Kapitola:
Pridaná: 5.10.2012, 20:59:35
Čítaná: 939×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Severus Snape, Marika, Lily, Alice, James, Remus, Sirius, Peter

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: Prológ 1 » V Rokfortskom exprese 2 » Hneď v prvý deň? 3 » Ufňukancova priateľka 4 » Myľná domnienka 5 » Ospravedlnenie 6 » Pád zo schodov 7 » Liečenie 8 » Dohoda 9 » Ďalší pád zo schodov =D 10 » VEĽMI priaznivá zmena 11 » Stávka 12 » Elizabeth, pán Darcy a také... 13 » Bozk na Twilight štýl =D 14 » Všehodžús 15 » Rande 16 » Záškodníkov na jeden deň až dosť 17 » Zbabrané rande 18 » Metlobal 19 » Prvý pokus 20 » Vianoce 21 » Najhorší darček na Vianoce 22 » Pohreb 23 » Tajomstvo 24 » Trošku zábavy 25 » Prvý krok 26 » Risk je zisk 27 » Voldemortov nos 28 » Holá pravda 29 » Teórie o osude a podobne... 30 » Narodeniny 31 » Odhalenie 32 » A ide sa na prázdniny 33 » Stanovačka 34 » To nevypovedané... 35 » Roztrieštené sny 36 » Rýchly koniec 37 » Epilóg

Venujem Narke, zistíš, prečo =)

------------------------------------------------------------------------------

Cez malé okienko stanu presvitalo slabé slnečné svetlo tlmené konármi vysokých stromov. Pomaly som otvorila oči a pomrvila sa na posteli. Bola som zababušená do periny, vlasy som mala rozcuchané a v duši zvláštny pocit radosti a blaženosti, ktorý som dovtedy nepoznala. Pretrela som si oči a otočila hlavou napravo, očakávajúc tam Severusa ležať a spať. Prekvapene som však zistila, že je už hore, sedí na posteli, hlavu má sklonenú do zeme a očividne premýšľa.

„Dobré ráno,“ usmiala som sa a posadila sa.

Severus sa mierne strhol a obrátil sa ku mne. „Dobré ráno,“ odvetil hlasom, akoby práve niekto zomrel. Ten tón sa mi nepáčil. Vôbec sa mi nepáčil.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa podozrievavo a prisunula sa k nemu bližšie. Severus na mňa chvíľu hľadel a na moment som si myslela, že ma znova pobozká, on iba pokrútil hlavou a chytil ma za ruku.

„Nemali sme to robiť,“ odvetil sucho a preglgol.

„Čo sme nemali robiť?“ nechápala som. Najprv mi napadlo, že možno neísť na výlet, ale veď to bola len stanovačka, pre Merlina. Až po chvíli mi začínalo svitať a obočie mi vyletelo tak vysoko, až sa mi stratilo v ofine.

„Sev...?“ našla som konečne jazyk a váhavo, desiac sa odpovede ako smrti, som sa opýtala: „Chceš mi povedať, že... že ešte stále ľúbiš Lily?“ zahryzla som si do pery a nemohla som si pomôcť, do očí sa mi tisli slzy strachu. Ak povie, že áno, neviem, čo urobím. Asi sa zbláznim.

Severus pootvoril ústa a potichu odvetil: „Nie.“

V tej chvíli mi zo srdca spadol kameň ako hora, prudko som vydýchla a zovrela v dlaniach okraj posteľnej plachty.

„Tak potom?“

Severus pokrútil hlavou. „Jednoducho to bolo nesprávne, nemali sme to robiť. Ja som to nemal robiť,“ vravel s očami zabodnutými do mojich.

Neveriacky som naňho zízala, neschopná slova. „Takže mi chceš povedať, že... že to všetko záležalo len od teba?“ opýtala som sa jedným dychom a dúfala, že mi neodpovie to, čo nechcem počuť.

„Samozrejme, že áno,“ odpovedal a ja som v tej chvíli mala chuť mu jednu streliť, ak by som, samozrejme, nebola taká zarazená.

