Kapitola:
Pridaná: 5.6.2011, 11:42:32
Čítaná: 1299×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Piráti z Karibiku
Postavy: kapitán Barbossa

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Pomsta bude moja 1/3 2 » Pomsta bude moja 2/3 3 » Pomsta bude moja 3/3

Akosi som v poslednej dobe zistila, že okrem kapitána Jacka a komodora Norringtona začínam byť absolútne unesená aj ešte niekým tretím z Pirátov (ja viem, moje miesto je na psychiatrii =D) a tak z toho včera vzniklo toto =).

Dúfam, že sa vám bude páčiť, ale ak ste nevideli Pirátov 4 a nechcete prísť o celkom milé, vlastne super prekvapenie, radšej nečítajte, ja sa nenahnevám =)

Dúfam, že sa bude páčiť =)

----------------------------------------------------------------

Oblohu preťal blesk. Úzkostlivo som stisla rám okna a prudko ho zavrela. Spodomňa sa ozýval šialený smiech, rehot, nadávky a oplzlé vyhrážky, no ja som ich vôbec nepočúvala. Moju myseľ zamestnávalo niečo iné. Niekto iný. Hector.

Už viac ako tri mesiace sa tu neobjavil. Už viac ako tri mesiace som o ňom nepočula jednu, jedinú správu, nedostala jeden jediný odkaz či list, nič. Len ticho a žiadne správy. Ako ticho pred búrkou.

Až do štvrtka. Až do štvrtka.

Utierala som podlahu, v hostinci bolo takmer prázdno, iba na pár stoloch sa váľalo niekoľko ožranov a v polospánku mumlali čosi o krásnych ľahkých žienkach, ktoré sa s nimi ešte pred hodinou, keď vôbec vládali stáť na nohách, alebo aspoň sedieť, zabávali a poskytovali im potešenie, pre ktoré si sem, po mesiacoch, rokoch strávených na šírom, anjelsky čistom, nebezpečnom mori, prišli.

Dvere sa prudko otvorili. „Čierna Perla sa potopila! Potopili ju! Edward Teach – Blackbeard – potopil nepotopiteľnú loď!“

Srdce mi prudko zovrelo. Chrbtom mi preletel mráz, mop mi vypadol z ruky, s hukotom dopadol na špinavú, mokrú, drevenú podlahu a ja som neveriacky hľadela na malého chlapca – syna jednej z našich ľahkých dám, ako mi oznamuje, že pýcha môjho muža, muža, ktorého som napriek všetkému, všetkým kliatbam, ktoré ho postihli, všetkým nebezpečenstvám, ktorým sa vystavoval, dokonca jednej smrti a zmŕtvychvstaní, milovala. Milovala už niekoľko dlhých, veľmi dlhých rokov, keď som tu ešte začínala ako jedna z prostitútok, dávno predtým, nech som sa stala majiteľkou tohto útulku pre stratených, zničených a ustatých pirátov.

Vrhla som sa k Alanovi a prudko som si kľakla. V krížoch ma zabolelo, no bolo mi to jedno. Chytila som ho za ramená a zúfalo som ním potriasla. „A čo kapitán?“ opýtala som sa netrpezlivo a takmer som mu zarývala dlhé, zničené nechty do jeho jemnej, chlapčenskej, nepoškvrnenej kože.

Alan na mňa chvíľu zmätene hľadel a potom vystrašene odvetil: „Kapitán Sparrow vraj na lodi nebol!“

Netrpezlivo som pregúlila očami. „Nie Sparrow! Barbossa! Čo sa stalo s Barbossom? Počul si o ňom niečo?“ spýtala som sa zúfalo a znova som ním potriasla.

Alan pokrútil hlavou. „Nie, madam. Vraví sa, že nik neprežil, ale zdá sa, že predsa len sú nejakí zachránení, ak sa o tom vie. Možno jedným z nich bude aj pán Barbossa,“ vyhŕklo z neho vystrašene.

