Kapitola:
Pridaná: 9.10.2012, 12:26:48
Čítaná: 4076×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Severus Snape, Marika, Lily, Alice, James, Remus, Sirius, Peter

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: Prológ 1 » V Rokfortskom exprese 2 » Hneď v prvý deň? 3 » Ufňukancova priateľka 4 » Myľná domnienka 5 » Ospravedlnenie 6 » Pád zo schodov 7 » Liečenie 8 » Dohoda 9 » Ďalší pád zo schodov =D 10 » VEĽMI priaznivá zmena 11 » Stávka 12 » Elizabeth, pán Darcy a také... 13 » Bozk na Twilight štýl =D 14 » Všehodžús 15 » Rande 16 » Záškodníkov na jeden deň až dosť 17 » Zbabrané rande 18 » Metlobal 19 » Prvý pokus 20 » Vianoce 21 » Najhorší darček na Vianoce 22 » Pohreb 23 » Tajomstvo 24 » Trošku zábavy 25 » Prvý krok 26 » Risk je zisk 27 » Voldemortov nos 28 » Holá pravda 29 » Teórie o osude a podobne... 30 » Narodeniny 31 » Odhalenie 32 » A ide sa na prázdniny 33 » Stanovačka 34 » To nevypovedané... 35 » Roztrieštené sny 36 » Rýchly koniec 37 » Epilóg

Tento nápad mi skrsol v hlave ešte minulý rok cez prázdniny, no rozpisoval sa mi veľmi ťažko. Prvá kapitola, ktorú som vlastne napísala, bola tá, v ktorej Jamesovi jednu vrazím a od toho sa odvíjal celý zvyšok príbehu, vrátane prológu a prvých dvoch kapitol. Jediným problémom bolo, že hoci som mala vymyslenú hlavnú dejovú líniu, musela som ju nejako poprepájať a zistila som, že to nie je až také ľahké, ako som si myslela – kdežto pri June to išlo ľahko, akoby mi to niekto diktoval – tu som sa trápila a trápila, až som to pri výlete do Rokvillu vzdala. Až do nedávna, kedy sa mi – aj vďaka úžasnej pesničke od Maroon 5 (Payphone) – vynoril v hlave nápad, ako by to malo pokračovať. A tak som písala, písala a písala, a občas aj prepisovala a menila, a konečne som túto poviedku (z ktorej je nakoniec ďalší román =D) začala aj zverejňovať. Musím sa priznať, mala som trošku obavy, ako ju prijmete, hlavne keď som hlavnou hrdinkou ja a nie nejaká vymyslená postava, ale ujalo sa – a ja som sa vééééééééľmi tešila =). Takže sa Vám chcem poďakovať za povzbudivé komentáre, ktorými ste ma častovali vždy pri nových kapitolách, menovite:

Dominike, ktorá prológ čítala ako prvá,

Anke za jej povzbudzovanie a večné vypytovanie sa na novú kapitolu,

Maťke za to, že čítala túto poviedku až v ďalekej Austrálii

Bash, za jej cenné komentáre a upozornenia ohľadom Záškodníkov,

smeji, za stále úsmevy a milé komentáre, ktoré ma vždy povzbudili,

lily2147 za vždy milé a nadšené komenty,

Narke za neJdem =D

Laurette za to, že ma vždy dokázala potešiť povzbudivými komentármi

Ginevre Weasleyovej

mojej úbohej čitateľke (veď ona vie =D)

Lilynči Evansovej-Snapovej lebo tie jej srdiečka a smajlíky v komentoch mi vždy zdvihli náladu

Miške Meňhartovej

Sabriel Snape, lebo rozumie láske, ktorú cítim ku Severusovi

Callie, lebo ten žuvačkový koniec nakoniec bude =D

a všetkým ostatným, ktorí ste čítali, len ste nekomentovali =). Iba Vy ste ma utvrdzovali v tom, že to, čo robím, robím dobre a vďaka Vám ma písanie napĺňalo ešte väčšou radosťou ako obyčajne, pretože som vedela, že píšem pre Vás, a nielen pre seba =).

Ďakujem a ľúbim Vás =).

----------------------------------------------------------------------------

„Present Perfect Simple!“ zvolala som zvučným hlasom a ukázala na tabuľu. „Používa sa...“

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Nespokojne som si požmolila pery ako vždy, keď ma niekto vyrušil pri výklade a pozrela na dvere. Objavila sa v nich hlava Ili, našej zástupkyne.

„Žiaci, požičiam si od vás na chvíľu vašu profesorku, dobre?“

„Aj na celú hodinu, pani zástupkyňa!“ ozval sa jeden z nich a trieda sa zasmiala.

