Kapitola:
Pridaná: 2.3.2015, 21:10:30
Čítaná: 962×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Jeesa Whitersová, Andrew Milde, Philippa Daviesová a spol.
Stručný dej: Keď si to prečítate, zistíte :D

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » časť 1. 2 » časť 2. 3 » časť 3.

Dívam sa do tej čierno-čiernej prázdnoty, o ktorej by som sama nikdy nepovedala, že je voda. Ono to však je voda, učili nás to v škole. Učili nás aj o svete tam vonku, že vraj je veľký a priestranný, no ja neverím, že sa zachovalo niečo iné okrem tejto špinavej stiesnenej bubliny na dne Oceánu. Čo vlastne je Oceán nikto netuší, alebo možno aj tuší, len si to nechce priznať. Oceánu sa všetci boja, lebo podľa toho čo nám zachovali predchádzajúce generácie je všade naokolo, no nemôžme ho vidieť, je to čosi čo nám ovplyvňuje životy, no my si to vôbec neuvedomujeme. Rosa vraví, že Oceán je synonymum pre slovo svet.

Podľa mňa je to hlúposť! Svet je svet, alebo skôr bol, svet je miesto kde žijeme, lenže toto čo máme tu nie je svet, nie je to miesto a toto nie je život. Žijeme no napriek tomu sme všetci do jedného mŕtvi. Je to stiesňujúci pocit, ešte stiesňujúcejší ako prechody cez úzke chodby.

Som sama, vždy som bola sama, rodičov som nepoznala, podobne ako všetci ostatní. Deti a dospelí bývajú v dvoch krídlach Stanice a nestretávajú sa. Najlepšie to majú tí, čo majú sedemnásť, tí chodia do ľavého krídla na prehliadky aby vedeli čo ich čaká. Na to mám ešte čas.

Teraz musím riešiť úskalia samoty na liečebnej bunke číslo 48. Tá chudera Sprška Simonsová ma udala! Niežeby som spravila niečo zlé, vlastne, spravila, moja najväčšia životná chyba bola, že som sa vôbec narodila. Tu na Stanici platia prísne pravidlá a štandardy. Kto vystúpi z radu je automaticky diskriminovaný, všetci naňho ukazujú prstom a nikdy viac s ním neprehovoria, lebo je iný a kto je iný je zlý. Ja som zlá, aspoň podľa nich. Simonsová jednoducho nechápe, že nie každý má potrebu zhromažďovať si okolo seba priateľov, ja si pokojne vystačím aj sama. To som jej aj povedala, keď si ma zavolala do svojej kancelárie. Ona mi však oponovala tým, že bez práce iných ľudí by som neprežila, že vraj potrebujem jedlo a pitie, ktoré krvopotne vyrábajú naše kuchárky, dôležití sú aj tí, ktorí opravujú prechody a mostíky, podopierajú stropy a zaplátavajú diery v tesnení, inak by sme sa tu utopili a veľa, veľa ďalších táranín, ktoré som nemienila počúvať. Na prežitie nepotrebujem ani opravárov ani kuchárky, aj tak ma pri živote drží len nenávisť k Systému.

Celé je to zvrátené! Viem, že kedysi mali ľudia na výber čo budú robiť a s kým budú bývať. Neviem si to predstaviť, netuším čo je to sloboda, nikto to netuší. Zavreté sú tu už celé generácie.

Po návšteve u Simonsovej som sa pobrala na svoju bunku, hovorím svoju, ale vlastne nebola moja, teraz som sa o ňu delila s Rosou, milým inteligentným dievčatkom, z ktorého by sme si mali brať príklad, ako zvykla Simonsová opakovať. Áno, Rosa je mojím presným opakom, váži si systém a robí všetko pre to aby ju Systém vybral ako svoju vyvolenú a mala možnosť pridať sa k nemu. Chápem, že nerozumieš systému Systému, nerozumie mu nikto, ani jeden z vyvolených za celé tie roky mu nerozumel- preto je celá naša spoločnosť v troskách.

