Kapitola:
Pridaná: 7.10.2012, 19:18:25
Čítaná: 1933×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Severus Snape, Marika, Lily, Alice, James, Remus, Sirius, Peter

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: Prológ 1 » V Rokfortskom exprese 2 » Hneď v prvý deň? 3 » Ufňukancova priateľka 4 » Myľná domnienka 5 » Ospravedlnenie 6 » Pád zo schodov 7 » Liečenie 8 » Dohoda 9 » Ďalší pád zo schodov =D 10 » VEĽMI priaznivá zmena 11 » Stávka 12 » Elizabeth, pán Darcy a také... 13 » Bozk na Twilight štýl =D 14 » Všehodžús 15 » Rande 16 » Záškodníkov na jeden deň až dosť 17 » Zbabrané rande 18 » Metlobal 19 » Prvý pokus 20 » Vianoce 21 » Najhorší darček na Vianoce 22 » Pohreb 23 » Tajomstvo 24 » Trošku zábavy 25 » Prvý krok 26 » Risk je zisk 27 » Voldemortov nos 28 » Holá pravda 29 » Teórie o osude a podobne... 30 » Narodeniny 31 » Odhalenie 32 » A ide sa na prázdniny 33 » Stanovačka 34 » To nevypovedané... 35 » Roztrieštené sny 36 » Rýchly koniec 37 » Epilóg

Veľmi sa ospravedlňujem, ale včera sme mali stretko (na ktorom bolo skvele!!!) a Bielu noc, takže som prišla domov až v noci =). Posledná kapitolka, ešte nás (možno zajtra) čaká epilóg, prajem Vám príjemné čítanie =)

------------------------------------------------------------------------------

„Ako sa voláš?“ spýtal sa s predstieranou milotou.

„Mária... Filchová...“ odvetila som potichu, nehľadiac mu do očí.

„Filchová...“ zahmkal a otočil sa k mužovi a žene, stojacim obďaleč.

„Odkiaľ ma poznáš?“

„Ja vás... nepoznám,“ zahabkala som a seriózne som začínala ľutovať tvrdenie, že by som sa Voldemortovi postavila zoči-voči. Už Dolohov bol dosť hrozivý.

„Neklam,“ vybrechol a z rukávu si vytiahol prútik. Oči sa mi rozšírili strachom.

„Neboj sa, ja ti neublížim,“ povedal sladko. „Pokiaľ patríš k nám. A podľa toho, ako na nás pozeráš, nás poznáš,“ priložil mi prútik k lícu a ťahal ho o môjho oka až ku krku.

„Strýko... strýko mi o vás hovoril,“ prehltla som napäto a modlila sa, aby moja lož zabrala.

„A kto že je tvoj strýko?“ strelil po mne otázku.

„Argus... Argus Filch, rokfortský školník,“ znela moja odpoveď.

V tej chvíli žena menom Ellen prekvapene vykríkla a podišla k Dolohovovi. „To je tá šmukelka, o ktorej nám hovoril Avery. Fuj, pozri sa na ňu,“ pohŕdavo si ma obzrela a odfrkla si.

Dolohovovo obočie vyskočilo hore. „Takže šmukelka,“ zopakoval a pozrel na svoj prútik. „A vieš ty, že takí ako ty, sú pre nás hanbou?“

„Á... áno,“ zašepkala som opatrne a pozrela do zeme.

„Takše ona to fie!“ Dolohov sa obrátil ku svojím spoločníkom, akoby sa im klaňal po divadelnom predstavení, rozprestel ruky a potom ma chytil za rameno. „Potom uršite vieš aj to, što ťa čaká, však?“

Chcela som povedať, že nie, no veľmi dobre som vedela, čo sa chystajú urobiť. Začala som ľutovať, že som sa so Severusom pohádala, začala som ľutovať vôbec to, že som od neho odišla a modlila sa, aby prišla nejaká, hocijaká pomoc, nech sú to len muklovia náhodne prechádzajúci okolo. Alebo keby prišiel Severus... Vtom som si však uvedomila, že ak by sem naozaj prišiel, ohrozil by aj seba, je predsa Smrťožrút, ak by ma chcel ochrániť... Nemala som žiadne východisko, jedine sa im vymámiť a pokúsiť sa utiecť, hoci čosi vo mne mi našepkávalo, že by to bolo márne. Jediný záblesk zeleného svetla a koniec... Pri tej myšlienke sa mi natlačili slzy do očí.

