Kapitola:
Pridaná: 23.6.2011, 13:21:56
Čítaná: 4292×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Piráti z Karibiku
Postavy: kapitán Barbossa

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Pomsta bude moja 1/3 2 » Pomsta bude moja 2/3 3 » Pomsta bude moja 3/3

Konečne je tu posledná časť =). Prepáčte, že to trvalo tak dlho, lenže kým som dorobila wallpaper, ktorý k tomu išiel, tak to trochu trvalo =).

Takže, tu je wallpaper: http://obrazok.warezsk.com/files/wast6boxt5yowihlu5xq.jpg

Dúfam, že sa bude páčiť =).

Ďakujem vám strašne krásne a ľúúúúbim!!! =)

-----------------------------------------------------------------

Hľadela som na poloprázdny prístav. Vysoko na nebi sa črtalo poludňajšie slnko a po ulici sa kde-tu mihol nejaký skorý alebo neskorý ožran, tackajúci sa po ulici, hľadajúci „krásnu devu pre potešenie“.

Máš smolu, kamarát, pousmiala som sa pobavene. Všetky devy pre potešenie teraz dospávajú noc.

Pokrútila som hlavou nad ich hlúposťou a pomaly som zišla dole.

„Žiadne správy o Hectorovi?“ opýtala sa Kiara a unavene utierala bar.

Pokrútila som hlavou. „Nie.“

Vzala som od nej handru a poslala ju hore, nech sa vyspí. Protestovala, no potom privolila a ja som sa pustila do upratovania.

Aj tak by som nemala čo robiť.

Od chvíle, čo som naposledy videla Hectora, prešiel už takmer rok. Po Tortuge sa vliekli klebety, vraj sa pridal ku kráľovskému námorníctvu, a pracuje v službách kráľa Juraja ako korzár. Najprv mi tá myšlienka pripadala smiešna, Hector miloval slobodu a nespútanosť viac, než ktokoľvek iný, koho som poznala, mal problém s príkazmi, pokiaľ ich nevydával on sám a pri prvej príležitosti sa, ešte za čias lúpenia na Čiernej Perle, zmocnil všetkého kráľovského pokladu a bez milosti zmasakroval každé plavidlo, ktoré sa plavilo pod britskou vlajkou.

No potom sa mi v mysli vynorili jeho slová. „Ak by som zomrel, dopočuješ sa o tom, to ti sľubujem...“

Je možné, že by to bola naozaj pravda? Že sa pridal ku kráľovským námorníkom len preto, aby našiel Blackbearda? Ale prečo? Nebolo by jednoduchšie, ak by sa zmocnil nejakej lode, naďalej plienil a ak by natrafil na Blackbearda, jednoducho by ho zabil?

No to som si nevedela predstaviť. Ak by to bolo naozaj tak, Hector by tentoraz prišiel nielen o nohu, ale aj o život. Pretože ak Blackbeard používa čiernu mágiu, tak ako sa hovorí, a tak, ako to tvrdí Hector, potom potrebuje poriadne prefíkaný plán na to, aby ho dostal.

A vydávať sa za korzára kráľovského námorníctva bol prefíkaný plán, hoci ako veľmi sa mi to nepáčilo. Mal pravdu. Ak by zomrel, určite by sa o tom vedelo. Smrť korzára – bývalého piráta, ktorý zradil svoje remeslo a pridal sa na stranu smrteľných nepriateľov slobody tu bola oslavovaná rovnako ako návrat pirátov z úspešného lovu za pokladom.

Vždy, keď som si ho predstavila v tej smiešnej tmavomodrej uniforme, s dlhou, striebornou parochňou na hlave, začala som sa smiať.