„Klasovský, ešte jedno slovo a máš zápis!“ upozornila som ho a vyšla som von. „Buďte ticho, inak vás čaká písomka,“ sľúbila som im, vyšla som von a zavrela za sebou dvere.

Zástupkyňa sa tvárila rozpačito. „Niekto ťa chce vidieť, bol neodbytný a nemám chuť mu odporovať...“ kývla hlavou na postavu stojacu obďaleč a mne sa na chvíľu zahmlelo pred očami.

„Severus...?“ hlesla som šokovane a oprela sa o stenu, aby som nespadla, pretože kolená sa mi podlomili.

„Aj on tvrdil, že sa tak volá, myslela som, si že sa zbláznil, ale možno sú to len nejaké vaše prezývky alebo niečo. Hoci, musím priznať, že sa podobá na toho z knihy,“ hovorila Ili, no ja som ju vôbec nepočúvala.

To nie je možné... To nie je možné! hnalo sa mi hlavou, no vo chvíli, keď ku mne pristúpil bližšie, som si bola istá, že je to viac ako možné.

„Severus!“ pípla som natešene a vystrašene zároveň a podišla k nemu. Vyzeral starší, ako som si ho pamätala. Na tvári mu pribudli vrásky a vo vlasoch šediny, no bol to on. Bol to on!

Sev prikývol, chytil ma okolo ramien a pritiahol ma k sebe. Pevne ma objal a ja som sa v tej chvíli rozplakala.

„Dobre, asi ťa zastúpim, lebo toto bude na dlho,“ naklonila sa k nám Ili a ja som len nemo prikývla. Vo chvíli, keď vošla do triedy, hluk, ktorý odtiaľ sálal, stíchol, no bolo mi to jedno. Bol tu Severus! Tu!

„Ako?“ opýtala som sa, keď som konečne našla jazyk a odtiahla sa od neho.

„To je na dlhšie,“ odvetil a vpíjal sa do mňa očami.

„Jasné, poď,“ chytila som ho za ruku a viedla po chodbe, dole po schodoch ku svojmu kabinetu. Otvorila som dvere a vošla dnu a v tej chvíli sa z neho ozvalo: „Ahoj, ma...!“

Zatresla som ich rýchlosťou blesku a vydesene pozrela na Severusa.

„Radšej ostaňme na chodbe,“ vyhabkala som, celá červená a nesvoja a odviedla som ho ku kreslám obďaleč. Sadli sme si a chvíľu sme obaja mlčali. Chcela som sa ho toľko opýtať, chcela som ho objať a držať, až kým spolu nezostarneme, dobehnúť tých strašných dvadsaťjeden rokov, čo som ho nevidela, dobehnúť každú jednu sekundu, v ktorej som si vyčítala, že som naňho kričala a odišla, každú jednu minútu, v ktorej som nemohla byť s ním.

Nakoniec som sa k nemu znova privinula, aby som sa uistila, že to nie je len krásny sen, z ktorého keď sa prebudím, dušu mi bude sužovať žiaľ za mužom, ktorého som ľúbila.

„Ako to, že si tu?“ dostala som zo seba nakoniec a pozrela naňho.

„Neviem,“ pokrútil hlavou. „Viem, že som zomrel a potom... som sa ocitol kdesi v Škótsku. Vyzeralo to ako na Rokforte, ale Rokfort tam nebol. Až potom som si uvedomil, že som sa zrejme ocitol v muklovskom svete. Bolo to jediné možné vysvetlenie...“

„Takže už nie si čarodejník?“ skočila som mu do reči prekvapene.

„Práve to je na tom čudné. Som. Moje schopnosti mi ostali, skúšal som to. Inak by som ťa asi nikdy nebol našiel.“

„Ty si ma naozaj hľadal?“ opýtala som sa dojato.

„Áno. Keď si... zomrela,“ preglgol, „Dumbledore mi pomohol. Sľúbil som mu, že ťa pomstím. Začal som preňho pracovať, no ani on nevedel, kde si sa podela...“

„Podela?“

„Keď si zomrela, tvoje telo zmizlo. Vyhlásilo sa pátranie, Lily bola presvedčená, že som na vine bol ja, že som ťa niekde zabil a zakopal, alebo ja neviem... Jediný, kto mi veril, bol Dumbledore. Prijal ma medzi svojich a začal som preňho špehovať. Vedel som, že ťa zabili Smrťožrúti. Bolo to moje vlastné kúzlo...“ hovoril a ruky sa mu triasli. Chytila som ho za ne a pohladila ho po tvári. „Ty si to ešte stále vyčítaš?“

Zdvihol hlavu. „Každý deň.“

„Zabili by ma aj tak, či už Sectumsemprou, alebo niečím iným, možno Avadou. Nemáš si čo vyčítať. Koniec koncov, žijem, a ty tiež,“ chlácholila som ho a spomínala na všetky tie noci, čo som preplakala, pretože som si myslela, že zomrel. No on nezomrel. Premiestnil sa do môjho sveta. Sveta bez kúzel.

