Kapitola:
Pridaná: 8.6.2011, 19:10:40
Čítaná: 2221×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Piráti z Karibiku
Postavy: kapitán Barbossa

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Pomsta bude moja 1/3 2 » Pomsta bude moja 2/3 3 » Pomsta bude moja 3/3

Tak, a je tu pokračovanie =) Dúfam, že sa bude páčiť a venujem Dominike, ktorá miluje Pirátov rovnako ako ja =).

Ľúúúúúbim!!! =)

--------------------------------------------------------------------

Hľadela som von oknom. Na horizonte práve zapadalo slnko, na oblohe sa črtali červeno-sivé mraky a ja som úzkostlivo čakala, kedy sa konečne preberie. Kedy sa konečne, po troch týždňoch neznesiteľných múk, bolesti a strachu, preberie. Modlili sme sa. Všetky. Všetky, do jednej, každá jedna žena, každá jedna neviestka, ktorá tu pracuje, sa so mnou modlila, aby prežil.. Aby sa čo najskôr vyzdravil. Aby bol v poriadku.

Úzkostlivo som si stískala lakte a pozorovala, ako so zapadajúcim slnkom mizne aj moja ďalšia nádej na jeho prebudenie sa a rovnako ako nad nami, aj v mojej duši sa rozostiera temnota, tma a prázdnota, ktorá môže každú chvíľu znamenať smrť.

Otočila som sa k posteli. Hľadela som, ako Hector pokojne dýcha, ako má ruky položené pozdĺž tela a ako mu jeho kedysi husté hnedé vlasy voľne padajú pri jeho tvári zjazvenej ranami, kliatbami a vekom.

Podišla som k nej a kľakla som si k nemu. Sklonila som sa a pobozkala ho na čelo.

Potichu zakašľal. Už som sa naučila, že sa nemám vzrušovať. Pred týždňom som sa aj pri tom najmenšom, najjednoduchšom zvuku strhla a dúfala som, že to znamená, že sa konečne preberá. No potom som sa toho vzdala.

Vzdychla som si a pozrela som do okna.

„Claudia?“ začula som slabý ston a prudko sa otočila.

On sa prebral! On žije! bola moja prvá myšlienka. „Hector?“ opýtala som sa neveriacky a pevne mu stisla ruku. Musela som zaklipkať očami, aby som si bola istá, či sa mi to iba nesníva.

Nesnívalo sa mi to. Hľadel na mňa tými svojimi jasnými, hnedozelenými očami a po dlhom čase som mala pocit, že sa do môjho života vrátilo dávno stratené šťastie.

„Drahá moja,“ uškrnul sa slabo a ja som sa zasmiala. Takto ma oslovoval vždy, keď sme sa znova, po dlhých, veľmi dlhých mesiacoch odlúčenia, stretli u mňa v izbe.

„Vitaj späť,“ pousmiala som sa a stisla mu ruku.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa a zvedavo naňho pozrela.

Hector si zhlboka vzdychol, zatvoril oči a sťažka preglgol. Keď ich otvoril, bodlo ma pri srdci. Po prvý raz, odkedy som ho poznala, som v nich videla niečo, čo nikdy predtým. Niečo, čo Hector Barbossa nikdy, nikdy predtým, a ani potom necítil Ľútosť. Naozajstnú ľútosť.

„Prišli sme o Perlu,“ zastonal a pretrel si oči.

Smutne som si vzdychla. „Viem, počula som,“ zašepkala som a pohladila ho po tvári.

Ďalej nevravel nič. Len ležal a hľadel do stropu. A ja som ho nechala. Len som tam pri ňom sedela a pokojne čakala.

„Som smädný,“ zachrapčal po chvíli.

„Rum, či vodu?“ opýtala som sa s úsmevom.

Hector pregúlil očami. „Rum.“

„Myslela som si,“ zachichotala som sa a postavila som sa. „O chvíľu som späť.“

Vybehla som z izby a zletela som dole po schodoch.

„Prebral sa?“ zhíkla Scarlett, keď zbadala môj výraz.

Natešene som prikývla. „To je skvelé!“ zvýskla a natiahla sa po pohár. „Nechce niečo jesť?“

„Chce rum,“ odvetila som náhlivo, prešla okolo baru až dozadu, do skladu a vytiahla odtiaľ dve fľaše.

„Nestačilo mu posledné tri týždne? Človek by si myslel, že už bude voči nemu odolný,“ pokrútila Scarlett hlavou s úsmevom.

Vyšla som hore do izby a podala mu fľašu.

„Ach, toto mi chýbalo,“ vzdychol si spokojne, otvoril fľašku a slastne sa napil. Scarlett mala pravdu. Po tom rume, čo sme doňho za posledné dni napumpovali, by človek čakal, že sa prebudí ožraný pod obraz Boží, a on prvá vec, ktorú si žiada, nie som ja alebo jedlo, ale rum. Bolo mi to však jedno. Najdôležitejšie bolo, že je nažive, že sa prebral a že snáď sa zmieri s myšlienkou, že prišiel o nohu.