Ja mám akú takú predstavu- Systém je taká tá riadiaca jednotka, čo vie o všetkom všetko a má pomáhať ľuďom prežiť tento mŕtvy život. A kvôli tomuto ma sem zavreli, aby ma liečili a vybili zo mňa všetky predstavy o budúcnosti a o Systéme. „Systém je tajomstvo!“ povedala mi Rosa, keď som ju oboznámila so svojimi myšlienkami, to bolo naposledy čo som sa s niekým o niečo podelila. Potom som pochopila, že ľudia sa vždy budú chcieť navzájom zruinovať, nedovolia tomu druhému aby mal väčšie šťastie ako oni, ak to ide, urobia pre to čokoľvek. Rosa sa zhrozila, akékoľvek myšlienky o Systéme sú zakázané, akékoľvek reči o Systéme sú zakázané. Zavolala predchodkyňu Simonsovej, Agathu Wasienovú, so slovami: „Je to pre tvoje dobro ,Jeesa,“

Na tvári mala ten svoj typický zaliečavý výraz, ktorý tak neznášam. Vždy keď vidím aj len jeho náznak mám chuť niečo hodiť do kúta a roztrhať prvú vec, ktorá mi padne pod ruku. Aj za to ma sem zavreli. Som tu preto lebo Simonsová stratila so mnou nervy a Rosa jej šepkala do ucha, že robí dobre a vedenie je Rosou také očarené, vidia v nej vyvolenú ako vlastne všetci, že jej vždy spravia po vôli. Rozsudok znel: „Nebezpečná osoba, Jeesa Whitersová, vystúpila zo štandardov Stanice svojím nedisciplinovaným násilníckym vystupovaním, nenávistnými rečami, neschopnosťou nájsť si akéhokoľvek priateľa a spochybňovaním tajomstva Systému, preto bude presunutá do liečebnej jednotky na prevýchovu a odpykanie si svojho trestu za skôr uvedené prehrešky,“

Ozrutný chlap ma potom zdrapil za golier jednotnej uniformy – my školopovinná mládež nosíme tmavomodré košele a sivé sukne alebo nohavice, a odviedol ma cez polovicu Stanice do Auly, kde už boli všetci nastúpení a verejne mi odovzdal môj nový odev, taký čo nosia zločinci, blázni alebo ťažko chorý. Ten drobný balíček som si pritisla na hruď a hrdo sa usmiala na celý náš národ. Áno, bolo to pre mňa zviditeľnenie a robilo mi dobre, keď som si predstavila, že jediný normálne mysliaci ľudia sú zavretý v spodnom poschodí v samotkách s Výhľadom. Ja Výhľad obľubujem, predstavujem si čo by sa mohlo ukrývať za čiernym závojom, no iný z neho majú hrôzu. Teraz som bola jedna z nich, teraz som bola medzi svojimi, aj keď stretnutie niekoho iného ako vlastného odrazu v skle mi nehrozilo.

Za hlasných posmeškov ma teraz iný chlap viedol davom, uvedomovala som si, že vidím viac dospelých ako za celý môj doterajší život. Nastúpili sme do výťahu a zviezli sa celkom dolu, do najtmavšieho a najtesnejšieho kúta Stanice. Na vrátnici sedel znudený strážnik, kývol tomu chlapovi, ktorý ma viedol:

„Čaves, Jack, tá je nová?“ a ukázal na mňa akoby som bola zviera alebo také čosi. Jack pokýval hlavou:

„Zatiaľ najmladšia akú sme kedy mali,“

„Koľko rokov máš, dievča?“

„Budem mať pätnásť,“ vyprskla som. Vrátnik sa zatváril obdivne, akoby som vyhrala niektorú z tých blbých dobrovoľných súťaží, na ktoré sa Rosa neustále pripravovala.

„Prečo?“ pýtal sa vrátnik Jacka so záujmom.