Zdrvene som pozrela do zeme. Do očí sa mi votreli slzy a pomaly kvapli na zašpinenú, práchnivú, drevenú podlahu.

„Sťažka som sa nadýchla a pozrela na chlapca. „Dobre, Alan, ďakujem,“ usmiala som sa smutne a postavila sa. „Choď za mamou, už ťa čaká. Ak sa ešte niečo dozvieš,“ zohla som sa k nemu, „okamžite mi daj vedieť,“ zdvihla som varovne prst a z výstrihu som vytiahla jeden žiarivý, nedávno získaný šiling. Alanovi sa rozžiarili oči a netrpezlivo sa po minci natiahol, no ja som ju zovrela v dlani a dodala: „Prosím, je to pre mňa veľmi dôležité.“

„Viem, madam,“ prikývol a netrpezlivo čakal, kým mu dám peniaze. „Sľubujem,“ usmial sa.

Opätovala som mu úsmev a podala mu mincu. Postrapatila som ho po vlasoch a poslala hore za mamou.

Nešťastne som za ním hľadela a v duši sa mi pomaly, rovnako ako vtedy, v tú strašnú chvíľu, keď som sa dozvedela, že môjho Hectora zabil Jack Sparrow, rozostierala prázdnota a žiaľ. Strašný žiaľ, ktorý som odvtedy už nikdy, nikdy nechcela zažiť. Nikdy. Nechcela som ho stratiť. Nemohla som ho stratiť.

„Vypadnite!“ zrevala som na opilcov, ktorí zničení driemali na stoloch. Prudko sa posadili, jeden dokonca spadol zo stoličky.

„VYPADNITE!“ zopakovala som nenávistne a trhnutím otvorila dvere.

Čosi zamrmlali, no ja som ich nepočúvala. Len som netrpezlivo pozorovala, ako jeden po druhom, pomaličky vychádzajú von a mumlajú, že ešte nikdy som nezatvárala tak skoro. No bolo mi to jedno. Bolo mi všetko jedno. Okrem jedného. Okrem jedného človeka. Hectora.

Zahasprovala som dvere, obzrela sa po zanedbanom hostinci a mokrom bare oliatom pivom a rumom, a pomaly som klesla na zem. Nie, Hector nemôže byť mŕtvy. Už nie. Nie znova.

Moju smutnú tvár ožiaril ďalší blesk. Ľudia na ulici sa zberali do hostincov alebo na terasy, aby sa vyhli prudkému dažďu, ktorý sa od mora blížil. No ja som sa nehýbala. Bolo mi jedno, koľkí sa k nám natrepú, aj to, či zaplatia alebo nie. Záležalo mi len na jednom, jedinom človeku. A ten bol teraz niekde tam vonku. Nikde tam vonku a ja som ho čakala. Vedela som, že príde, vedela som to. Nemohol byť mŕtvy. Hector Barbossa sa nenechá zabiť len tak. Nenechá sa zabiť len tak. Na to som ho príliš dobre poznala.

„Na to, že si taká stará, si dosť naivná,“ ozvala sa od dverí Kiara a posmešne sa zachichotala. „Naozaj si myslíš, že žije? Barbossa, teda, aspoň podľa toho, čo som počula, mal Perlu rád. Nie síce tak veľmi ako Sparrow, ale mal ju rád. A pravý kapitán ide s loďou ku dnu. Mala by si sa pozbierať, dievča, inak sa tu zosušíš. Veď cez ten dážď ani nevidíš na prístav. Naozaj si myslíš, že by priplával na nejakej lodi, keď sa tá jeho potopila? Pozbieraj sa, prosím ťa,“ pokrútila hlavou, no ja som ju ignorovala.

„Nechaj ma,“ zašepkala som so slzami v očiach.

„Hm, ako chceš,“ pokrčila plecami. „Ale ten sa ti už podľa mňa nevráti,“ dohovorila a zatvorila dvere.

