No nazdar, ľudia, netuším či vás to zaujíma alebo nie, no ale napíšem to sem :D...na konci predchádzajúcej časti som písala, že by táto mohla byť skôr, tak vidíte, nestalo sa :/.

________________________________

Bežím po chodbe ako o život, dúfam, že nezablúdim. Zahnem za roh, už vidím dvere do svojej izby, vrazím do nich a následne sa sebou zabuchnem. Zvalím sa na posteľ a v duchu si opakujem, že Systémového večierku sa už nikdy nezúčastním. Strávila som tam asi desať minút a zrejme z toho budem mať traumu na celý život. Keď sa nad tým spätne zamýšľam, vlastne ani neviem, prečo som cítila potrebu sa odtiaľ čo najskôr vypariť.

Vyzdvihla ma nejaká ženská, ktorá chcela silou-mocou konverzovať. Skončilo to tak, že ona kládla otázky a ja som odpovedala odpoveďami ako: áno, nie, možno, neviem a naštvaný pohľad- tá patrila k najčastejším. Kľučkovali sme na prvý pohľad identickými chodbami, až sme dorazili k preskleným dvojkrídlovým dverám. Za nimi bola miestnosť plná ľudí, stolmi s jedlom a pitím a na jednom konci s rečníckym pultíkom. Keď sme vošli, všetci na mňa upierali zvedavé aj opovržlivé pohľady. Na podobné reakcie som bola zvyknutá, takže som s úsmevom na perách prešla k prvému stolíku a naložila si na tanierik obložené chlebíčky. Vedela som, že nie som vhodne oblečená, preto na mňa tak čumeli. Bola som taká zahĺbená do konzumácie, že som si ani nevšimla, že od chrbta ku mne niekto prišiel, spamätala som sa až keď ma poťukal po pleci. Skoro som pustila tanierik na zem, ten niekto bol Andrew. „Awdrve nmžeš nu sub upuzrť nujk onuk?!“ dostala som zo seba s plnými ústami. Ani sa ma nestihol spýtať, čo som tým myslela, keď k pultíku prišiel dajaký vyškerený chlapík v obleku a spustil uvítaciu reč plnú bezvýznamných zdvorilostných fráz, pre vedúcich typické! Z papierika prečítal moje meno a ešte spravil chybu v mojom priezvisku, prečítal Writensová! „Tak ťa tu medzi nami vítame, uvedomujeme si, že takáto náhla zmena prostredia môže byť pre teba ťažká, no veríme, že si s tým poradíš, rovnako dobre ako s tým množstvom matematických hádaniek...“ Pch, neznášam matiku! „...ktoré si vyriešila. Vybrali sme ťa z množstva iných, vďaka tvojej nezvyčajnej poslušnosti a prínosu pre tvoju vekovú skupinu, bola si im príkladom a my si ceníme, keď niekto vie čo je jeho povinnosť a čo naopak nesmie nikdy dopustiť, veríme, že po skončení prípravného kurzu budeš pre nás rovnakým prínosom...“ „Kecy!“ zahundrala som a v duchu preklínajúc Philippu sa dala predierať pomedzi ostatných k dverám. Pootvorila som ich a vykĺzla von, skôr ako chlapík v oblečíku stihol dokončiť svoju reč.

Rozmýšľam, či z toho nebudem mať problém, pravdepodobne zistia, že som zmizla. Posadím sa, keď mi zrak padne na stolček s televízorom, opäť sa usmievam – moja pruhovaná krabička dorazila. Hneď k nej pribehnem a otvorím ju, nech skontrolujem, či nič nechýba. Zošit so všeličím, Rosou premenovaný na denníček, malá nádobka s farebnými korálkami, náprstok, tmavomodrá stužka, kúsok kože z jednej strany popísaný nejakými zvláštnymi hakybakmi a nakoniec vec mne neznáma, tmavý valček so zámkom na trojmiestny číselný kód. Musela mi ho tam prihodiť Philippa, no ako mám vedieť čo s ním? Prehadzujem ho z ruky do ruky, pridržiavam pred očami, svietim naňho, púšťam na zem. Objavím však len ďalšiu hádanku, na valčeku sú napísané tri znaky veľmi podobné tým, na mojom kúsku kože. Neviem čo s tým, tak valček vložím späť do škatuľky a idem pohľadať informácie o spomínanom prípravnom kurze.