„Poď sem,“ povedal jemne a mierne sa posunul.

Poslúchla som.

„Si jediné, čo mi ostalo,“ zašepkal a mierne sa ku mne otočil. Nepovedala som nič, len som sa k nemu pritúlila.

„Mne tiež,“ usmiala som sa a pohľad mi padol na jeho pravú nohu. Chcela som sa opýtať, kto mu to urobil, no skôr, než som stihla čokoľvek povedať, zatrhol to: „Ešte nie.“

Utrápene som si vzdychla a zavrela oči. Nemyslela som na nič, len na to, že mám Hectora konečne pri sebe a že nech sa stane čokoľvek, je živý a relatívne zdravý.

„Kam chceš ísť?“ opýtala som sa prísne a založila som si ruky na prsiach. Namrzene som sledovala, ako si navlieka drevenú nohu a pokúša sa s ňou vstať. Podišla som k nemu a podoprela som ho. Pomaly sa postavil a mierne sa zakymácal, no našiel rovnováhu a opatrne vykročil.

Posledné dva týždne celý čas mlčal o tom, čo sa mu stalo. Ja som sa nepýtala, no keď vyhlásil, že o dva dni odchádza, musela som zakročiť. Mala som právo vedieť, prečo muž, ktorého som milovala, prišiel o nohu, loď, a takmer aj o život.

„Sprostá drevená noha!“ zahrešil a rozčúlene tresol päsťou do parapety.

„Aspoň vyzeráš ako pravý pirát,“ usmiala som sa, no on len znechutene odfrkol a pozrel sa von oknom, na prístav. Jeho nahnevaný, kamenný výraz náhle zmäkol. Vedela som, prečo. Často sme sa odtiaľto z okna dívali na prenádherný, čierny majestát, týčiaci sa medzi ostatnými loďmi, ktorý ich všetky prevyšoval. Na loď, ktorá bola tou najkrajšou na svete. Na loď, ktorej sa nielen v rýchlosti, ale ani kráse nevyrovnala žiadna iná. A teraz bola preč. Na jej mieste kotvila iná loď, oveľa menšia, zanedbaná a Čierna Perla ležala kdesi hlboko, na dne oceánu a už neexistoval nijaký, ani ten najzložitejší spôsob, ako ju dostať naspäť.

Zhlboka som sa nadýchla, pomohla Hectorovi oprieť sa o parapetu a prebodla som ho svojimi očami.

„Tak, povieš mi konečne, čo sa stalo?“

Hector pokrútil hlavou.

Namrzene som si založila ruky vbok a zrúkla: „Naozaj? Tak to máš teda smolu, lebo inak ťa odtiaľto nepustím!“

Hector sa tackavo postavil a podišiel tesne ku mne. „Naozaj? Tak to by som chcel vidieť, ako mi v tom zabrániš,“ zašepkal hrozivo a vtedy, viac, než inokedy, som si uvedomila, že ak občas desí mňa, ženu, ktorá ho pozná dokonale už niekoľko rokov, aký strach musí vzbudzovať vo svojich nepriateľoch. No Edward Teach... Ten musí byť ešte hrozivejší. Musí to byť stelesnenie samotného diabla, ak sa odvážil potopiť jeho milovanú Perlu.

„Mám svoje metódy,“ usmiala som sa zvodne a objala ho okolo krku. „Navyše,“ dodala som, „tá tvoja noha patrí mne, takže si ju môžem kedykoľvek vziať späť,“ nadvihla som obočie.

Hector odfrkol. „Tak si ju vezmi. Zoženiem si druhú.

Šibalsky som sa usmiala. „Ale nie takú, do ktorej budeš môcť schovať rum,“ podotkla som nevinne a pozrela sa do stropu.

Hector sa uškrnul a sklonil sa ku mne. „Už som ti povedal, že...“

„... ma ľúbiš?“ dokončila som naňho. Za celých tridsať dlhých, dlhočizných rokov, nebol schopný nikomu, nikomu povedať, že ho ľúbi. Ani mne. No vedela som to. Nepotrebovala som slová na to, aby som si tým bola istá.

Hector prikývol.

„Dnes ešte nie,“ zasmiala som sa a otočila hlavu, pretože ma chcel pobozkať. „Ale nezahováraj,“ povedala som jasne a mierne sa odsunula. „Povedz, čo sa stalo. Chcem to vedieť. A aj tebe sa uľaví,“ položila som mu ruku na srdce.

Chvíľu na mňa hľadel, potom ma obišiel, nenávistne sa zvalil na posteľ, odopol si nohu a ľahol si.

„Boli sme pri Hispaniole. Práve sme získali obrovský poklad, páčil by sa ti, našiel som tam pre teba dokonalý prívesok,“ uškrnul sa.