„A na mojom názore nezáleží?“ pokračovala som a cítila som, ako sa vo mne začína hromadiť sklamanie a hnev.

„Záleží.“

„Tak potom mi dovoľ povedať ti niečo,“ vystrčila som bradu hrdo, potlačila slzy, ktoré sa mi tisli do očí a povedala: „Ja to neľutujem, a nikdy nebudem.“ Chytila som jeho hlavu do dlaní a pobozkala ho. Tak veľmi som mu chcela povedať, že ho ľúbim, až ma to vnútorne bolelo, no bála som sa. Povedal mi, že Lily už neľúbi, no to neznamená, že ľúbi mňa. Možno sa mu iba páčim, alebo...

„Ľúbim ťa,“ prerušil moje myšlienky dvoma slovami, ktoré som túžila počuť odvtedy, čo som sa doňho zamilovala.

„Si si... istý?“ spýtala som sa neisto.

„Úplne istý,“ prikývol. „No bola to chyba. Ja som Smrťožrút a ty si mukelka. Len si predstav, až sa vrátime do školy. V radoch Temného pána opovrhujú takými, ako si ty...“

„Je mi to jedno,“ nenechala som ho dohovoriť.

Severus na mňa pozrel, akoby som bola tekvica.

„Naše priateľstvo sme doteraz dokázali skrývať, nik si nič nevšimol, a môžeme to takto robiť aj naďalej...“

„Lenže ak sa o tebe niekto dozvie, tak ťa zabijú...“

„Ak sa o mne dozvedia, zabijú najprv teba, pretože zistia, že si do mňa zaľúbený a to by si ako Smrťožrút nemal, takže sa najprv boj o seba a potom o mňa. Navyše, ovládaš oklumenciu, takže Voldemort sa o mne nemá ako dozvedieť,“ vymenúvala som argumenty a dúfala som, že ho presvedčím. On však ešte stále vyzeral, akoby zjedol cesnak a sústredene na mňa hľadel hypnotizujúcim pohľadom.

„Sev, ak sa o mne Voldemort naozaj dozvie, bude si jednoducho myslieť, že ma máš len... pre zábavu,“ pokračovala som v presviedčaní.

Severus nadvihol jedno obočie. „Ako to vieš?“

„Pretože Voldemort nepozná lásku. Nerozumie jej,“ odpovedala som britko.

„Nie. Nemôžeme takto riskovať, mali by sme to ukončiť, kým...“

„Kým čo?“ hlesla som a cítila som, ako ma začína napĺňať beznádej.

„Kým sa dostaneme ďalej,“ pozrel na mňa.

„Ďalej?“ zasmiala som sa. „Ako presne ´ďalej´ sa chceš dostať?“

Severus dlho mlčal, zrejme nenachádzal žiadnu odpoveď, no videla som na ňom, že so mnou nesúhlasí.

„Takže teraz sa so mnou rozídeš len tak?“ opýtala som sa chrapľavo. „Akoby sa nič nestalo?“

„Keď to povieš takto, znie to strašne,“ odvetil.

„Som rada, že si si to uvedomil,“ vyhlásila som s predstieranou radosťou, hoci vo vnútri mi kypeli pochybnosti a strach. „Pretože to, čo ti teraz poviem, si dobre zapamätaj. Ľúbim ťa. Vždy som ťa ľúbila a nedokážem si predstaviť časy, kedy som ťa neľúbila, je to, akoby som nedýchala. Bol si v mojej mysli toľkokrát, že si to musel zistiť. A teraz, keď ťa mám, sa ťa nevzdám, ani kvôli tomu, že si Smrťožrút, ani kvôli Voldemortovi, ani kvôli Dumbledorovi, ani kvôli nikomu inému. Ledaže by si ma už nechcel. Potom sa spakujem a prvým vlakom sa vrátim domov.“

Severus sa pousmial. „Ešte ma chceš, však?“ položila som mu kontrolnú otázku.

„Samozrejme, že áno,“ prikývol, privinul si ma k sebe a tuho ma objal. Zhlboka som si vzdychla a pobozkala ho na líce.