_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _

Práve sa skláňam nad veľkým kusom papiera a zakresľujem naň chodby a pridávam popisky. Oči ma nepríjemne pália, no západnú časť musím už konečne dokončiť. Je to neuveriteľné, no je to tu nečakane členité a všetky chodby k tomu ešte vyzerajú celkom rovnako. Aj tak si myslím, že ručné kreslenie mapy, je zbytočné, ale Philippa na tom trvala. Aspoňže v tom nie som sama, Andrew pracuje na druhej polovici, a ide mu to oveľa ťažšie ako mne. Naškriabem posledný popisok: červená chodba s extrémne gýčovou vázou a s úľavou si vystriem chrbát a precvičím si prsty. Zložím mapu, vložím ju medzi papiere do prvej zásuvky, ktorú zavriem, zamknem a kľúčik si vložím do vrecka. Vbehnem do kúpeľne, narýchlo sa osprchujem, oblečiem si pyžamo a skôr ako vleziem do postele si nastavím budík na skorú hodinu, aby som mohla pokračovať v pátraní.

Takýto režim je veľmi únavný, celé noci som na nohách a vkladám si do pamäti koľkokrát musím odbočiť, ak sa chcem dostať do zasadačky alebo, v ktorej chodbe visí na stene obraz dievčatka s kvetinkami a, v ktorej je zase váza s umelými tulipánmi. Potom nasleduje deň plný pretvarovania a potláčania svojej osobnosti počas prípravného kurzu. S veľkým vypätím sa snažím nedať najavo, že sem ani náhodou nepatrím. Zatiaľ sa tam učíme o častiach tohto poschodia a ich zameraní, no sľubujú nám aj exkurzie. Poctivo si píšem poznámky, lebo to sa môže naozaj hodiť. Zaujímavé je, že je nás v triede celkom dosť, tak ako dolu v škole. Naozaj neviem ako je to možné. Potom, ideme na obed do jedálne, a potom kurz pokračuje. Skončíme až neskoro poobede, vtedy musím vydolovať v hĺbky pamäti informácie do mapy a potom ich aj preniesť na papier.

Ani si poriadne neuvedomím, že spím a už mi zvoní budík. Prevalím sa na druhý bok a snažím sa v tme nahmatať ten hlučný prístroj, nech vypnem zvonenie. Nakoniec sa mi to podarí a pri tej príležitosti zapnem aj lampičku na nočnom stolíku. Schmatnem vyfasovanú tašku so znakom Stanice na jednej a veľkým ornamentálnym S na druhej strane. Nahádžem dnu písacie potreby a hodím ju na posteľ, potom sa bežím obliecť. Keď som hotová, vybehnem na chodbu, rozsvietim baterku a vyberiem sa smerom ku galérii. Prejdem štyrmi modrými chodbami, dvoma zelenými a nakoniec vojdem do červenej zóny, ktorá je na kraji západnej časti, tá slúži na bývanie. Prejdem do galérie, alebo inak povedané, oddychovej zóny. Je to tu oveľa svetlejšie a priestrannejšie ako na západe, na stenách visia moderné obrazy, na ktoré je výborný výhľad z kožených sedačiek. Prechádzam stredom chodby a (cítim sa ako pán) snažím sa neprehliadnuť žiadny detail. Za chvíľku sa ocitám pred rozhodnutím, ktorou chodbou sa vyberiem, rozhodne za mňa zvedavosť. Totiž, informačná ceduľka hovorí, že ak pôjdem chodbou naľavo, uvidím panoramatické okienko. Netuším čo by to mohlo byť, preto pridám do kroku a ani si nevšimnem obraz pokrývajúci celú stenu. A keď ho konečne uvidím, som sklamaná, nie je to žiadne okienko, iba polkruhový výklenok s krajinkou namaľovanou na stene. Vrátim sa teda späť a vyberiem sa druhou chodbou. Galéria nie je nijako extrémne veľká, takže som ju stihnem prezrieť celú, dokonca, sa takmer dostanem na druhú stranu, ale dvere sú zamknuté.

_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _

Ručička hodín práve ukázala na šestku, zabuchnem zošit a vyskočím na nohy. Na chodbe si prehodím tašku cez plece a zamierim na wc-ko, musím si skontrolovať správy od Philippy.

„Hej, Whitersová!“ kričí na mňa Rosa 2 alebo 3 vlastne až po 5.

Otrávene sa otočím: „Čo je?“

„Tú exkurziu máme až po obede,“ volá sa Ivy alebo tak nejako.

„Viem!“ a dám sa na odchod.

„Ale jedáleň je opačným smerom,“ široko sa usmeje a ja prevrátim očami, myslí si aká je dobrosrdečná, keď chce všetkým pomáhať, no neuvedomuje si, aké je to otravné. A také sú tu všetky!