Zdola som začula akési preľaknuté výkriky, no bolo mi to jedno. Ak sa znova nejaký ožran pokúša znásilniť jedno z mojich dievčat, ostatné sa o to postarajú. Boli jedna druhej ako sestry. Tak ako som bola sestrou svojim rovesníčkam kedysi ja. Kedysi, keď som ešte bola mladá, a žiadaná, a stretla som Hectora. Postupom času som chradla, starla, priberala a vráskavela. Zabudli na mňa všetci, všetci tí krásni mladíci, piráti, aj kráľovskí námorníci, utečenci a usadlíci, ktorí mi kedysi, keď bola ich mladá, naivná myseľ opantaná mojou krásou a príťažlivosťou, sľubovali večnú lásku a vernosť, až za hrob. Sľubovali mi poklady, peniaze, moc, no ja som im neverila. Ani jednému z nich som neverila. Len jeden jediný, iba jediný muž ma už od nášho prvého stretnutia ľúbil takú, aká som bola. S mojimi chybami, s mojím telom, aj mojou dušou. Láskou, ktorá nevyhynula s mojou zašlou slávou a krásou. Láskou, ktorá vydržala desaťročia, viac ako tridsať rokov a nikdy, nikdy, za celý ten čas, neochabla ani o kúsok. Nevymizla, nestratila sa tak, ako pomaly vymizla pirátska sláva, alebo sľuby tých mládencov. Bol jediný muž, ktorý ma kedy skutočne miloval a ja som bola jediná žena, ktorá ho skutočne milovala. Ak by bol aristokrat a ja tiež, vzali by sme sa a boli by sme dokonalý pár. No ja som bola neviestka a on pirát. Čo by z nás bolo, ak by sme ostali spolu?

No vždy, vždy, keď si chcel oddýchnuť, keď potreboval potešiť, upokojiť alebo pomôcť, prišiel sem. Sem, do Tortugy, do Vernej nevesty, aby si tu oddýchol, aby sa porozprával, aby bol so mnou, tak, ako mi kedysi veľmi dávno, po našom prvom stretnutí, sľúbil. A ja som naňho čakala. On jediný nikdy neporušil svoj sľub. A teraz bol zrejme mŕtvy. Kiara mala pravdu. Vždy mala pravdu, Bola som naivná a hlúpa. Hector miloval Perlu. Nenechal by ju potopiť sa osamote.

Z hrdla sa mi vydral zlomený vzlyk a prikryla som si ústa. Oprela som sa o parapetu a sťažka som vydýchla. Hector je mŕtvy. Prečo práve on? Prečo on?

Z chodby sa ozval ženský výkrik.

„Doparoma, čo sa to tu deje? Nestačí ten cirkus vonku, aj tu ho MUSÍTE ROBIŤ?!“ zrevala som a prudko som otvorila dvere. Zasekla som sa v strede kroku a zdesene som vykríkla. Pri stene stála Kiara a vedľa nej, na zemi, ležal vysoký muž s mokrými gaštanovohnevými vlasmi a úpenlivo na ňu hľadel. Tie zelenomodré oči som spoznala okamžite. Milovala som ich celé roky. No tá, tá žiara krutosti, ktorá ma na ňom vždy tak veľmi priťahovala a radosti, ktorá sa mu v očiach zjavila vždy, keď sa ku mne vrátil, tam chýbali. Jeho nádherné oči boli plné neznesiteľnej bolesti a hnevu. Nenávisti, akú som uňho doposiaľ nevidela.

„Hector!“ zvolala som prekvapene a kľakla si k nemu. „Hector, čo sa stalo?“ opýtala som sa vydesene. Myšlienka, ktorá ma trápila, sa mi vytratila z mysle a jediné, čo som potrebovala vedieť, bolo, či je v poriadku.