„Áno,“ prikývol. „A ty? Si... vydatá?“ spýtal sa so zatajeným dychom.

„Bola som,“ priznala som. „No rozviedli sme sa. Už dávno. Nevyšlo to,“ pokrčila som plecami, mysliac na tri roky manželstva, v ktorom som sa len topila a nebola schopná poriadne dýchať. „Myslím, že som ťa nikdy neprestala milovať,“ dodala som s láskou v očiach. „Vedela som., že si skutočný a to bolo pre mňa najdôležitejšie...“

„Mami?“ ozvalo sa za mnou a ja som nadskočila. Do frasa!

Severusovi sa stratila z tváre aj tá troška farby, ktorú v nej mal a oči mu preskočili na osobu za mnou. Zovrela som jeho ruky a otočila sa k svojmu synovi, ktorý sa týčil nad nami. Teraz, keď som mala vedľa seba Severusa, sa podobal na otca ešte viac a ja som na chvíľu ustrnula, nevediac, čo robiť.

„Patrik?“ opýtala som sa, akoby som ho videla po prvý raz v živote a vstala. „Necháš nás na chvíľočku, len sa... potrebujem s týmto pánom porozprávať...“ Takmer som povedala „s tvojím otcom“, no nechcela som Patrika miasť.

„Hej, len... ja sa dosť ponáhľam, o pol hodinu mám prednášku...“

„Ja viem, ja viem, len... sa vráť do kabinetu, hneď prídem, prosím ťa,“ zažiadala som neisto.

„Dobre,“ prikývol, očividne vyvedený z miery mojím čudným správaním a vrátil sa do kabinetu.

Severus za ním hľadel, napoly ustráchane, napoly napäto a keď Paťo zmizol vo dverách, pozrel na mňa s nevypovedanou otázkou v očiach.

„Áno, je to tvoj syn,“ oznámila som mu na jeden dych. Severusovi sa prekvapením rozšírili zreničky a zovrel mi dlaň.

„Ale veď sme... boli spolu len raz...“ vyhabkal šokovaný.

„Ako ho nechceš...“ začala som s miernym úsmevom.

„Nie, nie, nie, len som prekvapený,“ pokrútil hlavou.

„Dám ti pár minút, aby si sa spamätal?“

„Áno, radšej áno.“

„Dobre, ja mu to zatiaľ vysvetlím, hm?“ postavila som sa, hoci sa mi od Severusa vôbec nechcelo odísť. Bála som sa, že ak ho stratím z očí, zmizne a už sa nikdy neukáže. Našla som však v sebe silu a vošla do kabinetu. Za stolom sedel Paťo, netrpezlivo klepkal nohou o zem a keď som vošla, hodil po mne spýtavý pohľad, ktorým mi hovoril, že tú prednášku naozaj zmešká.

„Ja viem, ja viem, ale toto je dôležité,“ sadla som si oproti nemu a zvažovala správne slová, ktorými by som mu mala oznámiť, že jeho otcom je knižná postava zo série, na ktorej vyrastal.

„Vieš, nikdy som ti nepovedala, kto je tvoj otec,“ začala som otrepanou frázou z telenoviel, no nič lepšie mi nenapadalo. „Keď si bol malý, nechcela som ťa miasť a keď si vyrástol, znelo by ti to príliš absurdne, aby si mi to uveril.“

„A teraz mi to hovoríš prečo?“ opýtal sa obozretne, rovnako, ako to robieval Severus vždy, keď sa mu niečo nepozdávalo.

„Lebo sa tvoj otec objavil,“ odvetila som.

Paťo zbledol rovnako ako jeho otec a oči mu zvláštne zažiarili. „To je ten muž, ktorý s tebou sedel vonku na pohovke?“

Usmiala som sa. „Áno, presne ten.“

„A čo tu robí?“ opýtal sa tvrdo, akoby sa ho to netýkalo. Vždy sa hneval na otca, že s nami nebol, hoci som mu miliónkrát tvrdila, že je to preto, že o ňom nevie.

„To je na dlho a je to neuveriteľné, a zrejme si budeš myslieť, že som sa zbláznila, ale...“

„Tak mi to povedz.“

„Dobre,“ vzdychla som si a začala mu v skratke rozprávať to, čo som si v hlave premietala znova a znova, spomínajúc na najlepší rok, aký som kedy zažila. Keď som skončila, Paťo na mňa hľadel, akoby som sa pred chvíľou udrela do hlavy a škúlila.