„Vieš, že by som ho aj tak predala,“ povedala som nevinne.

Hector prikývol. „Práve preto. Bol naozaj cenný.“

Sťažka vzdychol a pozrel sa do stropu. „Pomsta kráľovnej Anny sa objavila z ničoho nič, len sa jednoducho vynorila z hmly, ako diabol, ako to najhoršie zlo, ktoré prichádza potichu a pomaly, aby o ňom nepriatelia vedeli čo najkratšie. Vôbec žiadny pokus o vyjednávanie, žiadosť o vydanie pokladu, nič... Len na nás začali páliť. Blížili sa k nám neuveriteľnou rýchlosťou a Perla akoby sa zbláznila. Kormidlo nepočúvalo moje príkazy, točilo sa smerom k Pomste, plachty sa napli oproti vetru, chlapi umierali, len tak, sudy ich zhadzovali do vody...“ zasekol sa.

Pevne zvieral prsty a v očiach mal takú nenávisť a nevraživosť, akú som uňho nikdy v živote nevidela – dokonca ani vtedy, keď bol desať rokov pod kliatbou Cortézovho pokladu a Čierna Perla sa stala najobávanejšou loďou Karibiku.

„Laná ich obesili bez mihnutia oka. Jedno z nich mi zovrelo nohu. Omotalo sa mi okolo lýtka tak pevne, že som nebol schopný ho preseknúť. A tak som urobil jedinú vec, ktorá mi mohla zachrániť život. Zavrel som oči a odťal som si nohu,“ dokončil prosto a ešte stále hľadel do stropu.

Do očí sa mi tisli slzy. Takže takto. Takže takto sa to stalo. Záhadná loď, najmocnejšia a najobávanejšia loď na svete, zničila Perlu a môjho Hectora obyčajnou čiernou mágiou. Potiahla som nosom a utrela si slzy z líca.

„A prečo chceš odísť?“ opýtala som sa slabo.

„Pomstím sa,“ oznámil rozhodne a posadil sa.

Neveriacky som naňho pozrela. Pomstiť sa? Chce sa pomstiť mužovi, ktorý ho pripravil o posádku, majetok, loď a nohu?

„Ale... ako?“ hlesla som nechápavo a podišla som dva kroky vpred.

Hector prižmúril oči a potichu odvetil: „Mám plán. Chcem vziať Blackbeardovi to, čo mi vzal on. Posádku. Loď. Život,“ zavrčal odhodlane a posunul sa trochu vyššie.

Pri tých slovách mi po chrbte prebehli zimomriavky. Zdesene som si prikryla ústa rukou a pokrútila som hlavou. Bolo to šialenstvo.

„Lenže, Hector, ak je naozaj taký mocný...“ začala som, no on ma prerušil.

„Nájdem ho. A zabijem ho. A potom sa vrátim, sľubujem ti pri všetkom, čo mi je drahé,“ povedal a otočil hlavu ku mne.

„Pri Perle?“ opýtala som sa opatrne. Vedela som, že ak prisahá na Perlu, splní to. Vždy to splnil.

Hector prikývol. „Pri Perle.“

Smutne som sa usmiala. V duši som mala zmätok, no musela som mu veriť. Musela som mu dôverovať.

Natiahol ku mne ruku. Chytila som ju a on ma stiahol k sebe. Tuho ma objal a pozrel pred seba.

„Mám plán. Niekoľko mesiacov, možno rokov o mne nebudeš počuť,“ povedal pomaly a ja som prudko zdvihla hlavu.

„Ale ako potom môžem vedieť, že si nažive?“ vyhŕklo zo mňa napoly urazene, napoly ustráchane a pozrela som sa do jeho krásnych, zelenomodrých očí.

„Ak by som zomrel, dopočuješ sa o tom, to ti sľubujem,“ povedal záhadne. No mne to nestačilo. Nenávidela som pocit neistoty. Neistoty, či je nažive, či má nohu, či práve neumiera niekde v boji alebo na opustenom ostrove.

„Lenže...“ začala som, no on mi priložil prst na pery a rýchlo povedal: „Sľubujem ti, že o mne budeš počuť. Sľubujem na Čiernu Perlu,“ dodal, keď zbadal môj ostražitý výraz.

„Nezdá sa ti, že dnes nejako na Perlu priveľa prisaháš?“ opýtala som sa s prižmúrenými očami.

Hector sa zasmial. „To preto, že už nemám čo stratiť,“ odvetil skleslo a pobozkal ma.

„A čo ja?“ rozohnila som sa a rozhodila som rukami. „Ja mám čo stratiť!“ zvolala som ustráchane.

Hector na mňa prekvapene pozrel. Chvíľu nevravel nič a potom potichu, takmer nečujne odvetil: „Nemáš. Vrátim sa. Pomsta bude moja,“ povedal odhodlane.

[ » na začiatok « ]