„Za vytŕčanie z davu a reči o Systéme,“ mávol rukou, „tradične, sektor A“

„Há, malá kriminálnička!“ uškrnul sa

„Nie som malá!!“ skríkla som, keď ma Jack postrčil chodbou kedysi natretou naružovo, teraz sa zo stien olupovala a svetlá blikali. Počula som vrátnikov smiech. Tu v nápravnej jednotke, ktorá slúžila aj ako väzenie, boli ľudia oveľa príjemnejší ako tam hore „na slobode“. Jack ma strčil do miestnosti s číslom 48:

„Prezleč sa ,Whitersová, veci ti prídu zajtra!“ zachechtal sa, „možno,“ Kovové dvere sa zabuchli a ja som bola sama. Rozhliadla som sa, miestnosť bola fádne sivá a stiesnená ako vlastne všetko v mojom svete, bola v nej úzka tvrdá posteľ, drobná skrinka a polovicu steny tam zaberalo kruhové okno, Výhľad.

Rozmotala som balíček a vytiahla nové oblečenie. Bolo z inej látky ako s akou som sa doteraz stretla. Zatiaľ som dvakrát prešla na vyšší stupeň, takže už som mala možnosť vyskúšať jasnožlté dupačky pre najmenšie deti, oranžové šatičky s golierikom, pre predškolákov a nakoniec, už školský odev, ktorý som mala na sebe. No zatiaľ všetky boli v podstate príjemné na dotyk, pohodlné, lenže môj nový úbor, bol tvrdý a drsný, čierne voľné nohavice, to ma aj tešilo, nemala som rada sukne a tradične sivá košeľa.

Keď som bola hotová, usadila som sa pred okno a dívala sa do tej tmy.

Teraz som presne na tom istom mieste, no skúmam svoj odraz. Nešikovne ostrihané čierne vlasy mi odstávajú na všetky strany, kruhy pod tmavými očami dosť svietia. Odvrátim tvár, vyzerám hrozne aj na môj štandard. Moje vysoké bledé čelo ma vždy vytáčalo, podobne ako tvar nosu, no aspoň som mala slušné vlasy. Zvykla som nosiť vrkoče, no na druhý deň po príjazde, keď mi „dobročinná“ Rosa so škodoradostnou verziou jej výrazu priniesla môj jediný majetok, malú bielo-modro pásikovanú krabičku s pamiatkami, ktoré mi nechali rodičia, na mňa aspoň mysleli, podľa pravidiel nesmieme poznať svoj pôvod, a inými drobnosťami, ktoré som stihla nazbierať, vošla do izby aj žena menom Leticia. Podľa pravidiel spodného poschodia ma musela ostrihať úplne nakrátko, ona však mala zlaté lokne takmer po pás. Upozornila som ju na to, ona sa na mňa len chladne pozrela a hneď ako dokončila svoje „majstrovské dielo“ odišla a silno tresla dverami.

Odvtedy do štyridsať osmičky nikto nezavítal ani ma nepustili von. Trikrát za deň dostanem jedlo, presne také isté ako má celá Stanica, aspoň to je pozitívne, dve hodiny po večeri začne blikať svetlo nad dverami von, to znamená, že tajné dvere do kúpeľne sú odomknuté, potom mám desať minút na to aby som sa osprchovala, umyla si zuby a prezliekla sa do pyžama. Ak to náhodou nestihnem, musím prenocovať v studenej vlhkej kúpeľni v absolútnej tme, po tých desiatich minútach a ešte ďalších troch, zhasnú všetky svetlá. Ak sa niekto bojí tmy má smolu, ja sa jej nebojím.

Znova sa otočím k svojmu odrazu a snažím sa uhladiť si vlasy. Je to márne. Dvere pípnu, to znamená, že sú odomknuté, pozriem sa na hodinky. Nie je čas na jedlo ani na sprchu. Nechápem čo je vo veci, no keďže som od prírody zvedavá, prejdem izbou a odchýlim dvere. Chodba je rovnako tichá a mŕtva ako keď ma sem viedli. Som voľná, alebo čo? Dvere roztvorím dokorán a vyjdem na chodbu. Kráčam popred navlas rovnaké dvere, čísla sa znižujú. Čakala som, že mreža bude zamknutá, no mne sa hladko podarí prejsť až na vrátnicu, ktorá je prázdna. Mreže do sektorov B- zelená chodba a C -modrá chodba sú zamknuté. Preleziem teda pultík pre vrátnika a skúsim dvere, za jeho rozheganým kreslom.