„Mami, čo si si dala?“ nadvihol obočie snapovským štýlom.

„Nič, naozaj. Ja viem, že to znie bláznivo, ale to, o čom si aj ty sníval ako malý sa mne splnilo. Dostala som sa do čarodejníckeho sveta a...“

„Mami,“ prerušil ma. „Prestaň. To nemôže byť pravda,“ potriasol hlavou.

„Ale je,“ presviedčala som ho.

„Tak mi to dokáž,“ vyzval ma.

Pregúlila som očami. Keď za mnou prišiel Dumbledore, hneď som uverila, že to nebol sen, ale skutočnosť. Paťo bol však podozrievavý, rovnako ako Severus. Vykukla som z dverí a zavolala na Severusa, aby prišiel sem. Meravo sa postavil a pomaly vošiel dnu.

„Toto je Severus Snape, tvoj otec. Sev, toto je Paťo.“

Paťo hľadel na otca, akoby ho obliali ľadovou vodou. Zrejme si až teraz uvedomil tú podobnosť medzi ním a Severusom.

Severus k nemu natiahol ruku, no Paťo mu ju nepodal. Namiesto toho naňho nemo zízal a nakoniec zo seba dostal: „Mami, prečo mi to robíš?“

Sklamane som zvesila plecia. „Sev, vytiahni prútik,“ požiadala som ho.

Severus mlčky poslúchol, vzal do ruky prútik a mávol ním smerom k dverám: „Colloportus!“ Zámka šťukla. Paťovo obočie vyskočilo hore, podišiel k dverám a skúsil ich otvoriť. Stlačil kľučku a potiahol, no dvere akoby boli privarené k zárubni. Otočil sa k nám s tvárou, na ktorej sa zračil šok zmiešaný s miernymi pochybnosťami a obzrel si otca od hlavy až po päty. Mali rovnaké vlasy, rovnaké oči – ten intenzívny, silný pohľad bol nezmýliteľný.

„Paťo, nikdy som ti neklamala, a nikdy som ti nepovedala, kto je tvojím otcom, pretože keď si bol malý, nemohol si to chápať a keď si vyrástol, už... vedela som, že by si ma považoval za bláznivú, ale teraz stojí dôkaz priamo pred tebou...“ vravela som so zúfalstvom v hlase. Paťo pokrčil plecami. Usmiala som sa, videla som, že sa pomaly láme.

„Viem, že si vždy veril na mágiu. Si rovnaký ako ja,“ uškrnula som sa. Severus napäto stál a zatínal päste. Podišla som k nemu a chytila ho za ruku. Zovrel mi ju tak silno, až som zasyčala od bolesti, a tak trochu povolil a ospravedlňujúco na mňa pozrel. To nič, odvetila som mu očami.

„Aj ty si vždy veril na mágiu, a nehovor mi, že nie, zachovávaš našu Harry Potter poličku, do pätnástich si pobehoval po byte v chrabromilskom šále a s replikou otcovho prútika v ruke a minimálne raz za pol roka čítaš Harryho a potom o ňom vedieme debaty dlho do noci a nikdy nás neunudia. Viem, že Severus bol tvoja obľúbená postava hlavne pre to, že som ho milovala ja, no nijaká láska iba ku knižnej postave by nevydržala tak dlho, ako moja k Severusovi, ak by som ho niekedy nestretla a nespoznala ho naozaj.“ Už sa mi tisli slzy do očí, no nechcela som plakať. Zdalo sa však, že moje dojatie Patrika konečne presvedčilo. Pozrel na Severusa, potom na mňa a opýtal sa: „Takže ty si môj otec?“

Severus si vydýchol, akoby mu pričapili pľúca a prikývol. „Vyzerá to tak.“

„Tak... som rád...“ povedal Paťo, podišiel k nemu a natiahol k ruku, a Severus mu ju váhavo stisol. „Rád ťa spoznávam,“ usmial sa.

„Nevieš si predstaviť, ako som ja veľmi rád, že spoznávam teba,“ odvetil Paťo a objal ma okolo ramena. A ja som sa len usmievala, asi ako nikdy v živote, pretože v tej chvíli som vedela, že sa Paťovi splnil obrovský sen – nie to, že zistil, že čarodejnícky svet je skutočný, ale pre to, že konečne mal otca, po ktorom túžil, odkedy si prvýkrát uvedomil, že ho nemá. A ja som konečne mohla byť s mužom, ktorého som ľúbila, aj keď v muklovskom svete.

[ » na začiatok « ]