„Nejdem do jedálne!“ rázne otvorím dvere a vojdem dnu. Z vačku vytiahnem telefón a zistím, že Philippa mi naozaj písala. Gratuluje nám k dokončeniu mapy a vraví, že by sme mali nájsť miestnosť plnú obrazoviek niekde v strede poschodia, neďaleko výťahu. Mala by som naozaj ísť na obed. Idem presne proti prúdu všetkých ostatných, už sú po obede. Vtrhnem do prázdnej jedálne a nahlas pozdravím kuchárku, ktorá chcela práve zatvoriť okienko, vyzerá trocha vykoľajene.

„Tak čo, aký bol deň?“ opýtam sa jej s úsmevom, kým ona mi mlčky napĺňa tanier polievkou. V pozadí zazriem ďalšiu postavu, ktorá drhne taniere, ako na mňa výhražne pozerá. Vezmem tácku a bez poďakovania odchádzam k stolu. Rýchlo to zhltnem, odnesiem tácku a trielim na exkurziu do kontrolného strediska.

Pred sklenenými dverami už stoja všetky moje spolužiačky dívajú sa na hodinky a jasne prejavujú rozhorčenie nad mojím „neskorým“ príchodom. Je pravda, že trocha meškám, ale tak isto aj pracovníci v kontrole. V tej chvíli sa však dvere otvoria a vynorí sa z nich akási úradníčka v slušivom kostýmčeku a už nás ženie dnu.

„Chvíľku tu počkajte, niekto si po vás príde,“ povie a spokojne si odkráča preč. Naozaj to bola len chvíľka, spoza provizórnej stienky vyjde ten vyškerený chlapík z uvítania.

„Toto je zlé,“ pomyslím si a rýchlo sa prikrčím aby ma spolužiačky zakrývali. Tentoraz našťastie nemá nijakú reč, lebo to by bola moja smrť, len nás hneď zavedie do miestnosti osvetlenej len modrastým svetlom z toho nespočtu obrazoviek na stenách. Zamrazí ma, tuším mám skutočne šťastie!

„Naše stredisko má na starosti poriadok na celej stanici. Aby sme teda mali všetko pod kontrolou sú všade porozostavované kamery. Tuto,“ ukáže na obrazovky, „môžeme vidieť čo snímajú,“ Zadržím dych, čo ak ma videli ako sa potulujem po chodbách po večierke?

„Ale nebojte sa, v izbách kamery nie sú. Vlastne ani na spodnom poschodí, kde je liečebná a prevýchovná jednotka, oni sa o bezpečnosť starajú sami,“ pokrčí plecami akoby to bola úplne samozrejmá vec a on nám to len pre istotu pripomenul. Aj Ivy a jej súbor Ros sa tak tvári, a tak som rada, že sa stále krčím vzadu.

„ A v noci keď je zhasnuté nesnímajú, aj tak by nič nebolo vidno a veď v noci predsa všetci spia!“ zakončí s úsmevom.

„Ako kto,“ odpovedám mu v duchu a zívnem. Vyškerený chlapík nám ukazuje, čo všetko je cez kamery vidno, zabávame sa na Simonsovej ako tancuje vo svojej kancelárii mysliac si, že ju nikto nevidí (nikto si však nevšíma istého muža, ktorý práve v jedálni kradne vydličky).

„Už dúfam chápete, prečo tu chcú všetci pracovať, je to veľmi zábavná práca,“ hovorí keď nás vyvádza von. Zvyšok triedy je už vonku, no ja ešte ako rozčarovaná civiem na obrazovky a vravím si, že vedieť sa sem dostať bude zrejme pre úspešnosť našej misie veľmi dôležité, ak nie potrebné.

_ _ _ _ _ _ _ _ _

Ja: Čav, nehovorí ti to niečo?

Andrew: Malo by mi?

Ja: Veď sa len pýtam, či náhodou.

Andrew: Čo to vlastne je? Odkiaľ to máš?

Ja: Philippa mi poslala krabičku s mojimi vecami a prihodila mi dnu taký valček a na ňom sú tieto znaky a ešte zámok na kód. Myslím, že vo vnútri je niečo dôležité, ale keďže je tam ten kód neviem sa k tomu dostať.

Andrew: A to ti nenapadlo, že tie znaky sú vlastne ten kód?!

Ja: Napadlo, ale to tam nemôžem len tak dať, čísla potrebujem.

Andrew: Jaj, čísla?? Tak ich skús nejako premeniť!

Ja: Nechápeš, že tie znaky neviem premeniť na čísla?!!

Andrew: Ako som to mal akože vedieť?