„Nevidíš?“ opýtala sa Kiara roztraseným hlasom a ukázala chvejúcim sa prstom na jeho nohy. Bola tma, nič som nevidela, no keď som sa postavila a naklonila sa tým smerom, znova som vykríkla. Prikryla som si ústa rukou a do očí sa mi votreli slzy strachu a zdesenia.

Tam, kde mal mať pravú nohu, nebolo nič. Nič, len krvavá škvrna, ktorá sa ťahala až na spodok schodov.

Pozrela som na Kiaru, potom na Hectora a zúfalo som sa chytila za vlasy. „Musíme ho odniesť do izby!“ prikázala som priškrteným hlasom a pomaly som ho obišla. Opatrne som ho obrátila na chrbát a chytila ho za jedno rameno.

Kiara tam len tak stála a vyplašene ma pozorovala. „No tak! On nehryzie, pomôž mi!“ požiadala som ju zúfalo a po lícach mi stekali horúce slzy.

Kiara vystrašene prikývla a chytila ho za druhé rameno. Rýchlo, najrýchlejšie, ako sme vedeli, sme ho vtiahli do izby a z posledných síl sme ho položili na posteľ.

Sadla som si k nemu a odhrnula mu zo spotenej tváre mokré vlasy. Na dotyk som cítila, že má horúčku. Strašne silnú horúčku.

Pozrela som na Kiaru, ktorá hľadela na Hectorovu odseknutú nohu a na tvári sa jej zračila zmes znechutenia a ľútosti.

„Choď po felčiara!“ povedala som náhlivo. Kiara pokrútila hlavou. „Dnes nepríde, vieš, že v búrkach nechodí.“

Pokrútila som hlavou. „Tak mu ponúkni trebárs aj týždeň radovánok u nás!“ vybrechla som. „Len ho sem priveď!“

Kiara zmätene prikývla a vyletela z izby.

Pozrela som sa na Hectora. Sťažka dýchal, na hlave mal veľkú ranu, noha mu krvácala a na zjazvenej tvári sa mu zračili nedávno zoschnuté krvavé rany vyštípané morskou soľou.

Musím zastaviť krvácanie, prebleslo mi mysľou. Bola to jediná vec, na ktorú som teraz dokázala myslieť. Bola to prvá vec, ktorú ma Hector o pirátstve naučil. Ak ťa postrelia, bojuj až do trpkého konca. Ak prežiješ a vyhráš, zastav krvácanie, čo najrýchlejšie, lebo si to víťazstvo neužiješ.

Zohla som sa a roztrhala spodničku až po kolená. Pozrela som na jeho zranenú nohu. Cez zablatenú, mokrú nohavicu mu presakovala krv. Schmatla som ju za okraj a jediným trhnutím odhalila miesto, kde mu odsekli nohu.

Vyzeralo strašne. Dokonca aj ja, ktorá som mala asi ten najpevnejší žalúdok zo všetkých žien v Tortuge, som na ňu šokovane hľadela a pri pohľade na ňu sa mi zatočila hlava. No tak, Claudia, pozbieraj sa! prikázala som si v duchu a utrela si chladný pot z čela. Zohla som sa a priškrtila som mu stehno pevnou látkou.

Hector hlasno zastonal. „No tak, Hector, musíš to vydržať, kvôli mne,“ zašepkala som a pohladila ho po tvári. Vrhla som sa ku skrini a prudko ju otvorila. Dole, skryté za všetkými šatami, sa váľali dve poloprázdne fľašky rumu. Vytiahla som obidve a zubami vytrhla vrchnák.

Kľakla som si na posteľ a mierne mu podvihla hlavu. „No tak, Hector, napi sa. Otupí ti to bolesť,“ povedala som jemne a strčila mu do úst fľašu.

Musela som sa pousmiať. Na pokraji smrti alebo nie, ešte vždy to bol ten rovnaký pirát milujúci alkohol, Tortugu a mňa, ako po iné roky. Nemusela som ho nútiť piť. To bola jediná vec, ktorú robil podvedome, dokonca ani nepočúval, ako sa mu prihováram, len do seba lial rum.