Zo stanu sme vyliezli až okolo obeda. Uvarila som polievku a najedli sme sa na koberci pred stanom. Videla som však, že ho ešte stále trápi, ako to s nami bude, no nech som skúšala čokoľvek, nedokázala som ho presvedčiť o tom, že všetko bude v poriadku. Nakoniec som položila tanier vedľa nás a chytila ho za ruky.

„Sev, Voldemort bude porazený, neboj sa. Dumbledore to zariadi. A ty mu v tom pomôžeš.“

Severus sa zamračil. „Odkiaľ to vieš?“

„Jednoducho. Voldemort nesmie vyhrať. Nakoniec padne, a všetko bude v poriadku.“

Sev pokrútil hlavou. „Hovoríš, akoby to bolo naplánované,“ poznamenal podráždene.

„A nie je?“

„Nie. Temný pán má moc, je silný a počet jeho nasledovníkov narastá,“ povedal prudko a oči mu zažiarili.

Neveriacky som otvorila ústa. Nemohla som tomu uveriť. Ráno mi ešte vravel, že sa o mňa bojí a teraz obhajoval Voldemorta?

„Môže mať moc, môže si myslieť, že je neporaziteľný, lenže Albus Dumbledore je šikovnejší a inteligentnejší ako on, a...“

„Takže teraz mi chceš tvrdiť, že Dumbledore bude ten, kto porazí Temného pána?“ hodil po mne pohľad plný pochýb a pohŕdania, ktorý sa mi zabodol do srdca ako ihla.

„Sčasti. Ale pomôžeš mu aj ty, aj Harry. Hlavne Harry...“

„Lilyn syn?“

„Áno, Lilyn syn.“

Severus si odfrkol. To ma rozčúlilo.

„Videl si predsa, čo sa stane, toľkokrát si sa mi hrabal v pa...“

„Ty sama si povedala, že je to všetko relatívne!“ vyštekol na mňa, akoby som práve urazila jeho mamku.

Zarazene som nadskočila. „Áno, lenže nie fakt, že Harry porazí Voldemorta!“

„Nie,“ odsekol. „Tým, že sme sa dali dokopy, sa všetko mení. Viem, čo sa stane a zabránim Temnému pánovi, aby zabil Potterovcov...“

„No budúcnosť je nezvrátiteľná! Harry musí poraziť Voldemorta, inak to nemôže byť!“

„To hovoríš iba preto, že sa ho bojíš!“

„Nie, nebojím sa ho. Som mukelka, Severus, a nikdy som sa ho nebála, pretože sa ho nebál Harry! Postavím sa mu aj zoči-voči, ak budem musieť!“

„Ty si sa s ním nikdy nestretla, nevieš, o čom hovoríš!“

„Tak ja neviem, o čom hovorím?!“ rozhodila som rukami a postavila sa. „A ty snáď áno? Tváriš sa, akoby si nevedel o všetkých veciach, ktoré Voldemort robí, ktoré robia Smrťožrúti a ty ich chceš aj napriek tomu nasledovať?!“

„Áno, chcem!“

Zavrela som oči a prosila, aby to nebola pravda. Znova raz som si nadávala, prečo som bola taká naivná a uverila tomu, že by som ho mohla zmeniť. Mohla som to vedieť už od chvíle, čo sa pridal k Smrťožrútom. Bola som hlúpa a naivná, vyznala som mu lásku, odovzdala som sa mu a až do tejto chvíle som bola presvedčená o tom, že nič iné som urobiť nemohla, no teraz mi to pripadalo ako to najhorší nápad v živote.

„Myslela som si, že... že prejdeš na dobrú stranu,“ hlesla som napokon, neschopná myslieť ani cítiť.

Severus sa tiež postavil a teraz na mňa pozeral zhora, zmätený, no rozhodnutý obhájiť si svoju pravdu a ja som v tej minúte vedela, že nech ku mne cíti čokoľvek, nie je to rovnako silné ako láska k čiernej mágii.