No bála som sa. Veľmi som sa bála. Ak bol korzár, nebol na muške iba pirátom. Ale aj ostatných nepriateľov Anglicka. Španielov, najmä. Niekedy ma chytali obrovské záchvaty úzkosti a strachu, nedokázala som dýchať, v hrudi mi zvieralo a srdce mi bilo tak prudko, až som mala pocit, že mi vyletí z hrude. V hlave a pred očami sa mi premietali tie najdesivejšie scenáre, ako by mohol prísť o život a keď si zo mňa dievčatá robili srandu, že som sa za posledný rok namodlila viac, než ony za celý život, mali pravdu. Okrem starostlivosti o hostinec, dievčatá a klientov som sa už len modlila.

„Vlastníš nevestinec, si zaľúbená do piráta, ktorý vydrancoval stovky dedín a lodí, a modlíš sa ako mníška,“ smiala sa Kiara, no ja som len pokrčila plecami. Veriaca či nie, mala som svoju robotu. Koniec koncov, poskytovala som ľuďom útočisko a dávala im potešenie, a pokiaľ sa pamätám, aj to patrilo medzi Ježišove učenia, či nie?

Odkedy zomrel Beckett a Východoindická spoločnosť stiahla svoje obchodné chápadlá zo slobodných miest ako tieto, bol relatívny pokoj. Nikde nijakí vojaci, strážcovia poriadku, ktorí sa v noci tajne zabávali s dievčatami a cez deň ich zatvárali do väzenia za prostitúciu, ani vyhrážky, že nám podpália mesto. Denne sa tu premlela najmenej stovka námorníkov rôzneho pôvodu, farieb a úmyslov, v prístave sa vystriedala minimálne desiatka lodí, no ten, na ktorého som čakala, tá na ktorú som denno-denne čakala ja, neprichádzali.

Každý večer som zo svojej izby hľadela na prístav a čakala som, či sa v diaľke, na horizonte, nezjaví obrovská čierna loď pokrytá lebkami, taká desivá, že sa jej pokúšajú vyhnúť dokonca aj lode kráľovského námorníctva. Každý jeden večer som počula v hlave Hectorov hlas a vetu, ktorú mi po našom rozhovore o tom, čo sa stalo, zopakoval ešte niekoľkokrát. „Pomsta bude moja.“

Vtedy som tomu nerozumela. Som prostá a občas hlúpa. Až po niekoľkých dňoch premýšľania a lámania si hlavy, strachovania sa o Hectora, mi to došlo. „Pomsta bude moja.“

Jemu nešlo len o Blackbeardovu smrť. Išlo mu o jeho loď. Loď, ktorú mu Blackbeard vzal, a on chce, aby za to zaplatil tým najdrahším, čo okrem svojho života má – svojou loďou. Svojou Pomstou. Pomstou kráľovnej Anny.

Unavene som si sadla a hodila handru do vedra. Hostinec nebol takýto čistý už roky. Vždy, keď som potrebovala nemyslieť na Hectora a na to, kde asi je, a čo asi robí, či je vôbec nažive, som pratala.

Začula som dupotanie na schodoch. Zrazu sa za rohom zjavil malý Alan. Bolo neuveriteľné, koľko za ten rok vyrástol. Pomaly sa z neho stával muž. Bol takmer vyšší ako ja.

„Dobrý deň, madam,“ pozdravil sa zdvorilo a usmial sa.

„Ahoj, Alan. Ideš do prístavu?“ opýtala som sa ustato.

Alan prikývol. „Idem, madam.“

Pousmiala som sa. „Dobre, ak by prišla...“

„... áno, ja viem, madam, nebojte sa,“ dokončil za mňa, znova sa usmial a vybehol von.

„Zlaté dieťa,“ zamrmlala som si, pomaly som vstala a vyniesla veci hore.

Vrátila som sa dole do hostinca, vyprala dievčatám šaty, vyvešala som ich vzadu na dvore, nech sa sušia a zrazu som začula akýsi rýchly dupot.

„Madam!“ začula som Alanov jasný hlas. „Madam! Kde ste? Kde ste?“

Prevesila som šaty cez šnúru len aby bolo a vtrhla som do hostinca.

„Ticho, ty decko jedno nepodarené! Nevidíš, že chceme spať?!“ zvolala ktorási zhora.