Vypil takmer celú fľašku. Vonku sa ozvalo hrmenie. Netušila som, koľko je hodín, no noha mu ešte stále krvácala, a na bielej prikrývke zanechávala škaredé červené fľaky.

„Do paroma, kde do frasa je ten všivavý lekár?!“ zrúkla som rozčúlene a vybehla von na schody.

„Scarlett!“ zrevala som, až sa za mnou otočila polovica hostinca. Scarlett, ktorá práve stála pri pulte a svojím úsmevom potešovala jedného z námorníkov, sa otočila a postavila sa, až ho takmer zhodila do stoličky.

„Prines mi zo studne vodu! Ale rýchlo!“

Scarlett bola jediná, ktorá neprotestovala. Každá jedna z mojich dievčat by najprv zvraštila obočie, poznamenala niečo nechutné a až keby som na nich zvrieskla, poslúchli by. Scarlett mohla byť žiarlivá aj temperamentná, ale pre mňa by urobila čokoľvek.

Okamžite vyletela von a po chvíli sa vrátila s dreveným vedrom plným čerstvej vody zo studne.

„Prines ju do mojej izby,“ povedala som takmer nečujne a pomáhala som jej vyvliecť vodu po schodoch.

Zastali sme pri prahu. Keď Scarlett zbadala Hectora ležiaceho na mojej posteli, vysileného, mokrého, spoteného a zmučeného neznesiteľnou bolesťou, na pokraji smrti, zdesene zhíkla a prekvapene sa opýtala: „Čo sa stalo?“

„Netuším,“ odvetila som. „No tak, pomôž mi!“

Scarlett počúvla. Podala som jej kusy látky z mojej spodničky a ona ich namáčala do ľadovej vody. Prikladali sme ich Hectorovi na rozhorúčené čelo a modlili sa, áno, my, ľahké ženy, ženy, ktoré vykonávali to najstaršie remeslo na svete, remeslo, ktoré odsudzovali niekedy aj tí, ktorých potešilo, sme sa modlili z hĺbky našich sŕdc, tak úpenlivo, ako sme to len dokázali, aby to Hector prežil.

„Nemali by sme ísť po felčiara?“ opýtala sa Scarlett po chvíli a zdvihla hlavu.

„Kiara už poňho išla, neviem, čo mu to tak dlho trvá!“ odvetila so zúfalo a snažila som sa potlačiť slzy. Obviazali sme mu nohu, liali doňho striedavo rum a vodu, no nebol na tom o nič lepšie. Občas sa prebral, alebo niečo zamumlal zo sna, niekedy sa strhol a vravel čosi o Blackbeardovi a Perle, o tom, že ho zabije, no nikdy nič zmysluplné.

Musela byť už takmer polnoc, keď sa zrazu roztvorili dvere a v nich stála rozčúlená Kiara a za ňou cupkal miestny felčiar.

„No konečne! Kde, do frasa, ste toľko boli, vy mizerný doktor?“ vybafla som a podišla som k nemu.

„Prepáč, Claudia, musela som ho trochu presviedčať, no nakoniec podvolil,“ pokrčila Kiara plecami ospravedlňujúco.

„A stálo to za to,“ uchechtol sa felčiar a pľasol ju po zadku. Kiara sa zamračila a je som mala v tej chvíli chuť mu jednu vraziť, no nechala som si to až na potom, keď vylieči Hectora.

„Čo sa teda stalo?“ opýtal sa pokojne, podišiel k posteli a obzrel si Hectorovu nohu. Otvorila som ústa, aby som mu znovu vynadala, či je slepý, no on ma prerušil: „Odsekli mu nohu, ako vidím. Budem potrebovať pomoc. Silno krváca. Zázrak, že ešte žije.“

„To možno preto, že už raz zomrel,“ zamumlala Scarlett, no Kiara do nej štuchla a tá hneď stíchla.

