovia, musia byť v spojení,“ Podíde ku mne a do ruky mi strčí malý tvrdý balíček obalený v tmavej látke.

„Nie je ťažké ho ovládať,“ uškrnie sa Tobias.

Bez pozdravu alebo poďakovania opustím miestnosť, prejdem chodbou a nakoniec sa sama zavriem v cele. Hodím sa na posteľ a oči vyvaľujem na strop. Nie som zmätená, nie som ani prekvapená, ani sa nehnevám, ani nemám strach, no aj tak cítim to čudné brnenie v končekoch prstov. Od pridania sa k Zlomu som si sľubovala zmenu. Čakala som, že ak som pre nich taká potrebná, budú sa ku mne správať úctivejšie a nezavrú ma späť tam odkiaľ som vyšla.

Premýšľam aj nad Philippiným plánom a dôvodmi. Zrejme je jedna z mála, ktorej záleží aj na iných. Teraz, keď som v Zlome, neviem, či mám svoju úlohu plniť pre iných alebo skôr pre seba. Pomôže mi to k slobode, tak sa zdá, že existuje cesta von. Už sa začínam v úvahách strácať, keď si spomeniem si na balíček, ktorý ešte stále zvieram v rukách.

Sadnem si a rozviažem na ňom šnúrku. Vrecko skončí na zemi a ja prevraciam nejakú malú plochú vecičku. Má to slúžiť na komunikáciu, ale netreba to nejako spustiť alebo...? Objavím na nej malý strieborný gombíček, a keďže nič iné mi nenapadá stlačím ho. Veľký displej blikne, následne sa na ňom ukážu prepletené farebné pásiky, keď zmiznú ukáže sa, že tento malý inteligentný prístroj odo mňa chce osobné údaje. Len veľmi nerada vyplním všetky okienka, obrazovka reaguje na môj dotyk a keď sa dotknem okienka, na spodku obrazovky mi vyskočí malá klávesnička. Obrazovka sa zmení, teraz pred sebou vidím znak Stanice – biela silueta lode na modrom podklade.

Po chvíli prídem na to, že tento prístroj neslúži len na komunikáciu, má aj veľa iných funkcií napríklad môžem fotiť, teda vytvárať verné obrázky toho čo je predo mnou, alebo sa môžem hrať nejakú hru s krížikom a guličkou, ktorej pravidlá som ešte nepochopila. Rozhodnem sa zistiť ako sa dá cez to komunikovať, ťuknem na jednu časť obrazovky a ukážu sa mi možnosti komu sa môžem ozvať. Sú tam len mená členov Zlomu aj s fotkami, aké všetkým robia vo vedení raz do roka.

A tak už počujem zvláštne bzukanie z prístroja, snažím sa spojiť s Andrewom, no bol prvý v rade.

„Čo je?“ ozve sa odkiaľsi jeho hlas a ja sa zľaknem. Keď si uvedomím, že ten zvuk vyšiel z malého komunikátora prehovorím:

„Nič vážne, len skúšam ako to funguje,“

„Volá sa to mobilný telefón, alebo mobil alebo telefón, vyber si,“ začujem jeho smiech.

„Ok, tak je to telefón. Ako to funguje?“ som zvedavá. No Andrew mi nevie odpovedať, tak radšej zložím. Opriem sa o stenu, predsa len je to lepšie ako doteraz, mám nejakú zábavku a čaká ma dobrodružná budúcnosť.

Ozve sa hlasné zvonenie a všetky dvere sa otvárajú. Dnu vtrhne strážnik a na ruky mi nasadí putá.

„Hej, čo je?!“ okríknem ho, ešte rozospatá. Výhoda toho, že som neustále sama a nemám nič na práci, je, že si môžem kedykoľvek dať šlofíka.

„Buď ticho, Whitersová!“ tlačí ma von zo štyridsať osmičky, „Dneska je ceremónia!“ Aha, bola som presvedčená, že mám ešte týždeň.

Bola som tam zatvorená pekne dlho, ani neviem koľko, stratila som pojem o čase. No, som presvedčená, že na moju nastávajúcu úlohu som perfektne pripravená. Každý deň nám Philippa poslala textovú správu, kde bolo zhrnuté, čo všetko musíme vedieť. Poctivo som sa to nadrvila a teraz sa teším na Rosin výraz, keď sa moje meno ukáže na tabuli vyvolených.

Vyvolení sú vždy dvaja a na ich vyhlásenie sa vždy všetci dívajú, dokonca aj väzni. Preto teraz kráčame v dvojstupe k výťahu. Slimačím tempom postupujeme do Auly, kde nad balkónom visí veľká biela tabuľa, na ktorej sa momentálne zobrazuje odrátavanie minút do vyhlásenia.

Viem, že tabuľa zobrazí moje meno, lebo Philippa to tak zariadila, je to súčasť nášho plánu. Ja a Andrew zohráme úlohu vyvolených, odvedú nás do sekcie Systému a tam budeme mať možnosť Systém zlomiť. Ešte nevime ako, Philippa to má premyslené, všetko sa dozvieme v pravej chvíli.