„Ty buď ticho!“ odsekla som jej a sklonila sa k chlapcovi.

„Čo sa deje, Alan?“ spýtala som sa napoly vystrašene, napoly napäto a hľadela som do jeho nadšených očí.

„Je tu, madam, vrátil sa! Videl som ho, na takej veľkej lodi, o ktorej sa povráva, že zničila Čiernu Perlu!“

Zamrzla mi krv v žilách. „Blackbeard?“ opýtala som sa priškrteným hlasom a pevne som zovrela lem šiat.

Alan sa na mňa prekvapene pozrel a potom rýchlo pokrútil hlavou: „Nie, váš kapitán, madam! Kapitán Barbossa! Velí Blackbeardovej lodi!“

Šokovane som otvorila ústa. Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Jemu sa to podarilo! Podarilo sa mu to! Podarilo sa mu to!

„Si si istý, že je to on?“ opýtala som sa opatrne a prebodla chlapca očami.

„Úplne, madam,“ prikývol.

Natešene som vydýchla a vybehla som z hostinca. Náhlila som sa ulicami. Mala som pocit, že sa všetci hrnú len na jedno, jediné miesto. Na miesto, kde som sa chcela dostať aj ja. K lodi. K Pomste.

Strkala som do ľudí, predbiehala som ich, vírila som za sebou kúdole prachu s piesočnej cesty, no bolo mi to jedno. Pred sebou som mala len jeden, jediný cieľ. Prístav. Loď. Tú jednu, jedinú loď. A jej kapitána.

Zrazu som prudko zastala, až do mňa dvaja muži, ktorí išli tesne za mnou, takmer narazili. Pred zrakom sa mi vynorila tá najväčšia loď, akú som kedy videla. Bola obrovská, na koniec sťažňov som ledva dovidela, celá čierna ako najčernejšia noc a na korbe, tam vzadu, medzi stovkami lebiek bývalých Blackbeardových obetí, sa leskol ebenový, veľkolepý nápis POMSTA KRÁĽOVNEJ ANNY.

Všetci stáli na okraji móla, udivene pozorovali najmajestátnejšiu, najobávanejšiu loď, o akej kedy počuli, no ja som hľadala len jedného, jediného človeka. Kapitána Barbossu.

Stavala som sa na špičky, snažila som sa niekde zahliadnuť jeho semišový, perový klobúk, no nikde som ho nevidela. Až keď sa dav rozplynul, zbadala som ho. Stál tam, rovnako krásny ako pred tridsiatimi rokmi, keď som ho prvýkrát zočila a hrdo hľadel na najväčší úlovok, aký sa mu za svoj dlhý, mizerný, pirátsky život podarilo ukoristiť – loď Edwarda Teacha, Blackbearda, najobávanejšieho piráta na svete.

Rozbehla som sa k nemu a keď ma zbadal, pokojne čakal, kým sa k nemu dostanem.

Šťastne som sa usmiala a tuho ho objala. Mierne sa odtiahol a pobozkal ma.

„Už mi veríš?“ opýtal sa sebavedomo a pozrel sa hore, na loď.

Prikývla som a vzápätí sa zamračila. „Áno, verím. Len by som chcela vidieť jednu vec,“ šibalsky som naňho žmurkla.

„A to je?“ opýtal sa s nadvihnutým obočím.

„Teba v tej smiešnej parochni korzára,“ zachichotala som sa.

Hector vyzeral, akoby doňho trafil blesk. Zatváril sa, akoby mu práve dal nikto zjesť kaviár či ako sa to volalo.

„Mrzí ma to, moja drahá, no toho sa už nedočkáš,“ povedal šťastne a znova sa pozrel na loď. „Vraciam sa späť k poctivému pirátskemu remeslu,“ spokojne sa usmial.

„To som rada,“ odvetila som a tiež si obzrela tú nádhernú loď, týčiacu sa nad nami.

Chytila ma zozadu okolo pása, pritisol mi na líce jemný bozk a pokojne zašepkal: „Pomsta je konečne moja.“

[ » na začiatok « ]