Felčiar na ňu nechápavo pozrel, no potom sa otočil ku mne. „Musíme to vypáliť, aby to prestalo krvácať. Budem potrebovať vodu, oheň, nôž a veľa rumu.

„Veď už vypil dve fľaše!“ zvolala Scarlett takmer hystericky.

„Tak doneste ďalšie! Pokiaľ viem, vo vašom podniku sa to tu rumom len tak hemží, či nie?“ usmial sa spokojne a hodil očkom na Kiaru.

Tá si založila ruky na prsiach a znechutene odfrkla.

Prikývla som. „Scarlett, bež dole a prines štyri fľaše rumu, nejaké staré šaty a zober spod baru ten široký nôž, ktorý používame na neokrôchancov,“ prikázala som jej náhlivo.

Scarlett prikývla a vybehla z izby. Felčiar si vyzliekol vestu. „Potrebujem aj vodu.“

„Kiara, bež po vodu,“ pozrela som na ňu. Tentoraz neprotestovala. Schmatla vedro a o minútu bola späť s vodou.

Scarlett zhodila na posteľ vedľa Hectora všetko, čo som jej kázala priniesť. Ja som zatiaľ kľačala pri kozube a rozfukovala som oheň.

„Výborne,“ usmial sa felčiar spokojne a odviazal Hectorovi z nohy obväzy. „Nalejte doňho rum. A druhú fľašu mu vylejte na nohu. Nenechajte sa odradiť krikom a bolesťou, je to jediná šanca, ako ho zachrániť.“

Strčila som Scarlett do ruky fľašku a tá mu pomáhala piť. Otvorila som druhú a s malou dušičkou, zvierajúc Hectorovu ruku tak pevne, ako som to len dokázala, som mu na ranu surovo liala všetok rum. Zreval od bolesti a zaryl mi do ruky svoje dlhé nechty. Bolestivo som zastonala, no kašľala som na to. Hector sa zvíjal a kričal, no držali sme ho prisilno na to, a on bol prislabý, aby sa dokázal brániť.

Lekár kľačal pred ohniskom a v mokrej látke držal nôž, ktorý sa nad horúcimi plameňmi pomaly zohrieval.

„Pridržte ho, nech nám odtiaľto neutečie,“ povedal jasne a rýchlo podišiel k nám, a ukázal na Scarlett prstom. „Ty mu drž jednu ruku, ty si sadni naňho,“ pozrel na mňa. „A ty, zlatko,“ pousmial sa slastne na Kiaru, "mu chyť druhú ruku. Nieže ho pustíte, lebo bude po všetkom."

Siahol do tašky a vytiahol z neho kus dreva. Pozdĺž neho sa tiahli rytiny čohosi tenkého, podlhovastého. Najprv som netušila, čo to je. V šere izby to vyzeralo ako nejaké rytiny. No po chvíli, keď na ne padlo svetlo z ohňa, uvedomila som si, čo to je. Boli to odtlačky zubov. Po chrbte mi prešiel ľadový mráz. Ktovie, koľko chudákov doňho už hrýzlo, keď bolo také zjazvené.

„Strč mu to do úst,“ prikázal a Scarlett poslúchla.

„Teraz ho držte pevne,“ pozrel na nás a pomaly približoval rozhorúčený nôž k jeho nohe. Poriadne som si na neho sadla a zaprela som sa mu o nohy. Pousmiala som sa. Za iných okolností by toto sedenie na ňom dopadlo inak. Oveľa príjemnejšie. No takto... Išlo mu o život. Z očí mi vytiekla slza. „Preboha, držte sa, ženská,“ zamumlal felčiar a bez milosti, bez akéhokoľvek varovania, pritisol Hectorovi k rane nôž a zrazu sa z miesta ich dotyku začalo pariť. Hector sa mykol, potom zasyčal, vzápätí sa zúrivo mykol a tlmene zvrieskol od bolesti. Chcela som naňho hľadieť, upokojiť ho, povedať mu, že všetko bude dobré, no musela som mu držal nohy, aby nekopal. Felčiar priložil nôž o kúsok ďalej a Hector znova zreval, prudko so sebou trhol, až ma zo seba takmer zhodil a lekár sa rozčúlene rozohnil: „Ženské sprosté! Neviete sa ani o chlapa postarať!“