Ja: Tak, že by som ti asi nepísala! Ale naozaj ti nič nenapadá, určite si tie znaky niekde nevidel?

Andrew: Veď vravím, že nie. A ty si ich náhodou niekde nevidela?

Ja: Nóó, hej.

Andrew: Čo nehovoríš?! A kde?

Ja: Na kúsku kože, čo mám v tej mojej krabičke, tam je veľa takýchto znakov...

Andrew: Ako sú tam, každý len raz, alebo sa aj opakujú. Stĺpce, riadky, medzery? Nejde z toho nejako vydedukovať aké čísla by mohli predstavovať?

Ja: Vieš čo, radšej ti to odfotím, lebo už som z toho jeleň.

Tak tu je to, nejaký geniálny nápad?

Andrew: Jeden by bol.

Ja: Tak skús

Andrew: Ty skús zrátať počet tých znakov.

Ja: Ktorých???

Andrew: No ktorých asi?! Koľko je tých na valčeku na koži.

Ja: Nechápem

Andrew: Že koľko je na koži tých znakov, čo sú napísané na tom tvojom valčeku, čo si dostala od Philippy. A každý počet jedného druhu znaku je potom jedným číslom v kóde.

Ja: Myslím, že tej prvej časti rozumiem, ale tú druhú radšej dovysvetli!

Andrew: Neviem už ako ti to inak vysvetliť.

Ja: Nemôžeš ich ty zrátať, veď som ti poslala obrázok, tak aký je problém?

Andrew: Veď dobre, dobre, už to mám. Prvý znak, ten čo vyzerá skoro ako blesk, tých je tam 6, to akoby srdce je len jedno a to m-ko s fajočkou je tam 4-krát. Spokojná?!

Ja: Až keď budem mať dôkaz, že táto tvoja teória platí, idem to skúsiť.

Andrew: Tak?

Ja: Vieš o tom, že si génius, lebo ono to fakt fungovalo! Vo vnútri je dačo čo vyzerá ako trocha ťažšie strieborné pero s gombíčkami a obrazovečkou a s niečím čo vyzerá ako svetielko...

Andrew: A máš tušenie, na čo by to mohlo byť?

Ja: O chvíľu snáď budem, volám Philippe.

A tým sa naša písomná komunikácia preruší. Priložím si telefón k uchu a počúvam ako zvoní. Philippa zdvihne až po dlhom čase a mierne rozospatým hlasom prehlási, že spala a nepočula zvonenie. Pozriem sa na hodinky a uvedomím si, že je po polnoci. Ospravedlním sa jej a opýtam sa na to strieborné pero.

„Ach, no tak gratulujem, prišla si na kód...“

„Prišli sme!“ opravím ju.

„Tak prišli ste na kód, teraz máte heslovník, prepáč, ak to bolo veľmi zložité, no bála som sa, že by ti mohli krabičku prehľadať a heslovník by spoznali a nedovili by ti ho mať...“

„Ako sa používa?“ skočím jej do reči.

„Keď chceš otvoriť nejaké zaheslované dvere, čo sú tam hore skoro všetky, ak sa teda niečo nezmenilo, musíš ho priložiť k miestu, kde máš zadať heslo, stlačíš to tlačidlo a heslovník ti zmeria heslo. To sa ti potom ukáže na obrazovke...“

„Pomalšie, prosím, píšem si to.“ zvolám s telefónom zakvačeným medzi plecom a uchom, nech môžem písať. Zopakuje všetko čo povedala predtým a ja rýchlo škriabem na papier až to nepríjemne píska.

„Z obrazovky ho potom opíšeš. Ak je tma môžeš si rozsvietiť baterku, to je to druhé tlačidlo. Nie je to nič zložité, myslím,“

Súhlasím, tak sa jej poďakujem a zaprajem dobrú noc. Nemám náladu sa ešte dohadovať s Andrewom, preto mu napíšem.

Ja: Dobrú, ako to funguje ti poviem zajtra.

Odložím telefón a radšej sa dám do skúmania heslovníka. Stlačím prvé tlačidlo, jasné svetlo mi zasvieti rovno do očí. Vykríknem. Pred očami vidím nejaké čudné farebné fľaky, áno, to bude od toho svetla. Skúsim to druhé, niečo pípne, obrazovka zabliká, no ukáže sa na nej nápis: Error.

Prevrátim očami a hlavu si hodím na vankúš, hneď ako privriem oči, spím ako zabitá, veď akoby aj nie, všetky tie počty a technika ma úplne vyčerpali.

____________________________

Ak ste sa dostali až sem, gratulujem, a som rada. A dajaký ten koment by ma potešil :).

[ » na začiatok « ]