Ocitám sa v jasno osvetlenej miestnosti s veľkým kruhovým stolom, za ním sedia štyri postavy. Sú proti svetlu, takže tváre im nevidno. Jedna z nich sa postaví:

„Tak, vitaj Whitersová!“ ozve sa známy vrátnikov hlas. Zarazím sa.

„Sadaj!“ prehovorí opäť a ukáže na jednu zo stoličiek okolo stola. Nemôžem spraviť nič iné, len ho poslúchnuť. Teraz, keď som na ich úrovni vidím tým ľuďom do tváre, dvoch z nich poznám: vrátnika a Jacka, ktorý ma sem doviedol. Potom tam sedí ešte nejaká žena, na pohľad sympatická, s dlhým zapleteným vrkočom a nejaký pehatý chalan, čo sa hrá s nitkou, ktorá sa mu uvoľnila z rukáva. Žena sa pozrie na svojich spoločníkov, tí prikývnu a ona sa otočí ku mne:

„Takže, začnime formalitami, volám sa Philippa Daviesová, toto sú Jack, Tobias a Andrew. Sme tu preto, lebo potrebujeme tvoju pomoc a ty si tu preto, lebo si našla správnu cestu, čo je dobrý znak a preto lebo ťa musíme otestovať, či si pre našu misiu vhodná...“

„Myslela som, že som tu preto aby som si odpykala trest!“ založím som si ruky.

„Pôvodne áno,“ spokojne sa usmeje, „Takto otestujeme každého jedného obyvateľa sektoru A pod osemnásť rokov. Kým nespravíš test nemôžem ti povedať viac ako to, že si naša veľká nádej. Zlom bude už onedlho,“ Táto ženská mi je nejaká podozrivá, správa sa inak ako ostatné s ktorými som sa stretla, nevadí jej keď jej skočím do reči a hovorí o neznámych veciach a nehovorí celú pravdu. Usmejem sa.

„Čo je to za test?“ opýtam sa, vyzerá to ako zmena, možno šanca na útek niekam...kam inam sa vlastne dá ísť, poznala som len pravé krídlo a vedela len o veciach, ktoré nás učili v škole alebo, na ktoré som došla úvahou.

„Prvá časť testu už vlastne prebieha,“ znova sa cerí, „Tá druhá je písomná,“ Vrátnik Tobias jej podá obal s papiermi, Philippa ho otvorí a zopár ich vytiahne. Vyfasujem pero a otočené papiere, takže nevidím, čo je na nich napísané.

Som nervózna, príde mi hlúpe, keď som nervózna len kvôli nejakému blbému testu. Nikdy som sa pre školu nestresovala, samozrejme mala som z toho problémy, ale potom som nebola tá sivá mŕtvola z davu, ktorá na slovo počúva všetky príkazy a rozkazy ako stroj, namiesto toho aby myslela. Vždy som sa snažila byť za každú cenu iná, len aby som si nenavykla na tú rutinu, pri ktorej sa vám nakoniec dni zlievajú dokopy. Musela som si zvyknúť na večný krik, nenávistné pohľady, zvyknúť si na to, že ľudia sa odo mňa odvracajú a prechádzajú na druhú stranu chodby keď prechádzam, že ma ignorujú a snažia sa nemať so mnou nič spoločné. Nebola som nervózna ani keď ma vypočúvali a ani vtedy keď vzniesli rozsudok.