„No to by si sa čudoval!“ zavrčala Kiara a držala Hectorovo rameno tak pevne, až jej nechty zanechávali v jeho starej, drsnej, zvráskavenej koži krvavé stopy.

Felčiar nepočúval, len ďalej vypaľoval Hectorovi rany a ten sa zvíjal, mykal a reval, až som mala strach, že sa nám vytrhne a spadne z postele.

Keď konečne skončil, spustil nôž unavene na zem a utrel si čelo. Hector prerývane dýchal a spotene kýval hlavou zo strany na stranu. Bolestivo stonal a pevne zvieral okraje krvavej prikrývky.

„Dávajte mu studené obklady, preväzujte mu nohu, ožierajte ho rumom a modlite sa k Všemohúcemu, aby nedostal nejakú infekciu,“ vravel náhlivo a obväzoval Hectorovi nohu.

„Obzrite sa okolo seba, doktor,“ zasmiala sa Kiara ironicky a vzápätí posmutnela. „Na takomto mieste nie je pre Boha miesto,“ pokrútila hlavou skľúčene.

„Dnes je,“ zasipela som a nevraživo som na ňu pozrela.

Kiara mierne očervenela a takmer neviditeľne prikývla.

Felčiar si zbalil kufor a podišiel k dverám. „A teraz, ak dovolíte, idem si zobrať svoju výplatu, uškrnul sa a žmurkol na Kiaru. Tá bez slova obišla posteľ, naposledy sa pozrela na Hectora a vyšla von.

„Idiot,“ zavrčala Scarlett nenávistne.

Pokrčila som plecami. „Ja viem. Ale teraz je najdôležitejšie, že zastavil krvácanie.“

Scarlett prikývla. „Asi by sme mali vymeniť plachtu,“ navrhla potichu.

Mala pravdu, Netušila som, ako dlho sa bude Hector zotavovať, no nemohla som ho nechať len tak, bezvládne, ležať v posteli nasiaknutej krvou.

„Prines Frederikinu plachtu. Tá aj tak znova nebude spať tu,“ povedala som potichu a pomaly, najopatrnejšie, ako som vedela, som posunula Hectora až na kraj postele. Ešte stále mal horúčku, no mala som pocit, že to vypaľovanie rany ho tak vyčerpalo, že už nemal síl ani ostať pri vedomí.

Opatrne som spod neho vytiahla zakrvavenú, mokrú plachtu a hodila ju do kúta. Spolu so Scarlett sme pod neho vložili relatívne čistú z Frederikinej izby a prikryli ho hrubou dekou. Celú noc, až do rána, sme mu menili obväzy a znižovali sme teplotu. Kiara sa objavila až nadránom a vystriedala Scarlett, ktorá si išla trochu ľahnúť.

„Mala by si sa ísť vyspať,“ prebodla ma pohľadom a prísne stisla pery.

Pokrútila som hlavou.

„No tak, Claudia, nie si už najmladšia, aj ty musíš odpočívať, ja sa ti oňho postarám,“ naliehala, no ja som rezolútne odvetila: „Nie! Už som povedala. Ostanem tu, kým sa nezotaví. Nikto ma odtiaľto nedostane.“

„No, len aby sa zotavil,“ zamumlala si Kiara popod nos, no keď som na ňu hodila pohľad plný vzdoru a hnevu, stíchla.

[ » na začiatok « ]