Vychádzame na balkón, miesto z ktorého sa k Systémovému výťahu takmer nedá dostať. Obyvatelia spodného poschodia vždy stoja tam, aj tak nikto z nich nebude vyvolený. Doteraz som vždy sedávala na stoličke dolu, rovno pred výťahom. Vyvolení sú najčastejšie vybraný spomedzi školopovinnej mládeže, preto táto skupina sedí najbližšie k výťahu. Hrnú sa sem zástupy ľudí a hľadajú si miesta s čo najlepším výhľadom na tabuľu.

Vstupné dvere sa zatvoria, tabuľa ukazuje samé nuly. Zaznie hudba a niektorí dospelí tlieskajú, deti sú príliš vypäté. Celý ceremoniál netrvá dlho, som rada, putá mi omínajú zápästia. Žena z vedenia prednesie reč, nevnímam ani slovo a prvýkrát vo svojom živote aj sledujem tabuľu, čakám na výsledky. Žena odíde od mikrofónu a nahradí ju nejaký guľatý chlap. Tie mená chcem vidieť ako prvá, hneď ako sa zjavia. Je ticho, teraz už všetci upierajú zrak na tabuľu, tá blikne a ukážu sa nej červenou napísané mená: Andrew Milde, Jeesa Whitersová. V sále je šum, každý sa obzerá a nakoniec zrakom zastaví na balkóne, kde obaja stojíme. Počujem ako niekto kričí, že to musí byť omyl. Spokojne sa usmievam, všetko ide podľa plánu. Dvere výťahu sa pomaly otvoria a odhalia jeho červené vnútro. Strážnik, ktorý ma vytiahol zo štyridsať osmičky, na mňa poškuľuje.

Cez húf väzňov sa predierajú ľudia z vedenia, prikážu, aby nám dali dolu putá. Vedú nás dolu po schodoch, kráčam vedľa Andrewa, ktorý ako je už uňho zvykom si žmolí rukáv. Vojdeme do uličky oproti výťahu, žiaci sediaci na stoličkách vykrúcajú krky, aby na nás čo najlepšie videli. Vpredu, celkom pri výťahu zazriem Rosu, v tvári je celkom červená od hnevu. Keď prechádzam okolo nej potichu poviem:

„Je to pre tvoje dobro, Rosa!“ Pred výťahom zastaneme, tradične sa máme ukázať ľudu. Potom zabliká svetlo nad výťahom, musíme nastúpiť.

Dvere sa zatvoria, počujem len hukot motora.

„Tak, a prvú časť máme za sebou,“ vydýchnem, nerada si to priznávam, no aj napriek Philippinmu premyslenému plánu som mala obavy, že to nevyjde.

„Myslím, že niečo je zle,“ ozve sa Andrew.

„Myslíš to všeobecne, alebo, že jeden z nás urobil niečo zle?“ chcem si to ujasniť.

„Tak, to neviem. Len mám pocit, že sa niečo pokazí,“ pokrčí plecami.

„Potom musíme dúfať, že sa mýliš,“ neviem do akej miery sa mi podarilo zamaskovať strach a obavy, ktoré sa po necelej minúte opäť vrátili. Zvyšok pomalej cesty sme ticho.

Keď sa dvere otvoria, ovanie nás silná kvetinová vôňa. Pred výťahom už čakajú jeden chlap a jedna žena. Privítajú nás a každého odvedú iným smerom, je to tu totiž rozdelené na dve krídla, ako dolu, lenže tu je jedno len pre ženy a jedno len pre mužov. Mám z toho strach, styk s ľuďmi mi nerobí po tom dlhom čase osamote dobre. Prechádzame priestrannou chodbou s kobercom na zemi a zdobnými lustrami, je to niečo celkom iné ako prázdne chladné úzke ledva osvetlené priechody dolu. Tá žena mi ukáže moju novú izbu, už podľa dvier viem, že bude ohromná.

Nemýlila som sa, izba je obrovská je v nej posteľ, do ktorej by sa zmestili aspoň tri také, ako na ktorej som spávala na štyridsať osmičke, s modrou prikrývkou zdobenou akýmsi ornamentom pripomínajúcim kvapky. Tiež je tam veľký šatník, písací stôl a okná sú ukryté za dlhými závesmi z podobnej látky ako je prikrývka na posteli a čomu nemôžem poriadne uveriť, hrubý mäkký koberec pod nohami.

„Zabývaj sa,“ usmeje sa žena a zatvorí dvere.

Vyzujem si jednotné čierne topánky, hodím ich do kúta a užívam si chôdzu po niečom takom príjemnom ako koberec. Napriek tomu, že viem akých svinstiev sa Systém dopúšťa, páči sa mi tu. Je až neuveriteľné ako môžu byť ľudia žijúci na takom krásnom mieste, takí negatívny.

Odrazu, akoby ma pípanie telefónu prebralo z tranzu. Zdvihnem:

„Čau, tak ako, prežil si transport?“ Počujem len tiché hmkanie.

„Čože?“ nalieham naňho.