Štvorčlenná skupinka opustila miestnosť, nechali ma samú s perom a štósikom papierov. Prevrátim prvý list a čítam otázku: 1. Čo by ste si dali na obed? možnosti: a) niečo sladké, b) to čo pani kuchárky navaria, c) pečené kura s ryžou a mrkvičkou, d) je mi to jedno, podstatné je aké živiny obsahuje. Zamyslím sa, nestotožňujem sa ani s jednou možností, je mi však jasné, že béčko to nebude. Nikdy som nad jedlom neuvažovala ako nad živinami potrebnými na prežitie, takže ani možnosť dé to nebude. Nakoniec zakrúžkujem možnosť cé, keďže kura nikdy nemávame, na to je príliš vzácne.

Posuniem sa na druhú otázku: 2. Z ktorej z týchto vecí máte najväčší strach? možnosti: a) Oceán, b) Systém, c) nepochopenie, d) samota. Odfrknem, kebyže je to test do školy, správnou odpoveďou by bolo Oceán, lebo je to more neznáma, zo Systému nemám strach len ho neznášam a so samotou mám celoživotnú skúsenosť a vybrala som si ju sama, odpoveď je teda jasná – nepochopenie. Podobných otázok je tam aspoň pätnásť, na všetky odpoviem tak ako bežne, úprimne no aj tak úmyselne Stanične-nesprávne.

Potom príde iný druh otázok: 23. Čo by ste robili kebyže vás niekto urazí? napíšem: Na oplátku by som urazila ja danú osobu. To bolo jednoduché. 24. Váš dobrý kamarát a spolupracovník sa šmykne na mostíku, ktorý máte obaja na starosti. Pravidlá hovoria, že sa nemáte starať o toho druhého. On je však v ohrození života, čo urobíte? Táto otázka ma zaskočí, neviem aké je to mať kamaráta a nerozumiem na čo je dobré také pravidlo. Nakoniec však napíšem: Zachránila by som kamaráta, kebyže sa presne riadim pravidlami ani neviem, že má nejaký problém, tak je to už v konečnom dôsledku úplne jedno.

Otázky pokračujú a ja odpovedám najlepšie ako viem. Keď som už na konci, dokonca ma to prekvapí. Rozmýšľam koľko času mi zabralo písanie, viem síce koľko je hodín no, keď som začala písať, čas som nekontrolovala. Zhrabnem papiere a vybehnem z miestnosti, skupinka sedí za Tobiasovím pultom a popíja kávu – Veď to sa smie len cez sviatky! Strčím Philippe papiere pod nos a čakám na jej reakciu. Trocha ju to zarazí no potom vstane a zavolá ostatných dnu. Ja mám počkať vonku s Anrewom.

Zvalím sa do kresla, po tom teste sa mi chce spať.

„Daj si kávu, preberie ťa,“ ponúka mi hrnček. Neváham, skúšať nové zakázané veci ma vždy bavilo. Andrew mal pravdu, naozaj je mi lepšie.

„Keď som ten test písal ja, odkväcol som pri ňom,“ povie odrazu. Akoby ma obarilo, pomaly sa k nemu otočím:

„Aj ty si písal ten test?“ Znova sa hrá s tou nitkou, zdvihne od nej oči:

„Pred rokom a pol,“ Aha, takže takto. Opriem sa a už je ticho.

Asi za polhodinu sa dvere do jasnej miestnosti otvoria. Vojdeme dnu a usadíme sa na pôvodné miesta.

„Testy si spravila, lepšie to ani nemohlo byť,“ uškrnie sa Philippa a môj test vloží do zložky s mojím menom. Teraz sa uškrniem ja, na zložky s mojím menom mali v kancelárii školopovinnej mládeže vyčlenenú samostatnú zásuvku. Som veľmi zvedavá, čo sa z toho vykľuje, tie testy som robila v podstate naslepo, prstami klopkám po stole.

„Tak, Jeesa Whitersová, práve si sa stala oficiálnou členkou tajnej spoločnosti Zlom,“

Tak, ľudia, prosím vás, napíšte do komentov, či mám vôbec pokračovať.

A za chyby sa dopredu ospravedlňujem, lebo viem, že tam niekde sú...

[ » na začiatok « ]