„Bojíš sa, však?“ uškrnul sa Dolohov, prudko do mňa strčil a ja som dopadla na zem.

„Prosím...“ zažiadala som chvejúcim sa hlasom, no Dolohov, Ellen a tretí Smrťožrút sa len zasmiali. Dolohov na mňa namieril prútik, no skôr, než stihol vyslať zaklínadlo, druhý muž ho predbehol a prikával: „Silencio!“

„Što robíš?!“ oboril sa naňho Dolohov.

„Nechcem, aby nás niekto počul,“ pokrčil muž plecami. „Navyše, páči sa mi predstava, ako kričia.“

„Si difný,“ pokrútil Dolohov hlavou a ja som so strachom v očiach sledovala, ako zvolal: „Crucio!“

Celé telo sa mi naplo, akoby mi kosti chceli prerásť svaly a kožu, preletel mi ním oheň, silný a ľadový, ktorý mi mrazil pľúca a od bolesti som najprv nedokázala ani kričať. Zovrela som ruky v päsť a vtedy som konečne vykríkla; hlas mi však z úst nevyšiel. Začala som sa mykať, chcela som aby tá strašná bolesť prestala, hlava mi išla prasknúť, koža ma pálila, nechty sa mi zarývali do ruky, oči ma boleli a mala som pocit, akoby ma niekto ťahal za vlasy. Na lícach som cítila čosi vlhké – až po chvíli som si uvedomila, že sú to moje slzy.

A zrazu, tak rýchlo ako prišla – bolesť prestala.

Ochabla som na tráve, pred očami som ma zahmlené a z diaľky ku mne doliehal Dolohovov hlas. „Nie je zvyknutá, ach, špinavá šmukelka... Čo keby sme vyskúšali niečo nové? Toto ma naučil Snape, vynaliezavý chlapec... Sectumsempra!“

Oči sa mi rozšírili strachom, no ten bol vzápätí nahradený bolesťou, ktorá mi vystrelila na celom hrudníku, tvári a rukách. Hľadela som nad seba, na zamračené nebo a bála som sa, veľmi som sa bála pozrieť dole. Vedela som, čo tam uvidím a vedela som aj to, že ani jeden z týchto troch Smrťožrútov sa zrejme nezľutuje a nevyšle protikliatbu, ak ju vôbec poznali.

„Poďme, lebo Temný pán sa bude hnevať,“ zasipela Ellen, hľadiac priamo do mojej tváre.

„Chcem vidieť, ako umrie,“ odvrkol Dolohov, no žena mu položila ruku na rameno. „Táto zábavka ti nestojí za hnev Temného pána. Poď, premiestnime sa priamo do Pradiarskej uličky, nebudeme sa tu túlať ako nejakí úbohí muklovia.“

Dolohov nakoniec prikývol, všetci traja sa obrátili na mieste a zmizli.

Ležala som na tráve a vzlykajúc som si uvedomila, že hlas sa mi vrátil. Odvážila som sa pozrieť na seba, cez tričko aj nohavice mi presakovala krv. Pohla som hlavou doprava a z líca mi dopadla kvapka na zelenú trávu. Mala krásnu farbu.

„Nechcem... zo...zo...zomrieť,“ zašepkala som pre seba a horko sa rozplakala. Bolo toho ešte toľko, čo som chcela urobiť. Nielen v čarodejníckom svete, ale aj muklovskom. Vlastne... kým som tu bola, muklovský svet mi ani veľmi nechýbal, akosi som predpokladala, že tu ostanem navždy... A teraz... Umieram... Ovláda ma akýsi čudný pokoj, pred sebou vidím muža s bielou bradou a jasnomodrými očami... Je to... Naozaj je to Dumbledore...?