„Tak si sa mýlila,“ povedal tvrdo. „Buď sa s tým zmieriš, alebo...“ nedokončil.

„Alebo ma necháš?“ doplnila som za neho. Netrpezlivo som čakala na jeho odpoveď, ktorá neprichádzala, modlila sa, aby sa to nejako vyriešilo a zároveň som vedela, že celá táto hádka nemá zmysel, pretože Severus sa smrťožrútskej dráhy nevzdá, ani keby som mu teraz oznámila, že som tehotná.

„Takže odo mňa očakávaš, že s tebou ostanem, zatiaľ čo budeš pobehovať po svete a pre zábavu zabíjať muklov, takých, ako som ja?“ položila som mu otázku zlomeným hlasom, úkosom naňho pozrela a želala si, aby odpoveď bola záporná, no Severus len pokrútil hlavou a zašepkal: „Neviem.“

„Tak to je super,“ skonštatovala som pohrebne. „Asi by som ťa mala nechať, aby si si to rozmyslel,“ nečakala som na odpoveď, otočila sa a vykročila do lesa, neobzerajúc sa za sebou.

Kráčala som mimo cestičky, netušila som, kam idem, jediné, čo som chcela, bolo utiecť od Severusa a od toho, čo mi povedal, dúfajúc, že keď sa zastavím, otočím a vrátim, bude to všetko len zlý sen.

Zastala som až na okraji lesa, pri akejsi lúke, na ktorej kvitli púpavy, sadla si na zem a snažila sa ignorovať slzy, ktoré sa mi tisli do očí, no zlyhala som v tom na plnej čiare. Pred niekoľkými hodinami som sa cítila šťastná. Taká šťastná, ako ešte nikdy. Všetko vyzeralo byť úžasné a hoci ma desila predstava, že by mal Severus každý deň predstupovať pred Voldemorta, vedela som, že by to zvládol, pretože to bol ten najšikovnejší čarodejník, akého som poznala. No po tom, čo mi povedal, som si nebola istá už ani sama sebou. Ten muž predsa zabije Potterovcov, jeho obľúbenou nasledovníčkou je žena, ktorá bez mihnutia oka umučí Nevillových rodičov na smrť, a Severus ich očividne obdivuje! Prečo som si myslela, že ho môžem zmeniť? Prečo?

Za sebou som začula akési šušťanie. Na chvíľu vo mne vzplanula nádej, že je to Severus, no vtom som začula cudzí hlas, posmešný a veselý, ktorý určite patril cudzincovi.

„Tadiaľto, Ellen, uš to nemoše byť ďalieko.“

Utrela som si slzy a postavila sa. Z lesa sa vynorili tri vysoké postavy v čiernych habitoch. Muž vpredu mal krátke čierne vlasy, hustú bradu, na perách sa mu pohrával úsmev a sústredene sa obzeral. Keď ma zbadal, posmešne sa uklonil a opýtal sa: „Alie, alie, kogo to tu máme, dobrý dieň, slečna.“

„Dobrý,“ pozdravila som váhavo a podozrievavo si ho premerala. Očividne to bol čarodejník. No čo tu robil?

„Mošno nám budiete vedieť pomôcť. Hľadáme Liverpool. Pradiarsku ulišku. Mala by tu niekde byť.“

Obočie mi vyletelo hore. „Idete zle,“ odvetila som. „Tá je na druhej strane lesa,“ kývla som hlavou medzi stromy.

Žena vzadu sa škaredo zamračila a zamrmlala: „Hovorila som ti, Dolohov! Ten tvoj blbý nápad premiestniť sa do lesa!“

„Buď ticho, Ellen!“

Zdesene som otvorila ústa. Dolohov? Ten Dolohov? Ustúpila som o dva kroky dozadu, sledujúc, kam šliapem a snažila sa zachovať pokoj. Stačí, ak im povieš, že si čarodejnica. Možno ich ani nebudeš zaujímať.

Dolohovovi však môj postreh neušiel, mávol nad Ellen rukou a podišiel ku mne.

[ » na začiatok « ]