„Aj ty máš z toho všetkého taký zvláštny pocit, akoby...?“

„Sa mi to páčilo? Hej, presne tak sa cítim, páči sa mi to a zároveň hnusí. Neviem čo si mám myslieť...no vlastne už začínam chápať čo si mám myslieť. Chcú aby sa mi to hneď na začiatku zapáčilo, aby som nemala zbytočné otázky a bola ochotná ich na slovo počúvať!“ rozohním sa a prechádzam z jednej strany izby na druhú. Áno, páči sa mi to, ale viem, že nebudem schopná prijať toto miesto ako svoj nový domov, na to je príliš priestranné a ozdobné.

„Na to by som neprišiel, ja zas začínam chápať, prečo ťa Philippa prijala za členku,“ zachechce sa, „Vieš, na začiatku sme si čítali tvoje zložky a Philippa nebola nadšená tým tvojím nepriateľstvom voči...,vlastne, voči všetkému. Bála sa, že nebudeš chcieť spolupracovať, že budeš príliš podozrievavá alebo tak. Prekvapila si ju, tým, že si nepriateľská len k tým čo ti ubližujú...“

„Pochopila som, a prečo ma to vlastne prijala?!“ preruším ho.

„Noo, preto, že rýchlo chápeš veci, no proste vieš dôjsť na to čo chcú iní ľudia dosiahnuť,“ hovorí potichu. Mlčím, nikdy som túto svoju schopnosť nebrala ako niečo pozitívne, len ma stále utvrdzovala v presvedčení, že dnešná spoločnosť je zruinovaná a niet návratu späť. Dá sa povedať, že som z väčšej časti mala pravdu.

„Jeesa, si tam?“ ozve sa Andrew.

„Končím, musím si niečo premyslieť,“ zamrmlem neprítomne a zložím. Systém sa síce tvári, že sa od vedenia Stanice líši, no nie je to tak. Obaja chcú, aby ľudia poslúchali. Dolu majú prísne pravidlá a tresty v podstate za nič, ľudia poslúchajú zo strachu. Tu hore, vhodia vybraných ľudí do luxusu, aby poslúchali z vďačnosti za toľkú štedrosť.

Je mi z toho zle, keď si predstavím, že sa mi ten koberec páčil, skrivím tvár. No, ale keď už som tu a toto je moja izba, mala by som ju podrobne preskúmať. Otvorím šatník, je plný rôznych šiat, topánok, opaskov, nohavíc a doplnkov. Sú to veci, ktorým nerozumiem a ani som nemala čas porozumieť, keď sa všetci musia obliekať rovnako, je to pochopiteľné. Prejdem k stolu a postupne pootváram všetky zásuvky, sú v nich perá, zošity, papiere a rôzne ďalšie potreby na písanie alebo kreslenie. Vedľa šatníka je ešte jedna otvorená skrinka, sú v nej naskladané knihy, sošky na ozdobu, prázdne rámčeky a poličky na osobné veci, ktoré by už iste mali doraziť. Dúfam, že moja škatuľka po rodičoch prežije cestu. Takisto je tu aj veľká tmavá obrazovka, leží pod ňou návod na používanie, podľa popisku je to televízor.

Nemám náladu, skúšať všetky jeho funkcie, preto otvorím dvere do kúpeľne, tieto je perfektne vidno a sú stále otvorené. Kúpeľňa je asi taká veľká ako izba, je v nej veľká vaňa aj sprchovací kút, zrkadlo, ktoré zaberá celú stenu a dokonca aj sauna, ktorá neviem na čo má slúžiť.

Vyzerám naozaj ošumelo v mojom rozgajdanom úbore a vlasy mi za ten čas vôbec nepodrástli!

Keď už mám v dispozícii iné šaty a sprchu, prečo to nevyužiť. Tak si napustím vaňu a vleziem do nej, nikdy som sa nekúpala vo vani, tak si to plne vychutnávam. Vyskúšam šampóny z poličky a nakoniec sa zabalím do hebkého uteráka.

Práve si chcem niečo vytiahnuť zo šatníka, keď sa obrazovka televízoru sama rozsvieti. Vidím tvár akejsi ďalšej ženy, ktorá mi následne oznámi, že sa koná uvítací večierok, mám sa slušne obliecť a o pol šiestej ma niekto príde vyzdvihnúť. No pekne! Neviem presne čo sa považuje za slušné oblečenie a...zarazím sa, odkedy sa riadim pokynmi iných?! Spravím si po svojom!

Takže, toto je odkaz pre tých, ktorí čakali, kým to tu bude, a možno takí neboli, no nezbláznim sa. Trvalo mi to tak dlho preto, lebo som mala talentovky, konkrétne dnes, musela som sa pripravovať, takže na úpravu tohto mi nevyšiel čas, len kresliť a kresliť :D. Ale teraz dlhší čas nič nebudem mať, takže tretiu čas tu snáď uvidíte skôr ako túto ;D

A za prípadné chyby sa ospravedlňujem.

A taký koment by ma potešil :D

[ » na začiatok « ]