„Marika!“ nado mnou sa skláňal Severus, tvár mal bledú ako sneh a hlas sa mu triasol.

„Sev...?“ Prišiel za mnou. Našiel ma... Už bude všetko v poriadku... A zrazu sa svet prepadol do tmy.

Otvorila som oči. Bolesť zmizla, krv tiež, no mučivý strach a bolesť v duši ostali.

Nebo za oknom bolo zamračené, ticho preťal hlasný hrom a ja som sa, celá nešťastná, obrátila na miesto, kde predtým, pred rokom, sedel Dumbledore.

Bol tam. Tváril sa nanajvýš spokojne, opäť sa hral so Snapovou figúrkou a vyzeral nezaujato. Až teraz mi to začínalo dochádzať. Moja smrť... vrátila som sa...

„Prečo ste to urobili?!“ zrúkla som rozochveným hlasom a vytrhla mu figúrku z rúk. Dumbledore prekvapene zdvihol hlavu, vzdychol si a pomaly, potichu povedal: „Muselo to tak byť.“

„Vy ste to vedeli, však? Vedeli ste, že to skončí takto?!“ spýtala som sa rozzúrene a tresla figúrkou o poličku.

„Vedel.“ Jeho hlas bol taký vecný, až ma z toho striasalo.

„A predsa ste ma tam poslali! Uvedomujete si, čo ste urobili?! Vôbec ste nezmenili jeho osud! Stratil ženu, ktorú miloval! Ako si myslíte, že sa teraz asi cíti?! Prišiel o všetko! Ako ste to mohli dopustiť?!“ vrieskala som a z očí mi tiekli slzy. Bola som rozzúrená, strach zmizol a nahradila ho trpkosť a hnev na tohto pokojného starého muža, ktorého som vždy obdivovala. Ako si mohol dovoliť zahrávať sa so Severusovým životom? Ako si mohol dovoliť tvrdiť, že zmením jeho osud, keď dopadol rovnako ako s Lily? Čo mu na to dalo právo?

„Viete, čo ste urobili?“ osopila som sa naňho. „Zlomili ste mu srdce! Jeho osud je stále rovnaký! Raz stratí Lily, potom mňa, a vy ste mi sľúbili, že ho zachránim!“

„Nie je to to isté,“pokrútil Dumbledore hlavou pokojne. „Sadni si, prosím, všetko ti vysvetlím.“

Ja som si však nechcela sadnúť. Nechcela som sa ani upokojiť. Vnútro sa mi búrilo a jediné, po čom som túžila, bolo vynadať Dumbledorovi.

„Vždy ste ho len využívali!“ pokračovala som. „Či už v jednom príbehu, alebo v druhom. Využili ste aj mňa. Vždy som si myslela, že ste ušľachtilý a čestný, no v skutočnosti ste mysleli len na seba a na ten svoj nezmyselný boj proti Voldemortovi!“

„Tak už dosť!“ zahriakol ma rázne. Prekvapene som vydýchla. Nikdy by som nebola bývala povedala, že Dumbledore dokáže takto zahučať. Trochu som pookriala a sadla si, no ešte stále som naňho hľadela očami plnými hnevu.

„Neposlal som ťa do minulosti v nádeji, že ju zmeníš. Poslal som ťa tam, pretože som veril, že môžeš zmeniť budúcnosť.“

Otvorila som ústa, že mu odvrknem niečo nepekné, no on zdvihol ruku a prísne povedal: „Počúvaj ma, prosím.“

Zhlboka som sa nadýchla, utrela si slzy a snažila sa nemyslieť na Severusovu tvár vo chvíli, keď som umierala. Pri tej spomienke mi pukalo srdce.

„Nikdy som ti nesľúbil, že prežiješ. Tvojou úlohou bolo zmeniť Severusov osud. A ten si zmenila. Bola si jediná, ktorá mala dosť trpezlivosti na to, aby mu pomohla nadobudnúť sebavedomie, rozhodnúť sa o tom, čo je dobré alebo zlé a dať mu to, čo mu tak dlho chýbalo – lásku,“ vravel smutne a pozeral mi priamo do očí. Jeho pohľad bol nesmierne upokojujúci aj napriek tomu, že sa vo mne búrila všetka žlč sveta.

„Marika, musíš pochopiť jednu vec. Keď som ťa pred rokom navštívil, ani ja som netušil, ako to celé dopadne. Bolo tam toľko otáznikov, že som sa na ne ani neodvážil pomyslieť. Rokfort ťa nemusel prijať. Čas ťa nemusel prijať. Nemuseli ťa prijať ani tvoji spolužiaci a predovšetkým Severus. Bolo to rovnako neisté, ako finále tohtoročných majstrovstiev sveta v metlobale. No nakoniec sa to podarilo. A ty si dala Severusovi niečo, čo predtým nepoznal – hrdosť, priateľstvo a nakoniec lásku. Nie nenaplnenú a bolestivú, akú poznal s Lily, ale lásku plnú, dobrú a silnú, akú si zaslúžil. Nemusíš nič ľutovať. Severus ťa miloval. Myslím, že ti to dokázal viac, než bolo potrebné,“ povedal veľavýznamne. Pri jeho posledných slovách som očervenela ako paprika. No, veru. A bolo to krásne.

„Dostanem nobelovku?“ nadvihla som obočie pochybovačne.

Dumbledore sa zasmial. „Nie, moja drahá. Dostaneš niečo oveľa krajšie a cennejšie. Lenže na to si budeš ešte musieť počkať,“ usmial sa milo.

„Čo to bude?“ spýtala som sa zvedavo.

„Uvidíš,“ žmurkol na mňa šibalsky.

No super, a dovtedy čo. V tej chvíli mi niečo napadlo. „Vráti sa Severus?“ zapišťala som nádejne a v duchu som prosíkala, aby povedal áno.

„Je mi to ľúto, ale to ti nemôžem sľúbiť,“ pokrútil hlavou smutne.

„Tak čo s ním potom bude?“ opýtala som sa rozochvene a objala si kolená.

„Severus bude pracovať pre mňa ako špión. Nie z výčitiek svedomia, ale z pomsty voči Voldemortovi. No pri boji zomrie. Jeho osud je spečatený. Ale poznal lásku. A práve to bolo naším cieľom.“

Neveriacky som naňho zízala. Takže pomsta namiesto výčitiek svedomia? To je teda výhra.

„Marika, týmto si prepísala celú históriu,“ usmial sa, akoby vedel, na čo myslím. Jasné, že vedel, znova tá legilimencia. Čo s ňou chlapi furt majú?

„Severus bude bojovať proti Voldemortovi. Lily a James prežijú. Nevillovi rodičia budú v poriadku. Boj bude prebiehať úplne inak. A nakoniec zvíťazíme. Tým, že si zachránila Severusa, zachránila si aj mnoho iných životov. Na to nikto nikdy nezabudne. Ušetrila si ich pred osudom, nad ktorým plakalo milióny ľudí a nahradila ho oveľa lepším, krajším.“

„Prečo ja?“ hlesla som. Netúžila som po tom. A teraz, ako mi to vravel, musela som uznať, že má pravdu. No napriek tomu som z toho mala zlý pocit. Harry Potter bol dokonalý príbeh tak, ako bol. Nepotreboval žiadne zmeny. Až na toho Severusa, no, čo si budeme klamať. Netušila som, že moja snaha bude mať také následky. No keď som si spomenula na Lilynu usmievavú tvár, Jamesov bláznivý úškrn, Siriusove výmysly, Remusove vľúdne oči, Peterove zuby, Alicinu otvorenosť a Frankovu milotu, pocítila som takú radosť z toho, že všetci prežijú, že som hneď zmenila názor.

„Pretože ty si na to mala dosť síl,“ usmial sa Dumbledore milo a postavil sa. „Budem už musieť ísť, povinnosti volajú,“ podotkol akoby mimochodom. „Bolo mi cťou Marika Duffeková,“ potriasol mi rukou. „A nikdy na Severusa nezabudni,“ pripomenul mi so zdvihnutým prstom.

S jediným puknutím zmizol a ostal po ňom len nedopitý pohár kofoly.

[ » na začiatok « ]